Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/52

Zo stránky Wikizdroje
Táto stránka nebola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

rečja od nášho rozdjelno a práve preto aňi ňemuoze ňikdt n? lud náš tak mocňe puosobiť a dorážať. Mocňe a vieobecňe na lud náš muože sa dorážai len jebo vlastním nárečím, ono je klúč k jeho srdcu a misli, lebo on len v ňom iije duchovúe. Celí stroj nárečja nášho ukazuje odchodnost od Češiioi, mi len dakolko príkladou tejto odchodnosii a samostatnosii nášho ná- rečja podávame. — Daktorje hláski (Laut), ktorje Slovenčina má, češiina ňemá a naopak. V Českích grammatikách stojí, ie češi ňemajú hláski ,,f", a že on a v Českej reči len v cu- dzích slovách sa nachédza, Slováci ale ju majú vo vlastnícb, či- stích Slovenskích slovách, na pr. fúkai, fučai, fižďai, fŕkať, íikai, fuňjei, fialka (ktoruo slovo tak dobre je slovenskuo ako ňemeckuo Veilchen a laiinskuo viola) atď. Tak ijež v Českích grammatikách stojí, že v Českej reči sa ,,g" ňenachádza, ale len v cudzích slovách sa užíva. lnakšje je v nárečí Slovenskom, kďe sa ,,g" vo sto a sto slovách a to síce čisie Slovenskích na- choďí, na pr. gágai, gagotai, zdrúzgai, gnávii, ligotai sa, brízgai, gúlai, glgai, balanguvai, hegai, gáňii, bedzgai, galiba, kljag, striga, striguoň, rázga, ďenglaví, gajdi, gamba, gunár, gula, gágor, guba, glgot, mjadzga, ogrmáň atď. V Ceskom sa ňenachoďí ,,dz" v Slovenskom áno, na pr. há- dzai, sprevádzai, vchádzai, pradza, chuodza, mládza, me- dza, rídziki, sadze, rindza, brindza atď. Tak ijež v Českom ňjeto ,,dž" u nás je na pr. fundžai, vrndžai, zmedžgat, ma- džgai sa, hádžem atď. V Českom ňjeto dvojhláski ,,ja", kďe ona ňerobí sama silabu, ale sa s inšou spoluhláskou spojuje, na pr. mi hovoríme prjaiel, vjac, sjaha, mesjác, horjac, viďja, nosja, luďja atď. v Českom pŕítel, víc, sáha, mésíc, honíc, vidí (podla novejších vidéjí), nosí (nosejí), lidé atď. Nachádzajú sa ešie aj v terajšej Ceskej reči ostatki tohoto náš- ho plnozvučnjeho ,,ja", ktorje svedčja že aj v ňej dakedi bí- valo na pr. rozpjatí, ale len tuším v tomto jednom slove. Kolko už teda v nárečí Českom zvukou sa ňenachádza, ktorje mi Slováci máme a o ktorje je naše nárečja od Českjeho bo- hatšje, víhovorňejšje. Tím je aj sama reč dokonalejšja, čím