Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska (október 1987)

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Text[upraviť]

Nielen jednotlivci, ale i národy majú svoje vedomie a jeho historickú kontinuitu. Majú sebavedomie, v ktorom môžu konať dobré i zlé činy. A majú i svedomie, ktoré dobré činy schvaľuje a pre zlé im robí výčitky.

Toto všetko máme pred očami, keď myslíme na udalosti, ktoré sa stali uprostred druhej svetovej vojny s našimi spoluobčanmi a bratmi židovského pôvodu. Pred štyridsiatimi piatimi rokmi sa uskutočnili nezákonné deportácie desaťtisícov Židov, mužov, žien, detí a starcov zo Slovenska. Deportáciám predchádzali právne aj faktické opatrenia, ktoré nastoľovali diskrimináciu a násilie voči židovským spoluobčanom. Spomedzi týchto opatrení treba spomenúť adaptáciu norimberských rasových zákonov pre Slovensko. Deportácie a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách. Väčšina z týchto deportovaných židovských obyvateľov zahynula potom v nacistických koncentračných táboroch.

My, príslušníci mladších generácií, vrátane generácie šesťdesiatročných, ktorí boli v čase vojny príliš mladí a nezúčastňovali sa na verejnom živote, nemali sme osobne podiel na zločinoch, ktoré sa v tých časoch stali s našimi židovskými spoluobčanmi. Udalosti, o ktorých hovoríme, napriek tomu prežívame ako ťarchu a neľudskosť, ktoré nielen odsudzujeme, ale nad ktorými chceme vyjadriť i hlbokú ľútosť a za ktoré chceme odprosiť všetkých živých príbuzných týchto obetí neľudskosti i všetkých príslušníkov ich národa, keďže doteraz to neurobil z rozličných príčin nikto zodpovedný z nášho stredu.

Tento prejav ľútosti a odprosenia nechceme oslabovať tým, že by sme rozoberali historické pozadie v našom národe v jeho minulosti. Ponechávame historikom spravodlivé posúdenie celkovej absurdnej medzinárodnej situácie tých čias, v ktorej sa všeobecne ustupovalo pred násilím a v ktorej existovali neslýchané tlaky, čo obmedzovali priestor celkom slobodného konania. Nechceme hovoriť ani o prejavoch odporu proti prenasledovaniu našich židovských spoluobčanov zo strany vtedajších predstaviteľov cirkví, ani nechceme rozvádzať pomoc, ktorú poskytli mnohí v našom národe našim židovským bratom neľudsky stíhaným – to všetko ponechávame spravodlivému súdu dejín. Nechceme totiž nijako v tomto našom vyhlásení oslabiť to jediné, čo považujeme za potrebné vysloviť: hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi židovskými spoluobčanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch. Za mŕtvymi môžeme už len smútiť alebo veriaci spomedzi nás sa za nich s hlbokou ľútosťou modliť. Ich živých príbuzných a ostatných príslušníkov národa po celom svete by sme však chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám spoločné s národom Izraela.

K tomuto vyhláseniu nás pohýňa tiež skutočnosť, že na Slovensku niet dôstojného pamätníka, ktorý by pripomínal túto najväčšiu kolektívnu tragédiu v našich dejinách. Taktiež synagógy, tieto niekdajšie centrá židovských náboženských obcí na Slovensku, a židovské cintoríny sú v žalostnom stave a postupne zanikajú.

Protižidovské opatrenia, a najmä vyvezenie židovských obyvateľov zo Slovenska, popreli princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorbe slovenskej budúcnosti – rovnosť všetkých bez ohľadu rasy, tolerancia, sloboda vyznania, demokracia, zákonnosť, láska medzi ľuďmi. V nádeji na takúto budúcnosť medzi ľuďmi i národmi predkladáme príslušníkom židovského národa pred tvárou sveta toto naše úprimné vyhlásenie.

Október 1987

Podpisy[upraviť]

Dominik Tatarka J. CH. Korec
Hana Ponická
Jozef Jablonický
František Mikloško
Ján Čarnogurský Martin M. Šimečka
Vincent Hložník Vladimír Jukl
Jozef Hlinický Helena Gondová
Eva Trizuljaková Ján Langoš
Daniel Fischer
Roman Berger Marek Huba
Ladislav Čarný
Haviar Vladimír Bočkay Milan
Milan Rúfus Miro Bázlik
Eugen Suchoň
Gabaj Alojz Katarína Lazarová

Zdroj: kópia podpisov

Signatári (s povolaniami a titulmi)[upraviť]

  1. Dominik Tatarka, spisovateľ
  2. J. CH. Korec, katolícky biskup bez št. súhlasu Ján Chryzostom Korec
  3. Hana Ponická, spisovateľka
  4. Martin M. Šimečka, spisovateľ
  5. Jozef Jablonický, historik
  6. Vladimír Jukl, matematik
  7. František Mikloško, matematik
  8. Helena Gondová, úradníčka
  9. Ján Čarnogurský, právnik
  10. nár. umelec Vincent Hložník, akad. maliar
  11. Ján Langoš, výskumný pracovník
  12. Jozef Hlinický, architekt
  13. Daniel Fischer, akad. maliar
  14. Eva Trizuljaková, akad. maliarka
  15. Marek Huba, akad. sochár
  16. Roman Berger, hud. skladatel'
  17. Ladislav Čarný, akad. maliar
  18. univ. prof. Vladimír Haviar, kardiológ
  19. Milan Bočkay, akad. maliar
  20. nár. umelec Milan Rúfus, básnik
  21. Miro Bázlik, hud. skladatel'
  22. nár. umelec Eugen Suchoň, hud. skladateľ
  23. Alojz Gabaj, robotník
  24. Katarína Lazarová, spisovateľka

Poznámky[upraviť]

  • Zdroj Slovenské dokumenty uvádza vyhlásenie nasledovne: "Dolupodpísaní signatári, v mene svojom i v mene ďalších spoluobčanov, podali vyhlásenie adresované židovskej náboženskej obci v Bratislave a všetkým židovským spoluobčanom na Slovensku. Uvádzame ho v plnom znení:"
  • Vladimír Jancura: zverejnil vyhlásenie napísané na písacom stroji a kópiu podpisov so zdrojom Archív (asi Pravdy). Rozdiely sú minimálne: v prvej vete bolo vypustené "jeho" a "štyridsiatimi piatimi" je vypísané číslom. Signatári len signovali a neuvádzali svoje povolania ani tituly. Sú podpísaní v dvoch stĺpcoch. Tu uvedené poradie im zodpovedá len približne. Ani poradie v Kritika&Kontext nezodpovedá kópie podpisov. Číslovanie signatárov je preto len indikatívne a potvrdzuje počet 24 podpisov.

Zdroje[upraviť]

Pozri aj[upraviť]