Preskočiť na obsah

Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/72

Zo stránky Wikizdroje
Táto stránka bola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

vost túto na oči vihadzuvali, mi ho tu ale aňi mak ňeviňíme, lebo z toho všetkjeho len bistrota hlavi a srdce za kmen svoj zapálenuo vizerá. Kollár ako hlava bistrá šípiu, že Slováci bi len predca mali vo vlastnom nárečí život svoj duchovní vistaviť, a že tak len dokonále ho vistaviť muožu, a preto sa aj Slovenčini chiťiu, potom ale kaďenáhle viďeu že sa lud Slovenskí za ňu ňezaujau a že tomu ešťe čas ňeprišjeu, abi beh vecí sa ňetrhau, navráťiu sa k Češťiňe. Dobre vjeme, že Kollár v najnovšom ďjele, v Cestopise po Itálii, odpornú našej vistavuje mjenku, ale sme silňe presvedčení, že on viďjac teraz ako lud náš Slovenskí k životu sa schopiu a že k tomuto svojmu životu Slovenčinu potrebuje i z celjeho si ju srdca žjada, oproťi nám nič mat ňebuďe*). Hovoríme pre to o Kollárovi s takou istotou, lebo známe jeho za národ svoj bez odpočinku pracujúcu dušu: on ňemuože biť proti životu nášmu, ktorí celí svoj život vzbuďit sa usiluvau, on ňemuože biť proťi nám, bo v kom bi sme potom mohli skladať dúveru? Ňeohlásili sa Slováci na hlas Kollárov, prebudzujúci ích k životu vlastnjemu, k Slovenčiňe, lebo drjemali, ale ohlása sa teraz ňje dvaja, traja, ďesjaťi, ale ako silno veríme, ohlási sa keď ňje na raz teda pomalí celuo božje Slovensko! Vstalo ono a chce žiť; velmi premeňili sa časi! Predtím smutnje išli od Tatjer k Dunaju hlasi a smutňe sa odrážali naspet, teraz ale počínajú sa ohlasuvať radostňejšje, i takje sa zas odrážajú od nášho starjeho Dunaja k visočizním Tatrám. Otcovja ťešja sinou a sinovja poťešujú otcou! — Jednota teda naša prísňe nás k Slovenčiňe napomína, bo len v ňej do jedneho kola si zastať muožu Slováci. Mi sme jeden kmen, i ktorá ruka bezbožná nás bi roztrhuvala a čo za misel bezbožná bi nám prjala abi sme boli odtrhnutí jedňi od druhích? — Život náš je odchodní od Českjeho, odchodní tak ako nárečja ích od Slovenskjeho. Život Čechou terajší, či skutoční, či čisťe duchovní, viťjekou z predošlích osudou národa tohoto, ktorí trebas vždi hrďinskí sa držau a na poďiv celej

*) Písanuo je toto zaroveň druhjemu z jara m. r.