Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
Dlho ako vjeťe, braťja, ležalo vo sňe Slovenstvo, roďina naša, ňepohnutuo, prirazenuo k zemi víchricou hroznou dávnich časou, i bolo, omračenuo ňou, straťilo a opusťilo samo seba. Pohlo sa síce v leťjacich vekách lecikedi tu i tam dačo pod šerom z víchrice tej na Slovenstvo rozsjatim, ale tje pohnuťja i sami súc malje i dotkínajúc sa hlboko zaspalích ňezdurkali Slovenstvo, ale prebebli a straťili sa jako urobenje kolá na vodách. V naších časoch pohnuťja tjeto stali sa i časťejšje i silňejšje i zavaďili mocňejšje o našich: kdo ňeviďí v ňích znaki prebudzuvaňja sa nášho k životu, tolkje stoleťja od nás ďalekjemu? Strhávajú sa naši, braťja, i predrapujú si oči dlhím, hlbokím snom obťjahnutje a vizerať začínajú na svet, na ktorom ešťe svjeťi slnko Božje, bo svjeťevalo ono po celje tje časi sna nášho na ňom, ale ňeosvecuvalo nás, stávau svet tak ako stávau v dávních vekách, ale ňeukazuvali sme sa mi na ňom a svet zas ňeviďeu nás. Ako dlhospjaci, keď prebleskňe očima a na novo viďí svet, veselo sa ozve: tak vileťeu aj z prsú roďini našej hlas, hlas poťešeňja že sa zase zvítala so svetom, že sa zase nachádza pod slnkom Božím. Ňesje sa hlas ten teraz po roďiňe našej, ňesje sa po tích široko ďaleko rozloženích horách našich i odráža sa od jednich k druhím, a jak sa odráža pribíva mu na plnosťi a na sile: kdo bi rjekou že ňeznamená mnoho hlas ten? Od dávna Vi, prjaťelja drahí, načúvaťe hlas tento, načúvajú ho aj inší, ale Vám vraziu sa do duše hlboko i Vi v hlbiňe duší svojich popadli sťe víznam jeho: komuže, preto, inšjemu ako Vám posvetit pismo moje, v ktorom je, ako šípim rozložení víznam hlasu toho tak, ako i Vi si vikladáťe a rozu-
