Od Silvestra do Troch kráľov

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Údaje o texte
Titulok Od Silvestra do Troch kráľov
Licencia PD old 70

1[upraviť]

Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?

Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitre?

Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v bruchoslavickom kasíne, a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.

Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý bruchoslavický obyvateľ – či je ženského, či chlapského pohlavia – vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.

Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného – nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj – očúvajte – tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.

To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.

Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od Silvestra do Troch kráľov.

Ecce – aká to novitas! A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitaťeľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.

Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.

Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.

Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.

Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.

Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo – neborák Šúplata nemohol sa oženiť!

– Hí, – zhíklo razom sto navydaj súcich panien.

– Hí, to je zázrak – pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.

Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.

Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má dom má, všetko má – milý pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!

Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.

V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili, naposledy zneľúbi.

Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa, postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo musíme opísať.

Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla – vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným, kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad ne krajšie. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa., nie je malá.

Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.

– No ale ad animam ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc zlatých! Ebugatta! Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto – mohol by si za šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!

Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.

– Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sá vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohmivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy – a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa nepomôže.

Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj – „Herr von Šúplata, prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?“ A držiac ruky vo vreckách na zásterke., tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! „Nech sa páči, nech nás navštívia“ – tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. – No, ad animam, to by bolo, to bude, Ďorde hore sa!

Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte a nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.

Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola nevidieť ho celý celučičký.

Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednú nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.

Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.

Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou radosťou štebotať.

– No, kamže, kam takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.

Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.

– Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? – prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej ruke okom strieľajúc.

– Ej nie tak, mladý pánko, – odpovedala Ilona, – nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje...

– Á – tajomstvo! Teda tajomstvo, – pretŕhal pán jej reč.

– Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého času, ktorý nie je ďaleko. Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.

A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.

– Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.

– Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu našla! – a hľadel akosi závistne na ruku.

– Aha, šajnu, – skočila mu do reči Ilona, – veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju – a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.

Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.

– Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za tento kúštik daromného papiera?

Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvediť ani tých päť zlatých v striebre, ani ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich za daromný papierik nebola dala.

Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:

– Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale to si – hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? – Čo – dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?

– Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru sotva vytiahnu.

– Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! – Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:

– Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi – keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! – Ale toto je hrozná vec – v týchto časoch všeobecnej biedy, drahoty a nahoty tak nemilobohu – koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých v striebre vyhodiť – a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! – Ale pätnásť zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!

Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.

– Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto Ilona prosila Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.

– Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si pomohol!

A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.

Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.

2[upraviť]

U Jaroslava Milenského celkom ináč vyzerá ako u Šúplatu Ďorďa, hoc priam ako tento, aj tamten je mládenec, ba hoc priam aj Jaroslav tiež na dievča, a to tuším na to isté, na ktoré aj Šúplata, myslí, u tohto tak ako u tamtoho na návšteve je Silvester, hoc priam všetky tieto veci obaja spoločné majú, predsa ja len vravím, že u tamtoho ináč vyzerá ako u tohto. Milenský je slovenský spisovateľ a toto vari stačí už na to, aby moje láskavé čitateľstvo aspoň tak pozďaleč si vedelo predstaviť, aký to rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom.

Ja len v krátkosti poviem, že náš Milenský mal dve čisté, pekné chyže so skromným, ale vkusným náradím. V prvej stála jeho pekná knižnica, jeden pisársky stolík a pri ňom pulpit, všetko knihami a papiermi pozakladané. Do druhej chyže nás je nič, tam málokedy býva Milenský.

Teraz teda na Silvestra sedí náš spisovateľ so svojím dobrým a hádam jediným priateľom v Bruchoslaviciach, s mladým advokátom Brožkom.

Brožek bol istého bruchoslavického starého radného pána jediný syn, budúci dedič veľkého bohatstva, ktorý s Milenským rástol, do škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si obaja veľmi dobre jeden ku druhému privykli.

Brožek teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.

– Čože nám ten nový rok donesie, – povedá, – ja len všetko dobré čakám. A tvoje spisovateľské srdce, Jarko môj, aké má tušenie?

– A čo by som tušil inšie, – odpovedal tento, – ako nové biedy, nové vredy, zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času príchodu svetla na zem, to je pravda – ale pre šťastie nášho národa málo bolo rokov v tých storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, fuj! – že na konci hynúceho roku musím pre budúci len zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu každého z nás nútia minulé časy tvojej lenivosti, ogabanosti. Náš národ je nešťastná figúra v histórii!

– Hahaha, braček Jarko, – rozkričal sa z plného hrdla Brožek, – už ty len zas na ten národ nariekaš! Čože chceš mať z neho, čo? My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!

– Čo? – skočiac zo stolice, hrmeno sa spytoval Milenský Brožka, – čo, Slováci nie sú národ? Ale pravda, pravda, keď ešte aj taký, čo sa k Slovákom priznáva, ba k predným jeho priateľom prináleží, keď taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda, pravda – že sme nešťastný národ.

– No, no, – krotil ho zas Brožek, – veďže sa mi tak nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši Slováci sú hŕba chlebárskeho, filisterského ľudu, z ktorého keď vyjdú aj tí najznamenitejší ľudia, hanbia sa zaň. Aký mi je to národ, keď nemá ani svojho zemianstva, ani svojho kňazstva, ani svojho meštianstva, ba ani len svojho sedliactva za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými, nebudem ti to vyratovať, ale vezmi, čo chceš, či len jedno zo všetkého má.

– Má – reč!

– Dobre, dobre, veď reč má, ale pozriže, čo si Slováci aj s tou rečou robia? Ale reč tiež ešte nie je šťastie a sláva národa!

– Počkajže, nech aj ja dačo poviem, – pretrhol zas Brožkovi reč Milenský. – Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Hej, hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú svojich učených mužov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?

– No, no, veďže mi nedeklamuj o tých veciach, proti ktorým som ja nič nevravel, – trochu zahanbený odpovedal Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť, že s tým slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, ani je nie hoden mena národa, za čo všetko som ho ja len hŕbou filisterskochlebárskeho ľudu pomenoval.

Lež hneď nato bol hotový Milenský so svojou odpoveďou, vraviac už pokojnejšie: – Ale ja práve aj proti tomu protestujem a nemôžem dopustiť, aby náš národ prestával byť zato národom, že sú v ňom a vo všetkých stavoch ľudia, ktorí neznajúc nič inšie ako starosť o svoj dom a dvor, o jeho pospolité veci sa nestarajú. Títo ľudia sú oveľa nepatrnejší pred súdnou stolicou pravdy a ducha, než aby boli schopní na pojme nášho národa podstatný znak zotrieť!

– Nuž a ktože ti už teraz bude národom? – spytoval sa Brožek.

– Ľahká odpoveď, – hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!

– Eh bien, – prisviedčal Brožek, – nech je tak; ale tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. Lebo na takýchto vari si len nešpintal!

– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený dodával ešte Milenský, len by si sa darmo neškriepil, keď i tak rovnako so mnou myslíš; ale vy advokáti ste takí, pokým vám len slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro i kontra do súdneho dňa, keby prézes súd nevyslovil a nevedel ho aj vyviesť a naplniť.

– Tak je, braček, – dokončieva!. hádku Brožek, – ja ti popustím, že je slovenský národ národom, ale ty mi zas popusti z tých svojich obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže o takých veciach, aké by mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem. Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa. Ty si potichučky píšeš za svojím stolíkom, karháš naše biedy, rozpaľuješ fakľu vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ v Pešti Hirlape, alebo hen beťársky divatlapista do Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči. Čože je to všetko proti tejto bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja som už u všetkých Bruchoslavičanov za pansláva vytrúbený, čo u nás, ako vieš, toľko znamená, ako že som nepriateľ pána richtára a pána kapitána, všetkých radných pánov, celého mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny, aby som o rakúskom mocnárstve, o Európe atď. nevravel. Čo som zakúsil, keď som počal rozprávať týmto slovenským Abdérčanom o nedeľných školách, o čitárňach, o spolkoch miernosti, o gazdovských ústavoch, o knihách, literatúre, novinách, o národných ústavoch, haj, pán boh uchovaj, aby som ti to mal rozprávať! Už aj ten môj neborák otec koľko ráz vyhorel pre mňa, najmä keď mnou trochu nadúchaný v mestskej rade jedno alebo druhé na dobré a prospech mesta narádzal. Sotva sa vraj čuť dal, tužbyť musel očuť za sebou jedného: „Aha, už ten jeho premúdry syn chce mať Einfluss aj na náš mestský senát, ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – aký pán, len by si on svoj dom a toho svojho jedináčika reformoval, aby sa po meste s tým panslavizmom nebláznil!“ – Tak, hľa, to ide, a neborák môj otec ako dobrý, staroslávny Bruchoslavičan naposledy si tiež, idúc zo sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“ a pokým k bráne príde, ešte si aj rozmyslí, čo mne, túžobne čakajúcemu na správy z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej sesii však – hneď na druhý deň – sa na ulici nesmiem ukázať, lebo celé mesto ukazuje na mňa prstom a hovorí ako nárady môjho otca v senáte prepadli a ako tie nárady vlastne len z mojej hlavy pošli! A koniec, storako, pravda, popremieňaný, každej takejto reči o mne, otcovi a o sesii je obyčajne tento: „No, na čo je to tomu starému Brožkovi? Či by si nemohol pri svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je to, dá sa synovi navádzať! Myslí si, že keď je Pepíček už tým advokátom, že už celé Bruchoslavice aj s rathausom prevráti.“

Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on do rozprávky. – Hjaja, veď keby sme viacej sociálnych mužov mali, ktorí by sa k našej národnosti priznávali, hneď by to ináč išlo. Ale to je ten nerozviazaný chlp, že doteraz skoro napospol sa len teológovia mali k slovenskej národnosti a z teológa nikdy nepovstal sociálny reformátor.

– Hahaha, – rozosmial sa Brožek, – aký antiteológ z teológa povstal! Ale nám advokátom je to predsa pekná poklona!

– No veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, – že som bol teológom a teraz sám škamrem na teológov. Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii hovorím, ktorá najmä za našich časov na všetkých stranách sa akosi zo života vyhodila. Svetskí teológovia sú teraz sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale úradne teologizovať nechceli. Všetky pochyby terajšieho sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy sociálnych pojmov, filozofie, poézie, politiky, beh myšlienok, publicistiky, nové pojmy a princípy – všetko toto viac alebo menej len zo svetských hláv pochodí. História najnovších časov veľmi kričí proti úradnej teológii. A náš slovenský život. najväčšmi zato kríva, že ho doteraz skoro len sami teológovia opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže, ak sú knihy, plány, ideály – šťastie národov, my Slováci by sme boli veľmi šťastný národ!

– Dovoľ, braček, – pretŕhal mu reč Brožek, – ja myslím naopak, že už aká je, taká tá naša národnosť, ale predsa len teológom má čo za svoj život poďakovať! A slovenská národnosť sa ani len myslieť nedá bez teológov!

– No veď, ja z tohto hľadiska naskrze neodporujem našim teológom, ba som presvedčený, že z teológie ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné rozvitie sa nášho sociálno-národného života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi a s celou našou len teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad, že deväťdesiatdeväť slovenských teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol čistým kňazom Slávie: teda tiež nebude sa ani slovenská národnosť veľmi mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence! Čo by z chýž dobré, veľké pošlo? Toť, hľa, almužna, kniha, plán, okúňavosť, falošná hanba, strachovitosť, slovom sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!

– Našim k slovenskej národnosti sa priznávajúcim teológom chýba nervus rerum gerendarum, – prehovoril Brožek, – a za to oni nemôžu!

Ale Jaroslav len chcel mať navrchu svoje slovo, a zato ešte dodal: – Z našich teológov, najmä úradných, nepovstane naše sociálnonárodné šťastie!

– No, nechže je tvoje navrchu, veď si slovenský spisovateľ, ale čo ti povie na to Bohuslav? – tak skoncoval hádku mladý advokát.

Medzitým, pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – Už by som sa bol skoro oneskoril, mám dnes ešte jeden skok.

Ale Brožek sa furtácky usmieval a nič nevravel.

Jaroslav to však skoro spozoroval a položartom sa oddal doňho. – Nuž, čože sa, ty furták furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?

– Hahaha, – rozrehotal sa Brožek, – akože by som sa nesmial, keď mi na um zišlo tvoje večné mládenectvo, aké si kedysi pri pive sľuboval, a teraz si takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!

– Nuž a vari myslíš, že už po ženu idem? A či je nie slobodno k dievčaťu zabehnúť?

– Prekliate dve otázky! – vykríkol na to Brožek, – ako len na ne odpovedať? Na prvú odpoviem, že si na nič iné nemyslím, ako že len tak na plano do Hovorkov chodiť naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval o toto právo mladosti, ktoré ste vy na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence ja sám rád vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril a do tvojho erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!

– Nie tak, nie, pred tebou nechcem mať nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim Ľudmilu. Ale že inšie nie je v mojej moci, to ty lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.

Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale mu to nešlo, takže si len zas požartoval. – Och, braček, ja nič lepšie neviem ako ty, ale by som ti predsa jednu radu vedel dať, a tá by bola, aby si si Ľudmilku dobre osedlal, aby ti ju dakto bohatší, ako si ty, od babky neodviedol. Lebo som ja o istom mládencovi v Bruchoslaviciach už dačo počul; ale ťa teraz nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes sám o istejšom presvedčíš.

– Myslíš? – smutne sa spytoval Milenský. – No veď ja viem, že v mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske, ale zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa bez ohľadu na skutočnosť na srdci milej rozprúdi a dušu rozblahoslaví.

A tak sa rozlúčili.

– Zbohom do roka! – volal s budúcim dňom Domovej pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní priatelia rozišli.

No, spánombohom! Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si Nitru kúpil, čitateľ!

A čože by sme im obaja nevinšovali šťastnú cestu? Veď aj ja, čitateľ máme z nich osoh. ja, že som. od nich dostal materiál na peknú noveletku, za ktorú mi pán redaktor pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem, dobre zabaví pri pohľade na takýchto rezkých šuhajcov!

A keď sme už takto vyprevadili ako pána Šúplatu, tak tu týchto dvoch Slovákov, zapáľme si na fajočky, lebo ktože by to v jednom kuse čítal a len čítal; alebo ešte lepšie tu tieto peštianske cigarky z kráľovských fabrík opáčme, aké sú. To fajčisko hneď smrdí, ale cigarky – no, kto jakživ nedymil, nech si len strčí do úst jednu tú cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.

3[upraviť]

Už sa z toho Silvestrovho večera dnes nevymotáme, ako vidím, lebo zas nám len prichodí ísť v tom istom čase do jedného bruchoslavického domu, bez ktorého by naša noveletka bola telo bez kosti.

A tak len pristúpme k pani Hovorkovej. Pani Hovorková je vdova po Imrichovi Hovorkovi, matróna, meštianka, jedna z najprvších kapitalistiek v Bruchoslaviciach. Ba môžeme povedať, že s výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, nemá druhej matróny seberovnej v celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná, lebo Hurdálková má syna, nevestu a štvoro vnúčeniec, ktorí všetci na jej smrť s rozkošou čakajú, a Hovorková má len jednu jedinú vnučku Ľudmilu, ktorú samu dedičkou všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo ešte s istotou hovoriť, lebo babka bola skúsená a opatrná žena, ktorá nechcela Ľudmilku naučiť spoliehať sa na jej veľké bohatstvo a zato, len čo milá vnučka iba najmenšie prevrhla proti babkinej vôli, hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže Ľudmilka naozaj ani tú najmenšiu nádej nemala na bohatstvo. K tomu bola aj takej povahy, že k bohatstvu nemala veľkej náklonnosti. Bruchoslavickí starí aj mladí, bankrotoví aj banknotoví mládenci obracali sa okolo starej aj mladej; a pani Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.

Krása a peniaze podmanili už inakšie svety, čo by teda nie Bruchoslavice? Bár ináč o Bruchoslaviciach sa musí povedať, že nie sú mesto posledné na svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste dosť, lebo ktoréže dievča by nebolo Ľudmile závidelo krásu? Ktorýže dom by nebol závidel bohatstvo Hovorkovej? Ale táto bruchoslavická pani mala takú vážnosť pred všetkými paniami, že keď len šuchlo čosi zlé o nej po besedách, hneď si dala zavolať tetky, stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú inkvizíciu, na ktorej všetky všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná satisfakcia. Len jednu nemohla podmaniť – a to bola Hurdálková, o ktorej ona s najväčším hnevom hovorievala: „To je sakramentská baba, má jazyk ako parom ostrý!“ – Lež poďmeže už bližšie.

Na Silvestra sedela Hovorková pri svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila medzi krásne ženy, lebo ako teraz pri knižke vyzerá, bár je hodne stará, predsa je radosť podívať sa na ňu. Pekná biela kožtička na tvári, pekné čierne oči pod jasným vysokým čelom, nos rovný z bledých, časom už pooraných líc vykukával, čo všetko svedčí, že ona veru kedysi mohla pekné bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických zábaviek a bálov. Lež oblek nemá veľmi chýrny, len také je to všetko akési domáce. Ale musím to vysvetliť Dostala sa totiž aj do Bruchoslavíc, už to veru neviem s kým, dosť na tom, že sa aj sem dostala priam len nedávno akási nová myšlienka, a síce tá, že je to vraj kdesi taká móda tlačené plátno nosiť namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem síce, či sa pani Hovorková už aj predtým s touto myšlienkou nezaoberala, dosť na tom, že na Silvestra minulého roku sa modlila už ako v novej myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam ako nesmelou nohou vstupovala do chyže Ľudmilka.

