Šahy

Údaje o texte
Titulok	Šahy
Licencia	PD old 70

Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri –
šuhaj zamyslený na lavici kúri.
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí?
Kto sa na nádeji samej upokojí,
ktorej sa nekorí bezdušná holota
a skutočnosť kazí priechod do života?
Na statočnosť dač’ klásť, mienka obecnosti?
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti,
bez svedomia, lásky – myšlienky pravý hrob,
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob:
výhody, sebectvo – všetky jeho skutky,
opierajúci sa na samé predsudky,
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu,
majúc všetko okrem pravdy a rozumu.
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle
panghart, narodený z klamu a nevole.
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá.
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva –
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť
a necíti, iba keď ho začne páliť,
keď potreba suchá, neodbytná, bledá
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá,
v kostlivca podobe aj smelého plaší,
lump, horší jako ten, čo po noci straší;
potom ži, človeče, v takom obležení!
Hádž sa od zúfania – stav sa nepremení.
A započni dačo! – Len sa pokáž svetu!
Na ulici s prachom ťa vetry zametú,
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom.
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby,
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby?
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda,
za ktorú celú Žid ani babku nedá?
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto?
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.
…

Slnce jasné svieti na šíre krajiny –
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny,
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému,
hora sa ozýva brehu lipovému,
poľana poľane, dolina doline –
život na vystátej vychádza rovine
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká,
vietor príjemného robí prostredníka,
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje
a rovne s vrchami, hoľami spojuje.
Prírody rozkošnej tajomná moc volá
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a,
kde oko, kde srdce hájik nasycuje
a po rovni šírej jarný vietor duje.
Jar táto pamätná bude pre národy,
zore splameneli občianskej slobody.
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo?
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo?
Už akokoľvek je a ako sa stane,
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,
že skorej zabudnú na ňu šíre svety,
ako by mu ona vypadla z pamäti.
Po celej sa varí zbúrenie krajine,
rozbroje vypukli práve na doline.

Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,
náš šuhaj vykvitol na čele povstania.
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami?
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!!

Jedného obesia, druhý sedieť musí
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy.
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu
na príklad vždy živý svetu budúcemu.
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy.
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári.
S kolmi skoro budú hotoví tesári.
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti,
oči prídu zakryť krkavci z radosti,
čo v susedných horách, lesoch poletujú.
Panie na divadlo sa pilne hotujú,
vyletieť ak’ pávy na to miesto skáry –
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári.
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat,
vietor od poludnia už započal fúkať,
každý je ochotný za pospolitú vec –
a celej povesti boh dá šťastný koniec…
…

Ak ste o hontianskom počuli väzení –
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
nejedna dievčina Šahy oplakala,
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
Nie každý vydrží tie moriace muky,
keď sa raz dostane do stoličnej ruky.

Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie.
Kto biede, trápeniu chudáka neverí,
nech počúva v noci stískanie fujery,
ktorú väzeň potme ukradomky lapá,
keď temničiar zaspal, jeho kríž a trápa.
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení,
darmo plače, hluché opakujú steny,
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti,
on sotva potechy už bude videti.
Každý predmet drahý jeho cit zatína,
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina.
Jemu zväzky drahé nedajú potechy,
samá myseľ na ne je kára na hriechy.
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti,
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí.
On, rukou zákona navždy porazený,
iba žije preto, aby bol mučený.
Povedomie trpké cit jeho zožiera:
Držia ho v okovách ak’ škodného zvera.
Cieľ jeho – slobodu – svet neuznáva viac!
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac,
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu,
čo bije na veži bez všeho prospechu
a z jednej do druhej prechádza hodiny.
Čo poviete na to, jestli je nevinný?
jestli nevedomosť a chyba sudcova,
svedkov nesvedomie – nenávisť vrahova,
pomsta, závisť, zrada soka hanebného,
ziskužiadostivosť sudcu falošného,
spiknutie kujonov proti anjelovi
uvalilo naňho hrôzu a okovy?

Jestli ten narobil mu tieto trápenia,
čo nikde nepatrí, iba do väzenia,
čo by ho nemalo ani nebo trpieť,
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet,
a vrah po slobode chodí v povážnosti –
a on padol, obeť vlastnej statočnosti,
v tmavej, bohopustej kynožený sieti,
ak’ by nebol hoden svetla, čo von svieti!?
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti,
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti,
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy,
musí sa odrieknuť už všetkej potechy,
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy
a deliť jedného zločinca osudy,
vydrapený silou zo svojho úkonu,
na posmech poriadkom, súdu a zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov,
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak’ reťaz pospolu,
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!?

Presvedčenie horké padne na temnice,
na bezbožnú ruku hontianskej stolice,
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji,
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí,
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju,
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju –
a na tých bedárov za tými mrežami,
čo sú tam za živa dnuká pochovaní,
od ktorých nežiada inšie viac svet celý,
len aby v tých mukách bezpečne sedeli,
ak nočné mátohy do mraku zazdené,
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené.
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia,
dávno už dejepis hontského väzenia
nemal tak pamätný a nezábudný deň.
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty
hnedky sa rozišli jazyčné povesti;
aby na čudáky ľudí neklamali,
husári pred domom stoličným zastali.
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách
bránou do temného žalára vedený,
vartám najprísnejší rozkaz poručený:
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať.
…

Rok prešiel od našej povesti začiatku,
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku,
viac dejín storočia prešlé nepodali.
Nejedni pamätný ten čas oplakali,
na hýbania, ohne, povstania, prevraty
nejedna narieka opustená mati
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí,
že tu jej potecha padla v krutom boji.
Priateľ spomínava priateľa padlého,
tu deva do poľa hľadí ďalekého
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine,
jej milý zahynul v ďalekej krajine.
Stí zašli obeťou občianskej pokuty
a sú v zemi zhnití a zapomenutí.
Mnohá medzi svetom a národom povesť,
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest,
výklad na zaniklé jedinký dejiny,
tiahne ak’ pútnica z krajiny do krajiny –
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený,
divnými cestami je vyslobodený;
vietor čŕstvy zdúva divné mu sny z čela –
a po dlhej noci tešia sa priatelia.