Prostonárodné slovenské povesti

Zo stránky Wikizdroje


Úvod[upraviť]

Národy slovanské vládnu napospol velikými a drahocennými pokladmi svojej zvláštnej národnej poézie. Sú to samorodé, rýdze ako zlato výtvory ducha poetičného, v hojnej miere na tieto národy vyliateho, a obrazotvornosti na krásu a veľkosť bohatej a len týmto národom v istom spôsobe vlastnej. Ony záležajú v hrdinských i milostných, smutných i veselých piesňach, bájach a povestiach. Každý kmeň a národ v Slovanstve má ich svoje vlastné, staroveké i novšie. Staroveké prechoval a prechováva z vekov na veky, z pokolenia na pokolenie skrze ústno podanie, a tie nové vždy ešte tvorí. Sem vlastne padajú spevy a piesne prostonárodné, rozličného druhu a spôsobu. Ale medzi ostatnými vynikajú jak milostné tak i hrdinské piesne južných Slovanov, maloruské dumy a dumky a tiché milostné piesničky (spievanky) Slovákov.

Ku boku týmto krásnym výtvorom a neoceniteľným pokladom poézie slovanskej smelo sa postaviť môžu SLOVENSKÉ POVESTI.

SLOVENSKÉ POVESTI sú výtvory prostonárodnej slovenskej poézie, ktorých pôvod a počiatok padá hlboko do časov najprvšieho národného povedomia. A tak ony sú tie najprvšie kvety poézie jeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvornosti národa ešte mladého a znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.

Že tieto kvety hlboko z národného ducha u nás Slovákov vyrástli a že národ sám v týchto svojich výtvoroch vždy s veľkou obľubou sa tešieval, ukazuje to, že tieto povesti od tolikých století nevyšli z pamäti, ale že až podosiaľ v čerstvosti sa udržali. Od počiatku ich neznámeho, až do báječnej minulosti padajúceho vzniku vyprávajú sa ony a podávajú z úst do úst, od pokolenia na pokolenie, s priemenami síce čo do pobočnosti, ale v podstate vždy tie isté, tie samé! Tisíc a tisíc ráz boli tieto národné veselo-, čino- a trúchlohry v divadielcach tichých slovenských izbičiek, pri lučivovom svetle kozubov a pri hudbe hviždiacich vretien, na dlhých zimných večeroch od k tomu zrodených samovzdelaných ochotníkov bezplatne predstavované. A miešané obecenstvo z malých i veľkých záležajúce, tu dolu i na galérii, nezunovalo ich s obľubou a pochvalou poslúchať. Každý dom v dedine a každý kút v dome má u nás svojich vykladačov a vykladačky, ktorí svojmu obecenstvu temer na každý zimný večer novú povesť predstavovať a vykladať znajú.

Zato ale každé vypravovanie, ktoré v týchto novších časoch pomedzi slovenskú pospolitosť koluje, nie je hneď opravdivá a pôvodná slovenská povesť, prípoviedka, poviedka, rozprávka. Dosť i nehodných toho mena rozprávok medzi ľudom sa porozpráva.

Čo je opravdivá a pôvodná povesť slovenská, to sa musí ukázať a dokázať zo spôsobu a usporiadanosti jej vypravovania, z obrazotvornosti, ktorou sa maľujú predmety az matérie, ktorá sa vypravuje. To pritom samo v sebe rozumejúc, že povesť musí byť i pekná i mravne bezúhonná.

