Pastiersky list slovenských katolíckych biskupov Nech je jasno v židovskej otázke

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Údaje o texte
Titulok Pastiersky list slovenských katolíckych biskupov Nech je jasno v židovskej otázke
Licencia PD SK

Nech je jasno v židovskej otázke!

Naša verejnosť v týchto mesiacoch zaujíma sa najmä o otázku židovstva a žiada si vedieť, aké má byť stanovisko katolíka pri riešení tejto otázky.

Považujeme preto za užitočné označiť niektoré zásady, ktoré sa vzťahujú na nastolenú otázku.

I. Vznešené poslanie určil Boh národu židovskému v Starom zákone. Vyvolil si ho zo všetkých národov upadnuvších do modlárstva a mravnej nízkosti, aby v ňom bola zachovaná viera v jedného Boha a nádej v prisľúbeného Spasiteľa sveta. V židovskom národe vtelil sa Syn Boží, v prvom rade jemu hlásal blahú zvesť vykúpenia a synovia tohoto národa mali byť potom apoštolmi-misionármi ostatných národov. Preto dal Boh národu židovskému vlasť akoby v centre veľkých kontinentov Ázie - Afriky - Európy, aby mal ľahšie styky s ostatnými národmi sveta. Dal mu aj zvláštne duševné schopnosti, aby vedel zodpovedať tomuto poslaniu.

Národ židovský však nezodpovedal Bohom mu určenému vznešenému poslaniu. Už v starom veku opätovne sa spreneveril pravej viere v jedného Boha.

Sväté písmo Starého zákona opisuje smutné obrazy pohanskej a mravnej zvrhlosti Židov. Opisuje tiež aj tresty, ktorými karhal Boh národ židovský. Z nich azda najtrpkejšie bolo zajatie babylonské, poddanstvo sýrske a rímske.

Údery týchto trestov síce vyliečili židovský národ z bludu pohanstva, ale pod utrpeniami politickými a hospodárskymi sfalšoval národ vo veľkej väčšine predstavu Vykupiteľa. Už nečakal viac Vykupiteľa, ktorý vyslobodí celý svet z mravnej nízkosti a hriechu, ale čakal židovského Mesiáša, ktorý sníme tvrdé jarmo z národa vyvoleného. Jeruzalem urobí hlavným mestom sveta a synov Izraela povýši na pánov všetkých národov. Týmito ideami otrávený národ židovský neprijal tichého a pokorného Ježiša Nazaretského za Mesiáša. A keď Ježiš otvorene vyhlásil, predsa On je ten, ktorého národy očakávajú a keď Židov karhal pre ich neveru, pribili ho na kríž. - Židia sa nestali misionármi ostatných národov, ale prenasledovali, žalárovali a na smrť hľadali hŕstku tých, ktorí vieru Kristovu šírili. Za toto spreneverenie sa svojmu povolaniu prišiel nový trest na národ židovský a nová strata vlasti a jeho rozptýlenie po celom svete. Iné veľké, vojnou utlačené a roztrhnuté národy stratili svoju samobytnosť, vliali sa dovedna s inými národmi, len po celom svete roztrúsený malý židovský národ nevie splynúť so žiadnym národom, ale ostáva všade cudzím telesom. Národné pokorenie, osihotenosť, opovrhovanie a utláčanie zo strany iných národov ešte väčšmi vystupňovali u Židov skreslenú, chybnú nádej na Mesiáša - kráľa a v nadvládu židovskú. Učenie Talmudu zatlačilo do úzadia vznešené náuky Starého zákona a otrávilo mentalitu národa židovského.

Plány Židov, pomocou slobodomurárstva ovládať celý svet, boli už na ich medzinárodných kongresoch jasno hlásané.

I slovenský ľud pocítil skazonosný vplyv židovskej krčmy, židovskej úžery a židovských novín. Naše mestá podľa firemných tabúľ mali židovský ráz. Fabriky, banky, obchody boli takmer výlučne v židovských rukách.

Poukazujeme na tieto zjavy židovstva nie s tým úmyslom aby sme vyvolali proti Židom rozhorčenie a pomstu, ale aby každý videl psychologicke (duševné) príčiny a dôvody občasných neraz aj krutých zásahov, ktorými sa národy proti Židom obrátili a bránili. Nedá sa tajiť, že bolo na čase aj v našej dobe riešiť židovskú otázku.

II. Hneď však prehlasujeme, že riešenie tejto otázky nesmie byť vedené duchom pomsty. Pomsta je zakázaná, ale sebaobrana je dovolená. Sebaobrana dovoľuje aj prísne opatrenie, nedá však právo narušovať ľudskosť, ktorá zakazuje každú ukrutnosť podľa pravidla: čo nechceš aby ľudia robili tebe, ani ty nerob im. Teda aj sebaobrana má byť v medziach božských a platných zákonov.

