Premýšľanie o vede a našich dejinách

Údaje o texte
Titulok	Premýšľanie o vede a našich dejinách
Autor	Ladislav Kováč
Zdroj	Slovenské pohľady 3/1989
Licencia	PD SK

Veľmi nám treba odvážneho myslenia o všeobecných otázkach v našej vednej disciplíne (biológii), no iste nielen v nej. Máme pritom stále na zreteli - a pri každej príležitosti si to treba pripomínať- že vedecký pokrok spočíva v presnom experimentovaní, v testovaní jasne formulovaných, metodicky atakovaných hypotéz. Niet však rozporu medzi požiadavkou prísnej profesionality, konkrétneho laboratórneho bádania a požiadavkou fundovaného zovšeobecňovania. Musia ísť ruka v ruke. Bez kvalitnej všeobecnej teórie nemôžeme mať nosnú konkrétnu hypotézu ani kvalitnú pôvodnú robotu.

A tiež je dôležité vedieť, že prítomnosť všeobecných teórií, denný kontakt s nimi, vytvára duchovnú atmosféru vo vedeckom živote. Atmosféru, v ktorej sa vedecká práca chápe ako intelektuálna činnosť najvyššej úrovne, v ktorej sa vedecké bádanie berie a hodnotí ako účasť na tvorbe národnej i všeľudskej kultúry, kde za dennou rutinou a často úmornou drinou a množstvom hodín strávených v laboratóriu ani na chvíľu nás neopúšťa vedomie jedinečnej, priam osudovej úlohy súčasnej vedy. To, čo v našej vede máme, i to, čoho sa nám nedostáva, je podmienené aj tradíciami našej kultúry, našou národnou filozofiou, stereotypmi našej kultúrnej existencie. Tak sa mi to aspoň zdá a nad tým by som sa chcel zamyslieť.

*

Nezačnem citovaním nejakého nášho klasika. Začnem odvolaním sa na prekrásnu knihu anglickej biologičky Jane van Lawick-Goodaleovej Desať rokov medzi šimpanzmi. Kedysi som túto knihu odporúčal ako základné čítanie pre adeptov psychiatrie, mali by ju však poznať aj všetci biológovia. Autorka knihy strávila, ba ešte aj trávi, roky v africkej prírode, kde sa venovala a venuje pozorovaniu správania šimpanzov. Jej zistenia majú základnú dôležitosť pre pochopenie opíc. A ja by som v tejto súvislosti rád zacitoval veľkolepý názor Darwina:

Kto porozumie paviánovi, urobí pre metafyziku viac, ako urobil Locke, to znamená, urobí viac pre filozofiu vo všeobecnosti, počítajúc do toho problém poznania.

Ako v iných prípadoch, keď obdivuhodne anticipoval neskoršie objavy biológie. Darwin ešte nevedel, že genetická príbuznosť medzi nami a ľudoopmi je väčšia, než je medzi najbližšími (sibling) druhmi drozofil.

Čo znamená toľko: od výskumov typu Lawick-Goodaleovej sa môžeme dozvedieť o človeku viac, než zo špekulácií filozofov, ktoré trvajú už tri tisícky rokov. V jednej časti knihy opisuje autorka správanie šimpanzov počas búrky. Skrátene uvediem jej opis:

Asi napoludnie začali padať prvé kvapky. Šimpanzy zliezli zo stromu a trmázgali sa jeden po druhom hore brehom po strmom trávnatom úbočí k holému končiaru. V skupine bolo sedem dorastených samcov.... niekoľko samíc a zopár mlád'ať. Keď došli šimpanzy na hrebeň, zastavili sa. Vtom sa strhla búrka. Voda sa hnala potokom a mnou zalomcoval prudký úder hromu, ktorý mi zarachotil rovno nad hlavou. Ako na povel jeden zo samcov sa postavil a začal sa rytmicky kývať, prestupujúc z nohy na nohu. Počula som, ako začal čoraz silnejšie dychčavo húkať, že nebolo počuf pleskot dažďa. Potom trielil ako šíp dolu úbočím, odkiaľ pred chvíľou prišli. Rútil sa asi tridsať krokov, potom sa zachytil kmeňa malého stromu a vyskočil na nízky konár, kde zostal nehybne sedieť.
Takmer súčasne sa vyrútili za ním dva samce. Jeden z nich odlomil v behu konár zo stromu, rozohnal sa ním a šmaril ho pred seba. Keď sa ďalšiemu podarilo v behu zastaviť, rytmicky knísal vetvami stromu, schmatol obrovskú haluz a vliekol ju kus za sebou dolu úbočím. Štvrtý samec v behu vyskočil na strom, odtrhol veľký konár, zoskočil na zem a rútil sa s ním dolu úbočím. Keď zvolali a vyrazili posledné dva samce, zliezol zo stromu ten, čo predstavenie začal, a knísal sa smerom do stráne. Ostatné samce ho nasledovali. Keď vyšli na hrebeň, spúšťali sa znova jeden za druhým, s rovnakou vervou.
Kým samce vyvádzali tieto kúsky, samice a mláďatá vyliezli na stromy pod vrcholom stráne a celý čas sa na ne pozerali. Dážď silnel. Olovenosivú oblohu brázdili blesky a rachot hromu otriasal horami... ...Asi takýmto spôsobom primitívny človek, vystavujúc na obdiv svoju silu a energiu, vyzýval prírodné živly.

Tento obraz situácie za búrky, keď živočíchy plné strachu pred prírodným živlom, ktorý nechápu, prekonávajú svoju neistotu siláckymi gestami, ritualizovaným hrozením, keď úzkosť je redukovaná rituálom, vybavil som si raz na predstavení Gershwinovej opery Porgy a Bess. Vlastne nevybavil. Videl som ho tam. Gershwinovi hrdinovia - nie šimpanzy, ale ľudia - s neuveriteľnou podobnosťou reagovali na búrku, ktorá zúrila za dverami ich chatrného príbytku. Nevydávali pravda, neartikulované zvuky. No slová, čo vyslovovali, boli iba zabstraktnením toho istého motorického prejavu, ktorý Lawick-Goodaleová pozorovala u opíc - zaklínanie živlov, ich ovládnutie mágiou slova a rituálu...