Spôsob vypravovania (rozprávania) je prostonárodný slovenský, tj vo formách gramatických, výrazoch, figúrach atď., slovom v reči a vo vyjadrení cele tak vyvedený, ako si to slovenský ľud sám rozpráva. [ 2 ]

Usporiadanosť slovenských povestí je tá, čo pri dramatoch: Začiatok sa deje hneď od hrdinu povesti alebo od osôb a vecí bezprostredne s hrdinom, hlavným i udalosťami a cieľom povesti spojených. Hrdina povesti akousi vyššou mocou vyvolený je k svojej úlohe — ako u dramatu osudom — druhý, kto by sa na tú úlohu dal, nič nevyvedie a skape i sám. Beh vecí skrze prekážky tragične sa vyviňuje až k cieľu a zakončeniu povesti. Ale toto zakončenie delí sa už od dramatov dosavádnych u Grékov a západných Európy národov povstalých a tvorí spôsob nového slovanského dramatu. Lebo naše povesti len v tom tragične sa končia, že v nich hriešne a vinné osoby zaslúžený trest a smutný koniec berú. Ale nevinný hrdina povesti a osoby s ním spojené odmeny a radosti dochádzajú. Zlý princíp vždy hynie, dobrý princíp vždy nad ním víťazí a udrží sa. Hlavný zjav tragičnosti našich povestí je kliatba, zakliatie, ktoré ako trest a nešťastie vždy pre dáku vinu padá na vinníka, ale spolu s ním i nevinných často zachvacuje, napr. s vinnými rodičmi nevinné deti, s kráľom celú krajinu.

Obrazotvornosť (phantasia) je cele tá, ktorú pri slovanskom národe av slovanskej poézii nachodíme. A tak, ona obživuje a zosobňuje všetko stvorenie, celú prírodu: skala, strom, vták, had, lev, líška atď., životné i neživotné tvory znajú jej hovoriť a ako osoby vystupovať a konať. Všetko, čo táto obrazotvornosť vytvoruje as čím sa stretáme v povestiach, to sa vyznačuje alebo neobyčajnou krásou, alebo velikosťou a ohromnosťou. Nič malicherného, nič nízkeho a podlého vytýkať sa jej nemôže; ač vypravovanie tu i tam pri najvážnejších a pri tragičných veciach do žartu zabehuje. A z tohto ohľadu obrazotvornosť mnohých povestí kolosálnou nazvať môžeme, pre kolosálnosť jej predmetov. Zvlášte vyššie nadprirodzené moci do tohto kolosálneho obleku zavinuje. Zvláštny ale zjav tejto obrazotvornosti je pretvorovanie sa osôb na veci a zvery; týchto zase na osoby (metamorphosis); tak ako to máme v bájach gréckych a rimanských. Lenže v našich povestiach vec pretvorená podržuje i potom vlastnosti osoby a zase naspäť na osobu premeniť sa môže; čo v bájach gréckych a rimanských nemáme. [ 3 ] V našich povestiach nieto príkladu tvorov polčloveka a polzvera alebo veci predstavujúcich, ako boli sphynges, centauri, sirény a tak podobne. Trest a zlé predstavuje nám táto obrazotvornosť ako kliatbu, zakliatie, ktoré padá hneď na jednotlivcov, hneď s nimi spolu na mestá, zámky, kraje is ich obyvateľmi; a ktoré vždy záleží v nejakom neobyčajnom neprirodzenom neštastí alebo v obrátení sa osôb na zvery alebo neživé veci.

Matéria a predmety našich povestí vzaté sú z dávnych pohanských bájí (mythológie) našich predkov, z nich domáceho i občianskeho života. Stretáme sa teda v povestiach s báječnými postavami Slnca, Mesiaca, Vetra, drakov a stríg, veštcov a hadačov; poznáme poťah ľudí k týmto vyšším (náboženským) bytnostiam a ich vplyv na príbehy a vývin dejov ľudských, odkryjú sa našim očiam i ich tajomné svety a zámky. Ďalej nás budú zabávať kráľovia, kráľovičovia a kňahne a ich milostné a bohatierske deje. Pomery rodičov a detí, bratov a sestier, manželov a manželiek, kráľov a poddaných, chudobných i bohatých — to všetko z dobrej i zlej stránky, s cnosťami i chybami sa tu ukazuje. Pri všetkom ale báječnosť so skutočnosťou pomiešaná je. A tak náš národ tu sám seba maľuje, svoje dávne pochopy o božstve i svete predstavuje, svoje vlastné chyby aj cnosti, verejný i domáci život, práva, zvyky atď. opisuje. On si je sám sebe rozprávkou.

