Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/6

Zo stránky Wikizdroje
Prejsť na navigáciu Prejsť na vyhľadávanie
Táto stránka bola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

mjeťe ho. K Vám teda sa obracja písmo moje a buďe, ako vjem, dobre prijatuo od Vás, a Vi i menamí svojimí i ochotnosťou svojou pripravíťe mu dobruo prijaťja aj u druhích krajanou našich, dodajúc ešťe čo bi chibelo k visvetleňú a viložeňú hlasu toho životnjeho drahej roďini našej.

Pred rokom v peknom leťe, ako vjeťe braťja, zastali sme sa boli u drahjeho nášho Jozefa Miloslava v kraji po Ňitre nazvanom, tam v Hlbokom, v loňe statočnjeho tamošnjeho ludu nášho, kďe po prácach ďenňích na večerních chvilách dohovárali sme sa o kroku tomto hovoriť k ludu nášmu ňje len v obecnom ale aj v pospolitom a viššom živote nárečím naším, milou našou Slovenčinou. Pripusťili sme si hlboko k srdcu kmen náš a povíšeňja jeho duchovnuo i rozvažuvali všetkje sem padajúce okolnosťi; rozvážili sme peknje následki samostatnjeho jeho duchovnjeho rozviťja a posúďili pilňe aj ťažkosťi kroku podobnjeho. V pohnuťí našom nad drahím kmenom a ludom Slovenskím navšťívili sme toho spevca tam, čo sa i duchom i postavou svojou pochoďiť zdá tam z tích starích našich velkích časou, bo tak je s ňimí obznámení, ako kebi sám v ňích bou žiu a so sinmí i spravcamí ích obcuvau, tak ích rád viďí ako kebi sára bou velkosť a slávu ích zažiu a blesk ich i jeho osvjeťiu, tak vzňešeňe postavou svojou vizerá, ako kebi sám jeden z mužou a hrďinou tích vekou bou, navšťívili sme ho i prizreli sme sa zasmútenej tvári jeho nad časmí terajšimí a bolestnjemu oku jeho nad Slovenstvom, odhoďením a opusťením kmenonj svojim. Viďeli sme ho tam nad šumnou Blavou, obstreljeho horamí visokími v iichom údolí ako pozerá na tje vrchi či mu skoro vetrí čo sa do údolja z ňích spúšťajú doňesú novinu radostňejšú, novinu ožiťja Slovákou? Viďjac ho, rozlúčili sme sa; Jozef Miloslav náš ostau tam pod svojou Bjelou Horou, v tom milom, prjaťelskom doroe svojom, Ti Michal Miloslav poberau si sa k cisárskemu mestu a z ňeho potom ta dohíbki Tatjerajasjeu som ta na ťichuo Považja k roďiňe drahej a o ňedlho potom nad Dunaj. Ňeostalo z ohladu Slovenčini na ňičom istom medzi namí ale uzrekli sme sa že esťe tú vec za rok rozvážime,