Otvorený list Václava Havla Gustávovi Husákovi z 8. 4. 1975

Údaje o texte
Titulok	Otvorený list Václava Havla Gustávovi Husákovi z 8. 4. 1975
Licencia	neznáma licencia Neznáma

Vážený pán
dr. Gustáv Husák
generálny tajomník ÚV KSČ

Vážený pán doktor,

v našich závodoch a úradoch sa disciplinovane pracuje, práca občanov má viditeľné výsledky v mierne sa zvyšujúcej životnej úrovni, ľudia si stavajú domy, kupujú autá, plodia deti, zabávajú sa, žijú.

Prirodzene, to všetko by ešte nemuselo - pokiaľ ide o úspešnosť či neúspešnosť Vašej politiky -veľa znamenať: po každom spoločenskom rozruchu sa ľudia napokon vždy vrátia ku každodennej práci, lebo chcú jednoducho žiť, robia to koniec koncov kvôli sebe, a nie kvôli takému či onakému vedeniu štátu.

Pravda, ľudia ani zďaleka nerobia len to, že chodia do práce, nakupujú a žijú si po svojom. Robia viac: vyhlasujú početné pracovné záväzky, ktoré plnia a prekračujú; jednotne sa zúčastňujú na voľbách a jednomyseľne volia navrhnutých kandidátov; aktívne pracujú v rozličných politických organizáciách; zúčastňujú sa na schôdzach a manifestáciách; vyslovujú podporu všetkému, čomu treba; nikde nebadať známky nesúhlasu s čímkoľvek, čo vláda robí.

Tieto skutočnosti však už nemožno tak ľahko prejsť; tu sa už treba vážne opýtať: nepotvrdzuje to všetko, že sa Vám podarilo úspešne splniť program, ktorý si Vaše vedenie vytýčilo - teda získať podporu obyvateľstva a skonsolidovať pomery v krajine? Odpoveď závisí od toho, čo rozumieme pod pojmom konsolidácia.

Pokiaľ sú nám jej jediným meradlom čísla z rozličných štatistík a úradných či policajných hlásení o politickej aktivite občanov a podobných veciach, potom isteže sotva môžeme o konsolidovanosti u nás pochybovať.

Ale čo keď pod konsolidáciou budeme rozumieť niečo viac - totiž skutočný vnútorný stav spoločnosti? Čo keď sa začneme spytovať aj na ďalšie, možno subtílnejšie a nie tak ľahko spočítateľné, zato však o nič menej dôležité veci, totiž na to, čo sa z hľadiska osobnej ľudskej skúsenosti za všetkými tými číslami naozaj skrýva? Čo keď si položíme aj také otázky, ako napríklad, čo sa vykonalo pre mravnú a duchovnú obrodu spoločnosti, pre rozvoj skutočne ľudských dimenzií života, pre povznesenie človeka na vyšší stupeň dôstojnosti, pre jeho naozaj slobodné a autentické uplatnenie vo svete? Čo zistíme, keď takto obrátime pozornosť od číreho súboru vonkajších javov k súboru ich vnútorných príčin a dôsledkov, ich súvislostí a významov, skrátka k celej tej skrytejšej rovine skutočnosti - základni, na ktorej by tieto javy mali dostávať spoločný ľudský zmysel? Môžeme aj potom pokladať našu spoločnosť za skonsolidovanú?

Trúfam si tvrdiť, že vôbec nie. Trúfam si tvrdiť, že - napriek všetkým tým vonkajším lahodiacim faktom - vnútorne naša spoločnosť nielenže vôbec nie je skonsolidovaná, ale naopak upadá do čoraz hlbšej krízy, do krízy vo všeličom nebezpečnejšej ako všetky, čo z našej modernej histórie pamätáme.

Pokúsim sa toto svoje tvrdenie doložiť.

Základná otázka, ktorú si tu treba položiť, znie: prečo sa vlastne ľudia správajú tak, ako sa správajú; prečo robia všetko to, čo v súhrne vytvára onen impozantný dojem totálne jednotnej spoločnosti, totálne podporujúcej svoju vládu? Myslím, že každému nepredpojatému pozorovateľovi je odpoveď jasná: ženie ich do toho strach.

Zo strachu, že príde o miesto, vyučuje učiteľ v škole veci, ktorým neverí; zo strachu o svoju budúcnosť ich žiak po ňom opakuje; zo strachu, že nebude môcť pokračovať v štúdiu, vstupuje mladý človek do zväzu mládeže a robí v ňom všetko, čo treba; zo strachu, že jeho syn alebo dcéra nebude mať pri prijímaní na školu potrebný počet bodov v obludnom politicko-bodovacom systéme prijíma otec najrozličnejšie funkcie a robí v nich „dobrovoľne“ to, čo sa vyžaduje. Zo strachu z možných následkov sa ľudia zúčastňujú na voľbách, volia v nich navrhnutých kandidátov a tvária sa, akoby ten obrad pokladali za ozajstné voľby; zo strachu o existenciu, postavenie a kariéru chodia na schôdze, odhlasúvajú tam všetko, čo majú, alebo aspoň mlčia; zo strachu robia všelijaké ponižujúce sebakritiky a pokánia a nepravdivo vyplňujú množstvo ponižujúcich dotazníkov; zo strachu, že ich niekto udá, neprejavujú verejne a často ani v súkromí svoje skutočné názory. Zo strachu z možných existenčných ústrkov, zo snahy zlepšiť si postavenie a zapáčiť sa vyšším orgánom vyhlasujú pracujúci vo väčšine prípadov svoje pracovné záväzky; z tých istých pohnútok zakladajú dokonca často aj brigády socialistickej práce, pričom vopred dobre vedia, že ich hlavným poslaním bude, aby sa o nich referovalo v príslušných hláseniach hore. Zo strachu chodia ľudia na rozličné oficiálne oslavy, manifestácie a sprievody. Zo strachu, že im bude znemožnená ďalšia práca, hlásia sa mnohí vedci a umelci k ideám, v ktoré v skutočnosti neveria, píšu veci, ktoré si nemyslia, alebo o ktorých vedia, že sú nepravdivé, vstupujú do oficiálnych organizácií, zúčastňujú sa na práci, o hodnote ktorej majú tú najhoršiu mienku, alebo sami okliešťujú a deformujú svoje diela. Zo snahy zachrániť samých seba mnohí dokonca udávajú iných za to, čo robili spoločne.

Strach, o ktorom hovorím, si pravda nemožno predstavovať ako strach v bežnom psychologickom zmysle, teda jednoducho ako určitú konkrétnu emóciu: okolo seba väčšinou nevidíme ľudí trasúcich sa od strachu ako osika, ale celkom spokojne a sebaisto sa tváriacich občanov. Ide tu o strach v hlbšom, povedal by som etickom zmysle: totiž o viac či menej vedomú participáciu na kolektívnom vedomí trvalého a všadeprítomného ohrozenia; o starosť o to, čo je alebo by mohlo byť ohrozené; o postupné privykanie k tomuto ohrozeniu ako k substanciálnej súčasti prirodzeného sveta; o čoraz rozsiahlejšie, samozrejmejšie a obratnejšie osvojovanie si rozličných foriem vonkajškového prispôsobovania ako jediného produktívneho spôsobu sebaobrany.

Strach prirodzene nie je jediným stavebným materiálom súčasnej spoločenskej štruktúry.

Jednako zostáva materiálom hlavným, základným, bez ktorého by sa nikdy nebola mohla dosiahnuť tá vonkajšková jednota, disciplína a jednomyseľnosť, o ktoré opierajú oficiálne dokumenty svoje tvrdenie o skonsolidovanosti našich pomerov. Vynára sa, pravdaže, otázka: čoho sa ľudia vlastne boja? Procesov? Mučenia? Straty majetku? Deportácií? Popráv? Isteže nie: tieto najbrutálnejšie formy nátlaku spoločenskej moci na občana našťastie - aspoň v našich podmienkach - odniesla história. Dnešný nátlak má jemnejšie a vyberanejšie formy, a hoci aj dnes existujú politické procesy (ktorých mocenská zmanipulovanosť je každému známa), predstavujú už len krajnú hrozbu, kým hlavná váha sa preniesla do oblasti existenčného nátlaku. Čo pravda veľa nemení na podstate veci: je známe, že nikdy tak nezáleží na absolútnej hodnote ohrozenia, ako na jeho hodnote relatívnej; nejde ani tak o to, čo človek objektívne stráca, skôr o to, aký to má preňho - na horizonte sveta, v ktorom žije, s jeho hierarchiou hodnôt - subjektívny význam. Čiže: ak sa dnešný človek napríklad bojí, že stratí možnosť pracovať vo svojom odbore, môže byť tento strach takisto veľký a môže viesť k tým istým skutkom, ako keď mu v iných historických podmienkach hrozila konfiškácia majetku. Metóda existenčného nátlaku je pritom dokonca v istom zmysle univerzálnejšia: niet u nás totiž občana, ktorý by nemohol byť existenčne (v najširšom zmysle slova) postihnutý; každý má čo stratiť, teda každý sa má prečo báť. Škála toho, čo môže človek stratiť, je bohatá: od najrôznejších výsad vládnúcej vrstvy a všetkých osobitných možností, vyplývajúcich z moci, cez možnosť pokojnej práce, postupu a zárobku v zamestnaní, cez možnosť vôbec pracovať vo svojom odbore, cez možnosť štúdia, až po možnosť žiť aspoň na tom stupni právnej istoty ako ostatní občania a neocitnúť sa v onej špeciálnej vrstve, pre ktorú neplatia ani tie zákony, čo platia pre ostatných, teda medzi obeťami československého politického apartheidu. Áno, každý má čo stratiť, aj ten posledný pomocný robotník môže byť preradený na ešte horšie a menej platené miesto, aj jemu sa môže kruto nevyplatiť, keď na schôdzi alebo v krčme povie svoj skutočný názor.