Tu je už teda lakôtka pre mojich slobodných čitateľov mužského pohlavia. Mal by som ju opisovať, a keby som to urobil, len by taký mľaskot stál po chyžiach. A bár by som si trúfal čosi pekné povedať predsa to nejdem urobiť, ale poviem len jedným slovom, že bola pekná na Silvestra, keď aj teraz je pekná. Keď dnu vošla, nič sa to ináč nezdalo, iba akoby bol anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. Nôžky mala, ale sa nimi zeme nedotýkala, oči mala, ale si do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z tých, čo ju najradšej videli, ani ,jeden nevedel povedať, aké sú; rúčky mala ako valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako hovorím, opísaťsa to nedá, čo z nej ako všetky strely blýskalo a žiarilo.

A ja sa Milenskému nič nečudujem, že sa tak lapil na tento osudný lep života. Roky nebudem ani hádať, čo ja viem, či viac nemá, akoby sa zdalo, alebo či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko hralo na nej. Hneď sa zdala byť ako decko, hneď tak hľadela na teba, že by ťa bez pohnutia prsta aj na Kaukaz bola zahnala.

Hovorková, majúc ruky vo vreckách prišitých na zásterke, prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v dome.

– No, či máte všetko v poriadku? Tak rob aj ty naveky, aby Nový rok nenašiel nikdy v neporiadku veci; aby nemal čo robiť so starým ale tým sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, neporiadok vo veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – tak, Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, kým dakto nepríde.

– A s tým tašla sama von z chyže.

Ľudmile bolo srdce skľúčené a vtedy sme najnáchylnejší na modlitbu. Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej lásky jasnejšie otvorilo ako míňajúceho sa roku.

Hovorková poháňala čeľaď do knižiek a potom mali všetci Silvestrov večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy sa vítal Nový rok.

Potom vošla zas do chyže stará pani a ako na konci roka držala kázeň svojej vnučke o pominuteľnosti života, až prišla šťastne aj na to, ako sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú a potom sú už na nič nie súce.

Ľudmilka bola pri všetkých babkiných rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.

Stará to mala všetko za dobré znamenie, až naposledy takto obsiahla krátky zmysel dlhých slov:

– Miluška moja, vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a nerada by som ťa nezaopatrenú zanechala na svete; moje bohatstvo tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu postarať o poriadneho ženícha!

A tu oprela svoje bystré oko na Ľudmilu, ktorá však sklopila oči a hlboko si vzdychla.

Po chvíľke zas začala: – Chodia síce, chodia k tebe všakovakí, ale čože je po všetkých, sú to napospol ľahké vozíky; tie len prišli skadiaľsi a rady by v Bruchoslaviciach svoje šťastie našli. No, meinetwegen, ale na moje stotisíce sa len neprilepí ani jeden taký motýlik. Daktorí sú síce aj domáci, mestskí synkovia medzi nimi; lenže čo je po tých? Oni by tiež radi iba svojim otcom z bankrotov mojimi peniazmi pomáhali. No, nicht wahr, Miluška moja! Jaj, jaj, málo je toho u nás na dačo súce! Ale by som predsa vedela dačo pre teba, lež –

– Ach, – vzdychla na to Ľudmila, – aj ja by som, babka moja, pre seba dačo vedela, ale –

Vtom zašramotí čosi na dverách, klepne palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami na svoju trstenicu, vletí dolu nosom do chyže pán Šúplata.

Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže toho, na ktorého myslela, nevdojak vykríkla: – No, to je on, tuším ho sám pán boh doniesol!

A Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke do ucha: – Ach, nie je to on!

– Kto?

– On.

– No veď on!

– Ale, babka moja, oni sa mýlia, nie je to on!

Hovorková: – Ale sakrment – kto?

Lež Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola pri Šúplatovi, našom celkom poľakanom hrdinovi. Ten blesk Ľudmilinho oka, tá prívetivosť, ten úsmev na tvári, toto všetko ho ale hroznejšie preniklo, ako čo by nie dvermi, lež bár komínom bol zhrbolcoval do chyže.

Na veľa otázok, aké mu Ľudmila v okamihu predniesla, nevedel Šúplata ani slova odpovedať. Prvé jeho slovo bolo: – Ach, – ja som nešikovný človek!

– Znám, znám, – odpovedala Ľudmila s utájeným smiechom.

Hovorková sa z prvého hnevu, čo ju bol prešiel, trocha zobrala a Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj ona svoju reč a „Herr von Šúplata“ sem, „Herr von Šúplata“ tam, len tak lietalo z jej ústočiek.

Lež Šúplata začal len zas: – Taký akýsi neokrôchaný som.

Ale Hovorková ho vyhovárala sama a hľadela z neho inšie dač vykresať.

Ale Ľudmila odrazu mala tiež odpoveď na jazyku a prisudzovala pravdu Šúplatovi: – Pán Šúplata sú povestný mešťan a učený pán oni vedia dobre nielen ľudí, ale aj seba poznávať. – Ale tu jej pretrhla reč Hovorková, potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:

– Mlč s takými vtipmi, to je on!

A tak začala novú rozprávku so Šúplatom. Ale vtom sa zjavil vo dverách Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej šepla: – To je on, babka moja to je on!

– Kto? – spytovala sa Hovorková, ale Ľudmila vítala svojho Jaroslava.

– Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.

– Pán Milenský, babka moja drahá! – odpovedala Ľudmila, už aj trochu strachom sa trasúc.

– Ten je tu posledný raz, to ti povedám! – šomrala pod nos a chladne vítala mladého spisovateľa.

– Čo sa ti na ňom páči? Ten kúštik tej mladosti a tej múdrosti? nevídali! – Takto nemôžuc skrotiť svoj hnev, bokom, akoby dač pekné hovorila vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len okolo Šúplatu Ďorďa.

Jaroslav sa poklonil slušne, ale nie veľmi podlízavo. Lež zarazili ho tie rozpaky, v akých všetkých našiel.

Šúplatu už boli akosi ťažko donútili na stoličku; neborák, ale sa jej tak silne prichytil, až sa celý potil, rukami-nohami sa jej držal, ako čo by ho päť chlapov malo z nej stŕhať.

Ľudmila bola prvý raz babkou rozmrzená, teraz síce cítila v sebe akúsi novú silu babke napriek robiť, ale keď si pomyslela, čo bude potom, keď odídu hostia, tak ju počínal premáhať strach. Lež keď zas pozrela na Jaroslava, ako čo by strela bola do nej vletela, tak zle myslela o Šúplatovi, a tak mala chuť na ten truc babke sa priečiť.

Hovorková by zas bola dukátmi platila, keby hostia boli odrazu odišli, čo by ona bola mohla exámen urobiť s vnučkou, lebo takéto dač od nej jakživ nebola skúsila. A že musela hnev, žiadosť, pomstu len v sebe dusiť, pritom pozorovať, aby sa nemohol na jej prijatie Šúplata sťažovať, aj ona, bár ináč ducha veľmi duchaprítomného, prezrádzala roztratenosť a pomätenosť. Ale predsa ona bola celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným spôsobom hnev si vyliať znala.

– No, wie gehts denn s tým ich slovenským Schriftstellerstvom? – spytovala sa Milenského, ktorý sa síce cítil byť urazeným takýmto posmeškárskym vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej odpovede, hovoriac tak, akoby o dačom skutočnom rozprával.

– Ďakujem za opýtanie sa, nášmu spisovateľstvu sa dobre darí, najmä istým spisovateľským triedam.

– Und wenn ich fragen darf! – Či, akože je to po slovensky? – pichala ho aj ďalej Hovorková. Ale Jaroslav nedal dopadnúť jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: – Radi by hádam erfahrovali, akému fachu Schriftstellerov sa u nás dobre darí? No ja – to im ja hneď erklärujem. Najlepšie sa majú u nás tí, čo kocúrkovské histórie, biografie, Geschichten, atď. skladajú, lebo títo majú plné misy, ale tým, čo to potom dovedna sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým nejde veľmi chýrne, lebo ich potom vlastní pôvodcovia prenasledujú!

Toto bol síce pridlhý vtip pre pani Hovorkovú, ale priam preto šťastný, lebo nerozumejúc mu, prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by bolo bývalo, keby bola všetkému rozumela, hádam by ho bola aj von vyhnala. Lebo Hovorková nezniesla nijaký posmech. A dnes bola priam na Milenského nahnevaná, lebo jej prišiel na prekážku.

Šúplata pomaly nadobudol smelosť, takže sa už jednou rukou aj pustil svojej stolice, ale pot ešte vždy rástol. Lapil sa teda tou slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný svetlý ručník a utieral si pot z tvári.

– Pán Šúplata sa potia, – začínala reč Ľudmila a tieto slová prerážali Šúplatovi srdce.

Lež čo odpovedať? Myslel, myslel milý Šúplata, čo povie, až mu šťastne prišlo na um a povedal:

– Na službu poníženú, veru sa potím!

Ale s tým spolu bol aj koniec reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil svojím maličkým očkom bľusknúť na ňu, lež k reči aby bol prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi zbierať na čele, tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke. A vskutku, pot mu podal na myseľ myšlienku.

– Ach, zas sa potím, – začínal teraz už sám diškurz. Ľudmilka pozrela naňho strmo, lebo videla, ako Šúplata túto múdru reč na ňu obracia, takže Šúplatovi odrazu vypadol z ruky širák.

Tu máš, chlape, hľa, ako je to Ľudmile do očí pozerať!

Hovorková sa však v srdci tešila nad týmto lapeným sokolom, lebo dobre videla, že je Šúplata zaľúbený a o inšie jej už oddávna nešlo, len že nemohla akosi privábiť na svoj dvor tohto bohatého mládenca. Keď, ako vieme, Šúplata s Kriklákoviech Kačenkou mal rozrobené.

Teraz teda Hovorková nemala nič inšie na mysli, ako by Šúplatu samého nechala s Ľudmilou. „Veď si to oni sami najlepšie spravia,“ myslela si. A hneď jej myšlienka prišla na um, ako Milenského odvolá do tretej chyže. Mala tam nový obraz, ktorý jej podal dobrú príležitosť.

– Herr von Milenský, – prihovárajúc sa mu, akoby nič, – či už videli toho husára, čo to vo Viedni toho chlapca –

– Čo je aj v Pokladnici o ňom reč? – spytoval sa ochotný Jaroslav.

– Hej, hej, ale to je nič proti môjmu obrazu, dokladala ona a chytiac za ruku Milenského, volala ho do tretej chyže.

Ľudmila sa dívala za milým, akoby jej ho tá stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona neschytila. Lež ostrý pohľad Hovorkovej a rozkazné mihnutie ju na mieste zatrímalo.

Šťastný Šúplata si tak oddýchol, ako čo by päť centov bolo z jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej srdca svojho.

– To ten Jakobeiho Poklad?

– Chichichi, – vyrazila zo seba Ľudmila, – áno – áno, Jakobeiho Poklad spomína pán Milenský.

– No, ten aj ja mám doma, hahaha!

Ľudmila odskočila ku kasni a položila pred neho otvorenú Pokladnicu, takže obraz Janka Dávida hneď padol Ďorďovi do očí. A on div oči nenechal na milom Jankovi!

– Hahaha, ako sa ten chlapček drží toho husára, hahaha, ahahahaha! To je pekné! – Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: – Ahahahaha, hľa, hľa, ako tí dvaja tam utekajú! Ej no, je to obrázok, uhuhuhuhu!

Ani sa len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle nasmial, nevedel už potom, čo hovoriť. Len sa tak bokom prizeral na Ľudmilku a stál ako na maľovanie pri stole, na stolicu sa už neopovážil sadnúť.

– No, či aj ten ich Poklad je taký? – spytovalo sa ho dievča.

– Och, ten som ja po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov, tam sú iba samé modlitby bez obrázkov.

Ľudmila už nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc listy v Pokladnici, čosi spievať. Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú príležitosť, že aj ona mohla svoj smiech pustiť. Šúplata hehehe, Ľudmila chichichi, až sa do vôle nasmiali.

A Hovorková mala dakde v tretej chyži pravú rozkoš zo smiechu tých dvoch holúbkov.

– No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? – spytoval sa Šúplata Ľudmily, ale táto sa zas jeho na príčinu svojho smiechu domáhala.

Pán boh to vie, čomu sa Šúplata smial, lebo ani Ľudmile sa nevyzradil; ale po tom chrapľavom hehehe a solecinalovom chichichi si takto začal: – Eh, čo nás tam po smiechu, ja im mám dačo povedať! a žmolil rožtek zo svojho kaputa.

– Ozaj mi majú dačo povedať? Nože von s tým, – pozrúc Šúplatovi do očí, odpovedala Ľudmila. Lež Šúplata zas nevedel, ani kde mu hlava stojí. Ale predsa začal:

– Ja ich, frajle, ja ich – frajle meine, ja ich, – no to bolo do porazenia; chudák, nemohol nijako vyriecť, čo chcel. V tom okamihu by bol polovicu svojich veksľov tomu dal, kto by mu bol pomohol vykotkodákať to osudné slovo „milujem“, alebo „ľúbim,“ alebo „rád mám“, alebo už čo také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.

Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal, na zem dupol, ale vysloviť už raz to, čo chcel, nemohol. Razom, ani sama Ľudmila nevedela, čo sa stalo, len keď už Šúplata ležal vystretý na stolici, celý v smrteľných mdlobách.

– Preboha – čo je to? Pán Šúplata umiera, pomoc, babka, pomoc, kvapky, lebo nám tu umrie a s tým bežala do tretej chyže, kde Hovorková pánbohvie na aké reči doviedla nepokojného síce, ale poslušného Milenského.

Na Ľudmilin krik strhla sa Hovorková ako búra a letela na pomoc. Na šťastie ako prišli všetci do chyže, Šúplata prichodil už k sebe, takže nebolo mu treba pod nos ani kvapiek, ani „geistov“. Oči otváral, ťažko si oddýchol, skočil zo stolice, letel rovno k Ľudmile, dupol nohou a akoby mu cent zo srdca padol, vykríkol:

– No, sakramentské slovo, už je tu, ja ich milujem, ich liebe Sie, frajle!

Všetci tu stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len Hovorková akosi spokojne vyzerá.

– Tuším im, Herr von Šúplata, trochu mdlo prišlo, – prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol na tie slová, pretrel si ešte raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského, počal sa potiť, ale otázke nerozumel. Až zoberúc všetky svoje rozumy dovedna, osmelil sa dačo pošepnúť Hovorkovej.

Ale šeptanie bolo veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: – Frau von Hovorková, nechže idú trochu do extracimry so mnou samým.

Ľudmila sa zasmiala, Milenský bol rád a Hovorková tiež. Lebo pritom sa všetkým dačo ušlo.

Ledva odišli, objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali si obaja o svojej láske. Milenský bol zarazený, Ľudmila zas tej najlepšej nádeje. Jaroslav tušil nešťastie zo Šúplatu, Ľudmila zas nevidela celom Ďorďovi ani najmenšie nebezpečenstvo pre svoju lásku.

– Ale tento hlúpy Šúplata by mal byť mojím mužom?

– Ale bohatý, a tvoja babka ľúbi dukáty.

– Ale ja neľúbim, len teba, – odpovedala krátko Ľudmila.

– Babka ťa prinúti, babka ti rozkáže – a ty...

– A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď pôjdem z domu!

Tak rozhorlená istila Ľudmila.

Jaroslav si ju horúco objal a poručil bohu lósy svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.

Nato prišiel Šúplata s Hovorkovou, obaja spokojní; Zasadnúc si ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej psote, biede, hlade, nahote a o tom, aký je teraz chudobný človek nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a nik ho nezdŕžal, Šúplata chcel tiež, ale toho nasilu zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila so sviecou Milenského.

– No tak, – začala Hovorková, keď vyšli tamtí von dvermi, – tak to bude a pri tom ostane, však, Herr von Šúplata?

– Čo len povie na to frajlička? Ach, Frau von Hovorkoviech, keby to len ráčili vedieť, ako ja tú ich vnučku ľúbim, ja ani len neviem ako stáť mám pred ňou, a keď na mňa pozrie, teda ma tisíc šidiel pichá v krvi, páli ma, mdlo mi prichodí, a keď ide cez chyžu, tak sa mi zdá, že anjel letí. Za tie šaty, čo má na sebe, za tú stoličku, na ktorej sedí, za tú knižku, čo v ruke má, a to nech mi veria, tisíce by som platil, také mi je to všetko vďačné. Sám by som bol rád stoličkou, keby si na mňa chcela sadnúť.

– Hm, hm, to je pekne a mňa to teší, – chválila budúca testiná budúceho zaťa, – a čo povie na to ona? O to nech nechajú len mňa sa starať. To im ale pre uspokojenie povedať musím, že z tejto strany sa nemajú čo báť. Za jedno je moja vnučka poslušné dieťa, a po druhé, ona si nemôže so mnou a s mojimi bohatstvami rozkazovať.

– Ale ten spisovateľ slovenský, ten slovenský spisovateľ! – A pri týchto slovách div že slzy nezaliali nášho Šúplatu. Potom sa pustil do chválenia Ľudmily, aká je len vraj múdra.

– Keď ma ona, – povedá, – tak examenovala ako dáky profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď som ja to jakživ nečúval o takých veciach, tam o knihách slovenských, tam, čo ja viem o čom! Nuž ale keď ju ja dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem držať. Ale ten spisovateľ... – A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku dverám.

– Hat nichts zu sagen, to nič nie je; Milenský sa, chudák, dakedy príde najesť k nám. A ako spisovateľ z vďačnosti dakedy tú knižku donesie. Nič je v tom nie inšieho, nech mi ráčia veriť, Herr von Šúplata. No veď by som ja tej dala, keby aj čo bolo, a hen dvere čo? Čože doniesla ku mne? Há?