Takto sme my pojali a pochopili Slovenské povesti. A len čo pred takýmto súdom i čo do formy, i čo do matérie obstálo a obstojí, to uznávame a vydávame za slovenskú povesť. Ináčej, čo by ako povesť od niekoho asnáď sa vydalo, to bude alebo len fragment, alebo táranina a nepovesť, tie opravdivé babské pletky.

Ale hľa! Takéto vo vyvedení úplné a dokonalé, v obsahu zanímavé a dôležité, z obojeho ohľadu krásne a mravné povesti rozpráva a prechováva si náš slovenský ľud už od stoletia a stoletia. Ale veru od tých mnohých století aj tak sa im vodilo, ako tým zakliatym zámkom a pokladom v nich; o ktorých nik nezná, iba ten, ktorý je s nimi zakliaty, aby ich strážil, až by prišiel ten, čo ich odkliať a na svetlo vyniesť má.

Sláva tohto prvšieho odokrytia a vynajdenia pokladov slovenských povestí v lone nášho ľudu náleží nepodvratne zvečnelému Samuelovi Reussovi, ev. sl. b. kazateľovi vo V. Revúcej, vyslúžilému seniorovi Bratrstva gemerského a napokon administrátorovi Superintendencie potiskej († d. 22. dec. 1852). [ 4 ] Tento všestranne vzdelaný muž a najmä milovník starožitných pamiatok oddal sa vo svojom vysokom veku do zbierania a spisovania slovenských povestí. [ 5 ] Po boku tejto vážnej, vekom síce už načatej, ale v duchu vždy jarej postavy, vystupujú mladistvé tváre šuhajov, ktorí okolo tohto muža ako okolo otca a priateľa sa zhromaždovali a ktorých jeho náruč vždy otvorená čakala a ktorí na jeho ponúknutie so zápalom pracovali. Sú to jeho traja synovia Gustáv, Ľudovít, a Adolf, Karol Hrenčík a Samuel Ormis v Revúcej, August H. Škultéty, Jonatan Čipka, Štefan Daxner a Janko Francisci na Rimave. Tak povstali r. 1840 a 1841 tri knihy v Revúcej, tri zväzky na Tisovci, pritom dva zväzky rozličných pôvodcov — všetko slovenskými povesťami naplnené.

Podobnou horlivosťou vyniká mládež slovenská na evanjelických školách, ktorá do svojich Zábavníkov okrem prostonárodných piesní, porekadiel, hádok, zvykov a obyčají najmä povesti spisovala. Tak máme dva Zábavníky z Prešporka od r. 1842 a 1843, tri

Zábavníky levočské od r. 1844 — 1846 zo Štiavnice, Kežmarku a Prešova po jednom od r. 1843 a 1844, dakoľko povestí v Zábavníkoch mládeže levočskej v Holubici a Považí od r. 1846 — 7 a 1847 — 8. Na rozličných stranách Slovenska napísali rozliční zväzok jeden a vo Važci a Liptove tiež nám neznámi pisatelia zväzok jeden a konečne spísal P. Dobšinský r. 1848 a 1849 tiež jednu osobitú zbierku povestí v Sirku v Gemerskej stolici. V týchto všetkých zbierkach nachodí sa podľa nášho dosavádneho zrovnávania asi 77 samostatných povestí a to pôvodu prastarého a báječného, 7 povestí pôvodu kresťanského či legiend, 21 žartovných a veselých rozprávok a 14 neúplných otáznych kusov — pravda, niektorá povesť aj desať ráz od rozličných napísaná stojí.