Tento systém existenčného nátlaku, dokonale obopínajúci celú spoločnosť a každého občana, či už ako konkrétna každodenná hrozba alebo ako všeobecná možnosť, by pravda nemohol úspešne fungovať, keby nemal - presne tak, ako prekonané brutálnejšie formy nátlaku - prirodzené mocenské zázemie v tej sile, ktorá mu zabezpečuje univerzálnu komplexnosť a moc: vo všadeprítomnej a všemocnej štátnej polícii. Tento príšerný pavúk popretkával skrz-naskrz celú spoločnosť svojou neviditeľnou pavučinou, on je tým medzným úbežníkom, v ktorom sa napokon pretínajú všetky línie strachu, tým posledným a nezvratným svedectvom beznádejnosti každého pokusu občana čeliť spoločenskej moci. A hoci väčšina ľudí zväčša túto pavučinu na vlastné oči nevidí a nemôže si ju ohmatať, aj ten najprostejší občan o nej dobre vie, v každej chvíli a všade ráta s jej tichou prítomnosťou a podľa toho sa správa: čiže tak, aby obstál pred jej skrytými očami a ušami. A dobre vie, prečo musí obstáť: na to, aby tento pavúk zasiahol do jeho života, nemusí sa človek vôbec dostať priamo do jeho pazúrov; vôbec nemusí byť vypočúvaný, obžalovaný, súdený alebo trestaný. Aj jeho nadriadení sú totiž touto pavučinou opradení a každá inštancia, ktorá rozhoduje o jeho osude, tak či onak spolupracuje, alebo musí spolupracovať so štátnou políciou. A tak sám fakt, že štátna polícia môže vlastne kedykoľvek zasiahnuť človeku do života - bez toho, aby sa nejako mohol proti jej zásahu brániť - stačí na to, aby jeho život strácal kus svojej prirodzenosti a autenticity a stával sa akousi trvalou pretvárkou.

Ak je strach v pozadí sebaobrannej snahy človeka zachrániť to, čo má, potom čoraz častejšie pozorujeme, že hlavným motorom jeho útočnej snahy získať to, čo dosiaľ nemá, sa stáva sebectvo a kariérizmus.

Zdá sa, že málokedy v posledných časoch dával spoločenský systém tak otvorene a bez zábran príležitosť uplatniť sa ľuďom ochotným hlásiť sa kedykoľvek k čomukoľvek, pokiaľ im to prináša úžitok; ľuďom bez zásad a chrbtovej kosti, ochotným z túžby po moci a osobnom prospechu urobiť hocičo; ľuďom lokajského založenia, ktorým neprekáža akékoľvek sebaponíženie a ktorí sú pripravení kedykoľvek obetovať svojich blížnych aj vlastnú česť, aby sa zapáčili mocným. Za takýchto okolností nie je náhoda, že toľko verejných a mocenských funkcií práve dnes obsadili známi karieristi, oportunisti, hochštapleri a ľudia s maslom na hlave. Alebo jednoducho typickí kolaboranti čiže tí, čo majú mimoriadnu schopnosť za akejkoľvek situácie presvedčiť vždy znova seba samých že svojou špinavou prácou takzvane niečo zachraňujú, alebo že aspoň zabraňujú horším, aby s dostali na ich miesta. Za takýchto okolností nie je napokon ani náhoda, že práve dnes dosiahla najvyšší stupeň, na aký sa za posledné desaťročia pamätáme, skorumpovanosť najrozličnejšie verejných činiteľov, ich ochota celkom otvorene a za čokoľvek brať úplatky a nehanebne uplatňovať pri rozhodovaní predovšetkým tie hľadiská, ktoré im diktujú ich najrôznejšie zištné osobné záujmy.

Ľudí, ktorí úprimne veria všetkému, čo hovorí oficiálna propaganda, a nezištne podporujú vládnu moc, je dnes menej ako kedykoľvek predtým. Zato pokrytcov je čím ďalej tým viac - do istej miery je vlastne každý občan nútený byť pokrytcom. Táto neradostná situácia má, prirodzene, svoje logické príčiny: málokedy za posledné roky sa režim tak málo zaujímal o skutočné zmýšľanie navonok lojálnych občanov a o úprimnosť ich prejavov - stačí si všimnúť napríklad len to, ako pri tých všelijakých sebakritikách a pokániach nikoho vlastne nezaujíma, či ich ľudia robia úprimne, alebo len pre svoj prospech; dokonca sa dá povedať, že sa viac-menej automaticky ráta s tou druhou alternatívou a nik v tom nevidí nič nemravné; práve naopak, pri získavaní takýchto vyhlásení sa argumentuje predovšetkým osobnými výhodami: kajúcnika sa nik neusiluje presvedčiť o tom, že sa mýlil alebo schybil, ale väčšinou len o tom, že ak sa chce zachrániť, musí sa pokajať - šance, ktoré tým získa, sa pritom malebne zveličujú, kým trpká pachuť, čo po takomto pokání ostane v ústach, sa bagatelizuje ako údajný prelud. A keby sa azda našiel čudák, čo by to urobil naozaj z úprimného srdca a potvrdil by to hoci aj apriórnym odmietnutím odmeny, ktorá mu náleží, bol by s najväčšou pravdepodobnosťou podozrivý aj samému režimu.

Dá sa dokonca povedať, že svojím spôsobom sme všetci otvorene podplácaní: ak prijmi v podniku také a také funkcie (samozrejme nie ako nástroj služby ostatným, ale služby vedeniu podniku), obdaríme ťa takými a takými výhodami. Ak vstúpiš do zväzu mládeže, získaš právo a prostriedky na také a také spôsoby rozptýlenia. Ak sa zúčastníš ako tvorca takých a taký oficiálnych podujatí, budeš obdarený takými a takými skutočnými tvorivými príležitosťami. Mysli čo chceš, len keď budeš navonok súhlasiť, len keď nebudeš robiť prekážky, len keď potlačíš svoj záujem o pravdu a svoje svedomie - a máš dvere otvorené dokorán.

Ak je však základným princípom spoločenského uplatnenia princíp vonkajškovej adaptácie, aké asi vlastnosti sa môžu zmobilizovať v ľuďoch a akí asi ľudia sa môžu dostávať do popredia?

Kdesi medzi obranou pred svetom, riadenou strachom, a medzi útočným dobývaním sveta vedeným túžbou po osobnom prospechu, sa rozkladá oblasť, ktorú by nebolo správne nechať bez povšimnutia, pretože aj ona vo významnej miere spoluvytvára morálnu klímu dnešnej „jednoty spoločnosti“. Touto oblasťou je ľahostajnosť a všetko, čo s ňou súvisí.

Ľudia akoby po nedávnych historických otrasoch a po tom, aký systém sa stabilizoval v krajine, stratili vieru v budúcnosť, v možnosť nápravy vecí verejných, v zmysel boja za pravdu a prävo. Rezignujú na všetko, čo presahuje rámec ich bežnej každodennej starosti o svoje osobné zabezpečenie; hľadajú najrôznejšie spôsoby úniku; prepadajú apatii, nezáujmu o nadosobné hodnoty a nezáujmu o svojich blížnych, duchovnej pasivite a depresii. A kto sa ešte pokúša vzdorovať tým, že napríklad odmieta prijať princíp pretvárky ako východisko pre existenciu, pretože pochybuje o hodnote sebarealizácie, ktorá je zaplatená sebaodcudzením, javí sa čoraz väčšmi zľahostajnenému okoliu ako čudák, blázon, donkichot - až ho napokon nevyhnutne prijímajú aj s istou dávkou nevôle, ako každého, kto sa správa inak než ostatní a u koho navyše hrozí nebezpečenstvo, že svojím správaním nastaví svojmu okoliu kritické zrkadlo. Alebo druhá možnosť – zľahostajnelá komunita navonok vylučuje spomedzi seba takého jedinca alebo sa ho stráni, ako sa to od nej vyžaduje, ale tajne či v súkromí s ním sympatizuje, dúfajúc, že skrytou sympatiou s niekým, kto sa správa tak, ako by sa ona sama mala, no nemôže, učiní zadosť svojmu svedomiu.

Táto ľahostajnosť je však - paradoxne - veľmi aktívnym spoločenským činiteľom: nechodia azda mnohí k volebným urnám, na schôdze, do oficiálnych organizácií ani nie tak zo strachu, ako skôr iba z ľahostajnosti? Nie je zdanlivo tak úspešne fungujúca politická podpora režimu často len záležitosťou rutiny, zvyku, automatizmu a pohodlnosti, v pozadí ktorých sa de facto neskrýva nič iné ako totálna rezignácia? Zúčastňovať sa na všetkých tých politických rituáloch, v ktoré človek neverí, nemá síce zmysel, ale aspoň to zabezpečuje pokoj - aký by však malo vlastne zmysel nezúčastňovať sa na nich? Nič by sa tým nedosiahlo a človek by navyše prišiel aj o ten pokoj.

Väčšina ľudí nerada žije v trvalom konflikte so spoločenskou mocou, najmä keď takýto konflikt sa nemôže skončiť inak ako porážkou izolovaného jedinca. Prečo by teda človek vlastne nemal robiť, čo sa od neho vyžaduje? Nič ho to nestojí - a časom o tom prestáva už aj uvažovať: nestojí mu to ani za zamyslenie.

Beznádej vedie k apatii, apatia k prispôsobovaniu, prispôsobovanie k rutinnému výkonu (slúžiacemu potom ako dôkaz masovej politickej aktivity). To všetko dovedna vytvára dobovú predstavu o takzvanom normálnom správaní - predstavu vo svojej podstate hlboko pesimistickú.

