Múza a mladucha

Údaje o texte
Titulok	Múza a mladucha
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Ktos’ klopal. Kto to? opýtam sa hneď.
„Dievčina“, bola zvonku odpoveď.
.Dievčina? Ach, tak odpustite,
dvier nemožno mi otvoriť;
len predstavte si, prosím, náležíte:
čo by mi riekla moja mladucha
(ba z hanby pod zem bych sa musel skryt...),
keď chýr ten svojím časom
by pošuškli jej do ucha,
že dámu prijal, hla, som?
čo viac i ako mladý zať...
bo žením sa, to ráčte v známosť vziať.'
„Som práve preto prišla“, zaznel zas
za dvermi smutno devin hlas,
„hej, práve preto sem som zamerila;
ó, otvor — Boh ťa za to požehnaj! —
Mne otvoriť preds’ môžeš trebárs raj:
veď ja som tvoja starodávna milá —“
,Čo, stará láska? Och, to vela!
Tým menej vojdeš, čo bys’ ako chcela.
A potom, ako dobre viem,
ja ani nemám starodávnej milej;
lož bola špatná v pravdy odení,
ked v chvíľke rozmarilej
som deve riekol, že ju milujem...
Bol básnický to ľahký zápal,
len oheň slamený,
čo jak sa zrodil, hneď i skapal.
Toť vo mne láska prvá, pravá však;
Boh skáraj ma, ak nie je tak ľ
„Nikoho neľúbils’? Vec nemožná:
si ľúbil kohos’, jednu, a tož mňa;
vpusť: ja som tvoja Múza —
A či i teraz ešte podaromne
ti klopem na dvere,
keď vyznala som meno v dôvere?“
Tys holubička moja rozmilá,
ty, drahá Múza? — Hrúza, hrúza! —
Co si tak pozde mi to zjavila?
Oj, poď dnu, hybaj ko mne,
poď: otvorené dvere do korán,
hľa, otvorená sladký na pokoj
i náruč moja — brána všetkých brán,
v hrad, jasný-teplý srdca city — :
vstúp v moje bydlo skromné;
objím ma, zlatý anjel môj!
Tak je, tys’ bola jediná,
juž miloval som dosiaľ v svojom žití,
i po hrob budem milovať,
ľúbezná, švárna dievčina
ty, ktorú súdby dobrá vôľa
mi k boku preto pridelila snáď,
by aspoň jedna bytnosí bola,
jejž ňádra tikom súcitu
i vtedy ešte bijú za mňa, vtedy,
keď v časiech nevýslovnej biedy
svet opustí ma celý tu.
A tak sa stalo. Chudáka,
šuhaja skoro opustili
priatelia, známi. V tvŕdze chvíli
len ty, vždy v érou rovnaká.
si chovala ho na pamäti,
i ako paprsk v mračnách zlatý
mu techou bolas’, čo tak sám sa trudil,
a družkou mu, kým dlho, trápne blúdil.
A teraz mal bych ťa ja zabudnúť,
k nejž pripája ma toľko svätých pút?
Nie, nie, v tom srdci zbudneš večite.
je ono veľké, dosť sa vmiestite
v ňom obidve, ba pohodlne;
a verím, viem, má pravdu predtucha,
že pri pokoji, láskyplne,
o súcitnosti sladkej hotovizni
tam budete si spolu nažívať,
bo ty a moja mladuoha
ste sestry, vlastné sestry, čo viac, blizny
na nebi ste sa razom zrodily,
na nanajkrajšej hviezde
(hej, najkrajšia z hviezd bola vaša mať!),
v tom istom, z lúčov pouvitom hniezde,
a ztaď vraz na zem ste sa spustily
na krielach z dúhy srkaných
za jedných jari zorí krásnych ranných,
by mňa ste totu blažilv!