Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
nášho urobiť, čo na dobrí spuosob urobiť muožeme, reč ale jeho vlastnú do spisou uvjesť v našej moci stojí, preto uveďme ju ta jednomislňe. Čo do počtu kmena nášho, kmen sme takí, ktorí je v stave literatúru svoju vidržať, keď len opravďivá vuola ducbovňe sa híbať a kmenu nášmu pomuocť pristúpi. Podla vipočítaňja Šafárika je nás Slovákou 2,753,000, teda blízko troch milionou, čo isťe stačí k vidržaňú literatúri. Aňi Čechou bez Moravanou, ktorí ím ešťe teraz dosť málo pomáhajú, vjacej ňjet, a predca Česi držja svoju lileratúru. Je i vjacej takích národou, ktorje sú na počeť ňevelkje ale duchovním zivotom silnje. Ňje počeť, ňje hŕba, ale duch je podstata vecí a všetko to, čo z ducha iďe. Majme misel dobrú, vuolu pevnú a splňí sa isťe slovo prorockuo:
„Nad Tatrou to ňebe mračnuo
Buďe ljať a hromi metať,
Ale naše kraje spevnje
Krajšje polom budú skvitať.
Skvitať budú s rodmi svimí,
Matka Tatra smútok zvlečje,
Medzi brehmí Slovenskimí
Čisťe Váh i Hron poťečje.“
Pri povíšeňí ale nášho nárečja za reč spisovnú aj na to ohlad mať treba, že plodi naše literárne, ak budú dobrje, sami od seba aj k ínším kmenom Slovanskím cestu najdú a práca naša duchovná aj od tích podporuvať sa buďe. — Máme teda písať Slovenskí, abi sme život náš v duchovnom živoťe národa nášho a ludstva zaznačili, seba ako svedčí rozvili, kmen náš z terajšjeho ňízkeho stavu pozdvihli a ho k vetšjemu povedomú privedli, slovom mravňe povíšili, druhím so sebou podla dobrej vuole nakladať a za povrhel sa držať ňedali. A to tím vjacej máme písať v Slovenčiňe, že sme kmen takí, ktorí literatúru svoju pri dobrej vuoli je vidržať v stave. Písat máme Slovenskí na posledok aj pre tú príčinu, že náďeju na povíšeňja reči našej otcovskej vo vlasťi mať muože-
