Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/74

Zo stránky Wikizdroje
Táto stránka nebola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

pristať muože len nárečja tak ako ona svježe, a v tomto sa ona len pekňe ukáze. Dobre to cíťili a cíťa všetkje naše poetickje hlavi, a preto tak horja za Slovenčinou. Toto samuo rouselo z velkej časťi pohnúť Kollára, že sa raz dau písať po Slovenskí, pre toto sarauo ňepísau Hollí Českí ale skladau svoje básňe v našom Slovenskoro nárečí, a táto sama príčina pohla aj mla- djeho nášhó mnohoslubnjeho spevca, Sam. Ghalupku, že pe- knje svoje, duchom Slovenskím naskrze presjakle, pesňe v na- šom nárečí vispjevau. Prijali sa tjeto jeho pesňe v nároďe i spjevajú sa už ako národňje po Tatrách, ňeprijali sa ale tje, ktorje sú Českí trebas pekňe napísanje. Ňech ňikdo ňehovorí, že reč pri básňi raálo znač* a že sa báseň v ktorejkolvek reči tak dobre ako v inšej podarí; báseň, ak má leťeť a letet živo, musí mať takje krjela, ktorje ju lahko a čerstvo poňesú. Sám najvetší Ňemeckí básňik, Goethe, hlboko cíťiu túto pravdu, keď o reči ňemeckej povedau: ,,Ein Dichter wär' ich gewor- den, Hätte sich die Sprache nicht unúberwindlich gezeigt," t. j. básňikom bi som sa bou stau, kebi roi reč ňebola preká- žala. Tak teda naša báseň ňemuože inakšje len v Slovenskom nárečí sa vispjevať a rozviť; báseň tá, ktorá vileťí ako orol nad Kriváň a staďjal dolu po zemi pozerať buďe, musí si pripnúť krjela misli našej a na tíchto krjelach do visosti sa vichiťiť. Leť že leť spev náš silní, čerství, hňeď ako potuoček blbotajúci, hňeď ako šura vŕb a hňeď zas ťemňe ako víchor po horách pohučjevajúci, leť že let spev náš čerství a rozleť ša rozňes i citi i túžbi naše! Ňezapjerame, že bi sa u Čecbou poesia ňe- mohla rozvit, rozvije sa ona ako veríme ale v svojom spuosobe, pri inších národa okolnostach a pri inšej vuoli kmena samjeho. O ňedlho rozoberje sa u nás pekná literatúra Česká, kďe iste- ňja terajšje sa preukážu. Ňjet ďivu, že pred dakolko stoleťja- mí Česká reč sa bola u nás prijala a za spisovnú povíšila, do- ňesli nám vtedi Česi so svojou rečou dačo viššjeho, velebňej- šjeho čo hlboko pohlo duše naše, a preto aj chitili sme sa reči, v ktorej sme to dostali, teraz ale ňje len že ňepuosobja tak na nás Česi, lež práve daktorje ích spisi cudzimí vivrhlinamí na-