Rodinný kruh

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Údaje o texte
Titulok Rodinný kruh
Autor Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj visegradliterature
Licencia PD old 70

Večer je, je večer: — každé odpočívať!
Na moruši vetve vidno čierno kývať;
bručí hnojival, sa k stene zahnal, buchne
vtom sa hodne do nej, žatým potom sčúchne.
Jak by boly nohy vzrástly hrudným zrutám,
ťarbavé sa žaby kopŕcajú tu, tam;
brnká netopier, vše strechu šuchne-zježí,
huhúka si sova v starej, kusej veži.

Na dvore sa belie srsť samotnej kravy:
gazdiná ju práve podojila; trávi
čas, si prežväkujúc, veľmi krotké plemä,
hoci hladné teľa otlka jej vemä.
Súra sa i mačka — loviť nemá chuti —
ostražne si stúpa, chrbát roztiahnutý,
zastane, koľ zjastrí: a hup! jedným skokom
v pitvorci sa octne, zablýskajúc okom.

Do korán sú dvere; ohniska lúč, motok
ich, tak vábne žiari na týňo' ý plôtok.
Predo dvermi leží dunčo vyslúžilý,
na prah oprel predné, na tie sánku schýli.
Dnu gazdiná mlieko precedí však zaraz,
prosiacemu chlapcu z neho chlipnúť dá raz;
žatým zamieša sa vo spoločnosť detskú,
v hviezd jak kŕdeľ vľúdna luna na nebeskú.

Dievčina na vydaj šmáň na oheň kladie:
je najväčšia, krásou... zornička v ich rade.
Želiezko si hreje: rúcho zrieť až skvieť sa,
len ho opigľovať... zajtra sviatok predsa!
Vôkol drobizg, bájke nasluchujúc (v liúšti
o vlčku), bôb a či hrach hrkavý lúšti;
z luštín za chlp hodia v plameň, vzbĺknu v škvare
a to osvieti vše ich okrúhle tváre.

Najmenší čvirk chleba chce — vyžúva; vzneslý
zas otáča uhlík: hadov z ohňa kreslí.
Číta starší — na nič nedbá okolité —:
Z tohto chlapca bude kňaz, sa nahľadíte!...
Aspoň tak vše rečie súsedom ich ňaňo,
hoc syn nesháňa sa po modlitbách; áno,
radšej verše, nôty má, zkusujú všetci,
ba i sám probuje skladať také veci,

Cveng! motyka vtom: v schod dal ju gazda kdesi
páskovanú kapsu na klin pozavesí;
kutroší v nej detva, ver’ by našla rada
i omrvu chleba, akú vtáčik zbadá.
Prelaknute spiští, ktoré do nej vpáli:
Juj! čertík... ak nie, tož... zajáčiček malý!...
Bude to radosti: zaspia ak očistom;
vynukujú ztuha kapustným ho listom.

Gazda ale povie dobrý večer vrelo,
sadne, by odpočlo ustaté si telo;
prašným rukávom si čelo pretrie kruhom:
zbrázdené je zhusta života už pluhom.
Lež jak zobzerá sa po výhonkoch jarých,
hneď mu tmavé vrásky zhlaclí pôvab, zdar ich;
v pahreb začrie fajku, ňouž starosti zbýva;
rozsmeje ho milá žena shovorčivá.

Dobrá čeľaďná mať avšak neotáľa,
svedčno, mužovi by i večeru dala;
pošupne stôl z kúta, a rúk dva-tri ruchy,
na tom predloží mu pokrm jednoduchý.
Ona jedla už, i deti — nuž, sám môže —;
no muž núti ju: „Ba poclže, žienka, nože!“
Lepšie chutí, všeici jesť keď hačnú vencom —;
po stehienci, krielku podá deťúrencom.

Ale kto to klope? „Pozri, dievča, Zuzka;
nebodaj kýs’ chuďas nocľah pýta •— Ľudská
vec ho prijať, keď je bezprístrcšným, biednym:
beztak trpí dosť, kde zatvárajú pred ním!“
Navráti sa dcéra s pocestným. O šťuli
vojak vstúpi, praje dobrý večer; stúli
ruky: „Boh požehnaj i tej vašej strave.
(skončí), i tých, čo ju požívajú práve!“

Zaďakuje gazda: „Poďte s nami takto;
dolej do misy, ak nedosť by v nej, matko! —“
Zve ho rúče, blíž by prisadol: „ Sem, aha!... “
Aj sa lahko dá sviesť, zprvu hoc sa zdráha.
Hlad im veľká misa hoci s vlastnou škodou,
smäd zas krčah čerstvou uchlácholí vodou;
sotva i prehodia slovo, pokým jedia:
no, plnými ústy hovoriť sa nedá.

Však keď po večeri sa tak chytí slova,
nezadŕha sa viac vrava žobrákova;
tíško pustí sa, sťa potoku sa vodí,
čím dial tečie, tým viac pribýva mu vody.
Tu i žiak odloží knižku, k vôli zvedú
s pozornou sa tvárou vždy viac nahne k predu,
a jak vyslúžilec v reči pozasekne:
„Rozprávajte ešte ď,-.lej —“ prosí pekne.

 „Nie to povesť, chlapče! —“ otec zahriakne ho,
no vandrovný slúchne, ctiac si žiadosť jeho:
s nemou vrúcnosťou mu každé ovisieva
z čeliadky na vravných perách, najmä deva —
Tá. keď nezačujú, nehľadia, jak vzňatá
fakľa, pýta sa ho... na staršieho brata;
čo sa dozvedá oň. tretí rok je priam už :
ešte rôčik počká, dotiaľ nejde za muž.

Večer je, je večer... Oheň leda svieti,
prižmuruje viečka popolové; deti
tiež by spaly, — jedno je už božie, oné
s okväcnutou hlávkou na matkinom lone.
Zriedka prerečie hosť, zamýšľa sa zhusta;
v to len mačka zdudá kdesi zpod čeľustia.
Tu okľacok slamy na zem porozkladá ...
a prevezme svrček tíše nočnej vládu.