Úbohý poddaný

Údaje o texte
Titulok	Úbohý poddaný
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

(Životný obrázok z minula.)

Sírou hradskou ciepka poddaný, už s týždeň
trudnú do stolice končiac robotizeň.
Strkom-pieskom vôzok naložil si; pod tou
ťarchou koleso až krušnou škrípe nôtou.
     Tackave s ním rušia koso-rohých hoviad
pár, i že preds’ lezú, sotva spozorovať;
oba trúchle, jak by rozmýšľať sa zdajú:
koľko ráz doviezly už a doviezť majú?

Chudák sedliak drepí zpredku na paroží,
zodratý bič v ruke; v smutný obraz boží
schliapne ver’ mu širák plavý, nech ho sprava
dvoch-troch motúzov to v hŕbe nezdržiava.
     Časom prerve mlkot svoj, súdruhov v jarme
popodurí, ale zavše durí darme,
nevládzu ísť skoršie, od skalenej cesty
paprčky im temer krvácajú miesty.

Sírou hradskou, mrmlot sťa nebeských mrákot,
vtom zďaleka ozve hyntova sa rachot,
len toť zhrmel v diaľke kúdolistej a, hľa,
za okamih vzkrsol. jak zblysknutie znáhla.
     Štyrom sivkom tie dva kosorožce plavé
horko-ťažko len čo vvhýbnuť sú v stave,
a ver’ báť sa boja; hej, úbohé tvory,
nech tak jarmom vládzu, strhnú niekam v hory.

Pyšný kočiš drnčí na kozie si, bičom
šmižká cifrovaným len tak nič po ničom.
Odľahne mu, jeho popanštenej duši,
keď bydľatá biedne švacne poza uši;
odľahne viac, keď môž’ zvolať okázalo:
Krajan, hlavica ti oplakáva salo!
Skoda bolo v krčme nechať jeho cenu,
z tvojej osi zrobiť vdovu zarmútenú.

Vzozrie poddaný, i rečie s chmurou čela:
Ech, ver’ cenu sala krčma nepozrela,
čím obrástol som, strup k ej s’ omasty malý,
rýche vám na koče všetko vymazali.
     No nezačul tých slov svet v hyntove rúči:
neborák, i var’ máš štastie, bo kto ručí
za to, totie ruky opekúnske že ťa
nestrescú za truc tvoj, nepokorné dieťa!