O čo hlbšia je rezignácia človeka na možnosť všeobecnej nápravy pomerov a vôbec na všetky nadosobné hodnoty a ciele, teda na možnosť pôsobiť smerom „von“, o to väčšmi sa jeho energia obracia tam, kde sa jej do cesty stavajú relatívne najmenšie prekážky: smerom „dovnútra“. Ľudia myslia oveľa viac na seba, na svoj domov, na svoju rodinu, na svoj dom, tam nachádzajú pokoj, tam môžu zabudnúť na všetku hlúposť sveta, tam môžu slobodne uplatňovať svoju tvorivosť. Zariaďujú sa, zháňajú pekné veci, chcú si zvýšiť úroveň bývania, spríjemniť život, stavajú si chaty, starajú sa o svoje autá, venujú väčšiu pozornosť svojej strave, oblečeniu, domácemu pohodliu, slovom orientujú sa predovšetkým na materiálne parametre svojho súkromného života.

Táto sociálna orientácia má pochopiteľne priaznivé hospodárske dôsledky: pod jej tlakom sa rozvíja zanedbaná sféra výroby spotrebného tovaru a občianskych služieb; má vplyv na zvyšovanie celkovej životnej úrovne obyvateľstva; predstavuje z národohospodárskeho hľadiska významný zdroj dynamickej energie, schopnej aspoň čiastočne plniť v oblasti rozvoja hmotného bohatstva spoločnosti tie úlohy, ktoré by ťažkopádne, zbyrokratizované a málo produktívne štátne hospodárstvo ťažko zvládalo (stačí len porovnať rozsah a kvalitu súkromnej a štátnej bytovej výstavby).

Spoločenská moc tento prevod energie do sféry „súkromia“ víta a podporuje. Ale prečo?

Pre dôsledky, ktoré má ako priaznivý stimul hospodárskeho rozvoja? Isteže aj preto. Avšak celý duch súčasnej politickej propagandy a praxe, nenápadne, no systematicky povyšujúci túto orientáciu „dovnútra“ na najvlastnejší obsah ľudskej realizácie vo svete, prezrádza až priveľmi jasne, prečo spoločenská moc v skutočnosti tak víta onen prevod energie: predovšetkým ako to, čím pôvodne - psychologicky - je; ako únik zo sféry „verejného“. Keďže správne tuší, že takto odčerpané sily - uplatnené smerom „von“ - by sa museli skôr či neskôr obrátiť proti nej (respektíve proti tej jej podobe, ktorej sa nehodlá vzdať), neváha vydávať za ľudský život to, čo je de facto len jeho zúfalou náhradkou. A tak je pozornosť spoločnosti - v záujme jej hladkého ovládania -cieľavedome odpútavaná od nej samotnej, čiže od záležitostí spoločenských: priklincovanie všetkej pozornosti človeka k dlážke jeho výlučne spotrebných záujmov ho má zbaviť schopnosti vnímať stupňujúcu sa mieru jeho duchovného, politického a morálneho znásilnenia; jeho redukcia na jednorozmerného nositeľa ideálov ranokonzumnej spoločnosti ho má premeniť na povoľný materiál komplexnej manipulácie; nebezpečenstvo, že by mohol zatúžiť po niektorej z nespočetných a nepredvídateľných možností, ktoré má ako človek, má byť v zárodku potlačené jeho uväznením do úbohého horizontu možností, ktoré má ako spotrebiteľ v obmedzených podmienkach centrálne riadeného trhu.

Všetko svedčí o tom, že spoločenská moc sa tu správa spôsobom adekvátnym pre tvora, ktorého jediným cieľom je prostá sebazáchova. V snahe udržať cestu najmenšieho odporu nehľadí vôbec na to, čím sa za to platí: tvrdým útokom na ľudskú integritu, brutálnym oklieštením človeka ako človeka.

Pritom tá istá spoločenská moc sa až s obsedantnou vytrvalosťou legitimuje svojou revolučnou ideológiou - s ideálom všestranného oslobodenia človeka v jej centre! Kde však v skutočnosti ostal človek komplexne, harmonicky a autenticky rozvíjajúci svoju osobnosť? Človek vyslobodený zo zajatia odcudzujúcich spoločenských aparatúr, zmystifikovanej hierarchie životných hodnôt, sformalizovaných slobôd, z diktatúry majetku a z fetišizujúcej moci peňazí? Človek naplno sa tešiaci zo sociálnej a právnej spravodlivosti, tvorivo sa podieľajúci na hospodárskej a politickej moci, povznesený vo svojej ľudskej dôstojnosti a navrátený k sebe samému? Namiesto slobodného hospodárskeho spolurozhodovania, slobodnej účasti na politickom živote a slobodného duchovného rozvoja človeku napokon ponúknu možnosť slobodne sa rozhodnúť, ktorý typ chladničky či práčky si zadováži.

Čiže: v popredí hrdo sa týčiaca fasáda veľkých humanistických ideálov - a za ňou skromný rodinný domček socialistického meštiaka! Na jednej strane bombastické heslá o nebývalom rozvoji všetkých slobôd a nebývalom štrukturálnom bohatstve života - na druhej strane nebývalá šedivosť a pustota života, redukovaného na zháňanie!

Kdesi na vrchole hierarchie manipulačných tlakov, ktoré robia z človeka tupo poslušného príslušníka konzumného stáda, stojí - ako som už naznačil - skrytá a všemocná sila: štátna polícia. Nebude to náhoda, že práve na nej možno obzvlášť názorne ilustrovať priepasť medzi ideologickou fasádou a každodennou skutočnosťou: každému, kto mal smutnú príležitosť poznať na vlastnej koži „pracovný rukopis“ tejto inštitúcie, musí byť na smiech vysvetlenie jej zmyslu, ako nám ho oficiálne predkladajú - alebo môžeme azda veriť, že to špinavé snorenie tisícov drobných udavačov, profesionálnych fízlov, zakomplexovaných, ľstivých, závistlivých a zlomyseľných malomeštiakov a byrokratov, ten páchnúci chuchvalec zrád, alibizmu, podvodov, klebiet a intríg je rukopisom robotníka ochraňujúceho ľudovú vládu a jej revolučné vymoženosti pred úkladmi nepriateľov? Veď najväčším nepriateľom skutočnej robotníckej ľudovlády - keby neboli veci postavené na hlavu - by musel byť práve ten na všetko ochotný a ničoho sa neštítiaci malomeštiak, ktorý si lieči svoje pokrivkávajúce ľudské sebavedomie udávaním spoluobčanov a ktorého možno tak zreteľne cítiť za každodennou praxou tajnej polície ako skutočného duchovného tvorcu jej „pracovného rukopisu“! Myslím, že celý tento groteskný protiklad teórie a praxe sa sotva dá vysvetliť inak než ako prirodzený dôsledok skutočného poslania dnešnej štátnej polície, ktorým nie je chrániť slobodný rozvoj človeka pred jeho znásilňovateľmi, ale naopak chrániť jeho znásilňovateľov pred ohrozením, aké by pre nich znamenal každý pokus človeka skutočne sa slobodne rozvinúť.

Rozpor medzi revolučným učením o novom človeku a novej morálke a prízemnou koncepciou života ako spotrebiteľského šťastia vyvoláva otázku, prečo sa vlastne spoločenská moc tak kŕčovito drží svojej ideológie. Zrejme len preto, že ideológia - ako skonvencionalizovaný rituálne komunikačný systém - jej zabezpečuje zdanie legitimity, kontinuity a konzistencie a slúži ako prestížna maska pre jej pragmatickú prax.

Zároveň však skutočné konkrétne záujmy tejto praxe do oficiálnej ideológie na každom kroku nevyhnutne presakujú: z hlbín nekonečnej hŕby ideologických fráz, ktorými sa spoločenská moc pokúša na človeka ustavične pôsobiť, a ktoré človek pre ich nulovú oznamovaciu hodnotu zväčša takmer nevníma, dolieha k nemu - napokon ako jediný naozaj konkrétny a zmysluplný hlas -realistická rada: o politiku sa podľa možnosti nestaraj - to je naša vec, rob iba to, čo ti povieme, zbytočne nefilozofuj a nepchaj nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je, rob si svoju robotu, staraj sa o seba a budeš šťastný.

Človek sa drží tejto rady: nutnosť starať sa o vlastné živobytie je koniec koncov to jediné, na čom sa môže so svojou vládou vcelku bez ťažkostí zhodnúť. Tak prečo to nevyužiť? Najmä keď sa aj tak nič iné nedá robiť!

Kam vedie vo svojich dôsledkoch celá táto situácia, ktorej základné obrysy som sa tu pokúsil zachytiť? Čiže: čo robí s ľuďmi a z ľudí systém založený na strachu a apatii, ktorý zaháňa človeka do brloha holého hmotného živobytia a ponúka mu - ako hlavný princíp jeho komunikácie so spoločnosťou - pretvárku? Do akého stavu vrhá spoločnosť politika, ktorej jediným cieľom je vonkajškový poriadok a všeobecná poslušnosť - bez ohľadu na to, akými prostriedkami a za akú cenu sa to dosiahne?

Človek asi nemusí mať veľa fantázie, aby pochopil, že takáto situácia nemôže viesť k ničomu inému, ako k postupnej korózii všetkých mravných noriem, k rozpadu všetkých meradiel slušnosti a k rozsiahlemu podlomeniu dôvery v zmysel takých hodnôt, ako je pravda, zásadovosť, úprimnosť, nezištnosť, dôstojnosť a česť. K ničomu inému, ako k poklesu existencie na úroveň biologického vegetovania, teda k onej „hlbinnej“ demoralizácii, ktorá vyplýva zo straty nádeje a z krízy pocitu životného zmyslu. K ničomu inému, ako k novému sprítomneniu toho tragického aspektu celkového postavenia človeka v modernej technickej civilizácii, ktorý súvisí so strácajúcim sa horizontom absolútna a ktorý by sorn nazval krízou ľudskej identity: alebo azda môže brzdiť rozpad totožnosti ti človeka so sebou samým systém, ktorý od neho tak tvrdo vyžaduje, aby bol niekým iným, ako je?