Na začiatku kontaktov človeka s prírodou stojí mágia a mýtus. Ba objavujú sa v biologickej evolúcii ešte včaššie, pred človekom; ich zárodok nachádzame tam, kde sa po prvýkrát vynárajú z hmoty záblesky sebauvedomenia. Etnológovia nám dokazujú, že niet jediného súčasného prírodného národa, ktorý by nemal prepracovaný systém mýtov a historici zisťujú to isté o národoch minulých. Človek a mýtus patria k sebe ako zámok a kľúč.

Z čoho sa rodí mýtus? Z potreby redukovať úzkosť z existencie, odstrániť strach pred neznámym, z potreby rozumieť prostrediu okolo seba a orientovať sa v ňom. Náš poznávací aparát bol modelovaný evolúciou a selektovaný takým spôsobom, aby sme vo svete hľadali pravidelnosti, zákonitosti, aby sme sa vyznali v silách okolo nás i v nás. Potreba rozumieť svetu, vyznať sa v ňom, je jednou z najsilnejších ľudských potrieb; aspoň takou silnou, ako sú naše základné biologické potreby. Za svoju interpretáciu sveta je človek ochotný bojovať, trpieť, ba aj umierať. U Šafárika nájdeme túto definíciu Človeka:

„A člověk človékem je, že za ideu zemřít múže.“

Priznám sa, že dávno snívam o experimente, v ktorom by sme zisťovali, či aj potkana možno napodmieňovať tak, aby bol schopný zomrieť za ideu. Asi sotva. A čo je mýtus? Mýtus je totálna interpretácia sveta, vysvetľuje všetko a naraz. (Tam, kde má tajomstvá, nie sú to tajomstvá nepoznaného, ale tajomstvá, ktoré majú ostať skryté pred nezasvätenými.) Mýtus vie, ako vznikol svet, odkiaľ pochádza človek, čo je príčinou chorôb. Či chceme, alebo nie, mýtus je naším denným spoločníkom. Kedykoľvek s bohorovnou istotou vyslovujeme názory o dianí a ľuďoch okolo seba, kedykoľvek sa hádame o úplnej evidentnosti svojej vlastnej pravdy, nerobíme nič iné, iba uspokojujeme svoju elementárnu potrebu totálne porozumieť dianiu. Hádam ani nie ináč, ako to robili predchodcovia naúsvite dejín biologického druhu, ku ktorému patríme, A predsa len ináč. Vtedy ináč, keď pochybujeme, keď svoj názor vystavujeme kritickej analýze, analýze vlastnej i iných, keď so svojou interpretáciou javov vstupujeme ďo laboratórií a túto interpretáciu vystavujeme experimentálnej previerke. Jednoducho vtedy, keď do nášho prístupu, do nášho výkladu sveta, vstupuje veda. Veda, podobne ako mýtus, slúži na uspokojovanie onej silnej, nezrušiteľnej, nepotlačiteľnej potreby: potreby rozumieť prostrediu. To stavia vedu do susedstva mýtu. To robí z vedy sestru umenia: aj umenie vyrástlo z mýtu a tiež, okrem iného, uspokojuje našu potrebu orientovať sa vo svete, vnášať do neho poriadok a harmóniu.

Ale veda sa od mýtu aj podstatným spôsobom odlišuje. Veda si nerobí nárok na okamžité a totálne vysvetlenie skutočnosti. Veda si dokonca niektoré otázky ani nepripúšťa. Český biológ Vladimír Úlehla cituje vo svojej knihe Zamyslení nad životem múdry výrok jedného nemeckého prírodovedca. „Moc přírodní vědy spočíva v tom, že se vzdala snahy načrtnout jedním tahem soustavu přírody a že se snížila s nekonečnou trpelivostí k otázkam jednotlivým, které však podrobuje rozboru až do dna.“ Vedecký prístup k svetu nie je samozrejmý. Mnohí sa domnievajú, že veda sa v dejinách civilizácií zjavila jediný raz: v kultúre antického Grécka a Ríma. Podľa iných veda sa začína dokonca až v európskej renesancii. Je síce pravda, že pušný prach, kompas, porcelán, papier objavila stará Čína a Európa ich prípravu z Číny iba prevzala, ba niekedy aj ukradla, no tieto objavy, hovorí sovietsky filozof vedy Levin, nevznikli ako výsledok vedeckého skúmania - vznikli z čisto praktických potrieb. Čína, krajina veľkých technických objavov, podľa neho nepoznala vedu.

S čím sa mimoriadne ťažko zmieruje konštrukcia nášho poznávacieho aparátu, to je opustenie účelovosti, ideologického princípu, ktorý tvorí nevyhnutnú črtu každého mýtu. My chceme všade vidieť účel, zmysel, zrnysluplnosť. Akým obrovským prelomom vo vývine ľudského myslenia bolo opustenie teleológíe najvýznamnejšími mysliteľmi rímskej antiky! Málokto to vyjadril tak pregnantne ako Seneca:

„My, Rimania, myslíme, že blesk vzniká preto, lebo sa zrazili mraky, kým Etruskovia usudzujú, že mraky sa zrážajú preto, aby vznikli blesky. Pre Etruskov sa udalosti dejú preto, lebo majú význam, kým pre nás udalosti nadobúdajú význam tým, že sa stali.“

Zamyslime sa nad spôsobom svojho uvažovania, toho zovšeobecňujúceho, ktorým chceme vykladať svet, ale aj toho bežného, každodenného. Temer ustavične myslíme „etrusky“, teleologicky, a veľmi ťažko nám vchádza do hlavy myslenie „rímske“ - to myslenie, ktoré je myslením vedy. Až ten, kto si tento fakt dokonale premyslí, v plnej miere pocíti úctu ku geniálnemu dielu Darwina a Mendela.

