Veštba

Údaje o texte
Titulok	Veštba
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

„Vravelas', mati: božská ruka
že kreslí v noci naše sny;
sen oknom je, nímž zrak náš kuká
— zrak duše to — v kraj budúcny.

Mamička, ja tiež mal sen: či mi
ho rozlúštiš? O, urob hneď!
Mne krýdla vzrástly, vzduch som nimi,
ba nekonečný slietal svet —“

,Synáčku, duše mojej svite,
lúč môjho slnca, zajasaj;
nadlho Boh ti zmeril žitie,
to sníčka tvojho blahý taj.‘ —

A rástlo decko, z teplých prší
mu mladosť šľahla plameňom,
a spev je nebeský liek srdci,
keď krv sa búri, kypí v ňom.

Varito mocne junoš vzchytí,
veň vtočil citov prúdenie:
i na perutiach piesne city
koľ vtáčou brnkly plamenné.

Po nebo vzletel čaroslový
spev, sniesol hviezdu oslavy,
i z pableskov jej básnikovi
korunu splietol koľ hlavy.

Však jedom je med piesní všetok;
čím poet kojí vari ta
chuť: mysle jeho každý kvietok
dňom, ujatým mu zo žitia.

Sa peklom stal plam citov, tomu
však on sám prepadol priam v plen;
už na zemi ho žitia stromu
snietočka zadržuje len.

Tam na smrtnom, hla, lóži leží
tvor, utýraný docela;
í občul, cez múk nával svieži
jak matka s vzlykom zúpela:

,Smrť, neber mi ho z ramien, hrude
za korisť tak včas neberže;
mám neba sľub: vraj, dlho bude
žiť... A či sen náš tiež len lže?...’

 „Sny, matka, nelžú; usúdeno
hoc v rakev sa mi uložiť:
básnika syna tvojho meno
nadlho, večne bude žiť.“