Dosiahol sa poriadok. Za cenu umŕtvenia ducha, otupenia srdca a spustnutia života.

Dosiahla sa vonkajšia konsolidácia. Za cenu duchovnej a mravnej krízy spoločnosti.

Najhoršie na tejto kríze však je, že sa prehlbuje: stačí sa len trochu povzniesť nad obmedzenú perspektívu každodennosti, aby sme si s hrôzou uvedomili, ako rýchlo všetci opúšťame stanovištia z ktorých sme ešte včera odmietali ustúpiť; čo ešte včera chápalo spoločenské vedomie ako neslušné, dnes bežne ospravedlňuje, aby to zajtra zrejme prijímalo ako prirodzené a pozajtra možno dokonca ako vzor slušnosti. O čom sme ešte včera vyhlasovali, že si na to nikdy nezvykneme, alebo čo sme jednoducho pokladali za nemožné, dnes bez začudovania prijímame ako skutočnosť. A naopak, čo bolo ešte nedávno pre nás samozrejmosťou, chápeme dnes ako výnimočné a čoskoro - ktovie - to budeme pokladať za nedostupný ideál.

Premeny meradiel prirodzeného a normálneho a posuny v mravnom cítení, ktoré nastali v spoločnosti za posledné roky, sú väčšie, ako by sa v prvej chvíli mohlo zdať. Ruka v ruke so vzrastajúcou otupenosťou sa prirodzene otupuje aj schopnosť uvedomovať si túto otupenosť.

Choroba akoby z listov a plodov prechádzala na kmeň a do koreňov. Najzávažnejšie príčiny k obavám sú teda v oblasti vyhliadok, ktoré nám súčasný stav ponúka.

Spoločnosť sa vnútorne rozvíja, bohatne a kultivuje predovšetkým tým, že si stále hlbšie, rozsiahlejšie a diferencovanejšie uvedomuje samu seba.

Základným nástrojom tohto sebauvedomenia spoločnosti je jej kultúra. Kultúra ako konkrétna oblasť ľudskej činnosti, ovplyvňujúca - i keď často veľmi sprostredkovane - všeobecný stav ducha a zároveň týmto stavom ustavične ovplyvňovaná. Tam, kde je totálnym ovládnutím spoločnosti totálne potlačený jej vnútorný diferencovaný rozvoj, je celkom zákonite na prvom mieste potlačená kultúra: nielen „automaticky“, ako čosi, čo je celou svojou ontologickou podstatou protikladom „ducha“ každej spoločenskej manipulácie, ale akosi „programovo“: z oprávnenej obavy, že predovšetkým práve skrze kultúru - ako nástroj svojho sebauvedomenia - si spoločnosť uvedomí aj mieru svojho znásilnenia. Kultúrou spoločnosť prehlbuje svoju slobodu a objavuje pravdu - aký záujem teda môže mať na nej moc, ktorej podstatou je práve potláčanie týchto hodnôt? Takáto moc uznáva predsa len jedinú „pravdu“: tú, ktorú práve potrebuje. A jedinú „slobodu“: vyslovovať túto „pravdu“.

Svet takejto „pravdy“, ktorá nežije z dialektickej klímy, zo skutočného poznania, ale iba z klímy mocenských záujmov, je svetom myšlienkovej sterility, meravých dogiem, tvrdej a nehybnej doktríny a pragmatickej svojvôle ako jej prirodzeného dôsledku.

Je to svet zákazov, obmedzení, nariadení. Svet, kde sa kultúrnou politikou rozumie predovšetkým činnosť kultúrnej polície. Veľa sa už povedalo a napísalo o kurióznom stupni devastácie našej súčasnej kultúry; o stovkách zakázaných spisovateľov a kníh a desiatkach zlikvidovaných časopisov, o spustošení všetkých edičných a repertoárových možností a prerušení všetkých komunikácií so všeobecným stavom ducha; o vyplienení výstavných siení; o bizarnej palete perzekúcií a diskriminácií uplatňovaných v tejto sfére; o rozbití všetkých doterajších umeleckých organizácií a početných vedeckých ústavov a ich nahradení akýmisi atrapami, spravovanými hŕstkou agresívnych sektárov, známych karieristov, nenapraviteľných zbabelcov a neschopných ctižiadostivcov, ktorí sa vo všeobecnom vákuu chopili svojej veľkej príležitosti.

Nebudem všetky tie veci znova opisovať, pokúsim sa skôr zamyslieť nad niektorými hlbšími aspektmi tohto stavu, ktoré súvisia s témou môjho listu.

Predovšetkým: čo aká zlá je dnešná situácia, neznamená to, že by kultúra vôbec nejestvovala. Divadlá hrajú, televízia denne vysiela, aj knihy vychádzajú. Celok tejto verejnej, legálnej kultúry má však jeden základný znak: všeobecné zvonkajšenie spôsobené rozsiahlym odcudzením najvlastnejšej podstaty kultúry formou jej totálneho vykastrovania práve ako nástroja ľudského, a teda aj spoločenského sebauvedomenia. A pokiaľ sa aj dnes objaví hodnota nesporne zvrchovaná, napríklad - aby som ostal v oblasti umenia - skvelý herecký výkon, tak sa objaví skôr ako niečo, čo sa toleruje len vďaka subtílnosti, sublimovanosti, a teda z hľadiska moci relatívne neškodného spoločensko-sebauvedomovacieho dosahu. Ale aj tu - len čo sa ten dosah výraznejšie pocíti -začína sa spoločenská moc inštinktívne brániť (sú známe príklady, že dobrého herca zakázali v podstate len preto, lebo bol pridobrý).

O to však v tejto súvislosti nejde. Zaujíma ma otázka, ako sa toto zvonkajšenie prejavuje v oblastiach, ktoré disponujú prostriedkami na oveľa priamejšie pomenovanie ľudskej skúsenosti sveta, a teda oveľa zjavnejšie plnia spoločensko-sebauvedomovaciu funkciu.

Uvediem príklad: povedzme, že vyjde - a občas sa aj to stáva - literárne dielo, trebárs hra, ktorému nemožno uprieť zručnosť, sugestivitu, nápaditosť, zmysluplnosť. Nech už je takéto dielo po inej stránke akékoľvek, v jednom si môžeme byť vždy a zaručene istí: že ani o milimeter neprekračuje - či už vďaka cenzúre alebo autocenzúre, autorskému typu alebo autorskému sebaklamu, rezignácii alebo vypočítavosti - rámec fetišov konvenčného, banálneho, a teda v podstate lživého spoločenského vedomia, ktoré vydáva a prijíma za autentickú skúsenosť sveta iba zdanie takej skúsenosti, zložené z hŕby povrchných, uhladených a ošúchaných skúsenostných detailov, respektíve akýchsi mŕtvych tieňov skúsenosti, spoločenským vedomím už dávno prijatej a v ňom domestikovanej. Takéto dielo napriek tomu - alebo presnejšie práve preto - množstvo ľudí vždy pobaví, napne, dojme a všeličím zaujme - bez toho, aby pritom čokoľvek osvetlilo zábleskom skutočného poznania v zmysle vyjavenia dosiaľ neznámeho, vyslovenia dosiaľ nevysloveného, či novej, svojráznej a pôsobivej evidencie niečoho dosiaľ len vytušeného. Skrátka: imitujúc reálny svet, takéto dielo v podstate reálny svet falšuje. Pokiaľ ide potom o konkrétnu podobu onoho zvonkajšenia, nie je vôbec náhoda, že najčastejšie sa tu čerpá zo súdka, ktorý - vďaka osvedčenej neškodnosti svojho obsahu - u nás tradične stojí na výslní priazne spoločenskej moci, či už tej buržoáznej, alebo proletárskej: hovorím o estetike banality, zabývanej v dimenziách bodrej malomeštiackej morálky; o sentimentálnej filozofii susedskej humanity; o kuchynskej žoviálnosti; o provinciálnej koncepcii sveta, založenej na viere v jeho celkové dobráctvo; hovorím o tej estetike, ktorej chrbtovou kosťou je kult rozšafnej priemernosti, stojaci na základoch zatuchnutého nacionálneho sebauspokojenia, riadený princípom rozdrobenia, rozmelnenia a uhladenia, a napokon vyúsťujúci do klamného optimizmu tej najpoklesnutejšej interpretácie hesla „pravda víťazí“.

Diel beletrizujúcich vládnu politickú ideológiu je dnes, ako iste viete, nesmierne málo a sú po profesionálnej stránke evidentne mizerné. Nie je to len preto, že ich nemá kto tvoriť, ale akiste aj preto, že v podstate - i keď sa to môže zdať paradoxné - nie sú ani obzvlášť vítané. Keby tu totiž boli, keby boli profesionálne dobré a keby ich niekto sledoval, potom z hľadiska dnešnej skutočnej - to znamená konzumnej - koncepcie života by priveľmi obracali pozornosť smerom „von“, priveľmi jatrili staré rany, priveľmi vyvolávali svojou všeobecnou a radikálnou politickosťou všeobecne a radikálne politické reakcie a tým všetkým by priveľmi čerili vody, ktoré majú ostať čo najstojatejšie. Skutočným záujmom dnešnej spoločenskej moci vyhovuje neporovnateľne lepšie to, čo som nazval estetikou banality. S pravdou sa totiž rozchádza oveľa nenápadnejšie, prijateľnejšie, vierohodnejšie a konvenčné povedomie ju, prirodzene, prijíma oveľa ľahšie, takže môže oveľa lepšie plniť úlohu, ktorú konzumná koncepcia života dáva kultúre: nevzrušovať pravdou, ale upokojovať lžou.