Z tejto hotovizne usporiadal a vydal Janko Rimavský I. zväzok, obsahujúci desať slovenských povestí ešte r. 1845 v Levoči. [ 6 ] Ďalšie vydávanie pretrhli nastalé po krajine nepokoje. Po navrátenom pokoji oddal sa do porovnávania celej zbierky p. Ľudovít Reuss vo V. Revúcej. S veľkou trpezlivosťou a obozretnosťou vytiahol obsah všetkých znamenitejších povestí a pozrovnával jednu s druhou. Aj bol pripravil do tlače zväzok druhý, ale že sa nenašiel nakladateľ, obdržala povesti doň určené p. Božena Němcová z Prahy a koncom r. 1857 spolu aj s tými zo zväzku Rimavského na svetlo ich vydala. Z jednej strany sme tu vdační tomu, že ctená spisovatelkyňa tieto skryté poklady Tatier pred oči najbližšieho bratského kmeňa vystavila, ale z druhej strany všetko sa nám tak vidí, že by nás to ani pred svojimi ani pred zrakom celého Slovanstva nectilo, keby sme my naše povesti z vlastného domu, v opravdovom slovenskom kroji, vypraviť či nechceli, či nevedeli.

Z tejto jedinej príčiny, hľadiac na česť národnú, pripravili sme slovenské povesti z nadrečených zbierok do tlače a podávame vám, DRAHÍ RODÁCI, tuto jeden veniec z nich. Tej sme nádeje, že ho vďačne prijmete ako dar nie od nás, ale ako pamiatky z dávnovekej minulosti, od tých, ktorí pred tisíc rokmi po brehoch Hrona, Váhu, Nitry a Rimavy chodili a krásne kvety tohto venca vypestovali.

Nie čo je naše, ale čo je vaše, to si vezmite, Slováci! To prijmite do každého domu, tomu náruč otvorte ak srdcu ho priviňte tak, ako svoj vlastný drahý národný poklad.

August Horislav Škultéty, Pavol Dobšinský.

[ 2 ] Môže síce pravá slovenská povesť aj ináč ako takto, aj v cudzej reči vypravovaná byť; ale, rozumie sa, nebude to viac originál.

[ 3 ] Viď: Ovidii Metamorphoscon Libri XV. — Kremä dva príklady v týchto máme, že osoba pretvorená naspäť na osobu sa mení: v knihe I. Io, dcéra Inachova, z jalovičky naspäť na pannu a Ulysses svojich spoločníkov u Circe zo zvierat naspäť na ľudí mení.

[ 4 ] Už síce i slávny Kollár v I. diele Zpievaniek, str. 12 a 13 podotkýna dve povesti, ale je to len maličkosť oproti ďalším prácam. Aj velební mnísi rádu františkánskeho v Skalici už pred rokmi vydávali rozprávky, ktorých predmety z našich povestí vzaté boli. Lež toto zase bez národného povedomia a práve len ako rozprávky vydávali, v ktorých naše povesti popremieňané alebo aj spotvorené sa nachodia.

[ 5 ] Písal on hneď aj úvahy a vysvetlivky k nim, ktoré si ale na budúcnosť ponechávame. I vyše s tým, čo sme o povestiach riekli, my sme úvahy písať nechceli, ponechávajúc i to jak sebe, tak aj druhým povolaným na ďalej. Len niečo pre lepšie porozumenie a dorozumenie podotknúť sme mienili.

[ 6 ] Za týmto prvým zväzkom my len preto nevydávame druhý, ale samostatne vystupujeme s prvým, že povesti Rimavského len v 500 výtiskoch súc vytlačené nedosť rozšírené mohli byť po Slovensku. Ale ak by taká bola žiadosť veľacteného obecenstva, znovu sa vydať môžu ako pokračovanie k tomuto nášmu vydaniu.

Zakliata hora[upraviť]

Podali: z Gemera Samuel Ormis, Gustáv Reuss; z Novohradu Eduard Škultéty; Aurel Kellner a Daniel Bodický z Liptova; Štefanovič zo Zvolena. Vypravuje August Horislav Škultéty.

V neveľkom domčeku žila si jedna chudobná vdova so dvoma synmi, a tí boli akoby jeden druhému z oka vypadol; vlastná matka ich ledva vedela rozoznať. Bratia títo vo všetkom pekne sa rovnali a matka by ich nebola dala za šíry svet. Tak prechádzal rok za rokom a bolo všetkým dobre.

