Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
luvať. Kdo tejto dúveri k ludu nášmu ňemá, ten zúfa nad namí a straťí sa, ale lud náš plní života a dobroti k obeťam , keď ích potrebu pozná, hotoví, mladí čerství sinovja jeho, mnohí v néroďe našom zaslúžení, vitrvalí, požehňaní mužja dúveru našu k sebe samím upevňujú a nám ju za podstavu života nášho dávajú. Pomíňa aj u nás čas omrzlej, suchej utúlenosťi, domárstva, prichádza čas obecnosťi a s ňím i čas obeťí a s časom obeťí život náš!! -— Písať teda máme v nárečí Slovenskom, lebo je ono nárečja osobnuo, svoj okremní život majúce a reč vlastná ludu nášho, ktorú on samú dokonále rozumje, a ktorá samá k jeho srdcu i k jeho misli najlepší prístup má. Vzďelaňejší a učeňejší budú vždi museť aj inšje nárečja Slovanskje, abi postup duchovnjeho života celjeho národa nášho znali, a menovito Českuo naveki sa učiť, od ludu ale, ktorí sa z vetšej čjastki s inšimí vecamí, ňje ale s literatúrou, zapoďjeva a zapoďjevať musí, sa to žjadať ňesmje a ňemuože. Čo ale lud urobiť ňje je v stave, to urobiť máme a musíme mi, starať sa o to, abi všetko čo je vzďelavaťelnuo, poučnuo a krásno ako medzi inšimí tak najme v nároďe našom Slovanskom mu ňeostalo ňeznámo, ale abi sme ho o tom všetkom, ako sa svedčí, v nárečí našom uvedomili, ktoruo je jeho pochopu najotvoreňejšje. A žjadau si aj lud náš nárečja svoje vo spisach naších: kolkorazí sa súkremňe napospol za to ohlasuvau! Tak teraz keď sa chír rozleteu o vichoďeňí novín Slovenskích *), sto a sto hlasou k nám z rozličních kútou Slovenska dobehlo, abi novini naše vidávanje boli v nárečí našom, jednemu každjemu najlahšom. Bola vec svedomja tjeto hlasi našincou vipočúvať a ích žjadosťi zadosť urobiť. A je veru nárečja naše, ako sme už aj hore viššje pripomenuli, plnohlasnuo, zavaruvanuo a bohatuo, čo nám na novo nakladá, abi sme v ňom písali, bo má k tomu peknje spuosobnosťi. O plnohlasnosťi sa každí, kdo len z ňeho kolko tolko počuje, lahko presvedčí, a pravďivosť nášho isťeňja už aj z toho zrovnaňja
*) Písalo sa toto ešťe min. roku.
