Nauka reči slovenskej

Údaje o texte
Titulok	Nauka reči slovenskej
Licencia	PD old 70

Predmluva

Od vjacej rokou zabávau som sa s tou mišljenkou, čibi nebolo pre rozviťja duchovnjeho života roda nášho slovenskjeho užitočnejšie, ba práve potrebnuo, abi sme sa k nárečú nášmu prihlásili a ho pri viššom samích seba vzďelávaní, ňje len v živoťe domácom, ale aj v obecnom užívali. Ale tu zaraz, ako táto mišljenka u mňa povstala, vistúpila i tá v duchu mojom, či mi skutočne máme vlastnuo nárečia, či je to ňje len rozličnorečia Česťini, čo mi Slovenčinou, nárečím Slovenskím volávame, i viďjac, že rozhodnutia otázky prvej od tejto druhej visí, zabrau som sa do skúmaňja Slovenčini i pretrjasau som ju zo všetkích strán, bo jestliže bi sa to potvrďilo a Slovenčina len rozličnorečím Českím bola, zbitočnuo bi bolo chcjeť Slovenčinu na reč spisovnú povišuvať a to čo vlastnjeho závazku a života ňemá na nohy staveť, ale zas naproťi tomu keď bi Slovenčina naša zvláštno nárečja bola a sa v ňej osobitní život bol zavjazau, život tento pestuvaní, napomáhaní museu bi i život duchovní kmena nášho mocňe napomáhať, silňejšie ako Češťina dosjal pohibuvať i jeho rozviťja sa omnoho vjac ako táto oblahčuvať. Pristúpiu som teda k rozoberaňú Slovenčini i po pilnom skúmaňí poznau som, že v skutku je Slovenčina z každjeho pri tom ohladu zvláštno nárečja, v ktorom sa silní a svježi život ukríva i len rozviťja potrebuje, a keď som toto poznau i na položeňja kmena nášho v celej roďiňe našej, na zmáhajúce sa jej túžeňja po živoťe viššom i na inšje okolnosťi dostatoční ohlad vzau, za dobruo a potrebnuo som uznau, abi sme sa k nášmu nárečú, k Slovenčiňe, prilásili, ju do našich spisou a do nášho obecnjeho života pouvádzali a ju za nástroj duchovnjeho života nášho vivolili. K tomuto práve teraz bou čas najpríhodňejší, bo po dlhom hliveňí teraz sa k životu prebudzujeme a na jeho krjela chápeme, teraz keď sa život náš opravďiví začína bou ťjež čas vivolaňja do života Slovenčini našej, abi sa ona so životom naším objala a na ďalekú cestu, ktorá sa pred nami sťelje i v ňeprjehladnej ďjalke sa tratí, s ňím sa vidala: jedno druhuo buďe napomáhať a kmen náš sa osvježi i opravďivo ožije! - Prú ale ešťe, lež som sa celkom za Slovenčinu zaujau i s ňou vistúpiť pevňe si predsabavzau, predložiu som vec dobrím rozmislním prjaťelom, takím, ktorí vo vzbudzujúcom sa živoťe našom velikí úďel majú, kmenu nášmu z celjeho srdca prajú i sami ešťe plní svježej životnej sili len na život kmena nášho mislja, preň robja a pracujú, ňje len na anšej minulosťi oči ovesujú ale v budúcnosťi kmenu nášmu život lepší hotovja, i keď som od tíchto po dlhšom rozmišlání to heslo dostau, že i oňi to za dobruo uznávajú a že k tomu pristupujú a ožiťja svježejšje z toho pre kmen náš si slubujú, pustiu som mišljenku svoju, s ktorou som sa od dávna zaoberau.