– Tak-tak, Frau von Hovorkoviech, – posilňoval ju Šúplata, – však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako ju nijaký Bruchoslavičan nemôže zaopatriť. A keby som tak, nedajbože, zomrel...

– O, nedajbože! – razom aj Hovorková skríkla.

– Nuž veď videli tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, že nikoho nemám – no vidia, ona je dedička moja!

– No pán boh ich len živ, – hovorila zas Hovorková.

– Ale, keď mi len ten slovenský spisovateľ čosi vrčí v hlave, nikdaj som sa nikoho tak nebál ako tohto človeka, – takto pretŕhal reč Šúplata.

– Hehehe, – smiala sa Hovorková, – to je dobre, láska nemôže byť bez Eifersuchtu. Eifrovať sa musí; keď sa miluje! No vidia, Herr von Šúplata, to je tajomstvo ich strachu, oni eifrujú. Musím ja ju zavolať.

– Ale tak, tak, kde je len toľko, čo len tak dlho vyprevádza? – zas Šúplata, krútiac hlavu ku dverám, pochyboval.

– Och nie, – potešovala žiarlivého milenca stará mať, – bude ona bezpochyby pri čeľadi, keď im je to dievča hospodárske.

Šúplata mľaskol papuľou, až sa tak ozvalo po chyži. – No, veď, povedá, – takú ja chcem!

Vtom vstúpila Ľudmila do chyže a Šúplata akoby nič nevidel schopil širák a šeptal starej do ucha: – Nech to už len oni spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma ani nezdŕžajú. – A chabral sa preč.

– No, keď už len idú a idú – teda nás tešilo, že nám dali tú česť. Dobre, že ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.

– Oj, vďačne, vďačne, – odpovedala ochotná vnučka a nedbajúc na nemotomé Šúplatove poklony, otvárala dokorán dvere a ponúkala ho popredku. Šúplata sa dva razy obrátil chrbtom k starej, kým urobil jednu poklonu mladej, až sa aj šťastne, bez najmenšieho potknutia dostal von.

Hovorková, vopchajúc do vrecák ruky, dala sa prechodiť po chyži, ale sotva sa obrátila, už Ľudmila bola späť, so sviecou prišla.

– No ale si už tu? A tam na tie malé krútené schody si mu posvietila? Ale nejdeš hneď! Nech sa tam dakde uderí. – Takto zaháňala Milušku babka, ale vtom bolo počuť hrmot po schodoch.

– Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, sama bežala dolu. Ale počula, že uteká dakto po podnávratí, a to ju potešilo, lebo si myslela, že to dáki dievkini frajeri utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé začudovanie našla pod schodami Šúplatovu striebrom okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale taký smiech nepriala Ľudmile, zato dala dievke ukryť do rána palicu s tým naručením, aby ju včasráno zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila na dobrý diškrét.

Hovorková chcela ukryť novú Šúplatovu neokrôchanosť pred vnučkou; myslela si zaiste, že to všetka nič nie je tam, kde sú stotisíce, ale mladá dievčica by na takéto veci ľahko väčšiu pozornosť uprela ako na statky. – A veď sa on medzi nami potom vycibrí, dodávala si zakaždým.

Ľudmila čakala starú úzkostlivo, lebo vedela, že teraz bude, čo má byť.

– Dneska si akási splašená, čo ti je, – kIadúc na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do chyže Hovorková. – Čo si mu ani neposvietila, sa patrilo, ty – nehnevaj ma! Či si už zabudla, aká si ku mne prišla?

– Viem, ach, viem, babka moja, že nič nemám na tomto svete! viem, že som nešťastná sirota na svete!

– No, no, veď sa nič neboj, – tešila ju stará, – pokým mňa poslúchaš, dotiaľ sa neboj ničoho zlého na svete.

Ľudmila sa pritúlila k Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou dôverou: – Ach oni sú dobrá, babka moja, oni chcú, aby som šťastná bola, ak len chcú, nech len chcú, ja im budem vďačná za to až do smrti.

A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala ju za Šúplatu Ďorďa. Vyrozprávala jej o jeho veľkom bohatstve dlhé histórie, čo , všetko vnučka s veľkou poslušnosťou vyočúvala, ani len neceknúc na dlhý prúd babkiných rečí.

– Šúplata ťa pýta. Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky. Je síce trochu obstarný, ale nič to, budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič nie je, my ho vycibríme. To tí slobdní ľudia majú všetci pri sebe také čosi neohrabané. Jeho srdce je to najlepšie a ľúbi ťa tak, ako ťa ani jeden človek ľúbiť nebude. Mohla by si síce vybrať si aj z tých učených ľudí daktorého, ale to je ešte to najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo jesť, aj láska ich omrzí. Žena, deti chodia otrhané, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo.

Veď je pravda, že aj láska je dobrá v manželstve, ale predsa nie nevyhnutná. Ľudia si privyknú jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky nevydávala za nebohého tvojho dedka a len som mu privykla, a teraz vidíš, ako je mi dobre. Tiež som išla mladá, krásna zaňho už obstarného. Keď si pomyslím, že aj mňa chcel jeden profesor, a ktorého som veru mala rada, teda ma mráz prechodí, bár si aj teraz rada myslievam naňho. On potom zomrel, zanechal po sebe vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, ktorým by nešťastná matka bola siroty nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na tej mieste som ja mala byť teraz. Na moje šťastie prekazila to moja nebohá tetka, pán boh jej daj slávu večnú! Tak vidíš, Miluška moja, už si očula a vieš, ako to ide na svete, a tebe nič neostáva, ako počúvnuť mňa a – ísť za Šúplatovie Ďorďa. Ani to už ináč byť nemôže.

Toto bol v krátkosti tuná uvedený obsah Hovorkovej slov, akými nahovárala Ľudmilu.

Ľudmila, vyočúvajúc babku, sticha si začala takto: – Poslúchať moju babku bola odjakživa najväčšia moja radosť, počúvnuť ich chcem naveky, čokoľvek mi možné urobiť alebo zniesť naložia: ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s tým Šúplatom, to, babenka moja najdrahšia, nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou sa stať.

Toto tak smelo a rezko hovorila, že Hovorková ju nikdy takú odporujúcu nevidela. Rozpálila sa celým ohňom svojej náruživosti a kričala, čo hrdla mala.

– Nuž ale ty sa opovažuješ mne takto odpovedať? Vieš ty, čo si ty v mojom dome? Tebe je nie Šúplata po vôli? Nuž a čože chceš, koho čakáš? Jaj, jaj, moja milá frajla, mohla by si si prsty oblízať po Šúplatovi, mohla bys’ mu ruky bozkať, keď sa len o teba otrie. Ty fifidlo ty jašterka, tajdi mi z očí, nech ťa nevidím! Čo si si ku mne doniesla, to si pekne-krásne vezmi a na ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na teba!

– Dosť, dosť toho, – pretŕhala jej škamranie Ľudmila – neznesiem to, viem, že som nič po mojich rodičoch nedoniesla, ale rada pôjdem preč bez všetkého, pôjdem poslúchať cudzích ľudí, pôjdem kraj sveta a všetko to sto ráz radšej urobím, ako by som raz mala svoju ruku dať Šúplatovi! Ďakujem im za všetko.

Pri tých slovách sa rozplakala a nevládala už ani slova ďalej prehovoriť. Bez sily klesla na stoličku. Hovorková, vidiac vnučku celkom bez seba klesať, ponechala ju na chvíľu, ale pomáhať jej nešla, lež vopchajúc ruky do vrecák, furiózne sa dala po chyži prechodiť a na Šúplatu myslieť. Meditým objal Ľudmilu sladký sen.

Ktovie, čo Šúplata robí a ako bude spať bez tej bohato striebrom okovanej trstenice?

4[upraviť]

No, už je Nový rok tuná!

Dajžebože šťastia!

Všetkým redaktorom vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, čo hotovými platia, odberateľov.

A Bruchoslavičanom čo?

Hja, dajte mi pokoj s Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán boh dá šťastia všetkým slovenským spisovateľom a čitateľom.

S takýmto úvodom začíname tento nový rok, aj túto štvrtú kapitolu našej prvej slovenskej noveletky, lebo veru zo srdca želáme všetko to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým osobám ani nebudeme nič želať, lebo to všetko, čo im želáme, je v našej moci, takže im to aj dať hneď môžeme.

Ej, keby slovenskí spisovatelia boli takí chlapi, čo by oni aj skutočne mohli tak rozhadzovať stotisíce, ako to vo svojej novelistke robia, vtedy by už to „keby“ bolo naveky pre celý svet pochované. Ale na poli chlebulistiky to ináč ide. – Jaj, bože náš, mlčme radšej o tom! Očuť síce, že je kdesi taký kraj, kde vraj spisovateľstvo tak donáša hotový chlieb ako, neprirovnávajúc, krava mlieko, alebo keď sa človek mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej, že sa aj my dakedy po železnici ta dostaneme a potom si zo železnice donesieme materiál na nové noveletky pre naše obecenstvo.

Teraz už len poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.

Je teda teraz, ako som už hore povedal, Nový rok, a síce tento 1847. Pán Šúplata ešte spí, bár si o ňom už dávno celé Bruchoslavice rozprávajú. Deväť hodín odbilo – a on sa priam len teraz prebúdza.

Prišiel včera neskoro v noci domov, lebo po známej nám návšteve u Hovorkovcov bez palice, celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na pohár dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí kamaráti boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.

Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce sa rozohrievali, Šúplata bol dobrej vôle. Mľaskol si pár ráz a pripíjal „komusi“ na zdravie. Ale nikto nechcel pripiť, pokým Šúplata nepovie, kto je ten ktosi.

Pilo sa teda naprázdno.

– Nože na zdravie jednému dievčaťu! – povedá a pohár dvíhal: Všetci zdvihli poháre – ale brnknúť nechceli, kým Šúplata nepovie, aké je to dievča.

A Šúplatovo srdce tak bilo, div mu rebrá nepovytĺkalo, takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových úst.

Tak tajomstvo za tajomstvom sa pri pohárikoch na stôl vykladalo. Veľmi vážne rozkladal všetky múdre reči pani Hovorkovej, ale o Ľudmile rozprával s pravým zápalom. Naposledy, rozumie sa, pod pečaťou najväčšieho tajomstva sa vyzradil, že je on veru ženích, lebo že pani Hovorková mu ruku dala, svoju vnučku mu za manželku obetujúc.

Ako ináč pochodil u Hovorkovcov: ako dolu schodmi hrbolcoval tom všetkom, šelma, z opatrnosti nič nehovoril.

Ako to len každý človek má svojho filipa! Po polnoci sa bruchoslavickí priatelia rozišli a každý či žene, či kuchárke, či tetke, či kmotre, keď nie hneď v noci, teda iste zavčas rána, pod pečaťou tajomstva zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.

Takto, hľa, sa to stalo, že už včasne ráno roku 1847 bolo tajomstvo Silvestrovho večera po Bruchoslaviciach rozbubnované. Mnohé kmotričky síce tomu nechceli veriť, lebo – že Ľudmilka rada vidí Milenského, vedeli dobre z bruchoslavických besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale iné, trochu skúsenejšie matróny, zas opatrené z inej strany dôvodmi, pokladali si za svoju povinnosť všetkým právom pozdvihovať pochybnosť, že by s Milenským k svadbe prísť mohlo a skôr Šúplatovi. Ľudmilu prisudzovali.

– Lebo, – hovorili jednohlasne, – Milenský nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď by tej dala Hovorková! Paroma si taká boháčka dá svoju vnučku za takého odkundesa! Dajtimibože, že je on tam tým akýmsi šriftštelerom! Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka za slovenského šriftštelera nedostala. Ľudmilka Hovorkoviech, dedička Hovorkovských statkov veru tiež nebude dedovské mozole na slovenské knihy vyhadzovať! To je – aus!

A ako sa na poludnie schyľovalo, to, čo ľudia v Bruchoslaviciach zrána len hádali, vedeli už všetci s istotou, lebo Dorka, slúžka od Hovorkov, niesla ráno trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, pristavila sa pri každej kamarátke na ulici a rozprávala, ako si palicu pán Šúplata u Milušky zabudol, ako pekne sa včera spolu smiali, aké pekné pozdravenie nesie pánu Šúplatovi, aká sú stará pani naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo po celých Bruchoslaviciach. – No, nehovorila som? Veď som ja to vedela! – dodávala každá z tamtých skúsenejších bruchoslavických meštianok. – No len dočkajme, – zas sa ohlasovali tie, čo láske ako láske žičili, – veď uvidíme, ako sa to ešte skončí. Lež aby sme nepredbiehali sami seba! Musíme vidieť ešte len aj hen Hovorkovej Dorku, a Ilonu sme tiež dávno nevideli. Poďme teda čo najskôr do Šúplatov, tam to všetko nájdeme. Šúplata vstal dobrej vôle, lebo hneď zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal dvere a volal na Ilonu. Tá vošla do chyže akási zamračená. – No kieho čerta ste taká zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! Ale Ilona robila svoje a ani len slova nepovedala. – Vari mi ani neodpovieš – ty šmatlinoha? – Ja som nie šmatlinoha a odpovedať im nemám čo, nech si idú po odpoveď tam do Hovorkov, kde si včera aj trstenicu zabudli. Šúplata sa obzrie do kúta, kde obyčajne trstenica stávala, ale trstenice tam niet! – Kde mi je trstenica? – zahrmel chripľavým, ešte ani len vodou neprepláknutým hrdlom. – Kde im je trstenica? Tam už vyše hodiny čaká s ňou Hovorkovej Dora, čo ju vraj len sama a sama chce odovzdať pánovi. Vtom vstúpila dnuka Dora. Ako ju Šúplata zazrel, hneď bol taký ako ovečka, lebo čo len zblízka Ľudmily bolo, všetko mu bolo akési milé. Hneď si objal svoju paličku, prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo si myslel, že ju cez noc Ľudmiluška opatrovala. – Akože spali fraj – fraj – no akože spali fraj – frajlička? – Ejha, dajtimibože frajličky! – hundrala si pod nos Ilona. Dorka vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za jeho opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ – až po amen. Všetko spamäti – dobre. A Šúplata vytiahol okrúhly, veľký grošiak, strčil ho štedro Dorke do ruky, ale táto figliarka, obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom nepovediac, utekala z chyže a pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.

Ako je to dobre, že sú tie peniaze okrúhle – hľa, k Šúplatovi, bár ich rozdáva, spiatkom sa kotúľajú!

– Hľa, hľa, čo tá ich skúposť robí! – hundrala s posmechom Ilona, takú hanbu by som si ani ja nedala urobiť pre pár groší.

Ale Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak do vrecka hodil a povedal: – Keď nechce groša, dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš rozhadzovať peniaze, nuž si rozhadzuj! Však si si aj za žreb vyhodila pätnásť zlatých.

Ilona chcela dnes ako na Nový rok dačo od svojho pána obsiahnuť, a to vedela, že dobrotou nikdy nič nedostala. Bolo to teda už do tej obyčaje vošlo, že zakaždým, keď čo chcela vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, plieskala, búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala. Ale teraz Šúplata bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc to, na inšiu strunu biť počala.

Pekne-krásne si začala medzi postielaním hovoriť o Hovorkovej, aká je múdra a bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé dievča je tá jej vnučka. Šúplata sa najprv pretvaroval, ako čo by nič nevedel, ale keď sa Ilona aj do podrobností pustila, usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac, že jeho tajomstvo nie je viacej tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.

„No teraz je čas,“ myslela si skormútená stará panna „teraz je pán dobrej vôle, teraz zakúsil hanbu pre svoju skúposť, teraz je Nový rok, teraz sa lapá za vrecko, teraz teda je čas, a tak teraz doňho s prosbou!“ A čo si toto takto sama vyšeptala, odrazu aj smutným hlasom svojho pána o odkúpenie jej lutriového lósu ponížene a pokorne prosila.

– Ach, mladý pánko! – takto sa mu prihovárala, – oni sú šťastný, sú ženích, sú bohatý gavalier, tento rok im doniesol šťastie, nechže sa aj oni nad jednou nešťastnou dievkou zmilujú. – Máme už z pomoci božej rok 1847, v ktorom oni počínajú šťastný byť, a ten môj lós je tiež 1847. Hádam je im ustanovené od boha, aby takým šťastným boli, prosím ich ponížene, nech mi dajú zaň pätnásť zlatých, nech ma oslobodia od neho!

Ale tam Šúplatova dobrá vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil – von i vyhnal Ilonu. Toto mala chudera za svoje usilovanie sa.

– Toto je hrozná vec, ja ju mám oslobodzovať od lósu. Ej, ej, a aká múdra, že vraj numero 1847, a za to, že ja v tomto roku počínam byť šťastný, mám len tak na ulicu pätnásť zlatých vyhodiť! Vidíš ti ju vidíš, aká podvodnica falošná! Toť – dosť ma svadba bude stáť!

Takto si hundral Šúplata, medzitým čo jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v kuchyni.

Ale človek neprestáva dúfať a myslieť na pomoc ani v tom svojom najhlbšom zármutku, zato aj Ilona, bár bola skrz Šúplatu o nádej na dvestotisíc zlatých pripravená, bár jej aj istá škoda, že stratí pätnásť zlatých, hrozila, predsa i napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu zbavila.

Ani by môj čitateľ nepomyslel, na koho teraz Ilona myslí ako na svojho zbaviteľa!

