Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
pristať muože len nárečja tak ako ona svježe, a v tomto sa ona len pekňe ukáze. Dobre to cíťili a cíťa všetkje naše poetickje hlavi, a preto tak horja za Slovenčinou. Toto samuo muselo z velkej časťi pohnúť Kollára, že sa raz dau písať po Slovenskí, pre toto samuo ňepísau Hollí Českí ale skladau svoje básňe v našom Slovenskom nárečí, a táto sama príčina pohla aj mladjeho nášho mnohoslubnjeho spevca, Sam. Chalupku, že peknje svoje, duchom Slovenskím naskrze presjakle, pesňe v našom nárečí vispjevau. Prijali sa tjeto jeho pesňe v nároďe i spjevajú sa už ako národňje po Tatrách, ňeprijali sa ale tje, ktorje sú Českí trebas pekňe napísanje. Ňech ňikdo ňehovorí, že reč pri básňi málo značí a že sa báseň v ktorejkolvek reči tak dobre ako v inšej podarí; báseň, ak má leťeť a leťeť živo, musí mať takje krjela, ktorje ju lahko a čerstvo poňesú. Sám najvetší Ňemeckí básňik, Goethe, hlboko cíťiu túto pravdu, keď o reči ňemeckej povedau: „Ein Dichter wär' ich geworden, hätte sich die Sprache nicht unüberwindlich gezeigt,“ t. j. básňikom bi som sa bou stau, kebi mi reč ňebola prekážala. Tak teda naša báseň ňemuože inakšje len v Slovenskom nárečí sa vispjevať a rozviť; báseň tá, ktorá vileťí ako orol nad Kriváň a staďjal dolu po zemi pozerať buďe, musí si pripnúť krjela misli našej a na tíchto krjelach do visosťi sa vichiťiť. Leť že leť spev náš silní, čerství, hňeď ako potuoček blbotajúci, hňeď ako šum vŕb a hňeď zas ťemňe ako víchor po horách pohučjevajúci, leť že leť spev náš čerství a rozleť sa rozňes i citi i túžbi naše! Ňezapjerame, že bi sa u Čecbou poesia ňemohla rozviť, rozvije sa ona ako veríme ale v svojom spuosobe, pri inších národa okolnosťach a pri inšej vuoli kmena samjeho. O ňedlho rozoberje sa u nás pekná literatúra Česká, kďe isteňja terajšje sa preukážu. Ňjet ďivu, že pred dakolko stoleťjamí Česká reč sa bola u nás prijala a za spisovnú povíšila, doňesli nám vtedi Česi so svojou rečou dačo viššjeho, velebňejšjeho čo hlboko pohlo duše naše, a preto aj chiťili sme sa reči, v ktorej sme to dostali, teraz ale ňje len že ňepuosobja tak na nás Česi, lež práve daktorje ích spisi cudzimí vivrhlinamí na-
