Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
mau a jakobi aj sám bezpochibi bou chceu, sa visloviť ňemohou. Ukazuje to v Nestorovej kronike suchí prednášaňja spuosob, vípoveďe tak rečeno sekanje, predmeti tím spuosobom vipravuvanje, že viďeť ako ím ešťe dačo chibí, ňeiďe vipravuvaňja jeho slobodňe, ňetečje jedno z druhjeho, ale sa zdá vjacej na silu zlepenuo. Dlho sa duch Ruskí s touto jemu ňepríhodnou formou pasuvau až na ostatok keď do sili prišjeu ju ako ťarchu ho ovažujúcu odhoďiu i schopiu sa do letu a leteu rozprestrúc krjela vlastnje v nárečí národňom. Ako všaďe tak aj tu ukázau Peter I. um svoj velikánski, on pristrojiu duchu Ruskjemu tjeto krjela, bo on národňje nárečje za reč spisovnú Ruskú vizdvihnuv. Bola pri tom pravda na počjatku všeljaka motaňina, bo do spisovnjeho národňjeho nárečja mješali sa slová staroslovanskje, Polskje atď., pravopis sa kláťiu a mnohí kričali proťi tomuto nazdanjemu odsveťeňú doterajšeho pospolitjeho jazika i proťi povíšeňú do teraz len ňízkeho, chudjeho nárečja, ale všetko to duch k životu opravďivjemu prebuďení prevládau a virovnau. Potom len keď národňje nárečje za reč spisovnú bolo povíšenuo prišjeu a prísť mohou Lomonosou, Karamzín a inší v duchovnom Ruskom živoťe bohatjeri (heroes). — Tak to bolo aj u Srbou. Srbi ťjež keď višli z duchovnej ňečinnosťi, hlásili sa k životu nárečím národňím, a v tomto vistúpili: Vuk Karadžič, Milutinovič atď. Lutuje Šafárik, že Staroslovenčina ňeostala rečou všeobecnou, mi ale sa z toho radujeme, bo kebi ona rečou spisovnou bola ostala duch Slovanskí bou bi hlivjeť museu a k životu sa ňeschopiu, toto ale biť ňemohlo, ňemohla tedi aňi Staroslovančina stať sa pospolitou rečou spisovnou u Slovanou.
Ako len u Rusou Staroslovenčina v literatúre sa stratila, hňeď na to v Ruskej literatúre ukazujú sa znameňitje spisi, akích sa predtím ňikdi ňeukázalo, a duch Ruskí čerstvo sa pohibuje, alebo inšimí slovamí, keď národ Ruskí k životu čerstvjemu sa prebuďiu, odrjekou sa Staroslovenčini. — Čo Staroslovenčina bola Rusom, Srbom, to samuo skoro