Vedecký prístup k svetu nielenže nieje samozrejmý, ale nie je ani bežný. Ani vtedy, keď sa každodenne zaklíname vedecko-technickou revolúciou. Hrdina našich dní, disciplinovaný konzument spotrebného tovaru a televíznej zábavy, ktorému je všetko jasné- veď je pravidelným sledovateľom magazínov o vede a technike - svojím totálnym chápaním sveta sa ničím podstatnejším nelíši od svojich príbuzných z kamennej doby, ba - horribile dictu - ani od hrdinov knihy Lawick-Goodaleovej. Strach z prírodných živlov už neoďháňa palicami a kameňmi, ale nástrojmi modernej techniky. Mýtus, prostredníctvom ktorého všetkému „rozumie“ - správaniu svojej manželky a svojich susedov práve tak ako pohybu galaxií - je iba civilizovanou podobou pradávnych mýtov.

*

Neľahko teda vznikala, neľahko sa rozvíjala európska veda, európske vedecké myslenie.

A ako to bolo u nás?

Mali sme ľudí, ktorí paralelne s ostatným svetom pomáhali klásť základy vedy. Ján Čaplovič. Slovenský vzdelanec z počiatku 19. storočia, nám ich vymenúva takto: „Uvedu zde jen slovutného dějepisce Thuróczyho; Moravana Amosa Komeniusa, kterýť patackou školu na nejvyšší stupeň přivedl; Béla z Očové, znamenitého zeme- a dějepisce; Benczura z Jasenova, publicistu. Potom jest tu Feješ Ján, polyhistorik; Kollár, dějepisec; Korabinský, zeměpisec; Valaský, spisovatel nejlepšího dějepisu literatury v Uhřích; Ribiny, dějepisec.“ Priskromný a jednostranný je Čaplovičov obraz. Prírodovedci z neho celkom vypadli. Ján Tibenský a iní historici našej vedy robia dnes neobyčajne záslužnú prácu, keď nám vo svojich dielach ukazujú, koľko múdrych predchodcov mala v dávnejšej minulosti naša súčasná veda. Ibaže nie od týchto ľudí odvíja sa naša myšlienková tradícia. Tá má iné korene, iný kmeň, iné vetvy. Na začiatku našej myšlienkovej tradície, tej tradície, ktorá žije a pretrváva, stoja štúrovci.

Štúrovci boli obdivuhodnou generáciou. Chlapci poväčšinou z chudobných rodín, ťažko sa museli prebíjať hmotnou biedou počas štúdií v Prešporku, Levoči, ale i neskôr, ako farárikovia, drobní úradníci. Mali šťastie, že vstupovali do života vo vzácnych rokoch európskej kultúry: Európa vrela ideami, duchovnými spormi, umeleckými výbojmi, dovtedy neznáma sila, moderný nacionalizmus, začala hýbať národmi. Aj ich strhla tá vlna všeobecného nadšenia a nebývalej aktivity. Stačí sa len začítať do ich spomienok na rušný život na bratislavskom iýceu - skoro denne spoločné schôdzky, mohli by sme povedať semináre, kde diskutovali, kde si navzájom čítali a kritizovali svoje literárne výtvory, zoznamovali sa s myšlienkami, ktoré prichádzali zo sveta. Ibaže, nanešťastie, priúzkym kanálom prúdili k nim myšlienky Európy, pre mnohé myšlienky bol tento kanál nepriepustný. Dostali sa k nim idey romántizujúceho Fichteho a Herdera, s ktorými sa stretali počas svojich teologických štúdií v Nemecku, k tomu ešte ako-tak Hegel, ktorého si však, ak mu vôbec rozumeli, interpretovali po svojom. Pred skeptickým anglickým empirickým myslením boli hermeticky uzavretí, nepoznali Huma, Locka, ale ani Newtona, nepreniklo k nim fascinujúce duchovné bohatstvo francúzskeho osvietenstva a Voltaire bol pre nich symbolom myšlienkovej a mravnej zvrhlosti, stelesneným Antikristom.

Bieda, ktorú poznali na vlastnej koži, urobila z nich odporcov vykorisťovania, bojovníkov proti poddanstvu, zástancov práv prostého ľudu. Ibaže brojac proti feudalizmu, s vodou vyliali z vaničky aj dieťa. Z nešťastnej kombinácie tohto spontánneho populizmu a naivných herderovských ideí sa zrodila podivná národná filozofia: netreba nám zemianstva, netreba nám meštianstva, gruntom národa sú masy prostého ľudu, ony sú jeho silou, jeho sebavedomím. Išlo to tak ďaleko, že ľudovú pieseň povýšili na umelecký kánon, na vzor, ktorý mali sledovať a napodobňovať všetci umelci.

Išlo to však oveľa ďalej. Viedlo to k omylu, ktorý bez zveličenia treba nazvať tragickým: zriekli sa uhorských dejín. Zbavili nás dejín!