Ale ako šuhaji dorástli a videli, že druhí do sveta odchádzajú, začalo aj ich von z domu ťahať a povedali matke, že sa chcú do sveta podívať. Tej to nebolo po vôli:

„Ach,“ povedá, „či vám je nedobre doma, že sa chcete do sveta púšťať? Ktovie, čo by sa vám tam mohlo prihodiť, len vy radšej seďte doma a samú ma nenechajte!“

Ale všetko prehováranie neosožilo nič; čo si raz do hlavy vzali, to si nedali vyraziť. Neborká matka plakala deň i noc a všetky kúty vyoblievala slzami.

„Ach, mamo ľúba,“ tešili ju synovia, „už len toľko nenariekajte a nebojte sa tak za nás, — veď azda nejdeme prví do sveta ao tri roky nás máte tu; čo vám dovtedy bude treba, — popredku vám opatríme.“

Tu hneď začali znášať žita, múky, strovy, omasty, dreva, aby všetkého na tri roky bolo dosť. Ako to matka videla, odľahlo jej trochu na srdci a ona im tiež jedno druhé chystala na cestu.

Všetko bolo už pohotove, len ešte kus dobrej pečienky chybelo.

„Deti moje, mohli by ste,“ povedá, „vybehnúť dač zastreliť, — bez mäsa by som vás nerada pustila.“

Chodia, blúdia po tej hore od rána do poludnia, od poludnia do večera; ani len na dáky šľak neprišli. Zobrali sa, že sa vrátia domov.

Tu zo dvoch strán vybehnú dva vlci a začnú sa medzi sebou ruvať. Bratia aj mali aj nemali vôľu do nich streliť:

„Ak by sme,“ povedá, oboch dobre nezlahodili, mohol by sa napaprený vlk do nás oddať; ale sprobujme im hodiť po kúsku slaniny s chlebom.“

Ako im to zahodili, vlci sa prestali ruvať a ako psi šli ticho za bratmi, až ich pekne-krásne ku samému domu sprevodili. Vlkov zatvorili do maštale a oni vošli do izby.

„No, čože ste zastrelili?“ opýta sa matka.

„Nič sme,“ povedá, „nezastrelili, — ale sme doviedli dvoch vlkov a do maštale sme ich zatvorili.“

„Jaj, beda mne,“ skríkla matka, „už je tam po mojej krave! Poďte, bežte ju obrániť!“

Bežali všetci do maštale; tu kravička stála pekne na svojom mieste a vlci čušali v kúte; na pyskoch mali veľké zámky. Nemohli sa nad tým dosť prenačudovať.

Na druhô ráno poznovu sa vybrali na tú poľovačku, ale zas nezastrelili nič, — len nazad idúci zazreli, ako sa dvaja medvedi medzi sebou trhajú. Hodili im po kúsku slaniny s chlebom, — medvedi sa prestali trhať a šli za bratmi ku samému domu, kde ich do maštale zatvorili.

Matka, keď počula o medveďoch, zase sa veľmi preľakla; ale ako šli opáčiť, bolo všetko pri pokoji, aj medvedi mali na pyskoch zámky.

Na tretí deň pohotove nezabili nič, len dvoch levov, čo sa medzi sebou driapali, upokojili a doviedli domov.

„Ako vidím,“ povie matka, „z vašej pečienky je nič!“

A tak čo inšieho bolo, pokládli si do kapseľky, — od matky sa pekne odobrali a tie zvery vzali so sebou.

Tri dni, tri noci stúpali bratia spolu, až prišli na krížne cesty; tam stála jedna lipa.