Pri vyriešení židovskej otázky nemôže sa pripustiť trhanie rodinných zväzkov. Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ktorí keď do stavu manželského vstúpia, zákon prírody požaduje, aby v tomto zväzku zostali, veď cieľom jeho je vzájomná pomoc a výchova dietok, čo sa pri spolužití rodiny dosahuje najdokonalejšie. "Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje" (Mt. 19:6). Taktiež nemožno pripustiť narušovanie toho princípu prirodzeného práva, že každý človek má právo nadobudnúť si čestnou prácou súkromný majetok a tento i používať podľa pravidiel morálky. Ťažký problém židovský nemožno rozriešiť tak, že sa narušuje platný právny poriadok.

III. Zvláštnou otázkou je postoj k pokrsteným Židom.

Kristus Pán založil svoju cirkev pre všetky národy. Vlastne, ako sme to vyššie uviedli, v prvom rade Židia mali sa stať kresťanmi. Keď aj prevážna väčšina ich odmietla vstup do cirkvi Kristovej, nebolo a nie je slobodno zabrániť tento vstup tým, ktorí po ňom túžia s úprimným úmyslom, z čistého náboženského presvedčenia a nie pre výhody zemské, pre zisk alebo slávu. Cirkev katolícka od vekov predpisuje pre všetkých, ktorí za hociakého iného vierovyznania chcú prestúpiť do jej lona, dlhšiu dobu, v ktorej vyučovaním a modlitbami pripravujú sa na tento vážny krok. To sa volá doba katechumenátu, zvaná preto tak, lebo sa články viery učia zväčša z katechizmu. Biskupi Slovenska túto dobu určili na 3 až 6 mesiacov podľa inteligencie a pobožnosti jednotlivých katechumenov. Až po takejto príprave udeľujú duchovným dovolenie prijať niekoho do cirkvi, teda prisluhovať sviatosť krstu aj Židom. (Štatistika v novinách uverejnená dokazuje, že kat. duchovní ani v terajších pomeroch nekrstili Židov "hromadne".) Biskupi prízvukovali a stále zdôrazňujú, že duchovní žiadajúci o povolenie udeliť krst Židom, sú aj pred Bohom zodpovední za to, či dotyčný Žid je dokonale pripravený, či má čistý náboženský úmysel a či ho nevedie žiadosť získať si dočasné, politické alebo hmotné výhody. Od týchto zásad kat. cirkev neodstúpila ani vtedy, keď jej boli núkané hmotné výhody, ale hrozila strata nových, ale zásadám tým nezodpovedajúcich ľudí.

Ale kat. cirkev neodstúpi od týchto zásad ani vtedy, keby jej niekto chcel zabrániť pokrstenie takých, ktorých ona pokladá za hodných milosti krstu. Ona samojediná obsiahla od Boha Spasiteľa právomoc krst udeľovať alebo ho odmietnuť. V tomto svojom práve sa nedala hatiť ani v minulosti a nedá sa obmedzovať ani v budúcnosti. Nemôže od tohto práva a povinnosti odstúpiť, lebo ju viaže rozkaz Kristov, hlásať evanjelium všetkým národom a krstiť všetky národy.

A keď niekoho katolícka cirkev už do lona svojho prijme, tomu dáva všetky práva kresťana a žiada, aby mu tie práva boli každým uznané. Opatrnosť síce radila nepovyšovať novopokrstencov na zvláštne úrady cirkevné, ale základné práva ľudské a všeobecné, práva laických veriacich boli každému vždy priznávané a požadované. Ak by sa však o niektorom pokrstenom Židovi dokázalo, že ho ku krstu viedli len dočasné, hmotné, zemské záujmy, taký nemá byť považovaný za člena cirkvi, veď uňho vlastne ani nejestvoval úmysel prijať svietosť krstu Kristom ustanovenú a tak je vôbec pochybné, či je platne pokrstený (Noldin sv. III. bod 45 5 c).

To sú krátko označené zásady katolíckej cirkvi o tak pálčivej otázke židovskej. V duchu týchto zásad upravili slovenskí kat. biskupi žiadosť na vysokú vládu slovenskej republiky. Keď sa zpráva o tomto kroku slov. episkopátu dostala do verejnosti, bolo počuť aj také hlasy, že vraj biskupi chcú zahatiť oslobodenie národa od Židov. Keď však potom vláda začala odvážať Židov a šírili sa o tom neuveriteľné zvesti, zas bolo počuť hlasy, ako vraj môžu biskupi a kňazi trpieť také neľudskosti. Považovali sme teda za potrebné dať verejnosti na vedomie stanovisko naše, aby bolo jasné, ako zmýšľame o židovskej otázke vôbec a zvlášť u nás a ako má zmýšľať o nej každý katolík. Sme presvedčení, že náš postoj je správny a spravodlivý a berieme zaň na seba zodpovednosť.

Poznámky:

Pastiersky list bol čítaný 21. marca 1942 vo všetkých katolíckych kostoloch a 26. apríla 1942 publikovaný v Katolíckych novinách. Text je citovaný podľa prepisu v Archíve Ústavu pamäti národa, fond A2/1, archívna jednotka 14, s. 71-74.