Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
Českje sa u nás ťjež slabo míňali ňje len pravda pre reč ale aj pre inšje príčini, náďeju ale máme, že kňihám Slovenskím sa lepšje poveďje, bo lud náš sa na vidomoči k životu duchovnjemu prebudzuje a tak buďe si hlaďeť zaopatriť aj to čo život takíto napomáha, naša ale, ako sme rekli, najsvaťejšja povinnosť je ludu nášmu v tomto usiluvaňí s celou dušou biť na pomoci, bo k čomu že sme tu povolaní keď ňje k tomu, abi sme opusťenjemu, odhoďenjemu, zaňedbanjemu ludu nášmu z jeho stavu terajšjeho pomohli a ho ako lud porjadni do radu inších národou pred tvár Boha a človečenstva postavili? To isťe má nám najhlbšje na srdci ležať, i kdo pri svogej práci na inšje pozerá, ňje je z Boha aňi z drahjeho opusťenjeho ludu nášho! Nadvrhnú nám takíto luďja, že keď v Slovenčiňe písať buďeme, straťíme v Čechách a na Morave odbit naších kňíh, ktorí tam do teraz mali: mi teda pre kramárstvo robiť a písať, pre kramárstvo lud náš zaňedbávať máme? Keďbi sme tak robili, hanba bi nám bola naozajsná! Mi píšeme a písať máme, abi sme to čo v nás dobrjeho sa skríva vonká vidali a abi sme lud náš ďalej v ludskosťi poťiskli! Život každjeho národa stojí mnoho, velmi mnoho obeťí a to všeljakich, mi sami teda ňič obetuvať, nič pre dobruo ludu nášho posveťiť a na oltár ludstva zo strani našej ňič položiť ňechceme? Tak bi sme v skutku ňeboli hodní života a ňemohli bi sme sa aňi k ňemu prebrať, i kebi sme nechceli obetuvať, ňechceli bi sme aňí žiť a jak v skutku ňechceme obeťe dávať, ňechcime aňi žiť a ňehovorme aňi o živoťe národňom. Bez obeťí, bez činou sú naše reči daromnje bublini, smradlavje pod zásterou národňou ukritje osobnosťi. Lež keď mi s ludom naším úprímňe misleť buďeme, keď všetko možnuo urobíme, pozná nás lud náš, uviďí kdo sme i tak vrúcňe nás obíme, jako sme mi ho vrúcňe objali. Uviďí že jemu žijeme a že jeho život, jeho dobruo zo všetkích síl napomáhame, a viďjac toto, dá nám on trebas ako ťažko zobranje prostrjedki ku ďalšej našej práci, a mi zaisťe s ďjelamí a prácamí našimí od skazi bezpeční buďeme, a ňje len to ale buďeme muocť čím ďjal práce naše rozširuvať a zdokona-