Dobrý človek má vždy dobrý chýr. O našom Brožkovi, ktorého sme aj my už trochu poznali, vedela dobre aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi chudobných ľudí. Brožek, ako syn bohatého otca, kde čo dobré urobiť mohol, neľutoval nikdy peňazí. Opatrní skupáni ho len „daromným rozsievačom peňazí“ menovali.

Sama Ilona ho neraz „mrháčom“ pomenovala, keď s dakým klebetila o dákom novom Brožkovom skutku milosrdnosti. Ale teraz tuho si zaumienila tajsť do Brožkov so svojím žrebom. Ale nešťastie, ktoré ju naháňalo, nechcelo, aby mladého Brožka doma našla.

– A čo by ste rada, moja milá, – spytoval sa jej starý pán Brožek a zazrúc, že má dákysi papier v ruke, ďalej hovoril: – Vari nesiete môjmu synovi veksľu, aby vám peniaze na verbálke vymohol? Ó, môj syn vám dobre poslúži!

Ilona sa – zmiatla a rada by síce bola hneď odišla, ale že starý Brožek dorážal na ňu, aby to len uňho nechala, že však on synovi všetko sám rozpovie, voľky-nevoľky len vyšla s farbou na svetlo.

– Ach nie, starý pánko, nie veksľu, lež toť hľa, oné, akože sa to menuje, ale nuž nechže pozrú, a veď by si to aj oni mohli kúpiť!

A podávala mu svoj žreb.

– Jaj, moja milá – tajdite vy len domov s tým, u nás sa také veci nekupujú, my neslačíme na cudzie peniaze!

S týmito slovami jej podával nazad žreb, ale čosi mu zišlo na um. – Nože, – povedá, – ukážte mi ešte tú ceduľu! – Pozrúc na ňu zakýval hlavou, – áno, áno, – hovoril, – len sa ponáhľajte s predajom, aby ste nestratili päť zlatých v striebre, to je teraz pre chudobného človeka veľká suma!

– Horkýže päť, – hundrala namrzená Ilona, – pätnásť zlatých ma to ledačo stojí! Ale čože sa starajú do mňa, keď mi nechcú pomôcť!

A s tým, ľutujúc, že mladého nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.

Pán boh ju poteš, ja jej prajem veľa šťastia!

5[upraviť]

U Milenského je tak, ako ani v jednom dome v celých Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej novinke nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. Ako čo by ani v Bruchoslaviciach nebýval.

On sa do bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal, lebo je to hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými ľuďmi, ako sú Bruchoslavičania. Najlepšie je nechať ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o sebe očuje z ich úst.

Náš Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke básnil. Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu po Novom roku popoludní sedel Milenský pri svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky a pojmy.

– Tak by... už bola práca hotová, – vzdychol si, kladúc pero nabok, – na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; lež čo teraz s ňou – ja nešťastný človek? Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej diere.

Vtom vstúpil do chyže so smiechom Brožek: – Nuž, čože ty fantazíruješ zas?

– Vitaj, vitaj! – vstávajúc od stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.

Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel potešiť svojho rozžialeného priateľa.

– Spes deo confisa, nunquam confusa recedit, – hovoril naposledy Brožek. – Len nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.

A tou svojou obyčajnou žartovnos ťou počal rukopis prehadzovať, premŕvať, až aj čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.

– Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som starej Hurdálkovej diabla z krížov vycitoval? Hahaha, čury-mury fukty, hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis neotvoríš, pokým ho nebudeme môcť vydať.

A urobiac ešte dakoľko bosoráckych fígľov – zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi hŕbu kadejakých papierov ležiacich pod pulpitom jeden na druhom.

– A teraz koniec starostiam, – rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom dohováral svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich spisov, tak celého národa.

– Tu praesens cur a , deo comitte futura, – hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí spisovatelia. Veď chodíte všetci takí ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo dávate viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú budúcnosť, čo môže najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia všetko, čo by chceli vyviesť nemôžu.

– Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj – všetkým zato to ty ani nemôžeš súdiť o nás! – odpovedal mu Milenský.

– No veru, ja som už tiež za života dosť horkých pilúl pohltal. Ale čo tam po biedach, povedzže mi, čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej svadbe, pri čom ma najväčšmi mrzí to, že neočujem teba ako ženícha menovať. Zato aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, „Ihr sollet sie nicht haben!“ som si spieval potichučky na ceste k tebe.

Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel slova prerieknuť.

– Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – tuším nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem – ale som ja nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.

Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na prvé hodiny lásky.

Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť na pomoc. Po chvíli sa schopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:

– Povedz mi teda istotu, či ozaj tá pačmaga Šúplata, ako klebetia bruchoslavické papule, je ten tvoj sok?

– Ani nie inší, toho div neobjímala tá stará na Silvestra.

– No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!

Ale Milenský odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ nič nebál, že si on svoje dobre odbaví.

– Ale,– napokon ešte povedal, – tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!

Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu po Novom roku 1847.

6[upraviť]

Hurdálkoviech dom je v Bruchoslaviciach opavdivý intabulacionálsky protokol všetkých dlhov bruchoslavického meštianstva. Hurdálkova krčma nebola krčma obyčajná, navštevovali ju len vyberanejší Bruchoslavičania, takže sa od týchto stará Hurdálková najlepšie mohla dozvedieť, ako kto stojí. Pánbohvie, čo je to, že každý človek má svoju vlastnú hlúposť, aj pani Hurdálková ju mala, a síce tú, že najradšej sa dozvedala na cudzie dlhy.

Pravdaže, mala na to čas. Ako zámožná vdova, majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec, nemala inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale zato aj bola vo veľkej vážnosti u klebetných Bruchoslavičaniek. Keď sa takto mohlo povedať: „Veď to Hurdálková povedala, zaraz bol koniec pochybnostiam, ak aké boli pri tých alebo iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla povedať: „Naša kmotra“, alebo „stryná“, alebo „tetka“, alebo „krstná mať Hurdálková tak súdi, lebo tak to videla“, tá už mala pravdu, najmä keď bola reč o tom, ako kto stojí z Bruchoslavičanov.

A kto mal na pôžičku hotové peniaze, ten sa len starej Hurdálkovej opýtal, komu môže a komu nie prepustiť pár sto zlatých. Už ľudia ani nechodili na radný dom, lebo tam sa nikomu darmo neotvorili intabulacionálne protokoly; a u Hurdákov pri holbe vína, ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách pojedných bruchoslavických domov.

Toto teda je tá istá Hurdálková, ktorej Brožek diabla z krížov vycitoval, o čom ale len tam ďalej, na príhodnejšom mieste rozpoviem. Teraz sa musíme ponáhľať k Šúplatovi.

Ani by si očiam skoro neveril, ani ty láskavý čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme obaja, obaja sa presvedčíme, že Šúplata sedí pri stolíku. Ale to je ešte nič také čudné, veď on viac ráz pri stolíku sedel – lež Šúplata číta knihu, lež ani to by ešte nič také nevídané nebolo, Šúplata sa zaiste nejeden raz vo svojom „Poklade“ prehŕňal, ale čo je čudné na jeho sedení pri knihe, to je: Šúplata má pred sebou najnovšiu slovenskú knihu – Domovú pokladnicu!

– Hej tristo... – ale nič tristo, Šúplata sa naozaj díva na Janka Dávida. Keď sa už bol hodne nadíval, zavrel knihu, vážil jej ťažkosť rukami, meral jej hrubosť prstami, obálkové obrázky obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky o Domovej pokladnici.

My ten jeho monológ od slova do slova podáme, aby náš čitateľ videl mentem positivam všetkých filisterských kritikov tejto našej slovenskoprostonárodnéj knihy. Začal teda takto Šúplatoviech Ďorď:

– Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, to je všetko pravda, ale čo je to len za reč, keď tam všade čo namiesto čo stojí; lež aj to by ušlo, bár v Poklade ináč píšu, ale štyri dvadsiatniky! – Ej, ej, to je, pravda, mnoho. Kto vraj predplatí – dostane ju za jeden zlatý v striebre. Hja – predplatiť jeden zlatý v striebre a za rok nič z neho nemať – to je tiež škoda! Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký, aby som si pravdu povedal, trochu prisprostý, a tá moja budúca sa do tých kníh tak rozumie! Eh, ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár to štyri dvadsiatniky koštuje! Hihihi – už si aspoň budem vedieť reč začať, keď bude rozprávka o Poklade, či akože – o Domovej pokladnici, budeže sa čudovať tá moja Ľudmilôčka! Hihihi! Ale predsa najmúdrejšia vec je, že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí si ona síce, myslí, že ešte požije, ale horké jej požitie, veď je už taká ako tá hrachovina. Budeže to kedysi komasácia tých šúplatovskohovorkovských statkov, lúk, kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal, že prvé klepanie na dvere ani nepočul.

Druhý raz bol klepot už ráznejší, tak sa Šúplata trhol od ľaku, skočil zo stolice, ukryl Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!

Na tento hlas kto vojde do chyže?

– Služobkyňa, – hovorí pani Hurdálková.

– Ó, ó, aj, aj, pani Hurdálková! – To bolo všetko, čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou prekvapený Šúplata povedať. – Čo len táto osoba u mňa chce? – hovoril sám sebe Šúplata a odkašlával si.

– Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? – spytovala sa Hurdálková.

– Zachádzam ta častejšie, ešte budú ľudia myslieť, že som jej dlžníkom! – zas len v kašlaní si šeptal.

– Hehehe! – usmievajúc sa, hovorila Hurdálková, – nuž veď by to aj nič nového nebolo, ja vdova – Herr von Šúplata mládenec, hehehe!

– Čo toto len bude – ale čože jej povedať, ešte vždy len sám pre seba hovoril Šúplata.

– Ale oni by nechceli takú starú, hehehe! – džavotala len ďalej a ďalej vdova. – Lež nabok špásy, veru, úprimne hovoriac, prichádzam k nim z priateľstva, aby som ich nohu od priepasti, nad akou sa nachádzajú, odtiahla. Vedia dobre, že som ja ich dobrá priateľka a už ani nedbám, či sa budú hnevať, či nie,1en aby som si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: Hľa, mohla si ho vystríhať, mohla mu poradiť ako dobre zoznámená s vecami, do akých liezol, keď si bral tú fiflenu, tú koketku Hovorkoviech! Očujem všakové, čomu len spolovice verím, a zato som aj osobne od nich samých sa chcela prezvedieť, čo je vo veci. Že si chcú vziať tej zadĺženej až po uši Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym hovorkovským domom? Preboha, čo robia, kam idú? – Vedia, Herr von Šúplata, ako sa hrávali kedysi s tým naším Franckom?

– Ach, bože, ako tie časy idú, ani nejdú, ale letia, ja už baba, môj syn otcom štvoro detí a oni ešte len mládenčia. Ale – ak si majú vziať toho pochábľa, radšej môžu do smrti mládenčiť. Či chcú dlhy hovorkovské vyplácať?

Takto remzila Hurdálková a Šúplata stál pred ňou ako zjašený. Čím väčšmi myslel na odpoveď, alebo na otázku, tým väčšmi osprostieval, hneď chcel dačo povedať, vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé, slovom: ona prestala a on nemohol začať reč.

– A či si to oni, Herr von Šúplata, už takto celkom dokonali? počínala nanovo Hurdálková.

– Ale nuž hej, hej, – odsekol kdesi-čosi Šúplata, – už je to isté, že si ja budem brať Ľudmilušku za ženušku – ale, čože to oni tuná čosi o dlhoch hovoria? – A sadol si za stôl, podoprúc si rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi napaprčený ďalej:

– Veru sa im divím, že oni sama sú v celých Bruchoslaviciach, čo nevedia, aká bohatá je Hovorková, moja budúca pani svokra.

Hurdálková nič iné nepotrebovala ako to, a zato bola aj odrazu na svojom koni.

– Hja ja, – začínala, – veď to u nás vedia ľudia svoje dlhy ukrývať! Ale ked oni chcú vedieť, ako Hovorková stojí, nech sa mňa opýtajú! Celé mesto nič nevie, lebo je Hovorková múdrejšia ako všetci, ale mojim očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou ona len vie, tak ako svojou papuľou, zaslepiť svet – ale moje oko, ale môj rozum, haj, pravda, lebo že je to mňa len tak oslepiť!

– Ale čože vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval Šúplata, – veď panebože, viem, čo len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové kapitály, rátajú ju na stotisíc!

– Hm, hm, stotisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko, najmä Hovorkovej! Neviem, kde by ich vzala? Jej nebohý, veď som ho dobre znala, nebol veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď len má dačo, má, pán boh zachovaj, aby som ju ohovárala, lež, prosím ich, keď sa dlžníci zhrnú, veru neviem, či jej toľko ostane, ako oni, Herr von Šúplata, len hen za humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo pokope. Nech len jeden načne, pôjdu za ním všetci, a ak oni nepomôžu, nezadlho bude aj hladu dosť u Hovorkov!

Hurdálková len tak vyrapotala tieto klebety, až na samom konci trocha odkašlávajúc.

Šúplata nevedel, kde mu hlava stojí, hneď si myslel, či by to ozaj pravda mohla byť, a to mu len tak cez myseľ lietalo, že z tej svadby takým činom nič nebude. – Ale ja by som mal cudzie dlhy pllatiť? šeptal si sám pre seba. Ale hneď zas pomyslel na Ľudmilku, videl ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu také išli cez jeho myseľ, aké sa nikdy predtým neopovážili do jeho kotrby vstúpiť.

Prosím pekne moje láskavé čitateľstvo, veď si on takto začal šeptať: – Ale... – na kieho čerta sú mi tie peniaze, keď ich nemám užiť! Nuž čo priam Ľudmilôčka moja nič nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v dome, (a tu si mľaskol nahlas), veď je to len decko! – A keď si to už raz bol vyslovil, tak mu bolo ľahko srdca a v mysli videl za Hurdálkovej chrbtom Ľudmilu, ako sa mu usmieva, ako ho chváli.

Ach – čo tá láska robí! Tu to najlepšie vidíme, čo môže láska konať. Ona by skoro aj z bruchoslavického žgrláňa spravila slobodomyseľného človeka! A vskutku by to láska bola aj urobila, keby Šúplata len Bruchoslavičanom nebol býval. Ale to bruchoslavičiactvo – ach, to je hotové nešťastie pre človečenstvo, také asi ako na iných miestach skocúrkovatenosť, ako to všetko na konci. uvidíme.

Hurdálková bola za dni svojho života prenikla do povahy a nátury bruchoslavičiactva, zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má na bruchoslavické srdce klebetárstvo, dala sa rozprávať už o samej Ľudmilke, lebo ona hneď na Šúplatovom oku zbadala, že tá hlboko musí byť zarytá v Ďorďovej duši.

– A naposledy, – takto hovorila stará, – mohli by si oni, ako najväčší bruchoslavický boháč pomyslieť, načože sú mi peniaze, veď ja si ženu sám zaopatrím! A majú pravdu, ale...

– Ale preboha, – pretrhol jej reč Šúplata, – akože to oni vedia, čo si ja myslím? Veď som si ja práve to myslel; ej, ej, už sú oni len, no a či je nie tak?

– No veď vravím, že majú pravdu, – pokračovala ďalej Hurdálková, – ale čo je po takej žene, ktorá im všetky peniaze rozflári a ktorá ich predsa pri všetkom tom ľúbiť nebude, ale bude po slovenských spisovateľoch, čo sa to teraz počínajú už aj sem, do našich Bruchoslavíc nanášať, očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby nepovedali, že ohováram dakoho, radšej zamlčím ostatné.

Šúplatom ale aj toto už trhlo tak, že dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:

– Hm, hm, tí sakramentskí spisovatelia, ale prosím ich, nech mi povedia, čo sú to za ľudia, keď ja od ktoréhosi času už ani len pero a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!

– Čo sú to za ľudia? – Nuž prosím ich, to sú hladoši. – Takto odpovedala na otázku stará. Všetko to už teraz len do tých škôl lozí, a keď doštudíruje – čo má robiť? Chodí, kde by čo dostal, kde by sa najedol, píše knihy, čarbe, ako takí ľudia! Veď vedia, že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom by bol rád každý – tu majú to tajomstvo, prečo je vždy horšie v krajine. Vlastne ani nebude lepšie dotiaľ, pokým sa všetkým chudobným nezakáže do škôl chodiť. Mám nádej, že dobrý príklad Fressdorfčanov, ktorí skutočne už len bohatých prijímajú do škôl, aj naše školy nasledovať budú. Vo Fressdorfe už len mladí páni chodia do školy. A to je dobre, taký už potom, keď aj vychodí školy, nemusí sa dávať na spisovateľstvo!

– Eh, ako mi odľahlo! – vzdychol si Šúplata, – ale keby sa to už aspoň pred jedno pätnástimi rokmi bolo stalo, čo by sa tento bruchoslavický spisovateľ nebol mohol dodriapať na to spisovateľstvo. Ale takto...

– No, nechže si z toho nič nerobia, dá pán boh, že aspoň u nás celé to spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si len takto krk vykrútil ten pekný Milenský s tou Ľudmilou Hovorkoviech; budú vidieť, ako sa dlžníci zhrnú, poberie každý svoje, a tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom tým svojím spisovateľstvom.

Ale oni, ej oni, Herr von Šuplata, taký vážny mešťan, nemali by svoj poctivý dom na hurhajovňu slovenských spisovateľov obrátiť, čo by iste urobili, keby si tej Hovorkovej mazlenu za ženu vzali.

– Ej to by som už len, pánu bohu prisahám, nechcel, – skríkol náš Šúplata celý poľakaný. Triasol sa na celom tele, studený pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý bez seba. Boli to hrozné mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť nevládal, takže Hurdálkovej počínalo už tiež horúce po chrbte sa prechádzať. Skočila teda poľakaná zo stolice, kvákala Šúplatu za nos, za prsty, áno, aj za šticu, volala, kričala. boženkala – až sa vo dverách Ilona zjavila.