Dejín, čo sme spolutvorili, nie iba ako sedliaci hrdlačiaci na panskom nie iba ako bačovia a honelníci na holiach, ale ako aktívni účastníci politického diania v Uhorsku, ako spolupodielnici na uhorskej kultúre, ako tvorcovia prekrásnej architektúry Bardejova, Banskej Štiavnice, Prešporka, ako hlavní aktéri veľkého duchovného vzryvu, ktorým bol uhorský protestantizmus a rozvoj uhorského školstva, ako etnikum, uprostred ktorého kvitla dlhší čas jedna nie celkom zanedbateľná univerzita v Trnave i jedna z najlepších technických škôl Európy v Banskej Štiavnici. Mínáč tvrdieva vo svojich esejach, že Maďari si vyárendovali krajinu a jej históriu, a nám nič neostalo. Lenže pravda je skôr taká, že sme sa moderným agresívnym maďarským nacionalizmom dali zbytočne zahnať do defenzívy. Sami sme sa odriekli histórie svojej krajiny, odriekli uhorských kráľov, ktorí boli práve tak našimi kráľmi ako kráľmi Maďarov. Nešťastne romantižujúcej, bolestínskej národnej filozofii vyhovovalo vytvoriť si demobilizujúci mýtus tisícročnej poroby a v jeho dôsledku deformovať výklad dejín snami o Veľkej Morave, Matúšovi Čákovi, či dokonca, v kollárovskej verzii, Staroitálii slavianskej. Zrod moderného európskeho nacionalizmu na počiatku 19. storočia bol viazaný na rozpoznanie funkcie a významu národného jazyka. Je preto samozrejmé, že ambiciózna Štúrovská generácia kodifikovala spisovný slovenský jazyk. Bolo však nešťastím, že reflektorom jazykového rozlíšenia začala svietiť smerom odzadu, smerom do dejín, až kdesi do stredoveku, ktorý problém jazykového rozlíšenia asi vôbec nepoznal, aspoň nie v Uhorsku. Nešťastím preto, lebo odvtedy sa stále pozeráme na naše dejiny cez takéto rozlíšenie. Hovoril Vladislav Jagiellonský, kráľ uhorský, po slovensky, alebo nie? Ak nie, tak naším kráľom nebol. Vedel Majster Pavol z Levoče po slovensky, a či rozprával po nemecky? To sa nám vždy zdá dôležité pri rozhodovaní, či levočský oltár je súčasťou našej kultúry, alebo nie. Pochybujem, žeby sa nejaký Maďar zamýšľal vážne nad tým, či Poliak Vladislav vedel po maďarsky, a vôbec nad tým, akým jazykom sa rozprával so svojou ženou alebo s dvoranmi. A ten, kto umiestňoval do maďarskej národnej galérie Kupeckého obrazy, sotva sa trápil nad tým, akým jazykom učili Kupeckého rozprávať v pezinskom belčove.

Toto zrieknutie sa uhorských dejín, kombinované s herderovským odvarom pseudodemokratického rojčenia malo, ako vieme, ťažké politické dôsledky. Za pár desaťročí sme stratili celé hornouhorské zemianstvo; pomaďarčilo sa. Štátotvorná vrstva sa ťažko mohla identifikovať s národom, ktorý sa štátu zriekol. (Preto si neskôr Vajanský musí slovenské zemianstvo vymýšľať.) Remeselníci, silná a životaschopná trieda, motor uhorskej ekonomiky, ba vyjadrime sa modernejšie, národnodemokratická buržoázia, od nás takisto odpadala. Židia, ktorí onedlho zohrajú rozhodujúcu úiohu vo vývine maďarskej vedy, sa vyčlenili z národa, v ktorom ani sociálna, ani kultúrna aristokracia nemala miesta. Nevyhnutná logika takéhoto uvažovania vmanipuluje nás v revolučnom roku 1848 na stranu toho, čo v Európe predstavovalo reakciu. A za tento postoj nám potom príde tvrdo platiť.

Pozrime sa na ďalšie zarmucujúce dôsledky tohto pomýleného národného mýtu. Sme v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Nové neznáme kontinenty začnú čoskoro objavovať v ruskej literatúre Dostojevskij, vo francúzskej Baudelaire. Hlbokými sondami do ľudskej duše, do sexuálneho správania, do sociálnych interakcií krásna literatúra predbieha to, čo o mnoho desaťročí neskôr začne o človeku objavovať veda. Heslá o politickej slobode idú ruka v ruke s heslami o slobode umeleckej tvorby.

A vtedy sa schádzajú v Mikuíáši štúrovci na schôdzi Tatrína a jeden z problémov, o ktorom smrteľne vážne diskutujú, je otázka, či slovenský umelec má právo písať ľúbostnú poéziu. A záver diskusie je; nemá právo. Jedným šmahom je odsúdený Andrej Sládkovič za to, že namiesto toho, aby poéziou burcoval ľud, napísal Marínu... Kde inde v Európe sa vtedy ešte vzdelanci vážne zaoberali otázkou, či erotika patrí do literatúry?!

Od štúrovských čias je anachronizmus permanentnou črtou našich duchovných „výbojov“. Myslenie, ktoré som analyzoval, má v našej kultúre neprerušenú kontinuitu a trvá dodnes. A dodnes podstatným spôsobom určuje mnohé z osudov jednotlivcov i spoločenstva. Všimnime si túto kontinuitu na príkladoch z umenia. Na vede ju nemožno demonštrovať. Hocí sa ňou exaltovane zaklínal, vedu v modernom zmysle slova (empirické skúmanie) štúrovský prúd našej kultúry vôbec nepoznal. A vlastne nepozná dodnes. Kontinuitu v slovenskej vede predstavuje iba jej neexistencia. Sem-tam slabý plamienok; len v cudzine sa mohol rozhorieť (Dionýz Štúr, Aurel Stodola), sliepňal alebo zhasínal. Časopis Slovenské pohľady chcel byť spočiatku aj pohľadmi na vedu, lenže nebolo na čo hľadieť, a tak sa veda z jeho plného názvu po čase vytratila.

Hviezdoslav píše o niekoľko desaťročí po štúrovcoch:

Nie, slovenského darmo od poetu

žiadate čisté zvuky varyta,

bez sváru dňa a rmutu bez prímetu,

z nichž krása dúhou z rosy zasvitá.

Umenie také pod nebom sa rodí,

kde priazeň pohôd mu je k pomoci,

do mračien denne slnko nezachodí:

hej, slobody kde zlaté zrejú plody,

pych panský nepeleší, nestonú otroci...

(...)

No on je najprv poslom svojho ľudu,

hry voľnej kúzlo má len pridané.

