Sirôtky

Z Wikizdroje
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Súčasťou zbierky bola i Sládkovičova báseň Nad mohylou. Celú Zbierku nájdeme na [1]

I[upraviť]

Kto svoj národ nemiluje,
V tom i láska k Bohu hnije:
Kto nezná čo láska,
Ten roľa bez kláska.

K Bohu[upraviť]

Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,
Čo si v každého srdce Slováka
Vložil, všemohúci Pane!
Neviem… znať nechcem! bo neistota
Sladší plod rodí, než zlá istota: —
Tvoja vôľa nech sa stane!…

Spievam o svojej drahej otčine;
O matke v nebi, ľúbej rodine;
O Tebe, všemocný Pane!
O žialoch svojich, svojej radosti;
Spievam o svojho srdca ľúbosti;
O tom, čo mi v citoch tane. —

— Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,
Čo si v každého srdce Slováka
Vložil, všemohúci Pane?!
Len nechaj mi ju Tvoja dobrota;
Bez nej niet vo mne iskry života: —
Tvoja vôľa nech sa stane!

Jednoduchý dar[upraviť]

Chudobný som, Pane,
Drahy môj Bože!
Dary tvor Tvoj vzácne
Dať Ti nemôže; —
Lež, čo mám, to prijmi:
Je to kvetina
A dvoma púčkama
Haluz stížena. —
Srdce je — halúzka;
Viera — kvetina;
Nádej však a láska
Sú púčkov mená.

Potecha[upraviť]

Keď nádej sa minie
Pochybnosťou
A srdce Ti hynie
Zlou boľasťou,
Keď z tisícov ľudí
Toho sveta

Útechu nezbudí,
Nepohne Ťa: —
Vtedy hor do nebä
Výšky pozri;
Tam poteší tebä
Hviezda viery.

Nádej[upraviť]

Vernou družkou je nádej človeku,
Keď sa Boha sám nespustí,
Keď Mu slúži srdcom, ústy
V mladi svojej jarej, v zošlom veku.

Vždy prítomná je kresťanu nádej;
Ona s životom prichádza, —
A v život druhý sprevádza;
Podporou je sile jeho slabej.

Môžu rúzne života osudy
Zbaviť ho šťastia, majetku
A vrhnúť do nedostatku:
Nádej mu však neodlúďa nikdy.

Keď na mori šírom pobúrenom
Plavec v korisť padá, vode;
Čo i hynú člnky, lode:
Nádej pevná vládne prec’ rozumom.

A keď smrť do svojej ríše tmavej
Pojme tvora smrtelného;
Nádej člnka do svojeho
Vezme ho a vedie k ríše pravej.

Vernou družkou je nádej človeku,
Keď sa Boha sám nespustí;
Keď Mu slúži srdcom, ústy
V mladi svojej jarej, v zošlom veku.

Slovo Hospodinovo[upraviť]

Čarokrásnym zasvietilo bleskom
Slnko jasné ponad rod slovenský,
Kraje zlatým ožiarilo leskom,
Prebudilo živôt jarý, rezký; —
A priroda sťa by v predtušení,
Čoho svedkom stane sa divného:
V tichu volnom, v milom zadumení
Dlela Tvorca rozkazom mocného.

Tam ponad spevavé rodiny Turca
Nevídaný oblak letí,
Vo ktorom trôni vševládny Tvorca,
Keď previeva ponad svety;
Sťa druhé slnko oblak ten sa blíska
Nad polohou Turca milou,
Obžiari pláne, hole i skaliská
Storakou barvou spanilou.

Všetko s úžasom diviac sa díva
Nad zázračným týmto zjavom.
Čo toho príčina? v mysli prerýva;
Lež vždy najde sa v nepravom.
V tom oblak podivný vysieť zostane
Ponad stavbami Martina;
Vetrík šumivý hneď náhle prestane