Básnikova otčina

Údaje o texte
Titulok	Básnikova otčina
Licencia	PD old 70

A költő hazája
(báseň Jánosa Aranyho)
1851

Básnikova otčina
(preklad Pavla Országha Hviezdoslava)
1931^[1]

„Vlasť umelcova je ten šíry svet:
on slávochýru hradská obýva,
a zdĺž tej cesty jemu ženie sneť
v česť každý vavrín, každá oliva.“
Veď nechže, neodporujem,
mu vlasťou, čo ho chová, zem:
no srdce šepce mi, jak búši dnu,
že básnik jednu má — len jednu otčinu.

Tá počína sa tichom vo príbytku,
kde prah, naňž pamäť jeho v onen čas
za predný koniec pritkla svoju nitku.
keď na cestu sa vybral prvý raz;
kam tento vodčí pomysel
sa vracia, by si pohovel —
i holúbka jak na korábu krov,
na rodný sadne vše krb s čerstvou vetievkou.

Tam po známosti obstanú ho vtom
z detinstva vrstovníci do nohy;
mu rodič badká s milým prívetom
v stret, kmeť už — ach, snáď už len nebohý —;
na všetky kúty-vrzgúty
naďapí, jak bol zvyknutý,
hoc na íreku starý gazduje
včuľ Čas: jak príde mu chuť, rúca, buduje.

Čo k nemu znie tam, dôverná reč: hoj,
materinského mlieka sladký tok!
Tá otvorila um mu, srdca zdroj,
k rtom primkla sa, by zvýskly v popevok;
na svite lásky nevinná
jej srozumela dievčina,
ňou „Milujem ťa...“ vyrkla vetu viet,
či zlkala, smutná jak hrdlička, v odpoveď.

A úprimný koľ ľud je príbuzným
mu citom, jazykom; spev jeho, vtač
jak, od úst k ústam liece medzi ním,
O sladkých zvukoch jasot abo plač;
hruď každá je tam vnímavá
pre pieseň, akú spievava, —
i že z nej hlásku nezašlo, to znať,
to čuť mu s istotou: ká rozkoš, blahodaf

I pokiaľ taký otáča ho ľud,
čo v prsiach cíti, nôti ústami
spev jeho, — potiaľ siaha, čierťaž tuť
má spevca domov, za ňou neznámy
on prišlec — zo zvukov čo stká,
to vo skleníku rastlinka,
jej vôňa, farba vyjde na márnosť;
na svete jeden ľud, kraj jeho je a—dosť!

Ztaď, že ten národ, vlasť tú milovať
vie nevýslovne: s mierou k odmene
sa neblíži, juž poskytnú mu snáď,
nevznáša v oltár zištné plamene;
i hoci skrovne, zriedka nájsť
ľza mzdu a vavrín: za tú vlasť,
s tou vlasťou, vlasti tej len žije on, —
jej ples, žiaľhlásajúc, keď udrie v piesne zvon.

Je šťastný, môž’-li hrdou lýrou svit
jej slávy velebiť, ak sviežich rán
niet z minula, i plachty podchytiť
jej nádeje sa prajný zdvihol van!
Spev, čo tu prsty vyvodia,
je hallelujah národa,
v dial sinú jeho ozon zalieta —
a zo sna vyruší i pozdné stoletia.

No hoc ľud hynie, pustne otčina,
hudúcnosť avšak mlčí, zavilec, —
hoc hruď mu k piesni bôľ len rozpína,
svoj domov poet neopustí preds’; —
i, čo jak labuť omdletá
smrť čaká vlastnú — on je tá
národná závierka, spev labutin,
on, smutný varita a zmierujúci syn.

Zdroj a poznámkový aparát

Citované podľa

• maďarský originál: Arany János összes költeményei. Dostupné online.
• slovenský preklad: Hviezdoslavove sobrané spisy básnické. Sväzok XV. Preklady maďarských básnikov. Turčiansky Sv. Martin : Matica slovenská a Kníhtlačiarsky Účastinársky Spolok, 1931, s. 78-80. Dostupné online.

Poznámky

1. Preklad bol publikovaný po smrti Pavla Országa Hviezdoslava.