Tisa

Údaje o texte
Titulok	Tisa
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Pod večer už v letný deň ktorýsi
zastal som u krútiacej sa Tisy,
Túr kde malý náhli do nej, v sladký
ako decko objem svojej matky.

Rieka hladko tak, tak krotko pritom
bezbrežným si tiekla za korytom,
nechcela, by slnečné sa blesky
potkýňaly na vln arabesky.

Zrkadlom jej lúče červenkavé
(roj jak víl by) tančily si hravé,
temer bolo čuť ich krôčkov znenie,
drobnuľkých sťa ostrôh zavírenie.

Kde som stál, strel piesku koberec sa
žltý, priam však skryl sa v poli predsa,
otavy kde radkov k nedohľadku,
ako v knihe riadok popri riadku.

Za lúkami nemom vo dôstoji
vysoký háj. V ňom už noc sa strojí;
mrk mu v šticu hlaveň z vatry šmarí:
zdá sa horieť — či krváca vari?

Onde zas za Tisou, pozdĺž brehu,
kriaky leštíu, rakýt v pestrom sbehu;
medzi sebou jeden otvor strežú:
ním zrieť dialnej dedinôčky vežu.

Šťastných chvíľ pamiatkou maľovanou
ružné mráčky tiahly nebies baňou.
Z najďaľša jak cez hmlu, fáteľ sprchy
zrelý na mňa marmarošské vrchy.

Žiaden ruch. V tíš sviatočnú len vtáčik
čo tu i tu piskol, preletáčik.
Zo dialavy šerej mlyna hukot
predchodil mi sťa komárov bzukot.

Sedliacka vtom vzkrsla na zákluke
riečnej, mne oproti. Krčah v ruke.
Po mne pátrala, kým ponačrela
čbán svoj; potom brnkla zpät ni strela.

Stál som nemo, sochou do polohy,
jakby boly tam mi vrástly nohy.
Duša sa mi v omám zatočila,
od prírody večnej krásy spilá.

Ó, príroda s tvojou pre velebou,
ký by jazyk smel závodiť s tebou!?
Slávna ty, čím lepšie sfingu dávaš,
tým nám viac, tým krajšie nám rozprávaš.

Pozde v noci došiel som na staňu,
na večeru z plodín prichystanú.
Súdruhmi dlho sme besedovali.
Blkal ohník raždím nachovalý.

Medziiným ja k nim: „Tisa, chúďa —
prečo jej len krivdíte tak, ľudia?
Toľko chýb jej vytýkate, reku,
a zem má v nej tú najtichšiu rieku.“

Pár dní žatým z polosna ma zrazu
zvon vyrušil, hlásajúci zkazu.
Povodeň tu !...‘ znelo v strašnom chóre;
vyzriem von, a vidím vám až — more.

Zblaznelec jak, pút keď pozbaví sa,
cez rovinu valila sa Tisa,
rvúc pretrhla hať sťa nití spletok,
trôfala si svet pohltiť všetok!