Kým spevci kol si ako vtáci hudú,

on v ľude musí plniť svoje poslanie.

A plnil: Elena Maróthy-Šoltésová, autorka denníkového románu svetovej úrovne - vtedy, keď hlboký materský cit dokázal ignorovať kategorické osvetárske výzvy - sa zdisciplinuje a koná kurzy varenia a šitia pre slovenské panie a dievčatá... Vavro Srobár uvádza vo svojom životopise, že v tom čase, keď vznikla Hviezdoslavova báseň, registrovali maďarské úrady v celom Uhorsku iba 514 slovensky uvedomelých príslušníkov inteligencie. Optimisti predpovedali národu ešte štyridsať rokov života, pesimisti dvadsať. Nie duchovná excelencia, nie intelektuálna činnosť na úrovni okolitých národov, nie súťaž s nimi - naivné osvetárstvo malo zachrániť národ. V skutočnosti tento program hubil nervový systém národného organizmu, inteligenciu, možno rýchlejšie než apponyiovské školské zákony.

Len tak mimochodom: v tom čase odchádza farársky syn z brezovských kopaníc Milan Štefánik študovať fyziku do Paríža. To je krok celkom proti hviezdoslavovskému programu. Za pár rokov je z neho uznávaný európsky hvezdár. Váha jeho úspechu mu otvára dvere do francúzskych salónov, nielen vedeckých, ale aj politických. A o tom, že slovenský národ nevyhynie, rozhodne nie písanie básničiek do ľudových kalendárov, ale - sprostredkovane, a, samozrejme, len ako jeden z mnohých faktorov - skutočnosť, že jeden Slovák urobil vklad do svetovej vedy a cezeň svet zaevidoval našu existenciu. Že Štefánika logika vtedajšieho politického vývinu dostala tam, kde ho dnes neradi vidíme, to už je iná vec a o tú teraz nejde. Ale vráťme sa k nášmu umeniu. Pokročme o ďalších štyridsať rokov. Sme v štyridsiatych rokoch 20. storočia, A Slováci, rovnako ako pred sto rokmi, znovu sa pripojili k európskej reakcii a ich štát vedie vojnu so Sovietskym zväzom. V oficiálnych novinách, Gardistovi, píše pod pseudonymom vtedajší minister vntítra Alexander Mach polemiku proti niektorým literárnym teoretikom:

„Kedysi velebili sa veci preto, že boli usmernené v službe proletariátu a kominterny. Vtedy to bol veľký vklad. Keď my dnes chceme, aby umenie slúžilo nášmu národu, je to podľa nich zlé stanovisko. Lenže každé umenie žije zatiaľ, kým vie slúžiť, a nemá čo hľadať v národe, keď je proti nemu. Snaha, aby sme v umení samom videli dostatočný cieľ, je vec všade už dávno prekonaná. Je to úsilie z konca minulého storočia. Len u nás kritici, pritisnutí k stene, vyťahujú ju ako posledný argument. Je to ďalší doklad neschopností zaujať stanovisko k ‚národnému dnešku‘. Je to zbabelosť, pre ktorú niet ospravedlnenia. Lenže keby umenie malo slúžiť boľševizmu alebo čechoslovakizmu, vtedy akiste by prijali usmernenie a tendencia by bola mravným príkazom a najvyšším ľudským rozkazom. Dnes slúži národu, preto im je to primitivizmus a úbožiactvo.“

A pokročme o ďalších štyridsať rokov. Sme na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia. Otvorme si stránky Nového slova mladých. Básničky, básničky a ešte básničky. Napísané poväčšine básniarkami či básnicami. Spanilé devy slovenské už zas dostávajú kurzy varenia a šitia. V úvode každého čísla, ba i po okrajoch ďalších stránok môžeme čítať recepty: štipku soli, za lyžičku cukru - načo toľko pesimizmu, pridajte trošku vlastenectva, verš škrípe, cvičte sa čítaním sonetov svojich úspešných predchodcov! Pokročili sme: ľúbostné hrkútame je už povolené nielen majstrom, ale aj učniciam, len, milujúc sa, nezabúdajme na vykorisťovanie a na svetový mier!

Márne premýšľam, v ktorom inom národe by sa pripustilo, aby tvorivá potencia mladej generácie bola po celé roky zväzovaná a mrzačená subjektívnymi predstavami starnúceho básnika, akokoľvek talentovaného a zaslúžilého. A to, zdá sa, za súhlasného prikyvovania, alebo aspoň ľahostajného prizerania sa celej kultúrnej komunity! A tu je výsledok. Náhodne vybraný. Podobné plody básnickej „liahne“ nájdenie všade, stačí pozrieť na pulty kníhkupectiev:

Už kvitnú čerešne.

Pozri!

Poď, privítajme peľom porosené kvety,

zvestujúce jar.

Poď, nechajme si chvíľu

len pre nich srdce tĺcť

...a pritlmený dych...

poď, mysli na padlých...

Je to vôbec ešte možné?

Áno, je to možné, akokoľvek je to smutné a smiešne. Je to možné v národe bez výkričníka dejín, bez kategorického imperatívu úcty k vzdelanosti, k výkonom ducha, ktorými sa možno predvádzať svetu, bez pevnej stavby národných kultúrnych inštitúcií. Štúr píše v roku 1848 z Prahy, nadšený povstaním, ktoré nás priradilo k európskej reakcii: „Ten národ nezahyne! Naším povstáním dali jsme mu národu tak dlouho bezdějinnému, děj, a to jest nejvétší mravní púsobení... To je první stupeň k zámku slávy!“

Podľa Šafárika bolo nás vtedy Slovákov v Uhorsku 2 753 000. O päťdesiat rokov neskôr už platí zmienený údaj Šrobárov. Inteligencie už skoro nebolo. Ľud, ponechaný sám na seba a vystavený systematickému odnárodňovaniu, sa ukladal na máry. Ajhľa, zámok slávy!

