Oj, roky, budúce vy roky

Údaje o texte
Titulok	Oj, roky, budúce vy roky
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

My hair is gray, but not with year
Byron.

Oj, roky, budúce vy roky,
čo nádej upiera mi vás:
čo tak vám náhlo preddavkovať
vlas sivý vo môj tmavý vlas?
Nač’ mieša sa v húsť kyprej listvv
tak skoro tento bledý list,
upomnúť bodrý strom, že vyschne
raz —- zmaru bude za korisť!

Nie týmto ste vy povinné mne:
váš mrcha predok, minulosť.
moc radostí mi zostal dlžen,
kým žiaľov prial mi viac než dosť:
tej požiadavky, dobrou čákou.
zaplaťte úroky mi včuľ;
veď beztak kto zná: dožijem-li
to. istiznu bych vyzdvihnul?

A či to práve značí sneh ten,
čo v kadere sa trúsi mi,
že, krátkemu hoc, koniec, koniec
je letu, vchádzam do zimy? —
A by ma nebolo jej Túto,
keď smrť preds’ prikváči ma tak
včas, preto treba mi, jak klasu
sivému, dozrieť pod kosák?

Tak je. Nie počet — aspoň nie vždy —
liet privádzava starobu:
i málo rokov bretnä tiež tak
prikrčiť v stave ku hrobu.
A mne z tiarch na zemi i strastí,
ej, dosť sa ušlo všakových:
im rovnomerné totu blaho
aj nadarmo ver’ úfal bych.

Ach, starý som: môj zkúsenosti
sklad naplnil sa do sýta:
tam leží, v troskách, môjho žitia
vodcovská hviezda rozbitá;
tam tkanice chlp: viera; kusá
tiež kotva: nádej; v imaní,
hla, takej sbierky jakby mladoň
za kmeťa nebol uznaný!

Sa obzriem: a pár milých druhov
niet viac, púšť vôkol, cudzina;
úzkostné vešia po mne oči
tonúca v slzách rodina.
Dosť žil som, dosť, by zbudla po mne
pamiatka tu doľ: v pamäť, och,
horúcu biedu zanechám a
tých nešťastníkov dvoch či troch!

Však zmĺkni, ponos; nezúr, srdce!
Ctnost: to bol tvoj hriech doposiaľ.
Ak tej mzdou ztrata, či mám kvíliť,
že zplna som ju obdržal?
V útechu, trpia, ach, tak mnohí,
i lepší než ja trpia tu:
zač’ nie ja... smeť: juž súdby kolo
zaberie, shodí v obratu!?