Táto verná Šúplatova služobnica sa sama nevedela rozpamätať, že by za tých dvadsať rokov, ktoré preslúžila v tomto dome, bola kedy videla svojho pána v takom hroznom položení. Už boli teda dvaja hotoví doktori pri Šúplatových mdlobách, ale bruchoslavický apatekár predsa nič nevyrobil. Aj tieto dve doktorky len čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej mdloby šťastne prebral. Lenže nebolo s ním už nič čo začínať, čo bol taký celý pokonfundovaný. Hurdálková, nedbajúc na jeho mdloby, dorážala len ustavične naňho, odhovárajúc ho od Ľudmily, ale on, trúc si čelo päsťou, len krátko odpovedal:

– No veď uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať. Už vidím, že je toto ťažký krok – táto moja ženba.

Tak sa Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám a sám naozaj rozmýšľať o tom: ženiť, alebo neženiť, a ako ženiť, ak ženiť?

Hurdálkovej a Hovorkovej domy boli uňho vo veľkej vážnosti odjakživa, ale to ešte nikdy neurobil, aby ich bol vážil na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred ním. Prvý raz teraz začal na takéto dačo myslieť a predložil si otázku: ktorý predsa dom, Hovorkovej či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?

– Oba jednako, – hučalo mu v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „Viacej Hovorkovmu veriť treba!“

No to je hrozné s tou láskou, keď ona aj túto bruchoslavickú figúru vnútorne rozdvojila, pobúria srdce proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná Bruchoslavičanov, týchto prerozumných tatrmánikov, čo ani mak cti vo svojich srdciach nemajú. Šúplata Ďorď je v duchovnom boji postavený.

– Eh, – pomyslel si tento šuhaj, – čo sa budem trápiť, idem ja k Hovorkovej, musím vyočúvať aj druhú stranu, a potom – veď; panebože, azda len mám rozum, aby som vedel rozsúdiť. Lapiť sa tak ľahko nedám.

A toto všetko sa hovorilo aj robilo v ten utorok pred Troma kráľmi, takže bol Šúplata vždy väčšmi a väčšmi nepokojný, lebo mu vždy čosi také v hlave vrčalo, ako že by on už mal na zajtrok byť z kancľa vyhlásený. Aspoň naisto nemienil tento fašiang len tak naprázdno prepustiť. Nevedel síce, neborák, ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale sa mu len tak čosi pozdávalo, že by to len predsa nemala byť pravda tá história o dlhoch pani Hovorkovej.

Vstal teda Ďorď, poobliekal sa pekne-krásne, vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu len tak mihotala v očiach a on si myslel, o čom začne s ňou hovoriť. Vtom mu prišiel na myseľ obrázok, s obrázkom pokladnica.

– Hop, – povedá, – aby som si nezabudol čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy, poberal sa z chyže. Na ceste si predstavoval Ľudmilu, ako sa usmieva, keď vidí, že sa aj on už so slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy už ani nepomyslel.

7[upraviť]

V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchos1avického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov – šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

– Ach – ach, však sú len ľudia zlí, – hovoril, – keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

– Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá veľká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Čo teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného Šúplatu odstránil od Hovorkov, lebo dobre poznal starú Hovorkovú a vedel, že – ak by sa mu to podarilo pukla by od hnevu a z pomsty by dala Ľudmilu Milenskému. Nemajúc však sám prístup k Šúplatovi, spojil sa so slávnou klebetnicou Hurdálkovou, ku ktorej mal tým väčší prístup, o koľko viac ona i s celým svojím domom vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá príležitosť povedať dakoľko slov o tom vyháňaní diabla, ktoré sme pripomenuli hore.

Pred pár rokmi, keď ešte náš Brožek bol patvaristom, rozniesla sa povesť, že Hurdálkovú čert – nech sa prepadne – trápi, menovite, že jej v krížoch sedí a stadiaľ si do ostatných údov vychádza. Časom že tak hurtuje po črevách aj chrbtových kostiach, ako čo by vozy kamenia viezol. Chodili doktori nad doktorov, ale veru nič nemohli s čertom vyviesť; sám mestský fyzikus škrabal sa za ušami a pochyboval. Zavolali naposledy aj kňaza, ale ani kňaz nič nevykonal s milým diablom.

A že o tom už každý v Bruchoslaviciach vedel dozvedel sa o tom aj mladý patvarista Brožek a bez všetkého sa oznámenia u otca a principála, pojmúc so sebou ešte jedného furtáka, bežal do Hurdálkov, pýtal si osobitnú chyžu a zaručil isté vyčítanie diabla z krížov. Svojho kamaráta obliekol do akýchsi bosoráckych šiat, sám urobil červenou kriedou kruh. Postavil pacientku doň, domnelý kňaz recitoval akési bosorácke formulky a Brožek chodil po červenej čiare; na jeden raz pichol Hurdálkovej šidlom do lopatky, zaškrekotal podivným hlasom – rozumie sa razom s pacientkou – a cez jej plece hodil akéhosi tatrmánika s kopýtkami a rožkami pred nezdravú. Tatrmánik sa prehodil a rozčeperil svoje kopýtka pred Hurdálkovú. Brožek schytil čerta do klieštov, strčil ho do fľaše, zadebnil ju štopľom – potom sa s ňou pomodlili obaja bosoráci – a od toho času vraj má Hurdálková pokoj a ľúbi Brožka väčšmi ako vlastného syna.

Keď teda prišiel k nej Brožek kvôli Šúplatovi, odrazu dala kávy navariť a vyočúvala usilovne všetko. Sotva dopovedal, čo chcel, vysŕkla do seba poslednú kvapku kávy a brala si na seba veľký ručník, aby na žiadosť svojho lekára išla Šúplatu od Ľudmily Hovorkovej odhovárať.

A my už vieme, ako svoj zástoj vyviedla, Brožek sa iba dnes o tom od nej samej dozvedel – ale tak, že už myslel, že je Šúplata naveky rozvedený s Ľudmilou, lebo mu Hurdálková tak vyobrazila vec. Preto teraz u Milenského s veľkou radosťou o tom rozprával a svojho, priateľa, ako mohol najlepšie, utešoval.

– Už sa vraj Šúplata ani neobzrie na Ľudmilu – rozprával sa po literárnych dohovôrkach s Milenským Brožek, – veď vraj prísahu skladal Hurdálkovej, že nikdy, nikdy nenazrie do Hovorkov, a že sa s Hurdálkovou veľmi láskal, že jej cukroviniek dal doniesť, že ju kávou, aj starým buteľkovým vínom častoval, že jej ruku dal na to, že sa ani do tej ulice, v ktorej tá spisovateľská frajerka býva, neobzrie, že prisahal pomstu všetkým spisovateľom na svete, a tak ďalej.

– No už si ty len predsa Bruchoslavičan, – odpovedal Milenský, k tak veríš Hurdálkovej. Ja by som si trúfal o sto dukátov sa staviť, že zo všetkého toho ani tretina nie je pravda. Čo by sa Šúplata Ľudmily zriekol, v som ho vari videl, aký bol nedávno u Hovorkov. Až sa mu tak oči blyšťali od lásky; čo len pozrel na Ľudmilu – to sa triasol.

A k tomu ešte má Hovorkovú na svojej strane, vidí bohatstvá ach, tajdi, tajdi mi s takými nádejami.

Hurdálková je Bruchoslavičianka – a viac ti netreba vedieť. Ale len by si ma s tvojimi intrigami do bruchoslavických papúľ nestrčil – nechaj, nechaj, prosím ťa, všetko radšej tak. Nahnať sa to nedá a odohnať tiež ťažko. Ako by som sa ja dalodohnať od Ľudmily?

– Veď som to ja vedel, že ty zas budeš pochybovať, ale ja verím, že my Šúplatu odcokáme od Hovorkov. On je skučko, zato aj to verím, že padol do mdloby, len čo mu Hurdálková o dlhoch zmienku urobila. Aj to nič nie je, že je ako mačka až po uši zaľúbený do . Ľudmily, lebo šupáky majú preňho tiež veľa elektrickosti, ba tuším viac ako Ľudmilkine oči.

Ale Milenský sa ani týmito rečami nemohol uspokojiť, lebo mu zas prišlo na um:

– A či mu, – povedá, – zas druhá klebetnica nepovie, že je to nie pravda? Najmä, keď on do Ľudmily a doňho je stará drnda zaľúbená.

– Nie – nie, – odpovedal chytro Brožek, – nedáme sa mu pravdy dohmatať, len sa skôr do Hovorkovcov zoberme. Ja budem pytač, nahovárač, šomráč na Šúplatu, všetko vynaložím na to, aby sme dnes na istú hrali. Ale – hop, ešte ani neviem, či si ty svadboodhodlane zaľúbený? Či tvoja láska nie je len láska dákeho turistu, keď si mi ty o všetkom tomto ešte len veľmi málo hovoril.

– Nevtipkuj, prosím ťa – a odpusť mi, že som sa ti doteraz nezveril touto dôležitosťou môjho srdca. To sa stalo len následkom môjho vnútorného boja, krútiaceho sa medzi ženiť a neženiť. Ten boj nie je dávno dokonaný, dokonávam ho teraz a vyznávam sa ti, že nemôžem byť šťastný na svete bez mojej Ľudmily. Ak len môžeš čo dopomôcť k môjmu šťastiu – pomôž, pomôž, priateľ môj jediný!

Brožek sa zaradoval nád touto úprimnou rečou Milenského.

– Tak-tak, – hovoril mu ešte, – to sa mi páči. Teda len skoro sa berme, dnes je osudný večer, lebo musím dnes vyhrýzť Šúplatu z Hovorkovej srdca, ako si ho ty už dávno vyhrýzol zo srdca Ľudmilky.

– No – len by si sa v Hurdálkovej nesklamal, ale mne sa všetko tak vidí, že ten Číňan neveril jej toľko ako ty a chytrejší bol z prameňa vody sa napiť ako my.

– Hahaha, – rozosmial sa na to Brožek, – ale by ten chumaj taký svižký bol? Veď je to také hlúpe teľa na svete, že ani zo svojej maštaľky nevyjde, ak sa v nej dočuje o Hovorkovej dlhoch. Hahaha – nič sa neboj, predídeme ho my.

A ono, paroma! Ako náš čitateľ už vie, Šúplata sa dosť naklebetil s Hovorkovou, kým vy, bračekovci naši, tam prídete. Ale nech je už, ako chce, my sa tiež musíme ponáhľať na faciem loci, aby sme tam videli a skúsili všetko.

Schabrali sa teda aj títo dvaja dobrí priatelia a hodiac na seba ešte aj kabane a kadejaké burnusy a krišpíny, lebo, ako sa môj láskavý čitateľ bude pamätať, v ten utorok pred Troma kráľmi ostrý vietor fúkal, zima bolo, ba aj sneh poletoval. Takto zabalení ponáhľali sa do Hovorkov.

No, keď sme už takto všetci, čo po slovensky píšeme, aj čítame, aj ľúbime, od sveta panslávmi pomenovaní, zavinšujeme týmto dvom panslávom šťastnú cestu aj v jednom susedskom panslávskom nárečí, a tak im jednohlasne prajeme: Srečan put!

8[upraviť]

U Hovorkov bolo v utorok pred Troma kráľmi veselo, najmä istí ľudia boli celkom so sebou spokojní. To už vieme, že si Hovorková so Šúplatom dobre porozumeli. Ale najmä keď Šúplata bol ticho vyočúval Hovorkovej rozprávku o celej Hurdálkovej famílii – už mal dosť, takže si nežiadal ani len vidieť, ani len očuť o nikom z tej rodiny. Tak vedela Hovorková ohovárať.

Náš Šúplata bol teda čo sa dlhov týka celkom uspokojený a už len istotu chcel vedieť – či sa Ľudmilka na svadbu teší. Jemu sa teraz živšie ako kedy inokedy snívať začínalo o Troch kráľoch, že vraj aj v tej Pokladnici stojí napísané pri nich:

„Ohlášky sa začínajú“, a tak sa mu veľmi zreteľne počalo pliesť po rozume, že by sa veru aj jeho ohlášky mali zajtra začínať. Ako si to namyslel tak to aj pekne-krásne svojej budúcej pani testinej predniesol.

Hovorková by sama bola rada čím skôr všetko skončila, ale že by sa už zajtra mali jej vnučke ohlášky začínať, to nijako pochopiť nemohla.

– Lebo ako, Herr von Šúplata, – počala stará mudrovať, – veď sa dievča musí pripraviť, a ako je to možné? Taký krátky čas! Ani by sme to nemohli všetkým oznámiť, ktorí pri tom byť musia. No ale zato nič, veď sú fašiangy ešte iba na počiatku, a my si svadbu už len hodnú musíme vyťať, priam zato, že ma už Hurdálková za dlžnicu vyhlásila. Mit Saus und Braus to pôjde, a k tomu treba trochu viac času, aspoň do nedele musia pozhovieť, pán syn!

– Ach, len nie veľké útraty, lepšie nám to bude do gazdovstva, škrabúc sa za uchom hovoril Šúplata. Ale tým titulom „pán syn“ bol zas trochu pošteklený. A keď mu Hovorková povedala, že však aj do gazdovstva bude mať čo dať – uspokojil sa milý Šúplata celkom a už len Ľudmilku si. žiadal vidieť.

– Ohlášky teda zajtra nebudú, – šeptal si Šúplata, – ej, ej, a keď mne to tak v hlave čosi vrčalo a vrčí, že sa na Tri krále ohlášky začínajú. No – nechže bude!

Vtom, ako sa takto dohovorili, začuli akési horlivé hovorenie v tretej chyži, srdečné vítanie sa dalo vyrozumieť, ale Šúplatovi sa zdalo, že očuje aj lusknutie božteka. A tento dojem bol taký silný, že mu hneď kolená klesli a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu poklonu bol chcel robiť.

Hovorková vedela, že to hostia, ale uši nemala také tenké ako Šúplata, a zato ona ani neukľakla popredku, ale poberala sa, aby sa pred samými svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však chcela hostí voviesť do babkinej chyžky, a tak sa skoro v samých dverách stretli.

Hovorková bola celkom prekvapená, keď videla mladého Brožka, takže ani nevedela od veľkej radosti čo robiť. Prvé bolo, že plesla za sebou dvermi a nechala Šúplatu v prostrednej menšej chyžke, ale sama hneď letela po stoličku a zadŕžala hostí v prednej chyži.

– Nechže sa páči sadnúť u nás. Ej – ej, kdeže sa to vzalo? Taký pyšný mladý pán, ani by sa len neukázal v meštianskom dome a veď aj oni sú meštiansky syn. No, ale veru ma to veľmi teší, že nám dali tú česť. Miluška, dajže, daj stoličku aj... – a to len tak bokom hodila okom na druhého hosťa, na Milenského. Jej pozornosť bola celá na Brožka obrátená. – No, wie gehts denn, Herr von Brožek, wie?

Takto sa mala okolo Brožka Hovorková, lež my pozrime trochu na Šúplatu. Neborák, tento zaľúbený rytier, bol celý pokonfundovaný tým božtekom, a najmä, keď si pomyslel, že zas hostia idú. Keď mu Hovorková pred nosom dvere zapleštila, bolo mu síce trochu ľahšie, lebo sa cítil sám a nemusel sa dívať na hostí a hostia naňho, čo mu vždy najmilšie bolo. Ale ten prívetivý hlas Hovorkovej k Brožkovi, ten mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo sa nazdal, že len s ním samým tak pekne vie zaobchodiť Hovorková.

– Hm – hm, – tak si dudlal v tme za dvermi, – musí to byť tiež falošná mačka táto moja testiná, ako sa líška komusi, keď mňa nemá pred očami. Brožek? To ten mladý, bláznivý advokát. ach ešte aj ten ide sem! Sto striel... – takto rozmýšľajúc, prikľakol si ku kľúčovej dierke a chcel vidieť aj tváre tých hostí. Ale ešte ani nič nebol zbadal, sa mu v očiach zatmelo – a horeznačky vyvalený ležal na zemi.

– Preboha, čo robíš, dievča? – skríkla poľakaná Hovorková a bežala zo svojej stoličky pomáhať Šúplatovi na nohy. Až teraz sa zbadala, že za sebou dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej chyžke.

Ľudmila bola celá naradovaná, že mala Milenskému stolicu podať, zato ani bližších nevidela a letela do tretej chyže po mäkuškú zeslu, a to na nešťastie Šúplatovo, lebo priam ako on prikľakol ku kľúčovej dierke, Ľudmila sotila dvere a poriadne ho po nose brnkla.

Lež čo tu robiť so Šúplatam? Kým Ľudmila spiatkom so zeslou prišla, schabral sa Šúplata zo zeme a zastal si na prahu ako dáky mendík, až ho Ľudmila dnuka posotila.

– Ale si ty musela do tretej chyže letieť po stolicu? – rapotala stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem povedať, že jediný Brožek bol teraz ochranou Ľudmilky, lebo pred týmto sa hanbila popustiť kantáre svojmu hnevu. Za Šúplatu sa trochu hanbila a bola by ho rada dáko vyhovárať pred Brožkom, lež bola ona taktická žena a myslela si: „Čo ja viem, čo Brožek ku mne prišiel? Ktovie, či si on nezaškúlil na Ľudmilu?“ A tu jej až tak sladlo v ústach, lebo Brožek len zas trochu ináč bude dediť po otcovej smrti, a je k tomu advokát!

A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková menila farby – a nevedela vari prvý raz za života, ako sa má k prítomným správať a držať.