„Brat môj,“ povie starší, „na medzi sme, — tu sa musíme rozlúčiť. Ty choď tamtou cestou a ja sa obrátim touto. Ale vieš ty čo? Keď sa či jeden, či druhý z nás bude stadiaľto vracať, aby vedel, ako sa druhému vodí, vyrežme si tu do tejto lipy mená a pozapichujme nože! [ 7 ] Kto sa skorej vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena, a keď vyjde krv, môže vedieť, že mu je brat živý, ale ak potečie voda, istotne je mŕtvy.“

Mladší brat na to pristal, hneď si povyrezávali mená a pozapichovali nože. Potom sa podelili so zvermi, podali si ruky a šiel každý svojou stranou.

Za veľa chodil starší brat sem a tam hustými horami, krásnymi poľami, kým sa dostal do jedného mesta, a to bolo celkom čiernym súknom obtiahnutô.

Vnišiel do hostinca a opýtal sa hostinského:

„Čo tu dobrého slýchať?“

„Hja, veru nič dobrého, ale zlého hej,“ povie na to hostinský. „Tu v meste máme len jednu studňu, z ktorej všetci pijeme, ale nám tá voda draho padne, lebo v jednej diere za mestom býva drak s dvanástimi hlavami, ktorému každý deň jednu paničku musia dať zožrať, lebo ak by mu nedali, nikoho by na tú studňu nepustil a museli by sme od smädu pohynúť. Už z dom na dom podávali mešťania svoje dievčatá, a teraz je rad na kráľovej dcére. Zato rozkázal kráľ mesto čiernym súknom obtiahnuť, — ale aj to dal ohlásiť, že kto by sa taký našiel, ktorý by toho draka zabil, že mu tú svoju dcéru s pol kráľovstvom dá za ženu a po kráľovej smrti že dostane celú krajinu.“

Ako to náš šuhaj počul, hneď dostal chuť na hrdô zaťovstvo a povedal, že on chce toho draka zabiť, ak len bude môcť.

Hostinský bežal naraz ku kráľovi, že u neho je taký a taký hosť s troma zvermi, ktorý sa dáva na to, zabiť toho hada; že je síce len prosto oblečený, ale pri tom všetkom že musí byť mocný, keď také divé zvery vedel skrotiť.

Kráľ sa tej novine veľmi zradoval; poslal mu hneď pekné šaty a odkázal, aby nemeškal prísť k nemu. Náš šuhaj sa poobliekal a šiel do paláca aj so svojimi zvermi. Tam mu všetci boli vďační a kráľ mu prisľúbil, že ak toho draka zmárni, istotne jeho dcéru dostane.

On ale pýtal, aby jeho zverom dali na každého po dva barany a jemu aby prichystali ostrú šabľu.

Ešte len svitať počalo, kráľova dcéra vysadla do koča. Koč sa pohol a za kočom kráčal šuhaj so svojimi zvermi, s ostrou šabľou v ruke. — Keď už boli neďaleko diery, kázal kočišovi zastať. Kráľova dcéra zišla z koča a sadla na koňa.

„Tak,“ povedá, „len sa mocne držte, — a teraz prešvihnite popred dieru, aby sme draka vyklamali von; koč ostane tu.“

Kráľova dcéra preletela popred dieru ako guľa, drak to zaňuchal a vytrčil hlavu, — ale miesto peknej paničky zablyšťala sa mu v očiach ostrá šabľa. Šuhaj nelenivý: odfrkla drakovi hlava. Drak sa na tom nahneval a vytrčil tri druhé hlavy, z ktorých strašne plameň šibal. [ 8 ] Tu priskočili zvery a začali potvoru zo všetkých strán šklbať; pritom milý šuhaj sekal, rúbal z celej sily a už štyri hlavy boli dolu.

Ale čože? Drak vytrčil naraz zase osem hláv i šibal strašným plameňom. Ukonaný, ledvaže už udržal šabľu; aj vlk s medveďom už nedovladovali a len tak zboku obskakovali. Tu sa milý lev rozbehne, vyskočí drakovi na chrbát a mocnými pazúrmi všetkých osem hláv aj s krkom od hnusného tela odtrhol. Drak sa skydol a tie hlavy sa ešte aj po zemi za hodnú chvíľu metali.

