Tragédia človeka

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Údaje o texte
Titulok Tragédia človeka
Autor Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj visegradliterature
Licencia PD old 70

TRETIA SCÉNA

(Rozkošný kraj von z raja. Malá neokresaná koliba. Adam zaráža koly do zeme na spôsob ohrady. Eva strojí podlubie. Lucifer.)

ADAM
Toť, moje. Miesto širokého sveta
ten priestor bude mojím domovom.
Od tých čias vládnem ním jak majitel,
pres záškodnými ochránim ho zvery
i donútim mne rodiť plodiny.

EVA
Ja besiedku zas spravím práve takú
jak predošlá, i v našom kruhu tak
vykúzlim Eden ztratený.

LUCIFER
Ťaj! veľké
ste slovo vyriekli. Ba rodina
a vlastníctvo: tých dvoje svetovými
sa stanú hýbadly, z nichž všetka slasť
i neresť všetka bude vyplývať.
A tieto idey dve budú vzrastať
bez zastavenia, až kým vyvedú
vlasť na svetlo a blizňa priemysel,
rodičov každej veľkosti i šľachty,
a vlastných detí žráčov hltavých.

ADAM
Hádanky rozprávaš. Mne sľúbil si
vedenie; práve tomu k vôli som
sa zriekol pudu svojho rozkoše,
bych, bár sa boriac o to, stal sa veľkým:
a výsledok čo?

LUCIFER
Či ho necítiš?

ADAM
Veď cítim, že jak opustil ma Boh,
ma do samoty sotiac s prázdnou rukou,
tiež spustil som sa ho. I som sa stal
sám sebe bohom; a čo zažiadam
si, mojím slušne je. To moja sila,
to moja pýcha.

LUCIFER (stranou).
Bábä márnivé,
včuľ frčky hádzať vieš svod po nebeský;
tvoj uvidíme srd, až vzbĺknu blesky.

EVA
Ja zas som na to hrdá jedine,
že matkou budem sveta.

LUCIFER (stranou).
Za slávna
vidina, čo má v srdci ženskom pobyt:
tú prehriešenú biedu večnou zrobiť.

ADAM
Zač aj mám ďakovať mu? za pusté
to svoje bytie? Šak to živobytie,
ak bude ťarchy svojej zahodné,
je iba môjho trudu ovocím.
Tú pochuť, čo mi dušok vody podá,
si pálčivosťou musím zaslúžiť
zakaždým žížne vlastnej; bozku med
zas hodnotu tam má si všehdy - čo
mu zápät kráča - v tupej omrzlosti.
No jestli všetky spinky povďaku
aj spadly so mňa, trebárs svobodným
som stal sa, abych osud zbudoval
svoj a ho znova sboril, chmatkajúc
tak po tom, čo som v mysli ponavrhol, -
snáď k tomu ani tvojej pomoci
nebolo treba, bola zdolala
by to isté i moja vlastná sila.
A ty si ma z tých ťažkých nevyzul
preds’ okov, nimiž moje telo púta
ma k prašnej zemi svojej. Cítim, bárs
mu neviem mena, čo je, možno že
len jeden vlásoček - tým potupnejšie, -
čo obmedzuje hrdú dušu mi.
Páč, vyskočil bych, telo moje však
zpät kydá, moje oko, moje ucho
mi vypovedá službu povinnú,
nech zochcem skúmať taje diaľavy;
a jestli do sfär vyšších obraznosť ma
uniesla, takoj primusí ma hlad,
bych pokorený znova sostúpil
ku hmote, teprv pomiaždenej mnou.

LUCIFER
Ten povraz silnejší je odo mňa.

ADAM
Ach, to si veľmi slabý duch ty, keď
neviditeľná pavučina táto,
to nič, čo státisíce bytností
ni nezbadajú i sa v sieti tej
trepocú pri pocite svobody, -
čo povyniklých vyšších duchov hŕstka
zná iba otušiť: keď i to, hľa,
ti ešte vzdoruje.

LUCIFER
A to je aj
len, čo mi vládze vzdorovať, bo duch je,
jak ja. A či snáď domnievaš sa, že,
keď skryte pracuje a bez hluku,
ni silným nenie? - Never, v temnote,
si čupí ono, svet čo stroskotá
a postaví; bo od pohľadu jeho
ver’ hlava by sa zakrútila ti.
Len ľudské dielo liskne sa a hrká,
to vo hraniciach žitia piaďových.

