Page:Nárečja Slovenskuo.djvu/22

Zo stránky Wikizdroje
Prejsť na navigáciu Prejsť na vyhľadávanie
Táto stránka nebola skontrolovaná

Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu

nuo rozkvitnuťja na tíchto polách napomáha. Rozvi sa rozvi ti velikuo rozmaňitími čačkamí a kvjetkamí rukou velkjeho ho- spodára visjato pole Slovanskuo, oj rozvi sa vo svojej strakatej kráse, abi sa aj oko naše aj oko sveta s ťebou naťešilo, a po dlbom suchu človek zas sa rozveseliu a zaspjevau k sláve tvojej a k sláve velkjeho hospodára tvojho! Ale roztraťíme, rozfŕka- me sa, poveďja daktorí, keď každí so svojim vistúpi, každí svojou cestou puojďe! Krátkozrakí! Oňi ňechápu vzájemnosť našu, ích ňezahrjeva jej slnko! Sama naša vzájemnosť to ňe- dopúšťa, ona je proťi tomu všemohúca. Ak nám je súďení život, ako pevňe veríme, príme sa pravá vzájemnosť medzi namí a v ten čas rozpŕchnuť, rozfŕkať sa ňemuožeme, lebo sme poznali podstatu života nášho a prichiťili sa jej, a tak všecci buďeme stáť na podstaťe jednej, buíeme prí našej kme- novitosťi, predca vždi nachádzať sa vo Slovaoskej všeobecnosťi, buďeme vo všetkích okolnosťach, každím časom Slovaňja. Za- svjeť len zasvjeť slnko naše a rozohrej srdca ludu nášho, abi zmekli a spadla z ňích tvrdá kuora kmenovej samolúbosťi, na- dutosťi a vipínavosťi, i zapála sa oni potom láskou, ktorou dí- chajú spevi naše a ktorou pošumjevajú lipi sveta nášho od mora k moru. Povedajú mnohf, že je rozpadnuťja sa národa nášho na kmeni ňešťesťím pre Slovanou, pri čom oňi iba to velkuo trpeňja, ktoruo sme v rozpadnutosťi našej kmenovej pri zosla- beňí sili obecnej podstúpili, považujú. Mi pripúsťame že nám ťažko padlo to trpeňja, ale ako každuo zluo k dobrjemu po- slúži, tak aj toto velkuo trpeňja naše ňebolo nadarmo, ale po- slúžilo nám a poslúži nám ešťe len na budúce časi k nášmu dobrjemu. Z trpeňja, čo z tohoto rozpadnuťja pochoďilo, na- učili sme sa každuo súžeňja pokojňe znášať, čím sme stuhli, potom ale naučili sme sa s každím trpeňfm, ktorjeho trpkosť sme zakúsili, lútosť mať, čo nám k životu nášmu budúcemu, ktakjemu akí je Slovanom od Všemohúcebo súďení, ňevihnutňe bolo treba, a pri tom všetkom sila naša, ktorá bi v ňerozpad- nutosťi svojej bola sa do behu pusťila a sa do naších časou už bez pochibi aspon zvetša visilila a vitrovila, zadržala sa v roz-