Brožek, furták, prezrel všetko jedným razom a vytrhol všetkých sám a sám z rozpakov. V duchu sa smial z Hovorkovej tak ako zo Šúplatu – ale zatajiť to veľmi dobre znal.

– Ja som sa veru neopovážil prísť do ich domu, Frau von Hovorková, – odpovedal Brožek na prvé otázky po chvili, – lebo taký človek ako ja, veď dobre vedia, musí sa v Bruchoslaviciach aj trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, že aj oni, Frau von Hovorková, už dosť zlého o mne hovorí... – a zakašlúc si, odpovedal, – hovoriť počuli.“

– Ach – ach, warum denn nicht gar? – vyhovárala sa Hovorková.

– Ale tu tento môj dobrý priateľ Milenský mi sľúbil, že ma bude rekomedovať u nich – teda som si vzal tú slobodu!

Ako toto vravel, priam vtedy sa zjavil na prahu Šúplata.

– Ó, ó, pán Šúplata, – prihovoril sa mu Brožek, – teda sú aj oni tuná? No – no, mládenec, mládenec, a dievča v dome, čože sa budeme čudovať. Nechže sa páči medzi nás, – a vtedy ho to priam bola so zeslou ždúrila Ľudmila, takže milý Šúplata na ponúknutie Brožkovo aj vstúpil do besednej chyže a obzrúc sa, čo ho to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.

Brožek sa ho spytoval, ako sa má a hneď i aj odpovedal, že dobre:

– Ale akože ináč ako dobre, veľkým kapitalistom je najlepšie na tomto svete, a najmä teraz v Bruchoslaviciach, kde máme veľa špekulantov, ktorí pred každým peštianskym jarmokom veľké interesy dávajú.

– Och, prosím ich, domine spectabilis, nech nerobia posmechy z chudobného človeka. Ktože je v Bruchoslaviciach bohatší ako ich pán otec! – Tak saŠúplata vyhováral poľakaný.

– Hja, čo je otec, to som nie ja.

– Ale sú jediný syn, – chytro sa našiel Šúplata; – a pán otec žije dnes-zajtra.

– Ho ho – aby sme neupadli do pokušenia vinšovať dakomu skorú smrť, lebo by mohlo dakomu zle prísť. – Takto naháňal Šúplatu Brožek.

Medzi týmito rozprávkami Milenský mlčal, lebo on sa nevedel šiknúť do takýchto rozprávok a tá nešťastná baba mu tak zavadzala, že ani len slova nevedel nájsť.

Brožek, zanechajúc Šúplatu, dal sa s Ľudmilou do žartovania. Lapal jej rúčku, pohládzal jej bielulinké pršteky, šibrinkoval s prstienkami, prekáral ju všakovými láskavosťami. Nastávajúce fašiangy mu boli bohatým prameňom na rozmanité otázky.

– No už to len viem, – žartoval s ňou, – že tieto fašiangy pomätú zas dakoľkým šuhajom srdcia. Majúže sa vám, slečna, tí bruchoslavickí gavalieri zas nanariekať pod oknami na tie strely vašich čiernych očí.

– Ach, – vzdychol si nahlas Šúplata a Hovorková sa začala hniezdiť na stolici, také teplo ju prechádzalo.

– To je človek, – myslela si sama, – ten nechodil darmo po svete, ach, a ako jej ruku pohládza, tuším ozaj čosi myslí tento človek. – Ale dala sa aj nahlas čosi hovoriť, najmä keď cítila toho potrebu, vidiac, že Ľudmila len tak pletkársky odpovedá Brožkovi.

– Jaj, jaj, – povedá, – prosím ich, kto by sa obzrel o ňu?

Ale Brožek protestoval proti tomu: – ó, ó – nie tak, nie, – hovoril a Ľudmilkine prstienky na prstoch obzeral a hneď jeden, hneď druhý pochvaľoval a jeho význam hádal.

– Ó, ó, nie tak, nie! – chriptal za Brožkom Šúplata a chcel chytiť Ľudmilu za druhú ruku, lež na nešťastie noha sa mu akosi zaplietla medzi nohy stolice, takže tá hrbolcovala na dva kroky spod Šúplatu.

Ľudmila sa vytrhla aj Brožkovi z ruky a lapala Šúplatovu stolicu, „nech sa len páči sadnúť, pán Šúplata,“ hovoriac tomuto.

– Ej, veľa jesto šuhajov, čo pasú po bleskoch čiemookej Ľudmilky, – pokračoval len ďalej Brožek, pyšteky svoje zubmi potuteľne hryzúc. – No ale – veď ja nejdem túto krásavicu našu slovenskú do očí chváliť, ale len protestovať proti babke som si za povinnosť pokladal.

– Áno, áno, protestovať, – prisviedčal zas Šúplata a Brožek mal z toho veľké potešenie, lebo zakaždým zbadal čosi také na Hovorkovej tvári, čo bolo podobné posmešku – schválne akosi proti Šúplatovi, ale len pre seba vyjavené.

Hovorkovej sa Brožek vždy väčšmi páčil, takže už teraz ničomu sa tak netešila, ako že Šúplatovi nesľúbila na zajtrok ohlášky. „Ak čo myslí tak si rozmýšľala, veď on s tým vyjde na svetlo a za týždeň je dosť času prezvedieť sa – najmä v Bruchoslaviciach. Ale ak by nič nebolo – nuž spánombohom potom, nech si Šúplata vezme Ľudmilu.“

Šúplata sa však ináč namyslel. To zaiste už nijako nemohol zniesť, keď videl, že Brožek jeho, ako si myslel, Ľudmilku za ruku chytal. Urobil síce čo mohol, aby dal najavo, že aj on ľúbi Ľudmilku, ale to sa mu samému nezdalo také byť, ako bolo to Brožkovo lichotenie Ľudmile. Ale teraz sa on sám so sebou ináč poradil, umienil si akokoľvek dnes koniec urobiť všetkému tomu lapkaniu jeho Ľudmilôčky za rúčky a zato chcel čo do polnoci čakať a prečkať tých jemu nemilých hostí, aby už potom so starou aj s mladou svoju vec dokonal a zajtra v mene božom sa vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie ohlášky mu taká chuť prišla, že nikto nikdy na ne väčšiu chuť nemal ako teraz on.

„Veď to len musí byť toho bohatstva u tej Hovorkovej, keď sa už k nej aj takí gavalieri, ako je Brožek, nanášajú. Bezmála by sa rád vicišpánom stal a potrebuje peniaze, lebo otec mu ešte nevydá jeho táľ.“ Takto si rozmýšľal Šúplata a mľaskol zakaždým papuľou, čo len na Ľudmilku pomyslel.

Keď sa zdalo, že už všetkých predmet rozprávky zanechal, tužbyť skočila Dorka do chyže a hodila na stôl noviny a išla po svojom.

– No, čo nové vo svete? – spytoval sa Brožek.

Hovorková ho ponúkla, aby otvoril, čo on aj chytro urobil a poprebiehajúc okom sem a ta, zastavil sa až na samom konci pri ohlasoch, kde však práve dačo zaujímavé musel nájsť, lebo sa celý v tvári premenil. Oči sa mu iskrili divým ohňom a Milenskému sa zdalo, že sa jeho priateľovi ruka trasie, ba i jeho hlas bol ako toho človeka, ktorý sa alebo náramne ľakne, alebo od veľkej radosti nevie, čo robiť.

– No, – hovoril tajným hlasom Brožek, – už šťastný, kto má byť šťastným, hlavná trefa vo veľkej lutrii – hádajte, páni moji, ktorá je?

Ale táto otázka, akokoľvek s veľkou účasťou prednesená, predsa nikoho z prítomných nepohla. Šúplata sa díval ako obyčajne, Ľudmila sa do lutrie nestarala, Hovorková odjakživa hrešievala na všetky lutrie a Milenský ani nechcel, ani nemohol lutrie obohacovať.

– Ale to je čudné číslo, – pokračoval ďalej Brožek sám, – budeže 1847-my rok komusi pamätný. Veď – nech si to len povážia, hlavná trefa, ktorá dvestokrát tisíc vyhrala, je číslo 1847. Teda tento nový rok vyhra1, komusi toľkú sumu peňazí.

Len teraz počal jeden zo spoločnosti oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na stolici sa hniezdiť. Bol by sa rád spýtal čosi, ale sa zas čohosi bál, ale keď sa Brožek len aj ďalej tomu číslu čudoval a čiesi šťastie obdivoval, vždy jasnejšie svitalo v Šúplatovej hlave.

– Nuž, akože je to, ako? – spytoval sa už celý prevrátený.

Brožek vari nikdy nebol taký ochotný vo vysvetľovaní ako teraz, a vskutku tak zreteľne predniesol vec Šúplatovi, že tento ani mak nepochyboval viac o tom, že žreb jeho vlastnej kuchárky vyhral dvestotisíc. Tu sa mu začala chyža dookola krútiť, v hlave mu hučalo a v duchu videl Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; razom sa mu teraz zdalo, že vidí všetko, o čom prv vedieť, čo prv vidieť nechcel, ako Ľudmila za inými pozerá, ako Hovorková len parády chce vytínať, vari aby dlžníkov oslepila a bohatých frajerov prilákala; teraz ju čuje, ako Brožka víta a Ľudmile pre Milenského stoličku podať káže, ako mu pred nosom dvere zatvára, slovom, všetko sa mu vidí teraz tak, ako Hurdálková hovorila.

A nad všetkými týmito obrazmi svojej mysle videl Ilonu.

Nikdy sa mu ešte táto jeho verná slúžka nezjavila v takom svetle ako teraz, jej tvár videl ako tvár anjela, videl ju ďalej s vyhrnutými rukávmi dlážku drhnúť, chyžu usporadovať – a na jej truhle sa presúšali veksle.

– Jaj, čert ma tu po týchto bruchoslavických parádach, tam – tam. ja vidím obraz pravdivej ženy. Lež ako sa teraz von dostať? – Takto si Šúplata šeptal – a v tom okamihu zabudol na všetko predchádzajúce, nevidel nikoho, neočul nikoho, až keď už mal chuť načisto zutekať, padlo mu oko na Brožka, ktorý ho tak meral, že mal svoje ostré oko celkom naňho uprené, a toho sa tak ľakol, že razom chmatol svoju trstenicu, schytil širák a poberal sa ku dverám. Keď bol Šúplata pri dverách, Brožek sa rozosmial a čosi šeptal Ľudmile, ktorá tiež pyšteky zalryzovala. Šúplata sa ešte raz obzrel – jeho oko sa však zas stretlo s Brožkovým, takže ani to, čo chcel naposledy povedať, nemohol – a len tak, ako sa vraví, od kľučky sa odoberúc, hrbolcoval dolu schodmi.

Teraz nastávalo nové nastrunenie harfy. Nikto z prítomných nechcel začať reč.

Hovorková sa stavala, ako čo by sa hanbila za takého hosťa, ale vo svojom srdci smútila trochu, lebo sa jej zdalo, že jeden istý sokol odlieta, medzitým čo druhý, neistý, ešte len obletuje okolo nadstaveného osídia. Tento sa jej lepšie páčil, zato ho nechcela lapaním tamtoho poplašiť. Potešovala sa v duchu len tým, že čo priam by aj sokol Brožek uletel, ona predsa ešte sokola Šúplatu svojimi kumštami spiatkom privábi.

Šípila, prečo Šúplata odbehol, lebo tú jeho Eifersucht často vybuchovať videla, ale znajúc dobre toto pole mužskej náruživosti, dôverovala svojim schopnostiam, mysliac len tak pre seba, že ona Šúplatu uspokojí.

Ľudmila sa pod noštek usmievala, Brožek a Milenský čakali tiež čosi, ale predsa len na tamtoho prišiel poriadok začať, čo on aj najspôsobnejšie vykonal. Dal sa totiž s Ľudmilou žartovať – až sa jej tak položartom-polonaozaj za milenca navrhoval – ak by ešte takto dakoho v srdiečku zarytého nemala.

A Hovorkovej nič iné nebolo treba ako to, ona to najradšej videla keď sa Brožek mal okolo Ľudmily. Chcela priam rozkazovať Ľudmilke, aby pripravila čaj pre hostí, ale vidiac, že sa Brožek s ňou dobre zabáva, tašla sama. A to bola pre Milenského voda na mlyn, lebo tento náš šuhaj sa už tak bál Hovorkovej, že sa mu zdala byť ako diabol, a keď odišla, cítil sa ako od diabla oslobodený.

Ale teraz sa Milenský aj na samého Brožka hneval, lebo videl, že sa on len okolo Ľudmilky obracia a na nahováračstvo celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, aby začal svoju prácu, a teraz mu práve svoju nevôľu po latinsky dal najavo. Ale Brožek mal čosi v hlave, čomu Milenský nemohol porozumieť, a tak sa ani na Milenského veľmi neobzeral, ale sa len okolo Ľudmily vrtel. Túto počínal už tiež omŕzať, lebo by si ona bola rada v neprítomnosti Hovorkovej s Milenským dač poštebotať, lež Brožek to vedel prekaziť.

– Vieš čo, – hovoril Milenskému, keď tento dobiedzal doň, aby robil, čo má, aby sa presvedčil, ako stojí jeho budúcnosť s Ľudmilou, – vieš čo, – povedá, – teraz pôjdeme domov, a ty dnes nič nesmieš zvedieť. Nechaj tvoj osud len na mňa. Ver mi, že všetko dobre vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.

– Vari aby si ty mal viac času... – odsekol Milenský a celý zblednutý hľadal svoj širák. Medzitým išla Hovorková s čajom a prinútila ešte ostať oboch, kvôli Brožkovi totiž aj Milenského. Potom vodila tamtoho po svojich chyžiach, chválila sa svojím Jankom Dávidom, lichotiIa mu, a tak sa s ním láskala, ako čo by ho sama chcela za muža mať. Brožek vystrájal fígle so starou aj s mladou a to všetko namiesto ohovárania Šúplatu, namiesto nahovárania Ľudmily za Milenského – a Milenský to všetko videl a zahorel nenávisťou k Brožkovi. V tomto okamihu by ho nebol ľutoval sekať. Najhoršie bolo preňho vidieť, ako sa aj Ľudmila s Brožkom dobre zabáva. Toto ho do omdletia ducha priviedlo tak, že nebol schopný na dáky skutok. Hlava mu horela divým ohňom – vtom lapil svoj šírák a poberal sa preč, sklonenou hlavou k zemi prehodil pár potupných slov k Brožkovi – ako k zradcovi jeho priateľstva, ako k pôvodcovi svojho nešťastia a chladne sa pokloniac starej a mladej, opustil chyžu. Brožek by už bol rád napravil všetko, ale bolo neskoro; chcel aj sám odísť – bojac sa o svojho priateľa, lež Hovorková sa skoro naňho privesila, len aby ho zadržala.

Milenský. ani nevedel, ako prišiel domov a celú noc prezúfal a prebolestil. Brožek sa síce tiež dlho nebavil u Hovorkov – ale k Milenskému sa už doklepať nemohol.

Tu vidíme, že každá prepiatosť necháva za sebou omdletie. Ani priateľovi to nepristane, ked priateľov pokoj na próbu stavia. Túto sententiam moralem porúčame medzitým, než ďalej postúpime, nášmu láskavému čitateľovi na svedomité pováženie a „aplikáciu“ na seba.

9[upraviť]

Šúplata bežal od Hovorkov ako blázon. Na ceste len tak hlavu strčil medzi dvere do Hurdálkov a vyrapotal: – Pravdu, veľkú pravdu mali, pani Hurdálková, – a s tým fujas matias utekal ďalej. Darmo vybehla za ním Hurdálková, darmo volala jeho poctivé meno, on len cválal po uliciach – až sa pri svojom vlastnom dome zastavil. A tu ani nešiel rovno do svojej chyže, ako mal starú obyčaj, ale hneď do čeľadníka k Ilone.

Zastal si ku kachliam, ohrieval sa, šúchal rukami a nevedel, ako sa má prihovoriť milej kuchárke. Lež predsa mu prišlo na um: – Ale, povedá, – čože si lepšie nezakúrite, Ilonka moja?

Ilona sa tak trhla, ako čo by ju bol dakto po papuli fľasol, keď očula tak pekne hovoriť svojho pána, lebo od Silvestra mal on papuľu akúsi nadutú a Ilone máločo dobré povedal.

– Ej no – kde nabrali tú Ilonku? – posmešne sa ho spytovala slúžka.

– A čože si to pigľujete, Ilonôčka moja drahá, – počal sa žartom spytovať Ilony pigľujúcej biele šaty.

Ale tá mala hneď odpoveď.

– Hm – čo pigľujem? Ich krágliky na sobáš a môjmu kulifajovi košielenku – tiež na sobáš. Myslia si vari, že sa ja nemôžem vydať zato, že som pätnásť zlatých do lutrie vyhodila a že mi ich oni nechceli vrátiť za môj lós?

– Hm, hm, – dudlal si pod nos Šúplata, – ona ešte sotva vie, že vyhrala; ale doparoma, ako sa len dám do toho. Začal teda nahlas k Ilone:

– Ach, Ilonka moja, Ilonka! Čo viac sa obzerám po tých bruchoslavických pannách, vždy sa len väčšmi presviedčam o tom, že je to pravda, čo ste mi vy o nich už dávno hovorievali: samá svetská márnosť, pán boh nech ma chráni – nikdy mňa ani jedna z nich mať nebude!

Ilone sa usmievalo šťastie, lebo badala, že zas dakoľko rokov prebehne; čo ona sama bude gazdovať u Šúplatoviech Ďorďa.