ADAM
Tak daj mi nazrieť do tej činnosti,
- len na menšinu, moja hruď, jak vieš,
je silná nadosť - daj v ten úkon nazrieť,
čo na mňa vlívať môž’, kto v sebe sám
tak osobitý som a celistvý.

LUCIFER
„Som“ - slovo bláznivé! Si bol a budeš.
Preds’ všetek život večným vznikaním
a hynutím je. Ale pozri kol
a prehliadni a vidz to zrakom ducha.

ADAM
(Čo v nasledujúcom hovorí, to všetko stáva sa i viditeľným.)
Ká záplava to vieri kolo mňa,
sa vozvýš rúťac bez prietrže, kde
na dvoje delí sa a k pólom zemským
jak víchor uháňa?

LUCIFER
To teplota,
čo život nesie v ľadov domovinu.

ADAM
Nuž a tie dve tu rieky plamenné,
čo povedľa mňa hrnú s hukotom,
až stŕpam, že ma uchytia, a preds’ ich
životodárny cítim účinok:
to čo, to čo? Až omráčuje ma.

LUCIFER
To magnetina.

ADAM
Pod mnou zem sa kláti.
Čo za pevné som, za bezforemné
mal dosaváď, sa varnou stalo hmotou,
nezdolateľnou, svoj čo súri tvar,
o bytie borí sa. Jak kryštáľ o to,
o toto sťa brost. Och, v tej mäteži
kam podeje sa, uzavrená kam
ja môjho osobnosť, čím, moje telo,
sa staneš ty, v ňomž ako v prepevný
by nástroj vtelený tak pošetile
som dôveroval svojim zámyslom
i svojim túžban veľkých rozmerov?
Ty rozmaznané decko, ktoré strasť
i zároveň slasť zadovažuješ mi,
nuž ozaj na pár hrstí popola
len poklesneš, kým zbudok podstaty
ti voda a vzduch prchlý, pred chviľkou
čo ešte bronely a tešily sa,
a zápät s celou mojou súcnosťou
sa do oblakov roztiekly sťa para?
Každučké moje slovo, v modzgu mi
myšlienka každá jednu časticu
bytosti mojej stroví, spáli. Zhorím! -
a toten zhubný oheň nebodaj
duch potajomný rozduchuje vo mne,
by ohrieval sa, jak ja zotlievam.
Preč s vidom tým, bo prijdem o rozum.
V takomto boji medzi stými živly
stáť s trápnym citom opustenosti,
jak hrozné to! - Ó, prečo odstrčil
som od seba ten pokrov opatery?
Čo pud môj šípil, ale nevedel
mu ceny, po čom moja zvedavosť
tak dychtiac túži, och, jak daromné je!

EVA
Šak ver’, šak? i ja cítim podobné.
Až ty tak budeš válčiť s šeliem kŕdly,
či ja keď, umdlievajúc nechuťou,
zahradu našu budem pestovať,
tu obozrem sa po svete vše sírom:
i na nebi hor’, dolu na zemi
nebude jediného príbuzného,
ni priateľa nám, ktorý povzbúdzal
by abo chránil nás - Ej, nie tak bolo,
nie takto predtým, v krásnom období.

LUCIFER (posmevačne)
Veď, akže ste tak drobných dušičiek,
bez opatrovnej péče že a ruky
až zmŕzate, i denný chlebíček
vám podriadenosť: skoro vyvolám
ja pre vás boha, ktorý vľúdnejší
aj bude, než ten chmurný starygáň:
toť, zeme ducha to. Ho z nebeského
znám sboru: pekný, skromný šuhaj je.
Von, duchu, z centra pôľ až;
hľa, že mne neodoláš.
Zve zápor odveký ťa,
veď iný nesmel by ťa.
(Zo zeme vyrazia plamene, hustý čierny oblak, prepásaný dúhou, utvorí sa pri strašnom hromobití.)

LUCIFER (sa zpätiac)
Ktos’, strašidlo ty? Teba nezval som,
preds’ geníj zeme slabý je a krotký.

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
Čo slabým zrel si v chóre nebeskom,
to v svojom kruhu nesmiernym je, silným. -
Nuž tu som, bo som ducha na pozyv
poslúchnuť musel; však si zachovaj,
že vyrušiť a spravovať je iné.
Nech oblečiem svoj obraz, skydneš s nôh,
a tie dva červi vyjdú na nivoč.