Tvorba tohto druhu bola, samozrejme, vždy vo väčšine. Dosiaľ však u nás vždy existovali aspoň škáry, kadiaľ prenikala na verejnosť aj tvorba, o ktorej sa dalo povedať, že tak či onak sprostredkúva autentickejšie ľudské sebapoznanie. Táto tvorba to síce nikdy nemala veľmi ľahké - bráni sa proti nej nielen spoločenská moc, ale aj pohodlné a zotrvačné konvenčné povedomie - ale doposiaľ vždy akýmsi záhadným spôsobom, kľukato a málokedy okamžite, napokon predsa len človeka a spoločnosť zachytila a napĺňala tak spoločensko-uvedomovaciu úlohu kultúry.

O nič viac vlastne ani nejde. Práve to sa mi však vidí najdôležitejšie. Práve to sa však podarilo súčasnej vláde - a dá sa dokázať, že sa to stalo prvý raz od čias nášho národného obrodenia - takmer dokonale znemožniť: taký precízny je dnes systém byrokratického ovládania kultúry, taký dokonalý je prehľad o všetkých škáričkách, kadiaľ by mohlo preniknúť na svet dielo väčšieho dosahu, tak veľmi sa tá hŕstka, čo si vo vreckách zhromaždila kľúče od všetkých dverí, bojí vlády a bojí umenia.

Iste chápete, že v tejto chvíli už nehovorím o tých mnohostranných indexoch tvorcov úplne alebo čiastočne zakázaných, ale o indexe oveľa horšom: o „biankoindexe“, na ktorom je apriórne všetko, čo by mohlo zaiskriť pôvodnejšou myšlienkou, prenikavejším poznaním, vyšším stupňom úprimnosti, originálnejším nápadom, sugestívnejším tvarom - hovorím o predbežnom zatykači na všetko vnútorne slobodné, a teda v najhlbšom zmysle slova kultúrne. Hovorím o zatykači na kultúru, ktorý vydala Vaša vláda.

Opäť to vyvoláva otázku, akú tu kladiem vlastne od začiatku: čo to všetko v skutočnosti znamená? K čomu to vedie? Čo to takpovediac urobí so spoločnosťou?

Vyjdem znova z príkladu: ako je známe, prestala u nás vychádzať väčšina niekdajších kultúrnych časopisov; ak nejaký pretrval, je taký zglajchšaltovaný, že takmer nemá zmysel brať ho do úvahy.

Čo sa tým stalo?

Na prvý pohľad vcelku nič: spoločnosť funguje ďalej - aj bez všetkých tých literárnych, výtvarných, divadelných, filozofických, historických a iných časopisov, ktorých počet síce ani v čase, keď existovali, nezodpovedal latentným potrebám spoločnosti, ktoré tu však boli a hrali svoju úlohu. Koľkým ľuďom dnes vlastne ešte tieto časopisy chýbajú? Niekoľkým desaťtisícom ich predplatiteľov, teda veľmi malej časti spoločnosti.

A predsa ide o stratu nekonečne hlbšiu a s väčším dosahom, ako by sa mohlo zdať z tohto kvantitatívneho hľadiska.

Skutočný dosah tej straty je však - opäť - skrytý a ťažko ho možne vystihnúť nejakými exaktnými údajmi.

Násilná likvidácia takého časopisu - povedzme teoretickej revue zameranej na divadlo - nie je totiž len konkrétnym ochudobnením jeho konkrétnych čitateľov, nie je dokonca ani len tvrdým zásahom proti divadelnej kultúre. Je zároveň - a predovšetkým - likvidáciou určitého sebauvedomovacieho orgánu spoločnosti a ako taká je nevyhnutne aj akýmsi sotva presne opísateľným zásahom do spletitej siete kolobehu, výmeny a premeny živín udržujúcich pri živote ten vrstevnatý organizmus, akým je moderná spoločnosť; úderom pre prirodzenú dynamiku procesov prebiehajúcich v tomto organizme; porušením vyváženej súhry jeho rozmanitých funkcií, zodpovedajúcej dosiahnutému stupňu jeho vnútornej štruktúrovanosti. A tak ako dlhodobý nedostatok určitého vitamínu - z kvantitatívneho hľadiska zanedbateľnej zložky v celkovom množstve ľudskej potravy -môže napriek tomu spôsobiť ochorenie človeka, tak aj strata jediného časopisu môže napokon -v dlhodobom výhľade - spôsobiť spoločenskému organizmu nepomerne väčšiu škodu, ako by sa spočiatku zdalo. A tobôž, keď nejde o jeden časopis, ale v podstate o všetky. Dá sa totiž ľahko dokázať, že skutočný význam poznania, myslenia a tvorby sa v stratifikovanom svete kultúrnej spoločnosti nikdy bezo zvyšku nevyčerpáva významom, aký majú tieto hodnoty pre fyzický okruh osôb, ktoré majú s nimi do činenia v prvom pláne, pôvodne, „fyzicky“ - či už aktívne alebo pasívne. Tento počet býva takmer vždy malý, vo vede ešte menší ako v umení; a predsa poznanie, o ktoré ide, sa môže neskôr veľmi hlboko - i keď mnohonásobne sprostredkované -dotknúť celej spoločnosti, asi tak, ako sa každého z nás priam „fyzicky“ dotýka politika rátajúca s atómovým ohrozením bez toho, aby väčšina z nás „fyzicky“ zažila teoreticko-fyzikálne špekulácie, ktoré viedli k zostrojeniu atómovej bomby. Že je to tak aj s humanitným poznaním, dokazujú dejiny početnými príkladmi nebývalého kultúrneho, politického a mravného vzopätia celej spoločnosti, ktorého pôvodným kryštalizačným jadrom alebo katalyzátorom bol spoločensko-sebauvedomovací čin nielen vykonaný, ale aj bezprostredne („fyzicky“) zažitý celkom malým a exkluzívnym okruhom osôb. Tento čin mohol dokonca aj neskôr ostať mimo rámca priamej apercepcie spoločnosti ako celku - a predsa bol neodmysliteľným predpokladom jej vzopätia! Nikdy totiž nevieme, kedy nenápadný plamienok poznania, zapálený v okruhu niekoľkých buniek akosi špecializovaných na sebauvedomovanie organizmu, posvieti zrazu na cestu celej spoločnosti, hoci ona sa hádam ani nikdy nedozvie, ako bolo možné, že tú cestu vôbec uvidela. Ale to zďaleka nie je všetko: aj tie nespočetné záblesky poznania, ktoré spoločnosti ako celku na cestu nikdy neposvietia, majú svoj hlboký spoločenský význam, i keby ten význam nebol v ničom inom, len v tom, že tu boli, že mohli posvietiť; teda že aj ony sú - už len samým svojím vznikom - realizáciou istého okruhu spoločenských potencialít, či už v zmysle tvorivých síl alebo jednoducho slobôd, že aj ony spoluvytvárajú a spoluzaručujú klímu kultúrnosti, nevyhnutnú aj pre vznik zábleskov s väčším dosahom. Priestor duchovného sebauvedomenia je skrátka nedeliteľný, jedna prestrihnutá nitka nevyhnutne naruší súdržnosť celej siete - a už to dokazuje osobitnú prepojenosť všetkých subtílnych procesov v organizme spoločnosti, o ktorej som hovoril, sebapresahujúci význam každého z nich, a teda aj sebapresahujúcu zhubnosť jeho narušenia.

Nechcem redukovať celú vec na tento jediný, ešte vždy pomerne triviálny aspekt. A predsa: nepotvrdzuje už aj to hlboko zhubný vplyv na celkový duchovný a mravný stav spoločnosti, ktorý má a najmä ešte bude mať - aj keby svojím bezprostredným účinkom dopadal len na pomerne obmedzený počet hláv - onen „zatykač na kultúru“?

Ak sa v posledných rokoch nezjavil na pultoch kníhkupectiev ani jediný český román, ktorý by zistiteľne rozšíril obzor našej skúsenosti sveta, navonok sa to zrejme nijako neprejaví - čitatelia preto nepôjdu demonštrovať a na čítanie sa koniec koncov vždy niečo nájde. Kto si však trúfa odhadnúť, čo tento fakt skutočne znamená pre českú spoločnosť? Kto vie, ako sa táto medzera prejaví v duchovnom a mravnom ovzduší budúcich rokov? Nakoľko oslabí našu schopnosť vedieť o sebe? Ako hlboko takáto absencia kultúrneho sebapoznania poznamená tých, čo dnes začínajú alebo zajtra začnú poznávať seba samých? Aké množstvo mystifikácií, zvoľna sedimentujúcich vo všeobecnom kultúrnom povedomí, bude treba rozbíjať a kam až bude nutné sa znova vracať? Kto vie, kto, kedy, odkiaľ a ako bude ešte schopný pozbierať silu a roznietiť nový ohník pravdy - keď sa tak dôkladne vytráca nielen možnosť, ale aj pocit možnosti takého roznietenia?

Niekoľko takých románov, čo chýbajú v kníhkupectvách, tu predsa len je: kolujú v rukopisoch. V tomto ohľade teda nie je situácia ešte taká beznádejná: zo všetkého, čo som tu povedal, je zrejmé, že aj keby takýto román roky nepoznalo viac ako dvadsať ľudí, má jeho existencia mimoriadny význam: už aj to predsa niečo znamená, že tu taká kniha vôbec je, že mohla vzniknúť, že žije aspoň v uzučkom pásme kultúrneho povedomia. Aké to však môže byť v oblastiach, kde nemožno pracovať inak než na rovine takzvaných legálnych štruktúr? Ako spoznať skutočný rozsah škôd, ktoré spôsobilo a spôsobí udusenie zaujímavých trendov v divadle a filme, v týchto oblastiach úplne špecifického sociálno-excitačného dosahu? A čo ešte k tomu môže z hľadiska dlhodobého výhľadu znamenať vákuum vznikajúce v oblasti humanitných vied, teórie a odbornej spoločenskovednej esejistiky? Kto sa tu odváži odhadnúť dôsledky násilného prerušenia rozličných dlhodobých sebauvedomovacích procesov na rovine ontologickej, etickej a historickej, tak veľmi závisiacich od prístupu k študijným prameňom a od priebežných verejných konfrontácií, a vôbec dôsledky znemožnenia akejkoľvek prirodzenejšej cirkulácie informácií, myšlienok, poznatkov a hodnôt a akejkoľvek verejnej kryštalizácie postojov?

