Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
preto, že sme len žili každí o sebe a pre seba i ňestarali sme sa o obecnuo dobruo ludu nášho ako národa, za čo sme aj slušnú dostali odmenu, bo nás opovrhuvali, za odhoďencou považuvali a s namí podla dobrej vuole nakladali, ale chceme napraviť ohavnú vinu našu a z celej duše úprimňe bez nárokou posveťiť to, čo máme, obecnjemu dobrjemu. Ňebuďe táto horlivosť naša len slovom, ako mnohích pred namí stojacích, ale buďe, dá Boh, so skutkom spojená. V tomto máťe pravdu proťivňíci naší! Ale ňemáťe pravdi v tom, čo z toho zavjeraťe, že bi sme sa mi pre kmen inší docela zaprjeť mali, teda ňič o seba ňedbali lež všetko len druhím na obeť dávali. Inší kmen je len kmen ako mi a jako takí k celkovitjemu zapreňú druhjeho práva ňemá, bo ňje je pospolitosťou národňou ale sám len v nároďe časťou a osobnosťou. Keď sa takíto celkovitjeho zapreňja od druhjeho domáha, tím isťí, že druhí k životu sám o sebe žjadnej spuosobnosťi ňemá, takto ale mu hrozňe ubližuje. Čas dokáže, či mi sami o sebe dačo muožeme lebo ňje, ale len si buďe vuola pevná, vjera tuhá, Boh nám buďe na pomoci. Či sa vari preto zaprjeť máme, že nám inší dosjal literatúrou svojou pomáhali ? Hanba tomu, ktorí človekovi a čím vjac ešťe svojmu bratovi pomuocť ňechce a keď je tento v súre ňepomáha. Za túto ale pomoc osobuvať si dajakí nárok a chceť, abi sa to odslúžilo, ňje je po bratrskí. Dost na tom, že sa dobre urobilo, že sa vikonala najšlechetňejšja povinnosť človeka. Z tohoto teda ohladu zapreňja sa od nás ňik domáhať ňemuože, ale chceme sa mi s celou dušou zaprjeť, ňje ale k vuoli čjastočnosťi lež všeobecnosťi, bo v tej je všetkích život náš. Kdo je človek čistí, ten sa ťeší z rozviťja a zo života druhjeho, bo i tam sa zmáha a pokračuje ludstvo, a toto je statočnjemu a dobrjemu ostatňja najvetšja úťecha. — Česi sú kmen od nášho odchodní, ích história ňepadá na nás, bo sme mi v ňej žjadnej účasťi ňemali. Oňi si žili pre seba a vikonali pre seba to, čo vikonali a vikonať mohli, mi sme ale v ích histórii ňežili, a tak aňi história ích ňje je naše spoločnuo imaňja. Keď oňi po sveťe hrmoťili a víťaztvamí a druhimí svojimí skutkamí
