Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
aj duch Slovenskí alebo Slovanskí vo svojej čistoťe a svježosťi, alebo abi som lepšje sa vijadriu, zachovali sa spolu duch i nárečja v pokojních, údolistích Tatrách naších, na zemi medzi Dunajom a Tatramí, v prvotních tíchto a najstarších, najdáv- ňejších sedaliskách Slovanou na zemi Europejskej. Duch tento a nárečja naše sú jedno, i kdo ích chceš jedno od druhjeho odtrhnúť, trháš objaťja, v ktorom sa ťi duch náš ukazuje a pokojňe, milostňe ako dobrí mláďeňec z náručja vrstovňice usmjeva. Záleží nám teda a záležať musí aj všetkím naším pravím kmenovcom na tom, abi sme mi vo vlastnom našom nárečí písali a to, čím sme nadchnutí a naplňení, verňe ako to mislíme a cíťime, s tou samou vrúcnosťou, s tou samou túžobnosťou predstavili a rozpovedali. Aj toto teda jako aj známosť nášho nárečja jako podstatnjeho pri známosťi reči Slovanskej mocňe a ňeodolaťelňe nás k tomu ponúka, abi sme, keď ňechceme sami seba zaprjeť, keď chceme svedomito a verňe svetu nášmu slúžiť, písali v nárečí našom peknom, v nárečí našom Slovenskom. — Velmi bi sme si ťjež prjali, abi tje kmeni a kmenki ktorje vo svojicb nárečjach písať ňemuožu, aspon s osnovou grammatickou i s pokladom slov svojich nárečí, vidajúc k tomu cjelu úplnje grammatiki a slovňíki, nás zoznámili a rovňe zo svojej strani všereč Slovanskú svojimí prídavkamí obohaťili a úplnú jej známosť možnú urobili. Mickievič vo svojich prednášaňjach Parízskich o literatúre Slovanskej hovorí, že inšje národi víťazoslávne, pametnje stĺpi, chrámi a rozličnje pomňíki (Denkmal, monumentum) nastavali a na zemi kďe bívali po sebe ňehali, Slovaňja ale že ňenastavali takích po svojej zemi pomňíkou, predca ale že vikuvau duch Slovanskí jeden takí pomňik ozorní, a ten je vraj reč Slovanská! Mickievič má docela pravdu! Žjadna reč na svete sa aňi bohatosťou slov aňi tolkorakou rozmaňitosťou forjem svojich rečí našej Slovanskej ňevirovná, naša ale svatá povinnosť je ozorní tento pomňík Slovanskí v celosťi svojej zachovať, kďe ešťe vec možná viplňiť, okrásiť, zokrúhliť, ňje zaňedbávať alebo práve kaziť a sebevolňe rozhadzuvať. Pomňík musí biť viplňení, celí, mocňe zbití,