Celková otázka teda znie: k akej hlbokej zajtrajšej duchovnej a mravnej impotencii národa povedie dnešná kastrácia jeho kultúry?

Obávam sa, že zhubné spoločenské následky tu o mnoho rokov prežijú konkrétne politické záujmy, ktoré ich vyvolali. O to väčšia bude však historická vina tých, čo obetovali duchovnú budúcnosť národa záujmom svojej mocenskej prítomnosti.

Ak je základným zákonom kozmu zvyšovanie entropie, základným zákonom života je naopak zvyšovanie štruktúrovanosti a boj proti entropii: život sa vzpiera proti každej uniformite a jednote; jeho perspektívou nie je vynútená rovnakosť, ale rozrôznenie; je nepokojom transcendentnosti, dobrodružstvom nového, odbojom proti štátu quo; bytostným rozmerom jeho rozvoja je ustavične sa aktualizujúce tajomstvo.

Podstatou spoločenskej moci, ktorej ciele sa obmedzujú na ochranu vlastnej nemennosti cestou násilne vynútenej jednoty permanentného súhlasu, je naopak bytostná nedôvera ku každej rôznosti, jedinečností a transcendentnosti, bytostný odpor ku všetkému neznámemu, neuchopiteľnému a aktuálne tajomnému; bytostné smerovanie k uniformite, rovnakosti a nehybnosti; hlboká láska k štátu quo. Duch mechanického v nej prevláda nad duchom vitálneho. Poriadok, o ktorý sa usiluje, nie je otvoreným hľadaním čoraz vyšších foriem sebaorganizácie spoločnosti, ekvivalentných jej zvyšujúcej sa štruktúrovanosti, ale naopak klesaním k onomu „najpravdepodobnejšiemu stavu“, ktorý predstavuje najvyššiu entropiu. Idúc smerom k entropii, ide takáto moc proti smeru života.

Ako vieme, aj u človeka existuje okamih, keď stupeň jeho štruktúrovanosti začne náhle klesať a jeho cesta sa obráti smerom k entropii, teda okamih, keď aj on podľahne všeobecne platnému zákonu kozmu: je to okamih smrti.

Kdesi v samotných základoch spoločenskej moci, ktorá sa vydala smerom k entropii (a ktorá by najradšej pripodobnila človeka počítaciemu stroju, do ktorého možno vložiť hocijaký program s istotou, že ho splní), je prítomný princíp smrti. A pach smrti vanie aj z predstavy o „poriadku“, akú táto moc uplatňuje, keď každý prejav života - svojrázny čin, osobitý výraz, jedinečnú myšlienku, nepredvídanú túžbu či nápad - nevyhnutne vidí len ako signál „zmätku“, „chaosu“, „anarchie“.

Celou svojou politickou praxou, ktorej základné aspekty som sa tu snažil postupne popísať, potvrdzuje i náš súčasný režim, že idey „pokoja“, „poriadku“, „konsolidácie“, „vyvedenia z krízy“, „zastavenia rozvratu“, „utíšenia vášní“ atď., ktoré od samého začiatku boli osou jeho politického programu, majú preň nakoniec ten istý smrtonosný obsah, aký majú pre všetky „entropické“ režimy. Áno, je tu poriadok: byrokratický poriadok šedivej uniformity, umŕtvujúcej jedinečnosť; strojovej mechanickosti, potlačujúcej neopakovateľnosť; zatuchnutej nehybnosti, vylučujúcej transcendentnosť. Je to poriadok bez života.

Áno, v našej krajine je pokoj: nie je to však pokoj márnice či hrobu?

V spoločnosti, ktorá skutočne žije, sa prirodzene ustavične niečo deje: súhra prítomných činov a udalostí a zjavných i skrytých pohybov konštituuje ustavične nové jedinečné situácie, vyzývajúce k ďalším činom a vyvolávajúce nové pohyby. Tajomná životná polarita konštantného a premenného, zákonitého a náhodného, predvídateľného a neočakávaného pôsobí v čase a vyjavuje sa v dianí. Čím štruktúrovanejší je pritom spoločenský život, tým štruktúrovanejší je aj spoločenský čas: mocnie v ňom prvok jedinečnosti a neopakovateľnosti. To zas prirodzene posilňuje možnosť reflektovať ho v jeho postupnosti - totiž ako nezvratný prúd nezameniteľných situácií - a tým spätne lepšie chápať aj to, čo je v spoločenskom dianí zákonité, čím bohatšie teda spoločnosť žije, tým lepšie si uvedomuje dimenziu spoločenského času, dimenziu dejinnosti.

Inými slovami: kde je priestor pre spoločenské dianie, tam sa otvára aj priestor pre spoločenskú! pamäť. Spoločnosť, ktorá žije, má dejiny.

Ak je však v dejinách prvok kontinuity a kauzality tak bytostne spätý s prvkom neopakovateľnosti a nepredvídateľnosti, vzniká otázka, ako môžu skutočné dejiny - tento neuhasiteľný prameň „chaosu“, trvalé žriedlo nepokoja a bezočivé zaucho poriadku - existovať vo svete ovládanom „entropickým“ režimom.

Odpoveď je jasná: nemôžu v ňom existovať. A ani v ňom - aspoň navonok - neexistujú! umŕtvením života ako takého sa v ňom zastavil spoločenský čas a dejiny preto miznú z jeho horizontu.

Aj u nás sa zdá, akoby od istého času nebolo dejín: pomaly, ale iste strácame pojem času -zabúdame, čo kedy bolo, čo bolo skôr a čo neskoršie, čo vôbec bolo - a prevláda v nás pocit, že je to vlastne aj jedno. Z diania sa vytráca jedinečnosť, a teda aj kontinuita, všetko splýva v jediný šedivý obraz stále toho istého kolobehu: vravíme, že „sa nič nedeje“. Smrtonosný poriadok bol vnesený aj sem, dianie je dokonale usporiadané, a teda dokonale umŕtvené. Kríza pocitu časovej postupnosti na spoločenskej rovine pritom nevyhnutne vedie aj k jeho kríze v privátnom živote: strácajúc pozadie histórie spoločnosti a tým aj histórie postavenia jedinca v tejto histórii, klesá súkromný život na predhistorickú úroveň, kde čas rytmizujú už len také udalosti, ako je narodenie, svadba alebo smrť.

Kríza pocitu spoločenského času akoby vôbec vrhala spoločnosť kamsi späť do predhistorickej doby, keď ľudstvo po dlhé tisícročia neprekračovalo vo svojom vedomí spoločenského času hranice kozmicko-meteorologického stereotypu od nekonečna do nekonečna sa opakujúcich ročných období a s nimi spojených náboženských rituálov.

Medzeru, akú po sebe zanechal znepokojivý rozmer dejinnosti, treba však vyplniť: a tak je neporiadok skutočných dejín nahradený poriadkom pseudodejín, ktorého autorom, prirodzene, nie je život spoločnosti, ale úradný plánovač: namiesto udalostí nám ponúkajú pseudoudalosti; žijeme od výročia k výročiu, od oslavy k oslave, od prehliadky k prehliadke; od jednomyseľného zjazdu k jednomyseľným voľbám a od jednomyseľných volieb k jednomyseľnému zjazdu; od Dňa tlače ku Dňu delostrelectva a naopak. Nie je to náhoda, že tento typ substitúcie dejín nám umožňuje získať - nielen do minulosti, ale aj do budúcnosti - úplne vyčerpávajúci prehľad o spoločenskom „dianí“ jediným pohľadom do kalendára. A vďaka notoricky známej náplni opakujúcich sa rituálov sa takto získaná informácia dokonca vyrovná tej, ktorú by nám dal autentický zážitok. Teda opäť: dokonalý poriadok - vykúpený však návratom do prehistórie. A to ešte s výhradou: kým pre našich predkov mali opakujúce sa rituály hlboký existenciálny zmysel, pre nás sú už len samoúčelnou rutinou; vláda sa ich drží preto, lebo vzbudzujú zdanie dejinného pohybu; občan ich absolvuje, aby nemal vytriasačky.

„Entropický“ režim má jedinú možnosť, ako zvyšovať v priestore svojej pôsobnosti všeobecnú entropiu: upevňovaním svojho vlastného centralizmu, zvyšovaním svojej monolitnosti, obopínaním spoločnosti čoraz univerzálnejšou a nepriedušnejšou zvieracou kazajkou jednorozmernej manipulácie. Lenže každý jeho ďalší krok týmto smerom nevyhnutne znamená zároveň ďalšie zvýšenie jeho vlastnej entropie: v snahe znehybniť svet znehybňuje sám seba a ochromuje svoju schopnosť konfrontovať sa s čímkoľvek novým a vzdorovať bytostnému smerovaniu života. „Entropický“ režim je tak odsúdený svojou podstatou stať sa v poslednej inštancii obeťou svojho vlastného smrtonosného princípu. Obeťou najzraniteľnejšou - vďaka svojmu osudnému nedostatku akejkoľvek vnútornej intencie, ktorá by ho nútila takpovediac čeliť sebe samému. Život je naopak schopný tým úspešnejšie a vynachádzavejšie - v duchu svojho nepotlačiteľného smerovania proti entropii - vzdorovať svojmu znásilneniu, čím rýchlejšie znásilňujúca moc meravie a kôrnatie.

