Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
ňemali ohlad na Slovákou, aňi na ích bohatuo a určituo nárečja, aňi na to, že Slováci ích kňihi v rozličnom docela nárečí čítali, a keď sami Slováci nárečja Českuo vpletaňím vlastních slov do spisou svojich si oblahčiť alebo Českje formi svojimí určitími formamí podoplňuvať chceli, mali ím to Česi za zluo. Prízvuk (die Betonung) Slovenskí bou v kňihách naších u Čechou vždi chibní a nám samím za chibu pokladaní, a predca je tento prízvuk u nás docela pravďiví od Českjeho velmi odchodní. Všetko toto pripomenutuo dokazuje, že kňihi od nás Slovákou písanje ňeboli aňi formou svojou docela Českje, lež z vetšej polovice Českje, a menšej Slovenskje, práve ale preto aňi jedno aňi druhuo, dajakási zmješaňina, v ktorej sa duch Slovenskí úplňe, tak akobi treba bolo ňevislovuje a ňeviráža. Abi sa táto zmješaňina, ktora aňi jednemu aňi druhjemu ňepatrí, ktorá ňemá žjadneho istjeho a víznamnjeho rázu (charakter) prebrala a kňihi naše obsahu Slovenskjeho i slovenskú úplnú formu mali, obsah teda a forma sa docela virovnali, treba mišljenki naše aj v ích vlastnej forme, v tej v ktorej oni u nás povstávajú, do ktorej sa v duchu našom obljekajú, predstaviť, tak isťe aj mišljenki naše úplňejše, víznamňejšje, duorazňejšje budú, k duchu kmena nášho Slovenskjeho mocňejšje prehovorja a ďjela naše aj formou svojou, slovom, budú ďjela Slovenskje.
tou, časopisu Českjeho, posjelau, v texťe skladaťelovom sa raz táto zmena stala. V texťe stálo:
Slýchal sem písňe a slýchal pověsti, Chroptící hlasy to stařiny mraucí, Hlasy, jenž časem srdce rozbolestí Jako volání ze lodi tonaucí,
A v Kvetoch sa takto premeňilo:
Slýchal sem písně a slýchal pověsti, Chroptící hlasy to stařeny mraucí;
Čo za náprava! U nás Slovákou jak aj u Rusou znamená starina starožitnosť (das Altertbum), vek dávni, u Čechou značí stařena starú babu, a táto ňepoetická postava stratila sa sem ako náprava v básňi, abi len slovenskuo Čechom ňedosť známo slovo vistalo.