Šuhaj vytiahol nôž, povyrezával jazyky drakove, odložil do kapsy a bežal k oslobodenej kráľovej dcére. Táto od veľkej radosti nemohla sa mu dosť naďakovať, objímala ho a láskala. Potom vzala svoj prsteň, na dvoje ho rozlomila a jednu polovicu jemu dala.

On ukonaný položil si hlavu na jej lono a zadriemal. Aj zvery si políhali a zaspali.

Ako to oplan kočiš videl, že tak všetci spia, — uchytil šabľu a milému šuhajovi odťal hlavu; princezku ale sedem ráz zaprisahal, že ho nesmie prezradiť. Hlavy z draka pobral na znak, akoby on bol potvoru zabil a potom letel s princeznou ku kráľovi.

Keď sa zvery prebudili, — tu vidia zabitého pána. Od veľkého žiaľu zrevali a zavýjali strašne. — Na to hneď lev rozkáže vlkovi:

„Bež chytro touto cestou, tam stretneš hada, ktorý v pysku zelinu nesie, aby vzkriesil svojho brata, ktorého vozy pridlávili. — Pýtaj od neho polovičku z tej zeliny, a ak by ti podobrotky nechcel dať, vezmi mu nasilu!“

Vlk sa naraz zachytil cestou, ale tam stretol furmanské vozy. Ako ho ľudia zazreli, pochytali drúky a on v strachu zachytil sa nazad.

„No, ty si sprosták,“ povie lev, „bež ty, medveď, a dones tú zelinku!“

Medveď sa rozbehol a trafil tiež na tie vozy; ale keď furmani videli medveďa, pokryli sa do vozov, ako myši do diery pred mačkou. Medveď prišiel ku hadu a prosil od neho polovicu zelinky; ale neprajník odmáhal a chcel medveďovi jed do tela pustiť. Tento sa namrzel, — milého hada dlabou pritisol a nasilu mu polovicu zelinky odňal. Ako blýskavica doletel k levovi a tento hneď potrel zelinkou hrdlo pánovo a hlavu priložil, ale nedobre; lebo mu tvár bola ku chrbtu obrátená.

Ako lev zbadal, že pán zle chodí a len tak sa potkýna, voľky-nevoľky prevalil pána na zem, — hlavu pánovi odtrhol, zelinkou potrel a teraz ju už dobre postavil, ktorá sa hneď prirástla. Šuhaj prišiel k sebe, skočil na nohy a vzdychol si:

„Chuť!“ povedá, „ako sa mi dobre spalo.“

Akoby sa nič nebolo stalo, zachytil svoje zvery a šiel, kde ho oči viedli.

O mesiac sa dostal zase do toho mesta a teraz ho videl červeným súknom obtiahnutô. Obsadol na tom istom hostinci, kde predtým a spýtal sa, čo tam majú za novinu.

„Dobrú novinu,“ povie na to hostinský, „už sa za naše dcéry nemáme čoho báť, lebo kočiš kráľov zabil draka; práve teraz mu je zdávka a zajtra pôjde s kráľovou dcérou na sobáš.“

Ako to náš šuhaj počul, zamyslel sa; veľmi mrzelo ho, že ho ten kočiš z takého šťastia odtisol. Ale len zrazu vyskočí a povie hostinskému:

„Stavme sa, že ja z tej svadby budem hosť!“

Hostinský to nechcel veriť, — nuž sa stavili.

Šuhaj si vypýtal jeden košík — napísal lístok, do ktorého tú polovicu z prsteňa zavinul, list položil do košíka, — košík dal do pysku medveďovi a poslal ho do paláca.

Príde medveď do dvora, tu hneď všetci psi a kopovy začnú do neho brechať, ale on si len stúpal ticho ďalej; — len keď väčšmi do neho dodievali, zložil košík a rozohnal havkáčov, vrátil sa pre košík a vošiel do tej samej izby, kde pri stole sedeli páni a hodovali. Medveď kráčal prosto ku kráľovej dcére a podal jej košík z pysku. Ako kočiš medveďa zazrel, hneď tri hlavnice spopod neho vypadli.