Umŕtvujúc život, umŕtvuje teda spoločenská moc aj seba samu - a tým nakoniec aj svoju schopnosť umŕtvovať život. Inými slovami: život možno dlho a veľmi dôkladne znásilňovať, splošťovať, umŕtvovať - a predsa ho napokon nemožno natrvalo zastaviť: hoci potichu, potajme a pozvoľna - predsa ide ďalej; hoci tisíckrát odcudzený sám sebe - predsa sa vždy znova nejakým spôsobom vracia sám k sebe; čo ako veľmi bol znásilnený - predsa len napokon vždy prežije moc, ktorá ho znásilňovala. Nemôže to byť inak vďaka hlboko kompromisnej povahe každej „entropickej“ moci, ktorá potláča a môže potlačiť život len vtedy, ak nejaký život existuje, a ktorá je teda koniec koncov zároveň na život existenčne odkázaná, pravda bez toho, aby on bol existenčne odkázaný na ňu. Jediná sila, ktorá môže život na našej planéte skutočne zničiť, je sila, ktorá nepozná kompromis: totiž globálna kozmická platnosť druhého zákona termodynamiky.

Ak nemožno natrvalo zničiť život, nemožno, pravdaže, úplne zastaviť ani dejiny: pod ťažkým príkrovom nehybnosti a pseudodiania tečie ich tajný pramienok a pomaly a nenápadne príkrov podomieľa. Môže to trvať dlho, ale jedného dňa sa to musí stať: príkrov už nevládze dlhšie odolávať a začína praskať.

A to je chvíľa, keď sa začína zase diať čosi viditeľné, čosi skutočne nové a jedinečné; čosi, čo nebolo naplánované v oficiálnom kalendári „diania“; čosi, pri čom nemáme zrazu pocit, že je jedno, kedy sa to deje a že sa to deje. Čosi naozaj historické v tom zmysle, že sa tým opäť hlásia k slovu dejiny.

Ako sa však môžu - v našich konkrétnych podmienkach - dejiny „prihlásiť k slovu“? Čo vlastne konkrétne znamená takáto perspektíva?

Nie som ani historik, ani prorok, no istým pozorovaniam - pokiaľ ide o štruktúru takýchto chvíľ - človek predsa len nemôže uniknúť.

Tam, kde existuje - aspoň do istej miery - otvorená súťaž o moc ako jediná skutočná záruka verejnej kontroly moci (a naostatok aj akejkoľvek slobody slova), musí žiť spoločenská moc, či sa jej chce, či nechce, v akomsi trvalom a otvorenom dialógu so životom spoločnosti; je nútená priebežne riešiť najrozmanitejšie otázky, ktoré pred ňu život stavia. Kde otvorená súťaž o moc neexistuje (a kde je teda zákonite skôr či neskôr potlačená aj sloboda slova) - čo je prípad každého „entropického“ režimu - tam sa spoločenská moc neprispôsobuje životu, ale usiluje sa prispôsobiť život sebe, čo znamená, že namiesto toho, aby jeho skutočné rozpory, nároky a problémy priebežne a otvorene riešila, jednoducho ich zastiera. Napriek tomu tieto rozpory a nároky kdesi pod pokrievkou existujú, hromadia sa, narastajú, aby v istej chvíli, keď ich už pokrievka nemôže udržať, prenikli von. A to je práve tá chvíľa, keď príkrov nehybnosti praská a do arény opäť vstupujú dejiny.

Čo sa teda potom vlastne stane?

Spoločenská moc má síce ešte dosť síl na to, aby znemožnila otvorenú realizáciu tlaku životných rozporov v podobe otvorenej diskusie a otvorenej súťaže o moc, nemá však už dosť síl na to, aby; tomuto tlaku úplne vzdorovala. A tak život vtrháva aspoň tam, kde môže vtrhnúť: do skrytých kuloárov moci, kde si vynucuje skrytú diskusiu a napokon skrytú súťaž o moc. Samozrejme, spoločenská moc je nepripravená - akýkoľvek závažnejší dialóg so životom presahuje obzor jej schopností - a tak prepadá panike: život rozsieva v jej kabinetoch zmätok v podobe osobných konfliktov, intríg, nástrah a súbojov, ba preniká, ak sa to dá tak povedať, dokonca priamo do jej jednotlivých reprezentantov; mŕtvolná maska neosobnosti, ktorú funkcionárom dávala ich identifikácia s monolitnou mocou, zrazu padá a pod ňou sa objavujú živí ľudia, ktorí celkom „ľudsky“ súperia o moc a bojujú - jeden proti druhému - za svoju záchranu. Je to známy okamih palácových revolúcií a pučov, náhlych a zvonku ťažko pochopiteľných výmen osôb vo funkciách a téz v prejavoch; okamih odhaľovania skutočných alebo vykonštruovaných sprisahaní a tajných centier; okamih zverejňovania skutočných alebo vymyslených zločinov a vyhrabávania starých hriechov okamih vzájomného vylučovania z rozličných orgánov, vzájomného splnenia a prípadne aj zatýkania a procesov. A ak dosiaľ hovorili všetci nositelia moci tým istým jazykom a tými istými frázami, o tých istých cieľoch a ich úspešnom plnení, tak teraz sa zrazu tento monolitný blok moci rozpadáva! na navzájom odlíšiteľných jedincov, ktorým síce ostal niekdajší spoločný jazyk, zrazu ho však užívajú na vzájomné osobné obviňovanie - a my s prekvapením počujeme, že mnohým z nich (totiž tým, čo v skrytej súťaži o moc prehrali) vôbec nešlo o vyhlasované ciele a že ich vôbec úspešne neplnili, ale práve naopak, kým iným (čiže tým, čo vyhrali) o tieto ciele naozaj ide a jedine oni sú schopní úspešne ich plniť.

O čo racionálnejšie sa teda roky budoval onen oficiálny kalendár pseudodiania, o to iracionálnejšiu podobu máva potom náhly vpád skutočných dejín: všetka ich roky potláčaná neopakovateľnosť, jedinečnosť, nevypočítateľnosť, všetko ich roky popierané tajomstvo sa prevalí v jedinej chvíli: a ak nás roky nemohlo nikdy prekvapiť nič drobné, každodenné, teraz sa dožívame jediného prekvapenia - ale to stojí za to. Všetka „neporiadnosť“ dejín, roky potláčaná umelým poriadkom, teraz zrazu vystrekuje von.

Ako keby sme to nepoznali! Ako keby sme to už toľko ráz nemali možnosť v našej časti sveta pozorovať! Stroj roky pracujúci zdanlivo bezchybne, bez výkyvov, bez komplikácií, sa za noc rozsype, a zostava, ktorá budila dojem, že bude vo svojej nemennej podobe vládnuť do konca sveta, pretože nejestvuje sila, ktorá by ju mohla v tomto prostredí jednomyseľných volieb a jedno myseľného hlasovania spochybniť, sa z ničoho nič rozpadá - A my začudovaní zisťujeme, že všetko bolo celkom inak, ako sme si mysleli!

Okamih, keď sa takéto tornádo preženie zatuchnutým svetom stabilizovaných mocenských struk túr, pravdaže nebýva pre nás všetkých, ktorí sme mimo moci, ani zďaleka iba predmetom pobavenia. Síce nepriamo, ale predsa ide koniec koncov vždy aj o nás: nie je to azda onen tichý a dlhodobý tlak života ustavične potláčaných, a jednako nikdy nepotlačiteľných celospoločenských potrieb, záujmov, rozporov a napätí, ktorý vždy znova vyvoláva takéto otrasy moci? Nečudo potom, že sa spoločnosť v takýchto chvíľach vždy znova prebúdza, že sa k nim upína alebo že ich rozjatrenejšie vníma, že ich necháva na seba pôsobiť a pokúša sa ich využiť. Tieto otrasy takmer vždy prebúdzajú nejaké nádeje alebo nejaké obavy; takmer vždy otvárajú - či už skutočne alebo zdanlivo - priestor pre novú realizáciu rozličných síl a intencií života; takmer vždy akcelerujú rozličné pohyby v spoločnosti. To všetko, pravda, zároveň takmer vždy obsahuje - práve vďaka hlboko neprirodzenej štruktúre takých spôsobov konfrontácie so životom, akým sú tieto náhle mocenské otrasy - aj početné veľké a vopred nevyčísliteľné riziká.

Pokúsim sa bližšie osvetliť jeden typ takýchto rizík.

Ak sa človek denne mlčky podriaďuje neschopnému nadriadenému, ak denne s vážnou tvárou absolvuje rituály, ktoré sú mu v skutočnosti na smiech, ak bez zdráhania píše do dotazníkov opak svojej skutočnej mienky a je ochotný verejne sa zriekať sám seba, ak bez ťažkostí predstiera sympatiu alebo dokonca lásku tam, kde pociťuje v skutočnosti ľahostajnosť alebo odpor, to všetko ešte ani zďaleka neznamená, že v ňom načisto vyschol jeden zo základných ľudských citov: totiž cit pre poníženie.

Naopak: i keď o tom nik nehovorí, predsa ľudia veľmi presne cítia, čím je vykupovaný ich vonkajší pokoj: trvalým ponížením ich ľudskej dôstojnosti. O čo menej sa pritom tomuto poníženiu bezprostredne bránia - či už im v tom pomáha schopnosť vypudiť ho zo svojho vedomia a nahovoriť si, že sa vlastne nič strašné nedeje, alebo jednoducho schopnosť zatnúť zuby - o to hlbšie sa zapisuje do ich citovej pamäti. Ten, kto je schopný bezprostredne svojmu poníženiu vzdorovať, je schopný naň aj rýchlo zabudnúť; kto je naopak schopný dlho ho mlčky znášať, je schopný si ho aj dlho pamätať. A tak v skutočnosti nič neupadne do zabudnutia: všetok vytrpený strach, všetka vynútená pretvárka, všetko to trápne a nedôstojné komediantstvo - a možno zo všetkého najväčšmi pocit preukázanej zbabelosti - to všetko sa kdesi na dne spoločenského vedomia usadzuje a hromadí, to všetko tam potichu pracuje.