A Mináč píše po 120 rokoch:

„Ak dejiny sú dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, nuž nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, nuž sú to aj naše dejiny...
...Iní mohli stavať katedrály a kráľovské zámky; my sme vždy znovu a znovu museli stavať svoje chalupy.“

Znie to dojímavo, lenže to zrejme nezodpovedá skutočnosti. Je to mýtus, a mýtus nedobrý. Nejakí živí ľudia museli tvoriť šíky kurucov a labancov. Niekto musel stavať nielen koliby, ale aj levočskú radnicu a bratislavský dóm. Z neba sme nespadli, svoje gény sme podedili od tých, čo tu žili pred nami. My máme dejiny - stredoeurópske dejiny sú našimi dejinami a stredoeurópska kultúra je našou kultúrou. Nás všetkých, ktorí teraz hovoríme po slovensky a po generácie sme sa spolu rozprávali i po slovensky i po nemecky i po maďarsky, tvoriac v Hornom Uhorsku jedno spoločenstvo politiky, ekonomiky a kultúry. Do národných priehradok nás začali škatuľkovať len pred necelými dvoma storočiami.

Pravda histórie nie je, pochopiteľne, takou pravdou, ako je pravda fyzikálnych zákonov. Interpretujúc dejiny, ukladáme poznávací raster na skutočnosť úžasne komplexnú, na skoro nekonečné množstvo príčin, podmienok, vzťahov. Interpretácia dejín nie je prostou historiografiou. Sú to dejiny videné cez súčasnosť, jej potreby, jej hodnoty. Interpretácia dejín je vždy konštrukciou histórie, je jedným z možných pohľadov na minulosť. Lenže aj prírodná veda nám predkladá len jeden z možných pohľadov sveta, aj ona konštruuje realitu. No nie je ľubovoľnou konštrukciou, nie je klamaním ani mýtom. Obraz našich dejín musí byť pravdou, jednou z viacerých možných právd, ale pravdou, ktorá by bola bezpečným zakotvením našich istôt, nášho sebavedomia.

Len ak v nás niet dejinnosti, pocitu dejinnej kontinuity, môžeme sa ľahostajne pozerať na rúcanie bratislavskej architektúry - čože, veď nie je naša, my sme tu boli iba podnájomníkmi! Len tak nám nič nebráni vždy znovu a znovu búrať- nielen v architektúre! - to, čo sme stačili ako-tak postaviť. Potom naše dejiny naozaj ostanú dejinami prerušovanej stavby. Bohužiaľ, vôbec nie „vždy znovu a znovu víťaziacej“. Preto sme stále na začiatku, zelenáči, nedoukovia, vychovávajúci generáciu, čo zas len bude chcieť - alebo musieť - začínať a bude plodiť nových nedoukov. Nieje to ani tak dávno, čo sme boli svedkami ustanovujúceho zjazdu slovenských spisovateľov - po koľký raz už bol ustanovujúci? - iba nedávno sme mohli v národnej galérii vidieť výstavu ešte žijúcej „zakladateľskej generácie slovenského výtvarného umenia“. Aj v našej vede priam zúri zakladateľský ošiaľ. Kým inde sa robí, my od buka do buka snujeme koncepcie a programy...

*

Takže som konečne pri vede, a teda aj v biológii.

Na vedu, ako mnohí vieme, idú u nás obrovské prostriedky. (Iná vec je, čo sa s nimi stáva.) Celoštátne údaje boli v r. 1982 takéto: V Československu pracuje vo vede a vývoji šesťkrát viac pracovníkov ako v Belgicku, dvanásťkrát viac ako v Dánsku a trinásťkrát viac ako v Rakúsku. Na vedu dávanie päť až sedemkrát viac finančných prostriedkov ako dáva také Belgicko, Dánsko, Nórsko, Fínsko, Rakúsko, Juhoslávia. Tretina celoštátnych prostriedkov ide na Slovensko. Dnes vo vedeckovýskumnej základni na Slovensku je zamestnaných 56 000 ľudí. Pripomeňme si Šrobárov údaj: počiatkom storočia celú našu inteligenciu predstavovalo 514 ľudí! Ako sme na to len stačili impozantné vyrásť! Nuž iste, začíname - a porovnávať sa s národmi, čo majú za sebou 150 rokov inštitucionalizovanej vedy, je nám zatiaľ ťažko. Prísni strážcovia našej vedy, argumentujúci údajmi zo Science citation indexu, nám budú nemilosrdne pripomínať - pokiaľ im to, pravda, nezatrhneme! - koľko nám treba iné národy dobiehať. Úloha, ktorá je ešte stále pred nami, spočíva v tom, aby sme nahradili mýtické myslenie v našej kultúre - kde dnes na prvé miesto patrí veda - vedeckým myslením.

Lebo obávam sa, že to, čo sa v našej vede a o našej vede hovorí, nemá ďaleko od mýtu. Na jednej strane sa funkcia vedy zužuje, na druhej strane sa jej možnosti zveličujú. Z vedeckého bádania sa robí prakticistické výskumníčenie, služba okamžitým potrebám, reparovaniu a vylepšovaniu ekonomiky. Veda sa takto mylne stotožňuje s inovačnou ekonomickou aktivitou. No technické inovácie, pokiaľ ich nepreberáme od iných, môže priniesť len zdatná technika, a tá sa musí opierať o mohutný fundament základného vedeckého bádania. Bádania, ktoré nieje ani vylepšovaním toho, čo už poznáme, ani - ako je bežná predstava - odhaľovaním čohosi, čo už existuje v hotovom stave, ibaže skryté pred našimi očami, takže treba už len školenú ruku, ktorá odhrnie záclonu... Potrebujeme bádanie, ktoré je tvorbou, prýštiacou z talentu, vytváraním novej skutočnosti. Len cez takúto tvorbu sa nadobúda sebavedomie moderného národa a získava uznanie a úcta sveta. A v dlhodobej perspektíve je práve ona hlavným zdrojom nášho bohatstva, hmotného i duchovného.

