Preskočiť na obsah

Ostatná almužna

Zo stránky Wikizdroje
Údaje o texte
Titulok Ostatná almužna
Autor Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj visegradliterature
Licencia PD old 70

Poet a mrcha sudby hnev
sa z jednej matky zrodili;
blizňaty boli, jedna krev,
vedno sa žitím tmolili.

Jak dnes, i vtedy bujnel strom,
pod ním si mnohý oddýchol;
aj básnik získal: konárom
ho daril na žobrácku hôl.

A toť mu spoločníci: ten
kyj žobrácky a sudby hnev;
tých dvoje čo mu verným len,
ostatné prehlo letkom pliev.

A varito, kde varito
mu? Básnik varito má preds’ ...
Hejveru mal on, mal i to,
čo zunelo až milá vec.

Do jeho strún bol pozašiel
za búrnej noci prsty raz,
a rachot hrmavičných diel
na kúzelný ten usnul hlas.

A nebo, čierňav zlobných hať,
keď čulo zun-zvon jeho hrán:
na pomstu začlo zabúdať,
i s hviezdnym smevom shliadlo naň.

A poet zlačnel po zmdlenie,
šiel medzi zástup človečí.
Znal: srdce ludské kremeň je;
no myslel: hudba obmäkčí.

A ktorá víchor uspala,
i vyjasnila nebesá:
tá pieseň, vonný zápal a
slasť, zas mu zo strún ozve sa.

Lež smysel piesne zhádol bár
i živel: nie tak ľudský um…
Tu nástroj stud jal, bôľu spáľ
mu rozčesol hruď, sboril v rum.

To príbeh varita. — Nuž a
s básnikom čo? On — ťažký zved,
kde, v ktorom kúte okružia? —
bolestil dlho v tiesni bied.

Pred pokolením mladším znov’
po rokoch vzkrsol vyhublý.
Nezbelel vlas mu starobou:
strasť a žiaľ mu ho vyskúbly.

„Groš lebo dva. groš lebo dva!“
tak tichým hlasom žobronil:
a otrčená zachvieva
sa dlaň, sťa vetrom suchá byľ.

Tu súcit sa ho spýtal: „Kto
si, synu núdze, jemuž pôst
ten, zaprúc milosrdenstvo,
súdila božia prehlivosť?“

A meno povediac: „Ach, hej,
groš, dva... lenlúdi.,Dočkaj, príď,
decko ty slávy večitej!

Roh hoja od dnes má ťa kryť.
voj vehlas plá sťa nebo, ním
keď k polnoci hviezd zblýska roj;
čo prv znel v púšti volaním,
toť obdivujú nástroj tvoj.

Poď tedy, poď, vem za strapy
tie žobráka šat parádny,
čelo ti brečtan oblap, i
sám k hodo-stolu zasadni!“
 
 „O, krásna reč... ó, vďaka! No
ja nie som hladný; za hodváb
hoc, tobôž nie je potrebno
začarať handry mojich háb.

A brečtan ... ó, kým skvostom on
v skráň mladoňa, jak svedčí mu;
však prútky — škoda vrúbiť doň —
sa na suchom pni neprijmú.

Lež ak dáš groš-dva, všeliká
ti z pŕs tých vďaka s dávkou chvál;
o plácu stolár modliká,
hej... rakev som si zrobit dal.