Pohona pred máry

Údaje o texte
Titulok	Pohona pred máry
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

V hôr radvanských prítmí mŕtveho našli
     mladého Benka Bárciho. Hrot
dýky mal v prsiach, k srdcu až zašlý —
      „Pred Bohom samým istota, toť:
     vražedný útok mu siahol na život!“

Do kaštieľa kázal ho vniesť otec, v chládku
     paloty složiť tam; postlania pych
zbránil, ba umyť ho: — bez obriadku,
     v krvavých hábach, jak bol, deň k dňu v tých
     leží na márach jednoduchých.

Halapartníkom vchod dal striezť štyrom:
      „Duše ni dnu ni von!...“ „A ak ho snáď
matka chce oplakať, sestra —? „Ni chýrom,
     zpiatky! im; — beda mu, nebrat či brat.
     kto smel by zákaz môj narušovať!'

Po svetliciach dusivé nárek svoj skrýva
     žiaľ žien. — Sám ,pred máry poháňa' v súd
pod pečaťou, domnienka ichž podozrivá
     vysliedi, kaní jej pozor i pud,
     Krvácanie rany, hej, za svedka buď.

Palote postav tmy naložil tvár, ni
     v poludnie nevnikne svetla ta vlas;
pri mŕtvole stojí žalobca kárny,
     sviece, kríž, odený do služby kňaz;
     lôžkom jej voskovíc žltý hrá jas.

 „Dnu protivníci, mal-li kých!“ sháňa.
     Rad-radom idú, ich menuje len;
nadarmo, neprýšti mŕtveho rana,
     u hláv mu zastanúc onen či ten:
      „Nezabil tedy ho... ani jeden.“

 „Nuž kto!?...“ zrval Bárci ľvom. „Odveká krv tá
bez pomsty netiekla — Sem ubijcu ...
hoc moja pečať mi sťa krt zavŕta
obvinou vlastnému ku srdcu:
potváram všetkých, čo na žive sú!“

„Tak teda dnu jeho priatelia!“ —Vkročia
     po jednom junáci, kvet od družín;
bolí ich, v krvi jak hrdinu zočia,
     v bitke že nepadol na smrti klin —
     Nekrváca ni na to Bárciho syn.

„Dnu do nohy, dvor, v ňom veľkí či malí...
     Bárc, celú ves sem v hrdelnú pru!“
Niet takých, nad ním by nezaplakali,
     sútrpne na pána milého zrú.
     Ale len jazva zas neslzí krú.

„Dnu, mať jeho, svobodná sestra!“ — Už hodne
     zďala čuť devin zkviľ; mať sklesne však
naň, príma ho, dudlúc, až v srdce to bodne: —
     na všetko necíti mŕtvy ni mak,
     krv sadlá zostáva čo — čierny fľak.

„Dnu naposled milenka, ba — city prudké —
     vraj. jeho mladucha už, Abigail
z Kund! — Prichádza; — zrak vzplá jej, na dýke utkvie
     vrástla v dlaž, obličaj sochou sa stal —
     Z rany prúd červený vyviera schvál.

Slzy neopustí, nevydá stesku,
     ta si len chmatne, kde um tróni, krá!:
hrozné, jak šprihá tam na spôsob blesku!...
     Z úžasu srdečný meravie sval:
      „Dievka, tys’ sklala ho; krvi, li!a, val —“

Dva razy porok ten — kúzlom jak spila —
     preslyší, potom tak odpovie: „Oj,
ja Benka Bárciho som nezabila,
     svedkom mi nebo i všetok v ňom voj!
     No tú mu bodavú dala som zbroj.

Vládol už srdcom mi zamilovano,
     znať mohol, v spolku nám prekážky niet;
nútil ma predsa len k slovíčku ,áno‘,
     lebo ak nie: vraj, zmárni sa hneď.
     Na žart mu dám dýku: Na, rukoväť!“

A zdivoka dýku vytrhne z rany;
     pohľad jej blýska sťa plamenný meč,
smiech jej i plač, dýkou pokrúca v dlani
     a s škrekom pustovky zuteká preč.
     Nik nemal odvahy zastať jej v prieč.

Beží, jak ulica dial roztĺna,
     tančiť sa nehanbí, spievať; je friškou
pieseň jej: „Bola raz dievčina,
     čo s mládencom, súc hrdopýškou,
     tak pohrávala, ako mačka s myškou!“