Nezabúdajme vo vede na lekciu, čo nám udelila naša literatúra. Ozajstnou službou národu malí byť umelecké činy, ktorými by sme sa vyrovnali svetu, a nie didaktické kalendárové rečňovanky, akokoľvek poctivo mienené. „Malé, ale naše“ môže znieť trochu smiešne v umení, no vo vede je to jednoducho nezmysel.

Ak je činov málo - lebo preťažko sa robí v klíme týchto desaťročí - tak sa aspoň sľubuje a zveličuje. Ako rôčky bežia, vždy nanovo vyrábame správy, plány, koncepcie, prognózy pre elektroniku, kybernetiku, génové inžinierstvo, biotechnológiu. Vyrábame tak usilovne, že ani nemáme čas na poriadnu robotu. Poväčšine berieme svoje nápady z popularizačných článkov v zahraničnej tlači - ani len vlastnú fantáziu si necvičíme! Početne velké národy nemajú také mamutie vedecké plány a predstavitelia ich „vedecko-technickej základne“ nesľubujú svojim politikom a ekonómom toľko ako my. Ajhľa, slovenský folklór v moderných háboch! Funkcia mýtu, ako som uviedol, je podobná funkcii vedy - vnášať do sveta usporiadanosť, logiku, zaháňať strach. No veda je človeku podstatne menej pohodlná ako mýtus: nesľubuje modré z neba, nepredstiera znalosť tam, kde nič nevie, nečičíka komickými sľubmi a nezaháňa úzkosť rituálmi a pokrikom. Veda je dovtedy a natoľko vedou, nakoľko je úsilím o pravdivé poznanie. Môže sa mýliť a mýli sa často, ale nesmie klamať ani mystifikovať. Niet účinnejšieho hospodárskeho nástroja, ako je pravda.

*

Ak som venoval jednostrannú pozornosť tej myšlienkovej tradícii, na počiatku ktorej sú štúrovci, chcem na záver dodať, že máme aj tradície iné. Ibaže vždy boli popoluškami. Už v štúrovských časoch: Jonáš Záborský bol celoživotným oponentom Štúra, varoval ho pred viacerými jeho politickými krokmi, v premýšľaní o povahe prírody prekročil úzky obzor štúrovskej religiozity. Janko Kráľ, duch emotívny, a nie reflexívny, mal občas podobné tušenia. Hlasisti na rozhraní 19. a 20. storočia proti naivnému vlastenčeniu Vajanského okruhu stavali pozitivizmus a realizmus v myslení, kultúre i politike. Nepretržitý je prúd tých, čo k oficiálnemu národnému mýtu štúrovskej proveniencie tvorili alternatívy.

Nerobme si ilúzie, že sa nám zrazu podarí premodelovať obraz našich dejín. No ich triezve poznanie, spočívajúce na empirickom výskume, nám môže hodne pomôcť čo aj len k tomu, aby sme ustavične neopakovali tie isté zhubné chyby. Ak náš vklad do európskej kultúry je neporovnateľne menší ako u Francúzov alebo Holanďanov, je to tým, že celé Uhorsko bolo relatívne zaostalé - neberme vinu zakomplexovane na seba. V národe, ktorého dejiny sú „dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby“, patrí k triezvemu poznaniu dejín vedieť o všetkých, čo v nich niečo znamenali. Nielen o tých, čo čosi urobili, ale aj o tých, čo robiť znemožňovali, čo dusili a ničili. O idealistoch, i o tých, čo neboli schopní nijakej transcendencie osobného záujmu, oportúnne slúžiac fluktuáciám dejinných okamihov. Aj odkaz tých druhých má v národe funkciu: funkciu výstrahy. Búračov sme mali neúrekom, zato buričov len ako šafranu. Obdivujeme statočnosť, poctivosť, obetavosť štúrovskej generácie; o to trpkejšie je pripustiť, že charakterová a mravná slabosť - prekrytá siláckymi rečami - mnohých z jej nasledovateľov korení v nemohúcej fatalistickej národnej filozofii, ktorú sme od štúrovcov zdedili. Zdá sa byť logické, že odstránenie mýtických postojov z našej kultúry a realistický pohľad na naše dejiny by mal byť jedným z poslaní mladej generácie slovenskej vedy. Možno sa, samozrejme, opýtať, načo nám to všetko je. Nebolo by jednoduchšie celé bremeno duchovného trápenia zahodiť, nemyslieť na minulosť, neprplať sa v tom, čo už aj tak sotva zmeníme? Nebolo by výhodné urobiť z núdze cnosť? Kým iné národy nesú svoju tradíciu ako záťaž, ktorá im nedovolí hýbať sa voľne na všetky strany, ktorá im nadiktuje ich súčasné správanie, my, nezaťažení ničím, mohli by sme si voľne lietať ako vtáci! Kde iní zápasia s potrebou prestavby hodnôt, do ktorej núti moderná doba, nám by zápasiť nebolo treba, nijaké minuíé hodnoty by nás neťažili!

Tradícia však nie je bremenom, história nie je okovami. História je chrbtica národa a národ, ktorý nemá dejín, je národ bez charakteru, vždy pripravený slúžiť komukoľvek, ťažiť z čohokoľvek, bez úcty k iným, no i bez úcty k sebe.

Nie sme však opäť anachronickí, keď sa upíname na analýzu národa a usilujeme sami seba nájsť dnes, keď súčasnému európskemu človeku pripadá nacionalizmus nepochopiteľný, ba smiešny, a pred väčšinou európskych národov stojí iná úloha: politická, ekonomická a kultúrna integrácia? Ale o to predsa ide: nájsť sa musíme v spoločenstve stredoeurópskych národov ako spolupodieľníci na spoločných stredoeurópskych dejinách, na spoločnej stredoeurópskej kultúre. Okrem iného zlikvidovaním jazykových bariér, svojej úzkostlivej identifikácie cez jazyk: dávno už v našich školách mali byť dva svetové jazyky samozrejmou súčasťou vzdelania od prvých tried základnej školy.