– Ej, dajbože, aby si naozaj zhnusili tie mazleny, tie márnotratnice, tie klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické panny. Veď to nič nevie, len sa frntiť, len po báloch sa blázniť, širáky nad širáky, vikliere nad vikliere, šály nad šály nosiť – však som ja dávno hovorila, pre nich to nič nie je súce. Ale – nech si urobia, ako chcú, aby mne potom nepripisovali. Ja veru nedbám, čo urobia, to, ale len to si prosím, aby mi povedali, čo naozaj mienia, lebo mne sa triafa šťastie môj kulifaj nezabudol na mňa, a to je len predsa pravda, že stará láska nehrdzavie, a naposledy, keď chcú vedieť, ja mám...

Takto rečnila Ilona, ale dorečniť jej nedal Šúplata, čo bol všetok skonfundovaný a bál sa, že Ilona sa začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.

– Nie tak, nie, Ilonka moja, – počal jej skákat do reči, – povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, musím povedať – čo oddávna myslím. Ja nechcem nijakú Bruchoslavičianku, ale ani sa ďalej trápiť nebudem v tomto slobodnom stave; nie je dobre byť človeku samému, čítame v Písme svätom. Lež, vieš ty čo? Ja som už tak poznal tvoju vernosť, tvoju spravodlivosť, tvoju schránlivosť, usilovnosť, pracovitosť, že veru, čo len na teba pomyslím, vždy sa mi zdá, že by sme sa my dvaja len predsa najlepšie k sebe hodili. A ver mi, duša moja, že som teba vždy mal pred očami, kedykoľvek som si obzeral ženu. Sľúb mi teda, že...

– Ale, ale, čože to posmechujú – hanblivo sa uťahujúc od Šúplatu, hovorila Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.

– Dobre je, – šeptal si Šúplata, – ešte nevie nič o lutrii. Ale pravda – veď to len teraz v novinách prišlo. – Dal sa teda hlasito a úprimne rozprávať:

– Nabok všetky žarty – nabok všetko neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a chudoba sem, chudoba tam, láska nehľadí bohatstvo. Či chceš – či nechceš, ale pomysli, že ja bez teba šťastný byť nemôžem.

– Ale, ale, och, no, ale akože to bude? – omykala sa Ilona, – veď by ma tie bruchoslavické panny zjedli od hnevu – a ani takých šiat nemám, už by som sa len tiež musela podľa ich stavu nosiť.

– Ja budem tvoj muž, tvoja ochrana, keď by ťa kto zjesť chcel, a šaty, o tom potom! Len mi ty sľúb! – Takto ju posilňoval Šúplata.

– No, – povedá Ilona, –keď to už len má a má byť, nech sa stane božia vôľa, čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Ja ich, mladý pánko môj – veru tiež veľmi, a to už oddávna ľúbim a chcem ich vernou manželkou byť.

Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej na tvár taký bozk (lebo božtek sa to nemôže menovať), že by sa mľasknutie bolo mohlo do tretích susedov očuť.

– Ach, to som si ja ani nezaslúžila, – odpovedala hanblivo Ilona, – ale keď je už tak... vtom otŕčal aj Ďorď svoje líce a bozk od Ilony bola druhá pečať vernej lásky.

– Lež ako k tomu, – starala sa teraz Ilona, – prípravy dáke sa len musia urobiť, veď sme nie vdovci.

Nič, nič, – hovoril Šúplata, – nijaké parády. Pôjde sa zajtra na faru, z fary pre dišpenzáciu, potom sa dáme aspoň raz ohlásiť v kostole, aby si ma bruchoslavické panny zo svojich lajstrov povytierať mohli, a po kázni hneď sobáš. A – punktum, koniec reči!

– Ale by to bolo možné – tak chytro? Čudovala sa Ilona, – no veď oni tomu rozumejú, a čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Aspoň nebudú mať ľudia času nás ohovárať, po sobáši nech ohovárajú, koľko budú chcieť.

– Tak – tak, nech ohovárajú, to sa mi páči, Ilonôčka moja, – a zas si bozkal svoju sľúbenicu Šúplata. A toto mu už len skôr pristalo – ako tam obšmietať sa okolo Ľudmilky, no či nie?

Veru hej, odpovie každý nefilister, majúci náhľad na vec.

Po tejto dohovôrke odišiel Šúplata do svojej chyže a skákal ako cap od veľkej radosti nad dvestotisícami – aké sa zajtra s jeho veksami spájať budú pri oltári.

– A to už len bude inakšia komasácia – lebo to viem, že Ilona moja nijaké dlhy nemá. – Tak sa potešoval.

Taktiež Ilona skákala vo svojej kutere od radosti, že bude pani Šúplatová.

– Len aby ho ešte do rána dakto neodviedol odo mňa, keď sa tu len všetko ľudia dozvedia. – Takto starostlivo si hovorila Ďorďova sľúbenica, a umienila si celú noc nespať a usilovne strážiť, aby sa nik k jej pánovi nedostal.

Ale aj Šúplata mal strach, aby sa Ilona nedozvedela, že je bohatšia ako on sám, a aby sa potom ozaj dáky kulifaj k nej nepriškrel, a tiež si zaumienil stráž držať nad svojou sľúbenicou. To bolo pekné, ako obaja len čo kde šuchlo – razom vyskakovali zo svojich chyží a najprv Šúplata sa ubehal a pod bránou opitého kulifaja nájduc, von ho vyšmaril, ale potom zas Ilona Hurdálkovú tým odpravovala, že pána nieto doma. A obaja mali veľkú radosť zo seba, keď si potom vysvetľovali jeden druhému, prečo to robia.

– Ako by to bolo – keby nemali pokoja? – hovorila Ilona.

– Ako by to bolo, keby sa už k mojej sľúbenici takí chalani, ako je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.

A tak nepokojne prešla u Šúplatovcov tá noc pred Troma kráľmi tohto bežiaceho roku, lebo až do rána nespal pokojne ani on, ani ona, totiž ani Šúplata, ani budúca Šúplatová Ilona.

Ale kým si oni vychodia potrebné svedectvá a dišpenzácie – my nazrieme trochu k Milenskému.

Trojkráľová noc bola pre Milenského najhroznejšia zo .všetkých prebdených nocí v jeho živote. Ani sa nevyzliekol zo šiat, keď líhal, ani sa teda neobliekal včasráno na Tri krále. Povstal celý zblednutý a prechodiac sa po chyži, zmýšľal už len, ako by sa dostal von z Bruchoslavíc. Doteraz ho v tomto obmedzenom hniezde len Ľudmila a Brožek zdržovali. Ale teraz – pusto mu je pred očami. Tieto postavy majú teraz preňho celkom inú farbu ako doteraz. V Brožkovi vidí diabla, v Ľudmile anjela, ktorý mu ukazuje z Bruchoslavíc cestu von a žehná jeho kroky na ceste slávy. „Posvätenie sa národu,“ tieto slová vidí napísané na bráne svojho osudu.

– Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj, – takto si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.

Vtom vstúpi do chyže Brožek, lež nebol to už ten včerajší Brožek. Vážny a skôr smutný ako veselý. Podáva ruku svojmu priateľovi, ale ten ju odstrčil.

– Ty si môj zradca! – studeno hovoril. – Ja som tvoj najvernejší priateľ, – odpovedal ticho Brožek.

– Ty si ma oklamal, – odvetil na to zas Milenský a dal sa ďalej doňho tak, že Brožkovi už ľúto bolo. Osvedčoval sa, že včera musel tak robiť – a zaklínal sa mu sväto-sväte, že na tom pracuje, aby sa Ľudmila jeho ženou stala.

– Už som prestal vo všetko to veriť, – zapochyboval nad všetkými jeho rečami a sľubmi Milenský.

– Dnes pôjdeš ešte raz so mnou k Hovorkovej, a tu máš na závdavok moju statočnosť, moju osobu, môj život, všetkým týmto ti stojím za to, že ti Hovorková sama Ľudmilu dá do náručia.

A toto s takou istotou hovoril Brožek, že Milenský sa cítil byť k nemu nanovo priviazaný.

– Dnes bude smiechu po Bruchoslaviciach, usmievajúc sa hovoril Brožek potom, keď mu Milenský sľúbil, že pôjde s ním k Hovorkovej, – a ak sa neklamem, máme sa o tejto histórii aj dosť noviel a noveletiek načítať.

– Možno, – odpovedal trochu upokojený Milenský, – možno z toho povstane aj román, v ktorom ale Milenský bude predstavovať najnešťastnejšieho človeka na svete.

– O tom potom – lež aby som nezabudol, prichystaj ten tvoj rukopis mnou popečatený, – ešte aj toto so smiechom dodával Brožek a obzeral sa po pulpite. Milenský premŕvajúc sa v papieroch a v brožúrach, hľadal pakel, a nájduc ho na samom spodku, posmešne sa vyslovil:

– Tu ho máš, aby si sa presvedčil, že tvoje čary toľko vykonali pre môj rukopis ako tvoje sľúbené intrigy pre moju lásku.

– Priam toľko – ak nie ešte viac, – odvetil Milenského dobrý priateľ.

Potom sa rozišli – po kostole mali sa zas zísť. My ich však zanecháme a pôjdeme pozrieť, čo robia u Hovorkov.

Hovorková bola pobožná osoba aj po iné sviatky a nedele, ale na Tri krále – to odjakživa bývalo jej – ísť do kostola. Zavčasu sa teda aj teraz ako obyčajne vystrojila – a ešte nikoho nebolo v kostole, ona sa už vo svojej rodinnej stolici modlila. Ale odkedy do kostola chodí – nikdy ešte taká nepokojná nebola pred službami božími ako priam dnes. Lebo čím viac sa ľudia schádzali – tým viac obzerania sa na ňu, tým viac šeptania o nej bolo. To bolo už do nevystátia, ba by bola tuším z kostola vybehla, keby len trochu nebola hľadela na to, čo ľudia budú o nej hovoriť. Za posledné útočisko si vzala modlitbu a chcela sa celá do nej pohrúžiť, ale neviem, akú knižku mala, keď nemohla naskrze takú hlbokú nájsť, takže jej myseľ vždy len navrch vyliezala. Ba ani len z tej kázne si dnes nič nezachovala, bár pán farár tak kričal, že sa celý napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie sa a obzeranie na ňu. Už sa v duchu zas zariekala, že nepôjde viacej tak včas do kostola, lebo Bruchoslavičania ako vzdelaní a osvietení ľudia majú obyčaj vždy len na samú kázeň chodiť, takže z domu sa síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto do kostola idú po kmotrách, strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich priateľoch – až trúfajú, že sa už kázeň začne. Tak sa stáva, že oni ešte pred kostolom zvedia všetky nové, ak sú aké v meste, klebietky a novinky.

Hovorková teda, ktorá mala tú slávu, že hneď všetko najprv zvedela, už nejeden raz taká nešťastná bola, že pre to svoje včasné chodenie do kostola len na ceste z neho sa o tom alebo inom novom dočula, čo ju tak mrzievalo, že už koľko ráz si zaumienila len neskoro chodiť do kostola, aby nemusela potom od hocakej meštianky sa o novinkách dozvedať. Ba viac ráz sa jej to prihodilo, že medzitým, čo sa ona v kostole modlila, dačo zaujímavé sa v meste stalo, o čom všetci ľudia chýr už do kostola doniesli a ktorí nedoniesli, teda sa ju pri kázni od susedov dočuli. Ale také dačo sa jej predsa nikdy nestalo ako teraz.

Kázeň sa jej už taká dlhá zdala byť – ako rok, nevedela sa toho amen dočkať. Už neverila, len skôr sa von dostať, ale vtom zahrmelo – amen. Lež ak sa hnevala Hovorková, doteraz na to samé šeptanie a obzeranie sa na ňu, mohlo ju od hnevu rozhodiť, keď na tie isté svoje uši, na ktoré s krikom povedanú kázeň neočula, teraz potichu ohlasované ohlášky očúvať musela, lebo veru krem všetkého žartu ohlasoval pán farár v mene blahoslavenej Trojice svätej poctivého mládenca pána Šúplatu Ďorďa s poctivou pannou Ilonou Škrabáčkovou, jeho budúcou, vernou a úprimnou manželkou, a to razom po prvý, po druhý, aj po tretí raz. Bolo to iba teraz dívania a divenia sa, šepotu a chechotu ani konca ani kraja, a Hovorková musela všetko zniesť.

Môže si môj láskavý čitateľ predstaviť, čo sa to všetko v srdci tejto šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja o tom ani písať nejdem, lebo je to nemožné. K tomu ja som sám v Bruchoslaviciach odjakživa málo radosti nachádzal, zato ani túto hrôzu pre takú bruchoslavickú figúru, ako bola Hovorková – opisovať nejdem. Že to bola hrôza pre Hovorkovú, to vie síce každý, ale kto len raz bol v Bruchoslaviciach a zná tento ľud celkom na klebetníctve založený, klebetou počatý, zrodený, odplekaný aj pochovávaný – ten mi to uzná. Ona si už len v slzách obľahčenie hľadala, a zastrúc si oči bielym ručníkom – neobzerajúc sa ani na to, čo ľudia budú o nej hovoriť – utekala z kostola.

Šúplata s Ilonou pekne vyočúval svoje ohlášky po kostole predstúpili so svedkami pred oltár, a prv než polhodina odbila, boli oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh spojil, to nijaký človek nikdy nerozlúči.

– No, nech sa už bár o zem hodí Hovorková, – hovorila potichu Ilona Šúplatovi, vychádzajúc pri jeho boku von z kostola.

Šúplata bol v dlhom kapute oblečený a Ilona mala na hlave rozmarínový veniec, šaty len také, aké mohli tak nachytro pozhľadávať, aby predsa obstála ako meštianka. Ostatné sa malo už len po sobáši doplniť.

– Či ju videli – ako sa metala? – spytovala sa verná manželka svojho manžela, ale tento nič neočul, nič nevidel – iba rátal tie sumy, ktoré sa mu ako následok tohto skorého sobáša dnes-zajtra na jeho stolíku zjavia. Tak došli s dakoľkými dobrými priateľmi do svadobného domu.

Ale Hovorková? Táto chudera nevedela ani kade ide, ba tuším potoky sĺz za ňou sa liali, tak nariekala – rozumie sa od hnevu. Ledva dotrielila do svojej chyže – keby len o dom ďalej mala ísť, bola by tuším tam spadla, celá mdlobou a žiaľom a hnevom premožená. Ale ako vstúpila do svojej chyže tak sa jej poľahčilo, lebo našla tam ľudí pre ňu teraz najmilších, akože by aj nie, keď sa jej celý zástup v kostole zhnusil – a tu u seba vidí Brožka a Milenského. Vo chvíľke pribehla aj Ľudmila.

V lone svojej rodiny a dakoľkých dobrých, nás milujúcich a ctiacich priateľov najlepšie si oddychujeme po verejných porážkach.

Sám Milenský prichodil pyšnej Hovorkovej akýsi milší a príjemnejší. Ale Brožek – no ten sa jej ukázal priam ako anjel potešiteľ. Všetci traja už vedeli, čo sa stalo, ale sa veľmi múdrili, aby stará ich furtácku radosť nezbadala. Všetky kumšty vynaložila síce Hovorková na to, aby ukryla svoj hnev, svoje pohnutie, svoj žiaľ, ale – predsa sa len kedy-tedy vyzradila – až naposledy celkom popustila svoj hnev. Po daktorých nepatrných otázkach a odpovediach nemôžuc už ďalej zdržovať u seba najnovšiu svoju novinku, spytovala sa svojich hostí, či vedia, čo je nové?

– A čo také? – razom sa všetci ohlásili, hľadiac na blednúcu tvár Hovorkovej, ktorá si takto začala:

– Ani by ste si nepomysleli, ani by sa vám nesnívalo – Šúplata – tá šepleta, ten hulvaj, tá nemotora, mal dnes so svojou dievkou ohlášky. Len nech si pomyslia, páni moji, tento gemeiner Mensch sa ešte opovážil ku mne prísť, moju Ľudmilu pýtať.

Ale tu sa ďalej nemohla premáhať, pustila sa do plaču z toho do nového šprihania na Šúplatu až tak zubmi zaškrípala.

– Mne takú hanbu vykonať! To neznesiem! Vláčil sa mi do domu, behal za mnou, prosil ma, aby som mu len dovolila do môjho domu chodiť! A pane ani mi len slova nepovedal, lež ja tam v kostole musím jeho sprosté ohlášky vyočúvať! – A zas sa rozplakala.

Ľudmila sa len tak bokom uškierala, Brožek mrdal fúzikmi – a Milenský tiež nesmútil so smútiacimi, ale sa v duchu radoval s radujúcimi sa.

– No – už ma ten doriadil, ten naničhodník, ten žgrláň, ten klát hnilý, smradľavý. Či ten bol hoden, aby som ho ja pustila do svojej chyže? Svoju dievku si vzal – a taký človek chodil k mojej Ľudmile – nie, to mi je nie možné zniesť, ja sa pominiem od hnevu, žiaľu a hanby. Veď si budú ľudia na mňa na ulici ukazovať! – Takto Hovorková celá rozhorekovaná nemohla vlastne konca nájsť tej svojej pesničke o Šúplatovi.

Ale Brožek už ďalej nečakal, vidiac, že je teraz pre jeho fígle príhodný okamih. Chytil Ľudmilu za ruku, bozkal ju, bozkal aj starej ruku a hodiac sa na kolená, dal sa prosiť:

– Ja mám dostatočnú satisfakciu z toho pľuháka ako pre toho anjela, tak pre pani babku, ale prv než ju vydám do rúk urazených, prosím o jedno!

Hovorková bola bez seba od radosti.