LUCIFER
Rec tedy, ako v tvoju hrdú blízkosť
môž’ človek dostúpiť, ak za Boha
ťa prijať vôľu má?

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
Súc rozdrobený
na čiastky vo vode a v mrákavách
a v lese, všade, kam len nakukne
s úsilím žiadostí a vzdmutou hruďou. (Zmizne.)
(V tom háj, studnice zaľudnia prchavé hravé Víly a Rusalky.)

EVA
Ach, vidz tie milé tváre sesterské,
hľaď, hľaď, s kou nehou pozdravujú nás!
Opustenosti niet viac, ožil laz,
hôr zápač: - blaho prikvitlo k nám zas.
Nás, v žiali ony obodrovať budú,
vyvádzať dobrou radou z pochýb, z bludu.

LUCIFER
Ni nemôžte kde lepšej prosiť rady -
vy, ktorí prosiac, rozkážete radi -
než u tých milých podôb prchavých,
čo odpovedia vám, jak ste sa ich
vy opýtali: na srdiečka čisté
s úsmevom patria, zúfalému iste
však predídu vždy desnou mátohou.
I ony budú s priazňou premnohou
vás sprevádzať v stých tvaroch k cieľu žitia,
v premenách, množstva ichž nik nepočíta.
Stín svieži mudrcu, keď odhĺbal,
a večne mladým srdciam ideál.

ADAM
Čo z neho mi, čo z lesku tejto hry,
jak prúdi predo mnou? k dnu nevnikám jej -
i o záhadu len mi pribudlo.
Nuž, nebalamuť dial ma, Lucifer,
daj znať mi všetko, jak si zaviazaný.

LUCIFER
(Stranou.) Hej, spríkri sa ti známosť tá raz, mrieť
až budeš záhou po nevedomosti.
(Nahlas.) No trpezlivosť. Vieš, že rozkoše
i chviľku bojom zaslúžiť ti treba;
moc škôl ti načim ešte vychodiť,
moc sklamaní prejsť trpkých, všetkému
kým porozumieš.

ADAM
Ľahko tebe húsť
trpelivosti nôtu, pred tebou
sa rozprestiera celá večitosť;
však ja som nejel so života stromu,
mne na piaď bytie káže náhliť sa.

LUCIFER
Čo žije, všetko rovno dlho žije,
strom stoletý i jednodňový hmyz.
Sa chápe, teší, miluje i padá,
keď robotižeň svoju skončilo
a vyhovelo túžbam svojim. Nie,
čas nejde, stojí: my sa meníme;
či jeden vek či jeden deň, to jedno.
Oj, neboj, vyplníš tiež účel svoj,
len nemívaj sa, v túto z blata tvár
že vtiesnené je ľudské jedinectvo.
Si vídal mravce, úl včiel vídals’ tiež:
tisíce sa tam hemžia robotníkov,
sťa blázni honia, voslep konajú,
nejeden pritom zblúdi, upadne;
no celok ich, jak stály jedinec,
vo spolnom trvá duchu, účinkuje,
s istotou prevádza plán vytknutý,
až prijde konec: celok zastane.
I tvoje telo z prachu rozsype sa
podobne, pravda; ale v podobách
stých znovu ožiješ. A nemusíš
od nova začať ničoho: ak zhrešil
si, v potomkovi svojom odpykáš,
do tvojej lámky pristrojíš ho okov;
čo zkúsiš, pocítiš, sa naučíš,
podržíš maním milliony rokov.

ADAM
To ohľad starcov. Moja mladá hruď
má inú túžbu vrelú: do budúcna
tak nazrieť raz. I daj, nech shliadnem tam,
zač boriť sa, čo všetko trpeť mám.

EVA
I ja nech vidím, obnôv mnohá zmena
či vnád mi ujmu ztratu neznamená?

LUCIFER
Budz! Vražbu spustím na vás - svojich hostí -:
i dozrete až po skon budúcnosti
v sna obrazoch to letkých, zaiste.
Však vidíte-li, cieľ jak pošetilý
je, ťažký boj, kam vaša púť sa schýli,
by preto ducha nepozbyli ste,
neumkli pred bitvou: lúč roznietim
jej nebom, zrak vám svetlom zastrieť tým,
že klamný úkaz viďmo každé je, -
a lúč ten bude pablesk nádeje.
(Medzitým Adama a Evu odvedie do koliby, kde obidva usnú.)