Preskočiť na obsah

Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/71

Zo stránky Wikizdroje
Táto stránka bola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

Vám ích, bo aj z Vašej strani a to každí ďen večmi tje samje za spojeňja v reči a v literatúre od statočních, dobrích naších krajanou počuť hlasi: potreba je toho spojeňja na vidomoči velká, cíťeňja jej vždi vjacej a vjacej rasťje i nastaňe a nastať musí medzi namí porovnaňja. V čom že sa porovnáme? v čom že bi inšom ako v našom! Celí náš článok dokazuje potrebu písaňja v našom Slovenskom nárečí, keď teda mi sme doteraz pri ňom ňeboli a žiť chceme, ňevihnutňe k Slovenčiňe pristúpiť musíme, ku ktorej ste Vi už dávno pristúpili. Tak vitaj nám, vitaj Slovenčina naša! Ti céra slávi pekná, rovnoprávna, ale od dávna utajená pred svetom! Vitaj nám drahá!! Sila Tvoja vivoláva nás k čerstvjemu životu a spojuje nás s bratmí i ukazuje nám, že jedno sme a že je jeden cjel náš! Už od dávna aj zo strani našej vichvaluvali Vás, krajaňja Slovenskí, naši mužja slávni, že Slovenčini ste sa chiťili a v ňej ňeunaveňe pracuvali. Tak hovorí náš slávni Šafárik vo svojom znameňitom ďjele „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“ na str. 389: „Od tohoto času (od zahinuťja inštitútu Slovenskjeho) pracuje dakolko spisuvaťelou evanjelickích, pod krjelamí Českej literatúri, ako milovňíci na poli národňom, čo medzi tím katolíci, ktorích horlivosť za povíšeňja vlastnej Slovenskej literatúri dosť nachváliť sa ňemuože, málo daktorích vímuc, odvážni sa zdajú, po cesťe od Bernoláka preťatej pokračuvať.“ I Kollár tím samím spuosobom v druhom ďjele svojich spjevanjek na str. 494 velmi vivišuje katolíckich spisuvaťelou i porúča na tom samom mjesťe, abi ích inší pilňe nasleduvali. A zasluhujú naisťe títo mužja všetku možnú chválu a povážeňja! Kolme Slovenčina pre rozviťja života nášho potrebná a ňevihnutná je, dáva znať medzi inším Kollár sám na sebe, a to ňje len ustavičním kvetou z pola Slovanskjeho trhaňím a do Češťini vpletaňím, ale čo je vjacej chiťeňím sa samej Slovenčini, chťjac ju za spisovnú reč povíšiť. Lež pustota a drjemota hlboká panuvala ešťe vtedi na Slovensku a preto Kollár, keď žjaden ohlas ňedostau, od svojho odstúpiu a zase k Češtiňe sa nakloňiu. Daktorí mu prjemenči-