Prirodzene, to vôbec nie je zdravá situácia: vredy sa včas neoperovali, pomaly hnisajú, hnis nemôže vytiecť z tela, otrava sa šíri po celom organizme; prirodzený ľudský cit sa nadlho nemôže objektivizovať a jeho dlhodobé zajatie iba v citovej pamäti sa pomaly deformuje na nezdravý kŕč, na čosi jedovaté - ako keď nedokonalým spaľovaním vzniká kysličník uhoľnatý.

Nuž aký div, že vo chvíli, keď príkrov praská a láva života sa valí von, objavujú sa v nej popri rozvážnom úsilí o nápravu predchádzajúcich krívd a popri túžbe po pravde a po zmenách adekvátnych potrebám života aj prvky žlčovitej nenávisti, pomstychtivej zloby a akejsi horúčkovitej túžby po okamžitej satisfakcii za všetky prežité poníženia! (Unáhlený charakter tejto túžby, často neprimeraný situácii, vyplýva pritom do značnej miery aj z nejasného tušenia, že vlastne toto vzplanutie prichádza neskoro, v čase, keď už nemá zmysel, pretože stratilo aktuálny podnet a s ním aj aktuálne riziko, a keď je vlastne už len náhradkou za niečo, čo sa v skutočnosti malo stať v celkom inom čase!)

Nuž aký div, že reprezentanti spoločenskej moci, roky zvyknutí na absolútny súhlas, na jednomyseľnú a bezvýhradnú podporu a na totálnu jednotu totálnej všeobecnej pretvárky, sú v takejto chvíli výbuchom potlačeného citu takí šokovaní; že sa cítia takým neslýchaným spôsobom ohrození; a vo svojom ohrození - ako jediných garantov existencie sveta - vidia také neslýchané ohrozenie celého sveta, že neváhajú na jeho a svoju záchranu volať na pomoc miliónové cudzie armády!

Jeden takýto výbuch sme nedávno prežili. Tí, čo roky ponižovali a urážali človeka a čo potom boli takí šokovaní, keď sa tento človek pokúsil ozvať, nazývajú dnes toto obdobie obdobím „vzplanutia vášní“. Aké vášne vlastne vzplanuli? Kto vie, aké dlhé a rozsiahle ponižovanie tomu výbuchu predchádzalo, a kto chápe onen psychologicko-sociálny mechanizmus exposteriálnej reakcie na dlho znášané poníženie, mal by byť skôr zarazený tým, akú relatívne pokojnú, vecnú a dokonca lojálnu podobu celý ten „výbuch“ mal. A predsa sme za ten „okamih pravdy“ museli, ako je známe, kruto zaplatiť.

Dnešná spoločenská moc sa hlboko líši od tej, ktorá predchádzala tomu nedávnemu výbuchu. Nielen preto, že tamtá bola takrečeno „originál“, kým táto je len jeho sformalizovanou imitáciou, neschopnou reflektovať mieru, do akej bol medzitým onen „originál“ demystifikovaný, ale predovšetkým preto, že kým predchádzajúca moc sa opierala o reálne a vonkoncom nezanedbateľné sociálne zázemie v podobe dôverčivej (i keď postupne klesajúcej) podpory časti obyvateľstva a o reálnu a vonkoncom nezanedbateľnú (i keď postupne vyprchávajúcu) sugestivitu pôvodne sľubovaných sociálnych perspektív, tá dnešná sa opiera už len a len o sebazáchovný pud ovládajúcej menšiny a o strach ovládanej väčšiny.

Ťažko si možno za týchto okolností predstaviť všetky predpokladateľné alternatívy priebehu eventuálneho budúceho „okamihu pravdy“, totiž spôsob, akým by sa také komplexné a také otvorené celospoločenské poníženie mohlo raz dožadovať satisfakcie; a už vôbec nemožno odhadnúť rozsah a hĺbku tragických následkov, aké by takýto okamih mohol a asi musel napokon našim národom priniesť.

Človeka v tejto súvislosti musí až zarážať, aká veľká je neschopnosť moci, vydávajúcej sa za tú najvedeckejšiu, čo tu kedy bola, pochopiť elementárne zákony svojho vlastného fungovania a poučiť sa zo svojich vlastných dejín.

Ako je očividné, nebojím sa, že sa s nástupom dnešného vedenia skončil v Československu život a definitívne sa zastavili dejiny. V dejinách dosiaľ vždy po každej situácii a po každej ére prišla iná situácia a iná éra, a dosiaľ vždy bola - či už pre dobro človeka alebo na jeho škodu - tá nová situácia či éra úplne odlišná od všetkých predstáv o budúcnosti, aké mali organizátori a vládcovia predchádzajúcej epochy.

Bojím sa niečoho iného. Celý tento list vlastne hovorí o tom, čoho sa v skutočnosti bojím: nezmyselne tvrdých a dlhodobých následkov, aké bude mať celé to dnešné znásilnenie pre naše národy. Bojím sa toho, čím budeme musieť všetci zaplatiť to drastické potlačenie dejín, to kruté a zbytočné zapudenie života kamsi do podzemia spoločnosti i ľudskej duše, ten nový násilný „odklad“ všetkých možností aspoň trochu prirodzene - ako spoločnosť - žiť. A ako hádam vyplýva z toho, čo som pred chvíľkou napísal, nejde mi pritom len o to, čo priebežne platíme vo valute každodennej trpkosti zo spoločenského znásilnenia a ľudského poníženia, ani iba o tú vysokú daň, akú budeme musieť zaplatiť v podobe dlhodobého duchovného a mravného úpadku spoločnosti, ale ide mi aj o tú dnes ťažko odhadnuteľnú daň, akú by nám všetkým mohol vyniesť onen okamih, keď sa nabudúce o svoje práva prihlásia život a dejiny.

Zodpovednosť politika za situáciu v krajine býva rôzna a, prirodzene, nikdy nie je absolútna; nikto nevládne sám, istý diel zodpovednosti teda nesú aj tí, ktorí vedúceho politika obklopujú; nijaká krajina nežije vo vákuu, jej politiku teda vždy tak či onak ovplyvňuje aj politika iných krajín; za mnohé môžu, samozrejme, vždy aj tí, ktorí vládli predtým a ktorých politika predurčovala situáciu, v akej sa krajina nachádza; za mnohé môžu napokon aj občania - či už každý jednotlivo, totiž ako svojprávna bytosť spoluvytvárajúca svojím každodenným osobným rozhodovaním celkový stav, alebo všetci dovedna ako určitý historicko-sociálny celok, limitovaný podmienkami, v ktorých sa vyvíja, ale zároveň tie podmienky spätne limitujúci.

Napriek týmto obmedzeniam, ktoré, prirodzene, platia aj v našej dnešnej situácii, je Vaša zodpovednosť ako vedúceho politika stále veľká: spolurozhodujete o klíme, v akej je nám všetkým dané žiť, a máte teda priamy vplyv aj na konečnú výšku tej dane, ktorú naša spoločnosť zaplatí za svoju dnešnú „konsolidáciu“.

V Čechoch a v Slovákoch - tak ako v každom národe - žijú paralelne najrozmanitejšie predpoklady: mali sme, máme a budeme mať hrdinov, takisto ako sme mali, máme a budeme mať udavačov a zradcov. Sme schopní rozvinúť svoju tvorivosť a fantáziu, duchovne a mravne sa vzopnúť k nečakaným činom, bojovať za svoju pravdu a obetovať sa za druhých, ale takisto sme schopní prepadnúť totálnej ľahostajnosti, nezaujímať sa o nič okrem svojho brucha a navzájom si len podrážať nohy. A keď aj ľudské duše nie sú nijaké nádoby, do ktorých môže hocikto hocičo naliať (táto arogantná predstava o ľude sa často vyskytuje v oficiálnych prejavoch v podobe tej strašnej frázy, že „nám“ - čiže vláde - niekto to či ono „vnáša do hláv ľudí“), predsa len veľmi záleží na vodcoch, ktoré zo všetkých týchto protichodných dispozícií, driemajúcich v spoločnosti, sa zmobilizujú, ktoré z týchto potenciáli! dostanú príležitosť sa uplatniť a ktoré sa naopak potlačia.

Zatiaľ je systematicky aktivizované a rozvíjané to najhoršie v nás - sebectvo, pokrytectvo, ľahostajnosť, zbabelosť, strach, rezignácia, túžba osobne sa zo všetkého vyšmyknúť bez ohľadu na spoločenské následky.

Pritom aj dnešné štátne vedenie má možnosť pôsobiť svojou politikou na spoločnosť tak, nedostávalo príležitosť to horšie, ale to lepšie v nás.

Zatiaľ ste zvolili pre seba najpohodlnejšiu a pre spoločnosť najnebezpečnejšiu cestu: česti vonkajšieho zdania za cenu vnútorného úpadku, cestu zvyšovania entropie za cenu umŕtvovania života, cestu čírej ochrany svojej moci za cenu prehlbovania duchovnej a mravnej kríži spoločnosti a sústavného ponižovania ľudskej dôstojnosti.

Pritom aj v rámci svojich obmedzení máte možnosť urobiť mnoho pre to, aby sa aspoň relatívne zlepšila situácia; možno by tá cesta bola namáhavejšia a menej vďačná, jej výsledky by s< neukázali hneď, všelikde by narážala na odpor, rozhodne by to však bola z hľadiska skutočných záujmov a perspektív našej spoločnosti cesta nepomerne zmysluplnejšia.

Ako občan tohto štátu týmto otvorene a verejne žiadam Vás a s Vami aj všetkých ostatných vedúcich predstaviteľov dnešného režimu, aby ste venovali pozornosť súvislostiam, na ktoré som sa Vás usiloval upozorniť, aby ste v ich svetle zvážili mieru svojej historickej zodpovednosti a konal v súlade s ňou.

Poznámka

• datované 8. apríla 1975

Zdroj

• Havel, V. Prezident v Bratislave: S textami Václava Havla. prel. Zora Bútorová, zost. Martin M. Šimečka, Bratislava : ARCHA, 1990.