Krásneho vzchodu…
Údaje o texte | |
---|---|
Titulok | Krásneho vzchodu… |
Autor | Pavol Országh Hviezdoslav |
Zdroj | visegradliterature |
Licencia | PD old 70 |
Krásneho vzchodu
mi nivou duša,
deň večnej jari usmieva sa jej;
čo upustil len
Boh na zem, každý
kvet zdarí sa v nej v kráse úplnej.
Chyboval jeden
len, viery kvietok,
tá záhrobného viera života:
i ten už vzklíčil,
už kvitne, a ten
to tvoje srdce zasadilo ta.
O čom hen pyšný,
trôfalý rozum
riecť nevedel mi ani slovíčka:
to vysvetlila
a ako snadno
mi tvoja láska, milá ženička!
Oj, nie je tmavým
hrob; zrak slepí nám,
keď pozreme naň, svetlo bujaré,
čo nezvyklou tak
vražbo-potopou
nám zo zásvetia splýva na tváre.
Nie zmaru pustou
je staňou rakev;
lež vľúdny člnok, z tohto krásneho
čo života sa
preplaví s nami
k nábrežiu žitia ešte krajšieho.
To len bych rád znal:
kde rozprestiera
sa onen druhý svet, nám neznámy,
a v akom tvare
ztad prejdeme raz
do neznámeho toho sveta my?
S parútky na sneť
jak slávičí pár,
na hviezdu s hviezdy polieceme snád,
či labute jak
dve budeme sa
na mori večná tíško kolembať?