A konečne: Nie je veda internacionálna? Neurobil by mladý vedecký pracovník lepšie, keby poriadne robil svoju prácu, než strácal čas hľadaním národnej identity? Pripomeňme si, čo raz povedal po jednom medzinárodnom kongrese Louís Pasteur: „Som naplnený dvoma hlbokými dojmami. Prvý z nich je, že veda nemá vlasť. Druhý dojem, zdanlivo nezlučiteľný s prvým, je ten, že veda síce nemá vlasť, ale vedec ju má. Veda nemá vlasť, lebo vedenie je spoločným dedičstvom celého ľudstva: pretože veda je pochodeň, ktorá svieti celému svetu. Ale zároveň má veda byť najvyšším zosobnením vlasti, pretože vedec je zo všetkých prvý, kto je povinný prácou myšlienok a intelektu kráčať v čele národa.“

*

Ktoré črty nevďačnej tradície, čo leží na našich pleciach, by sme sa mali snažiť potlačiť? Na prvom mieste diletantizmus. Onen diletantizmus, pre ktorý štúrovci bez dôkladného štúdia Hegla vzali z neho len niekoľko myšlienok a hneď tvorili všehornírne teórie. Diletantizmus, ktorý im dovolí hanobiť Voltaira bez toho, aby ho čítali. V ich „vede“ šlo nie o pravdu, ale o pravovernosť. Ach, koľko v tom mali nasledovníkov! Vždy sme trpeli na polovzdelanectvo, na ľudí, ktorí suverénne hovorili o tom, v čom sa nevyznali. Mám obavy, že práve to plodilo netoleranciu, závisť, predajnosť, neúctu k iným názorom a odpor k hľadaniu. Plodilo aj to najzhubnejšie: solidaritu neschopných. Hlavné úsilie nám treba zamerať na kvalitné školstvo a na vyhľadávanie a pestovanie talentov. Treba nám siahnuť k starému vzoru, k tradíciám uhorského školstva, ktoré predovšetkým našou zásluhou malo svojho času slušnú európsku úroveň. Treba nám čo najširší prístup k prameňom vzdelania a inšpirácií, čo najviac sporov a diskusií, čo najviac myšlienkového a umeleckého polymorfizmu. Mali by sme odhodiť svoj komplex menejcennosti. Náš nacionalizmus bol vždy najsilnejší vtedy, keď bol namierený proti iným. Jeho agresivita, protimaďarská, protičeská, bola vždy podmienená týmto komplexom. Dali sme svetu viac než iba prácu našich svalov, Mináč sa mýli. Máme predpoklady, aby sme tak robili v budúcnosti. Neboli sme, vyjadrené Mináčovým termínom, iba predmetom dejín, beztvarou hlinou v rukách nejakých všemohúcich formovateľov dejín. Len čo opustíme mýtické „etruské“ myslenie, hľadajúce apriórny zmysel a účel tam, kde existuje prostá kauzálna dynamika diania, pochopíme dôležitú pravdu, namierenú proti fatalistickej filozofii malého národa: každý čin, ekonomický aj kultúrny, je ontotvorný, je generovaním reality. Dejiny sú nie tvorené, ale sa tvoria.

To platí vo vede predovšetkým. Namiesto mýtických balamutení podľa ktorých nepatrnými kvapôčkami domáceho vedeckého výskumu zrevolucionizujeme ekonomiku, musí byť našou ctižiadosťou čo najväčšmi prispieť do pokladnice celej svetovej vedy a z nej potom aj bohato ťažiť, na prospech našej ekonomiky i našej kultúry. Svet si nás bude vážiť a bude si vážiť aj naše priemyselné výrobky. Mali by sme sa zbaviť bremena prízemného militarizmu kultúry. Je to mýtus, ten militarizmus, ale aký chudobný duchom! Potrebujeme umenie nie v podobe mravoučných rečňovačiek, nie preto, aby - zacitujem opäť Hviezdoslava - poet

na svojeť jak pastier dozeral,

bol cherubom jej rečí, hájnym mravov,

plel nečin, chyby kliesnil, zmýval kal

ale pre všetky tie nespočetné funkcie umenia, cez ktoré ono zušľachťuje náš život, uspokojuje naše rozmanité estetické a etické potreby, vrátane tých, na ktoré pohotovo striehne mýtus. Potrebujeme vedu nie iba ako nástroj, či dokonca slúžku techniky, ale preto, lebo veda dnes určuje celý intelektuálny život národov. Určuje ich spôsob uvažovania, ich hodnoty, vytvára duchovnú klímu presného myslenia, jasného a koncízneho jazyka, kritickosti, analýzy. Núti do kvalitnej roboty nie iba tých, čo vo vede pracujú priamo, ale celú spoločnosť. Z týchto dôvodov sme dnes svedkami priamej úmernosti medzi životnou a technickou úrovňou krajín a kvalitou - ale vôbec nie kvantitou! - ich vedy. V poslednej inštancii je veda hlavným prameňom spoločenského optimizmu. Lebo ak pred ľudstvom stoja také hrozby, aké nikdy dosiaľ, veda je jeho hlavnou nádejou.

*

Chcem skončiť citovaním Ľudovíta Štúra. Nechcem mu krivdiť, ale mám obavu, že to, čo povedal, nebolo ani tak konštatovaním stavu, ako skôr vyjadrením programu: „My dali sme sa do služieb ducha, a preto treba nám prejsť cestu života tŕnistú.“ Vytvorme si situáciu takú, akú mali a majú intelektuáli v iných národoch. Dávajme sa do služieb ducha, aby sme prežili život krásny, plný a šťastný. (1986)