Posol lásky

Údaje o texte
Titulok	Posol lásky
Licencia	PD old 70

Do dialky tajno oko moje ziera —
čo v nej tam srdce mladé tuší — hľadá?
Snáď sĺnka to tam východ vyviera,
snad to mesiačik stín stráňou rozkláda —
a fantasia obraz tam pripnula
a zraky moje k nemu tam prikula?

Zrak môj primrzol k dialke ku dialnej,
a sĺza s oka čo vrelá odpadne,
darmo zpytuje sa zrelnice kalnej:
„Preč’ bezcitná hruda má shĺtiť mä chladno?“
A v tom sa v hrudi vzdych žialny zobudí
mojej — sťa zefyr dialnou dialkou blúdí.

A blúdne jeho cesty ho zanesú
ku vonným hájom syrén milených,
a hneď zastaví jích v rozmilom plesu,
hneď sto otázok očuť slovených!
Kam a od koho? — prečo? snáď odvetíš —
my ťa upravíme, jestli blúdne letíš.

V tom chráme ňáder jednej zazvoní
vzdych sladký — sladkej lásky ozvena,
rumenec zorný tvár ružnú zacloní,
a v oku modrom žiar sa rozplamená,
a slovko milé do ružných rtov lôna
odpadne: „ľúbi — ľúbi ťa Milena!“

Tak divných poslov láska si najíma,
tak bludno tajne tuší i hľadá,
tak sa vzdych s’ vzdychom i v dialke objíma,
tak túžiac kvitne — ale neuvadá;
tak rozvzteklené živly ovláda,
tak i Morenu o korísť okráda!