Učencova mačka

Údaje o texte
Titulok	Učencova mačka
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Ono bola by ver’ dúža
učencova veda,
lenže čo z nej, keď o drobné
väčšia uňho bieda.
Knihu skladal o múdrosti
— a, Ta!
vtedy sa s ním bláznivá tá
história stala.

Nemal vám rád vedár ten nič
v svete, jadra-kožky,
chodil hoc po nebi, zemi
o dvoch či štvornožky:
no eieušku burú on si
— ba, ľa!
zamiloval nešeredne,
zjedol ju bezmála.

Mal i sluhu; ten sa o dom
staral, stráži-šetrí,
by nič nedostalo nohy,
neodniesly vetry.
Dosť bol verným čeladníkom:
— a, ľa!
pôst mu býval ráno-večer
za to pláca stála.

Ináč vodilo sa šťastnej
maňke: tvor ten milý
a gazdíček na raňajkách
vždy sa podelili.
Smutne hľadel na to sluha
— a, ľa!
na pol žemle, pohár mlieka
vzdychal stonom brala.

Bo vedomec náš keď svoju
užil polovičku:
druhú sluha nastoliť mal
zavše pre mačičku.
Po pansky si žila cicka,
— a, la!
len nechcelo zdať sa na nej.
že by priberala.

 „Cuješ... ono., čo je tomu
zvieraťu? Srsť má ti
sťa jež, kosti hrkajú v ňom,
v chôdzi len sa kláti.'
„Hja, môj pán. nuž veľa hladu! —
A, ľa!
zduplovať len chovu: zaraz
by sa vyčôchala!“

A od tých čias holbu mliečka,
celú žemľu papká:
mudrc však len škúli, či mu
zvýši smidka, kvapka?
Ale mačka nezmohla sa,
— ba. ľa!
ubudlo jej rovno s lunou,
na srpec sa zahla.

Burá maňa úbohá, hej.
padla do nemoci,
nebohou sa za jesennej
peknej stala noci.
„Zduchovela milá stvora —
A, ľa!
delím s ňou svoj kúsok, preds’ smrť..
Ľahká buď jej skala! ‘

 „Načo tajiť“, povie sluha,
„cicuška je obeť
nevinná: ja som vše zjedol
za ňu ráno obed.
Kázalsom jej: Vsic! namyši —
Ná, la,
komory kde všetky prázdne,
jak by sa myš liahla?“

Vedu, vravím, mal učenec
mier až bezpodobných,
ale čo z nej, keďže pritom
pramálo mal drobných!
Knihu spísal o múdrosti —
a, la!
taká hlúpa príležitosť
často sa mu stala.