– Ó, ó, nech vstanú, nech vstanú, ja im všetko urobím po vôli, hovorila Brožkovi, dvíhajúc ho. Ale ten nechcel vstať hovoriac:

– Nie tak, prv nevstanem, kým mi nesľúbia tu pred týmto mojím najvernejším priateľom, že vyočujú a naplnia jednu prosbu, jednu horúcu túžbu môjho srdca.

Hovorková nechcela sľúbiť – ale keď len naliehal Brožek a vstať nechcel, sľúbila mu naposledy dodajúc, „ak len bude možné“.

– No tak, – vstávajúc hovoril Brožek, – tak ich prosím, pre blahoslavenstvo týchto dvoch dobrých duší, nech požehnajú lásku môjho priateľa Milenského a tu tejto vnučky Ľudmilky.

Hovorkovú tento žart tak rozišiel po tele, že sa rozpálila ako oheň, lebo ani také dačo nečakala, mysliac, že Brožek bude Ľudmilu pre seba pýtať, – To sa nemôže stať, ja som si myslela, že oni...

– Ale Brožek jej nedal dopovedať.

– No dobre, – povedá, – nechže ju mne dajú, teraz ju pýtam pre seba, prosím ich o Ľudmilku!

Všetci pozreli razom naňho, lenže Hovorková celkom iným okom, ako tamtí dvaja zaľúbenci.

– Áno, áno, – opakoval Brožek, – ja prosím o Ľudmilkinu ruku.

– Nech nežartujú, Herr von Brožek, to som si od nich nezaslúžila, – okríkla ho Hovorková, ale on stál na svojom a prosil už teraz celým citom na kolenách o Ľudmilu. Hovorková sa už celkom vážne obzerala po Ľudmile, keď sa tá ohlásila:

– Nikdy, – povedá, – nik iný nebude mojím manželom ako tento jediný anjel mojej lásky šľachetný Milenský, – a potupne pozrúc na Brožka, – pán Brožek, čo robíte?

– A ty mlč, – ohriakla ju stará, – a ich pán Milenský prosím, keby nás samých zanechali.

– Nie tak, Frau von Hovorková, – ohlásil sa Brožek, zdržujúc Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky. Ľudmila ma nechce, bár by mi ju babka mala vôľu dať. Lež poradíme si hneď, budeme hlasovať, ja môj hlas dám Milenskému a babka tiež Milenskému, teraz hlasujte vy ostatní.

Hovorková sa zasmiala, ale z privolenia nič nebolo.

– Čože by mi to bola za satisfakcia za Šúplatu – dať moju Ľudmilku za pána Milenského? A oni sľubovali aj mne satisfakciu. – Takto lapala Hovorková Brožka za slová, hľadajúc stadiaľto sa vykĺznuť.

– Hej – hej, pravda je. Nuž a čože by chceli, akú satisfakciu? Keby som im takto preukázal – že si Šúplata Ilonu vzal len zato, že vyhrala tých 200 000 zlatých z lutrie – mali by v tom satisfakciu?

– No to – on by sa aj so svojou šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby mu len doniesla toľkú sumu, ale pre mňa by to nijaká satisfakcia nebola. – Tak odpovedala na Brožkovu otázku Hovorková.

– Dobre, dobre – ale keby som potom zas to mohol vykonať, že by sa Šúplata bol prenáhlil a namiesto 200 000 len šmatlavú Ilonu dostal? spytoval sa zas Brožek.

– A keď budú oni takým bosorákom, že mi budú schopný túto satisfakciu za toho chumaja dať – potom privolím, dobre, nech si pán Milenský vezme moju vnučku za ženu.

Brožek na tieto slová skočil, ruku svoju do ruky Hovorkovej plesol.

– No tak, – povedá, – slovo stojí! Viktória –Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, že si Šúplata vzal Ilonu len pre žreb, ktorý ona bola kúpila a ktorý šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – ktorý však ona predala, a Šúplata nevediac o tom a so sobášom sa ponáhľajúc, tak pekne sám seba natrestal. Toto mi verte – o chvíľu bude o tom každý kohút kikiríkať.

Tu bolo potom smiechu. Hovorkovej bola duša na mieste. A bár sa jej to trochu krivdilo za spisovateľa dať vnučku a svoje bohatstvá, predsa privolila láske našich zaľúbencov, požehnala ich ako dobrá matka. Potom sa strojil obed – a Hovorkovej sa Milenský vždy lepšie páčiť počínal.

Pri obede musel Brožek rozprávať, ako to vlastne bolo s tým Šúplatom. Dlho sa síce zdráhal, ale Ľudmila a Hovorková vedeli ho nahovoriť na to.

– Nuž, ako to bolo? Tak to bolo, že žid Renzef, ten čo sa to zo Schlossbergu presťahoval do Bruchoslavíc a čo to vraj aj židovským spisovateľom pri ktoromsi nemeckom časopise, bol huncút prešibaný, oklamal Ilonu, že vraj ten žreb je hotová banknota, za ktorú, ak si ju za pätnásť zlatých kúpi, dostane vo Viedni dvestotisíc. Sprostá hus sa dala židovi ošudáriť a dala za žreb pätnásť zlatých. Potom sa pochválila pred svojím pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to za ceduľa. Ona chudera v strachu, že pride o peniaze, ponúkla žreb svojmu pánovi, ktorý ju ale vyhnal.

Hovorková bola samé ucho, Milenský ale s Ľudmilou žili zas len sebe, svoje oči videli – ale iné ani nevideli, ani neočuli. – Ilona potom behala po celom meste – až našla jedného mladého blázna, advokáta, človeka ináč dobrého, ktorý, majúc jedného chudobného priateľa, rád by mu bol pomohol. Pomyslel si teda – že pomôže chudobnej dievke, a tých pätnásť zlatých – staví na šťastie svojho priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech má výhru jeho priateľ, ak nie – aspoň bude mať to vedomie, že oklamanej dievke vrátil peniaze.

– Ach – ach, –čudovala sa Hovorková, – ale ten advokát, viem, že teraz nedá svojmu chudobné– mu priateľovi ten žreb.

– To by bolo huncútstvo pred bohom aj pred každým mravným človekom, a takého huncútstva nie je schopný ten istý mladý advokát. Ja viem, že on z dvestotisíc ani groša si nepodrží. Hovorková sa čudovala Brožkovým rečiam, mysliac pre seba, že by ona veru aj huncútom rada ostala za 200000 zlatých.

– Nuž ale, vie o tom ten advokát, že jeho žreb vyhral?

– Vie, – odpovedal Brožek.

– A ten chudobný priateľ vie o tom, že žreb jemu darovaný vyhral? – Nevie,– chladno odvetil advokát.

– No, to nechápem – aspoň v Bruchoslaviciach takého advokáta nieto.

– Že nie? – spytoval sa Brožek a schopiac sa zo stolice, bežal do druhej chyže, kde v jeho kabani Milenského rukopis bol schovaný, ktorý hneď hodil na stôl, rozpečatil – a vytiahnuc žreb 1847, dal sa ďalej hovoriť: – Ale jesto v Bruchoslaviciach taký advokát, lež toho jeho chudobného priateľa nieto viac, lebo môj dvestotisícový priateľ Milenský nemôže sa viac od tejto chvíle chudobným menovať. A tu podal žreb svojmu priateľovi – ktorý, nevediac o čom je reč, len tak stŕpal, vidiac žreb, označujúci sumu hlavnej výhry. Milenský sa nechcel mať k žrebu, ale Hovorková počala naňho mihať, lež to by nebolo predsa Milenského zmútilo. Brožek vedel Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci mu leteli do náručia a chceli so slzami odplácať jeho veľkomyselnosť, lež on sa rozosmial:

– No, – povedá, – čo sa vám robí, za pätnásť zlatých mi ďakujete? To ma ani neoslavuje – ja som už inakšie sumy povyhadzoval bez úrokov a vďaku.

Hovorková rástla od radosti a bola by až do povaly narástla, keby len trochu ohybnejšie kosti bola mala.

– Ja som sa prehrešil proti tebe, – začal sa kajať Milenský.

– Hej? – žartoval Brožek, – no, to je pre mňa veľká satisfakcia za tvoje dišputácie, že uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva svoje chyby. To musíme dať do novín!

– Ja som sa prehrešila proti vám, pán Milenský, – takto sa zas kajúcne ohlasovala Hovorková. Ale Milenský vyznával, že on nemá čo odpúšťať. Figliar, myslel si, že by potom, keď by veľkomyseľne odpúšťal Hovorkovej, aj on ju odprosovať musel, lebo si bol dobre vedomý, že jej nejeden raz zacietol.

– No ale, braček Jarko, – spytoval sa Brožek Milenského, – povedzže mi teraz, povedz, kto viac vykonal, či moje intrigy pre tvoju lásku, či moje čary pre tvoj rukopis?

– Nemám teraz slov, aby som mohol... – citom celkom premožený počal hovoriť Milenský, ale Brožek nedopúšťal vystupovať sentimentálnosti.

– Halibali, trci-frci, už by si zas romantizoval, ty antiromantik. Čo len chceš? Dal som ti pätnásť zlatých, a aby si mi ani tie nebol dlžen, vrátiš mi ich tak, keď ich Šúplatovi obetuješ na svadbu – a koniec reči. Ak ma nechceš uraziť, ani to viacej nespomínaj.

Potom dal tento junácky šuhaj ešte požehnaní budúcim mladým manželom a seba ako skorého družbu odporúčajúc ich priateľstvu odišiel veselý domov.

Hovorková s Milenským porobila poriadky na svadbu, ale mladoženích s nevestou robili poriadky čo sa božtekov a ich srdiečka týka, ale najmä vo veci budúcej cesty do Viedne pre 200 000 zlatých, ktorú hneď na tretí deň po svadbe – a tak už na druhý týždeň ustanovili.

Nám teraz už nič neostáva, ako dáko poriadne zavŕšiť Tri krále.

Ale kde a ako?

Tu, u Hovorkov, nieto ani svadby, ani bálu; hľa – veď bálu nieto ani v celých Bruchoslaviciach. Poďme teda ešte trochu aspoň do svadobného domu. Keď sme reku začali Silvestra u Šúplatov dokončíme tam aj Tri krále, aby sme in facie loci pamätnú históriu, ktorá sa od Silvestra do Troch kráľov tohto roku v Bruchoslaviciach prihodila, dokonávať sa videli a presvedčili sa, že dlhé do vohľadov chodenie, alebo vlastne vo vohľadoch bývanie, predsa len je istejšie ako také náhle zaľúbenie.

10[upraviť]

Prichodí mi hovoriť o Šúplatovi. Nebola uňho veľká svadba, ako sa to aj čakať mohlo. A bár by ani tak dlho nebola trvala – ako trvala.

Prečo?

Preto, že Šúplatovi aj to dlho bolo čakať, keď maličká rodina a svedkovia sobáša do večera pri poháriku vína a dobrej husacine vysedávali. Rád by bol býval už sám so svojou Ilonou. Hľadel si to síce nahradiť tým, že zakaždým, čo len von vyšla, vždy za ňou vybehol, ale nič si s tým nepomohol. Lebo mu nikdy nemohla vyrozumieť, čo chce, čo pýta.

– Pane bože, čo len chce vždy odo mňa? – Takto sa sama seba spytovala Ilona, – čo len, aký črep chce? A že vraj aby som ho nestratila. Ale ja budem črepy opatrovať? Aký črep, čo za črep?

Keď tak pod chvíľou len vybiehal Šúplata za Ilonou, prorokoval Šúplatov krstný otec Ďuro Múka, mlynár, šťastné manželstvo a za každým proroctvom vsotil pohár do seba.

– Veď, – povedá, – ani len na chvíľu nemôže byť bez nej.

A ostatní prisviedčali – až povyprázdňovali džbány. A vidiac, že Šúplata neposiela po nové víno odobrali sa aj oni na svoj pokoj.

Ako posledný vychádzal z chyže, zaprel Šúplata sám za ním dvere a odrazu sa dal do svojej Ilonôčky s otázkou, až na mrzutý tón už vychádzajúcou.

– Ale čože mi už raz nepovieš, kde máš ten žreb, aby si ho potom dáko nezapotrošila. Ty ešte ani sama nevieš, že tvoj žreb...

– Ale veď sa dosť hlavy nalámem na tom črepe, či žrebe, či čo je to, veď ja tomu ani nerozumiem. – Tak sa Ilona vyhovárala a akýsi strach sa jej počínal kosťami prechodiť.

– Nuž, – ohriakol ju Šúplata, – či žreb, či lós, jedna strela, dosť na tom, daj mi tú ceduľu, čo si to za ňu pätnásť zlatých Renzefovi dala!

– Ahá – ach no, viem, viem už teraz. Kto by teraz na pätnásť zlatých myslel, keď ma také štastie stretlo. ja reku že je to dáka interesová kniha, ktorú mladý pánko hľadajú, ak by reku bol dakto interes doniesol. Ach – a ono je to tá ceduľa, čo si mi to nechcel za ňu vrátiť peniaze? Ale som ja len naozajstný blázon bola vtedy, že som sa tomu Renzefovi dala tak okabátiť. A ako si ma ty nemilosrdne hrešil, ja som si skoro zúfala.

– Nože netrkoc mi už toľko za ušami, ale dones ceduľu,– rozkazoval netrpezlivo Šúplata.

– Vari ma chceš zas hrešiť, že som si tých pätnásť zlatých radšej na svadbu nenechala? Či nie? Ale mi sľúb – že ma nevyhrešíš. Bár si ma ty odohnal neodohnali ma inde.

A s tým sa šmotŕňala von. Šúplata sa prechodil veľkým krokom po chyži. Ale Ilona nedala na seba dlho čakať a v okamihu vpálila dnuka a šmarila na stôl piatku a tri strieborné dvadsiatniky, usmievavo vraviac:

– Vidíš, muž môj, vidíš; že som ti ani tých pätnásť zlatých nestratila, ktoré som sama už mala za stratené. Tak, hľa, pán boh vzbudí vždy dobrého človeka.

Lež nevedela si vysvetliť, prečo Šúplata tak oči treští a ako päste vyvaľuje.

– Žreb daj, ináč ťa tu zachlomaždím! – zhurtoval z celého hrdla pán manžel. – Žreb, či 1ós, čiže tú istú ceduľu, ktorú si mi na Silvestra aj na Nový rok tu, kde teraz stojíš, ponúkala, tú ceduľu mi daj, to ti hovorím!

Ilona, chudera, nevedela už ani dobre stáť od strachu.

– Nuž veď som im ju, mladý pánko, dva razy dávala, a prečože ma vtedy hrešili a von aj s ceduľou vyháňali.

– Kde si dala 1ós s tým rokom 1847 – hovor! Tak nanovo hrmel Šúplata.

– Ja už 1ós nemám – a rok 1847 majú tam v tej knihe, mladý pánko. – Tak chcela ukrotiť Šúplatu, ale ten len dorážal na žreb.

– Nože, nech sa už len nehnevajú, mladý pánko, veď im ja tú ceduľu donesiem; pán Brožek mi ju odkúpil – a ten mi ju veru zas prepustí. Čo som sa naprosila starého pána – nechceli mi ju odkúpiť, až som na ulici stretla mladého, a tento dobrý mladý pán mi na moje prosby vyčítal hneď hen tých istých pätnásť zlatých. Ale keď im toľko záleží na tom – nuž veď im ju donesiem. – A schytiac peniaze zo stola, ponáhľala sa von.

Šúplata sa pleštil na posteľ, a tak ťažko vydychoval, že by človek bol myslel, že ho v okamihu porazí. Srdce mu stískalo čosi – a po chrbtovej kosti sa mu zimnica prechodila. Dal sa rozmýšľať o svojom veľkom nešťastí, lebo to na prvé pomyslenie vedel, že Brožek nie je taký blázon, aby vydal žreb, ktorý 200 000 vyhral. A toto mu tak prišlo k srdcu – že sa celý rozľútostil a rozplakal, takže sa nielen celý jeho dom a dvor, ale celá ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom plači sa mu predsa obľahčilo trochu na srdci.

– Tam , – povedá, – mojich dvestotisíc zlatých, – a s tým obrátiac sa na druhý bok, tak tuho zaspal, že ho ani Ilona svojím buchotom nezobudila.

Pani Šúplatová skutočne išla k Brožkovi. Na ceste ju stretol Renzef, ktorý sa priam k nej poberal. Chcel jej odkúpiť lós, že vraj jej dá sto zlatých zaň. Šudier, chcel ju zas ošudáriť, ale ona celá uplakaná ho prosila – či by jej nevedel takú ceduľu zaopatriť, lebo že vraj pán sa jej veľmi domáha. Židisko sa poškrabal za uchom – a myslel na druhé šudierstvo, keď sa mu toto nepodarilo. Ilonu Šúplatovú, keď prišla k Brožkovi, odoslali k Milenskému, ktorý jej síce ukázal ceduľu, ale namiesto nej dal jej ešte pätnásť zlatých a odoslal ju spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho v šťastnom manželstve s pánom Šúplatom zdržoval.

Tak s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona domov v tej nádeji, že sa tými novými pätnástimi zlatými, ktoré jej pribudli, jej pán uspokojí.

Ako sa Šúplata prebudil a ako on svoju paniu trstenicou mastieva, o tom už rozprávať nebudeme. Dlho by nám to trvalo – a mohli by sme tým daktorej inej pani Šúplatovej aj uškodiť, keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý podobne oklamaný ženích ľahko palicu schytil a svoju Ilonu vymastil.

Lež to sa len už teraz spýtať môžeme, a to nielen v bruchoslavickom kasíne, lež aj veľacteného nášho obecenstva: Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach? Lebo ona je usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov a, slovom, rínok je jej najmilšie miesto.

Tento párik je teda druhý párik v Bruchoslaviciach, ktorému je ten čas od Silvestra do Troch kráľov najpamätnejší na svete