Totka Agnesa

Údaje o texte
Titulok	Totka Agnesa
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Balada

Totka Agnes’ na potoku
biele prestieradlo perie;
bielu plachtu, skrvavenú
plachtu prúd jej chvce-berie.
.....Ó, milosrdný Otče, neopusť!

Shlúknu sa ta uličníci:
Totka, čo periete? — „Hach, tu
vy? — Cit, cite! Krv z kurčaťa
sfafrila mi tenkú plachtu.“
.....Ó, milosrdný atd.

Súsedy sa sbebnú: Kde ti
muž, Agneška? zahriač ľudí —
„Stvorička, veď spí on v izbe!
Neiďme dnu, bo sa z budí.
.....Ó, milosrdný atď.

Príde hajdúch: Agnesa, hneď
do areštu sober sa ty.
„Joj, holúbku, jak ísť môžem,
pokým flak ten nevypratý!?“
.....Ó, milosrdný atď.

Žalár v hĺbke: sotva v stave
veň sa paprsk dopratať; och,
vlas ten, toť, žalára slnce,
jeho noc však plná mátoh!
.....Ó, milosrdný atď.

Chúďa, Agnesa v ten denne
hladí lúč, sťa do oblôčka,
hladí stípkom, — lúč sa všetok
do Jedného vmiesti očka.
.....Ó, milosrdný atď.

Bo, ledaže odvráti sa,
shon ju príšer v tanec vábi;
nech nie svetielce to malé,
tak, sa jej zdá: zblaznela by.
.....Ó, milosrdný atď.

Vtom však, čas uplynúc, závor
temnice jej škripne v uši:
Agnesa pred súdny dvor
stane rúče, jak sa sluší.
.....Ó, milosrdný atď.

Kroj si sriadi, dbá na ručník,
šata aby šumná riasa;
vlasí tu-tam zhladí kader,
nech nemyslia: fiomiatla sa.
.....Ó, milosrdný atď.

Ako vkročí: zelený stôl,
uňho vážni páni starí;
s ľútosťou ju obzerajú,
bez, hnevu, bez chmury v tvári.
.....Ó, milosrdný atď.

 „Ženička, čos’ zrobila? Hriech
hrozný, ťažká obžaloba!
Páchate! sám, hla, tvoj frajer,
vyznal, že ste vinní oba.
.....Ó, milosrdný atď.

On odvisne zajtra, on, čo
zabil tvojho muža; tebe
do smrti však príde pykať
v rabstve o vode i chlebe.“
.....Ó, milosrdný atď.

Zobzerá sa Agnes’, zvedieť
chtiac, či vládze smysly zcela?
Čuje hlas, rozumie slovám,
a kým to zná: „Nezblaznela.“
.....Ó, milosrdný atď.

No, čo o mužovi riekli,
reč to taká divo-pustá;
len to jasné jej, že ju
domov viacej neprepustia.
.....Ó, milosrdný atď.

Nuž. nariekať počne, fikať,
slzy lejúc rovno pľute:
s Talie tak prší rosa,
vodné perly s kriel labute.
.....Ó, milosrdný atď.

 „Velkomožní páni, majte
Boha v srdci — na mňa zrenia:
doma práce moc, nemôž* m
vám tu sedieť zatvorená.
.....Ó, milosrdný atď.

V posteľnej tkvie škvrna plachte,
musím krv tú vybrať hľadieť:
juj, nech b}' tam brud ten zostal,
kde by som sa musela dieť!?“
.....Ó, milosrdný atď.

Jeden na druhého pozrú
sudcovia, očujúc taký
ponos. Ticho. Ústa mlčia.
iba_ čo hlasujú zraky.
.....Ó, milosrdný atď.

 „Domov choď, úbohá žena!
Vybiel plachtu skrvavelú;
domov iď, Boh daj ti sily
a milosti k tomu dielu.“
.....Ó, milosrdný atď.

A Agnesa na potoku
prestieradlo znova perie;
bielu plachtu, čistú plachtu
náhly prúd jej chyce-berie.
.....Ó, milosrdný atď.

Bo nadarmo plátno čisté,
krvi znak v ňom celkom bledý
Agnesa ho vždy zrie ešte,
práve tak, jak v non 7'ŕn/v.
.....Ó, milosrdný atď.

Od svitu do mraku stáva
vo vode u stolca: prudký
tok jej kudlí chvejnú tôňu.
bludár vetrík vlasí skrutky.
.....Ó, milosrdný atď.

Za mesačných nocí vše, keď
v rancoch vody luna íska:
s pleskom zaostávajúcim
biely piest jej vo svet blýska.
.....Ó. milosrdný atď.

Tak to ide s roka na rok,
v zime, v lete, bez spočinú;
svieža tvár jej škrie úpekom,
kolienka jej mrazom sinú.
.....Ó. milosrdný atď.

Šedivejú chlpy vlasí,
vranné raz, sfa eben vlásky:
na hladkom sa obličaji
potyorné sberkajú vrásky.
.....Ó, milosrdný atď.

A. Agnesa na potoku
vetchý strap svoj perie, perie —
Z bielej plachty rusliny jej
divoký prúd chváce-berie.
.....Ó, milosrdný Otče. neopusť!