Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
slávu si nadobívali, podremuvali sme mi v ťichích naších Tatrách, i keď nám kdo čo podau prijali sme to, kím ňeprišjeu i nám čas a kím aj nad našou drjemotou ňezatrúbila trúba života národou. Vstali sme a chceme žiť: kdo nám to za zluo brať i kdo nám pravidlá žiťja nášho predpisuvať buďe? Život náš sám si musí biť zákonom, z ňeho sa všetko rozvije čo nás vjesť má, veďeňja ale nás ňech si inší, čo život náš a podstatu jeho dokonale ňezná, ňeosobuje, bo čo jeden predpis nám dá, to blúďiť bude. A že chceme žiť, to sa len naším ňeprjaťelom ňepáči, o kmenovcoch naších sme presvedčení že ím život náš ňje len na proťiveň ňebuďe, ale že ho prjaťelskí privítajú. Čo za povedomja muože mať národ o sebe ten, ktorí aňi mak zo svojho v živoťe pospolitom uznatuo ňemá, ba ešťe aňi svoju reč v pospolitom užívaňí ňeviďí, ale sa táto len ako reč obecnjeho ludu po chalupách a ďeďinách potĺka a za ňehodnú viššjeho života pokladá. Dobre jeden Čech vo spise polemickom proťi nastrkaňú cudzej reči o tom poznamenau, že národ takí, keď sa ňikďe v tom, čo vo viššom živote plaťí, uznanjeho ňeviďí, pomalí sám seba opovrhuje a za lud chatrní, odhoďení sám seba považuvať sa naučí. Smutnú máme z tohoto ohladu skusenosť, a preto svatá je naša povinnosť všetko nášmu ludu podávať, na čom sa on povíšiť muože a seba samjeho vjacej vážiť navikňe. Na čom sa mau náš Slovák doteraz pozdvihnúť, pre čo jasňejším čelom a radostňejším okom kolom seba pohljadnuť? Kam nazreu do života, všaďe len viďeu panuvať cudzuo a svoje odhoďenuo; s akím srdcom museu sa od všetkjeho odvráťit a s akíma očima sám na seba sa poďívat? Ak prinútila ho potreba do pospolitjeho života sa zastara, tam reč cudzá, išjeu do školi, tam reč inšja, počúvau višších okolo seba, tí hovorili rečou cudzou, pohljadnuv do kňižki i tam ňje reč jeho! Ňjet veru aňi ďivu že sa Slovák bou sám seba spusťiu, bo sa zdalo, že ňič vjac preňho v svete ňjet, a že celí svet ho zavrhnuv. Pomuocť, pomuocť rodákom naším je svatá naša povinnosť, i buďe ím každí z nás pomáhať, koho je srdce ňeskazeuuo. Aj je povinnosť naša všetko to k povíšeňú kmena