Princezka prečítala lístok, vstala od stola, nakládla čo najlepšie kusy do košíka, položila aj plný pohár s vínom, do ktorého obe polovice z prsteňa pustila a to všetko medveď odniesol pekne pánovi.

Hostinský prehral stávku a šuhajovi dobre padlo, čo mu kráľova dcéra poslala. Keď sa do chuti najedol, vzal pohár a vypil ho na jeden dúšok. Tu vidí naspodku prsteň, lebo sa tie dve polovice boli pekne zrástli. To bol šuhajovi znak, že mu dnes šťastie dobre praje.

Hneď sa aj so zvermi pobral do paláca — a rovno stúpal do tej izby, kde hodovali. Ako ho kráľova dcéra zazrela, naradovaná skočila mu v ústrety a pred všetkými ho objala. Kráľ a hostia sa dívali, že čo sa to robí a oplan kočiš triasol sa ako osika; všetky hlavnice spopod neho vyfrkli. Tu princezka musela vyrozprávať všetko a šuhaj na dosvedčenie toho ukázal jazyky z draka.

So zlostníkom-kočišom urobili krátko právo, dali ho tým zverom na márne kusy roztrhať. Kráľ bol veľmi vytešený a oddal dcéru svoju jej opravdivému osloboditeľovi. Náš šuhaj sa stal kráľovským zaťom, dostal pol kráľovstva a bolo mu dobre, že si ani sám lepšie nežiadal.

V jedno ráno, ako ho mládenec obliekal, — vyzrel von oblokom — a tu na jednej strane videl krásne zelené hory, na druhom boku ale bola hora smutná, ožltnutá, ako v jeseň. To sa mu veľmi divnô videlo, lebo vtedy práve stála najkrajšia jar.

„Čo je to,“ povedá, „že všetky hory naokolo sú tak pekne rozvité, a len tá jedna je taká ožltnutá?“

„Pane,“ povie na to mládenec, „to je zakliata hora, — tam už veľa ľudí pohynulo, lebo kto sa raz do nej dostane, ten sa stadiaľ viacej nevráti.“

On len počúva a nič na to nepovie, ale ho tá hora mrzela.

Dobre lebo nebárs, povie on raz svojej žene, že ide na poľovačku, — zachytil zvery a šiel.

Sotvaže bol za záhradou, kde sa vezme, tu sa vezme, vyskočí proti nemu jedna líška. Pustil sa za ňou aj so zvermi, ale ju niako nemohli dohoniť a na strelenie sa nezblížila.

Tak to šlo za hodnú chvíľu: Líška hneď trochu postála, hneď zas vopred utekala, a to len aby ich vždy ďalej a ďalej vábila. Kráľovmu zaťovi bolo už do nestrpenia, namrzel sa a zaklial, čo predtým nikdy ešte nebol urobil. A líška len to čakala, lebo nad nevinným nebola by mala moci. Tu mu zrazu skape z očí a on sa videl v hustej hore. Okolo neho tma ako o polnoci. Počalo mu byť úzko a rád by sa bol na slobodnô dostať. Ale sa on veru len vždy hlbšie a hlbšie zamotával, lebo ho tá hora mámila.

Pod jedným dubom zastal a že bol lačný, nakládol si ohňa a začal si slaninku piecť. Tu počuje nad sebou volať.

„Zima mi, zima mi!“

On sa obzrie a vidí na strome jednu skrčenú starú babu sedieť.

„Keď ti zima, poď sa zohriať,“ ten tu dolu povie, a na to ostalo ticho.

Zase sa len po chvíli ohlási:

„Zima mi, zima mi!“

„Povedám ti, keď ti zima, poď sa zohriať.“

Bolo zase ticho.

Po tretí raz sa ohlási:

„Zima mi, zima mi!“ a tento jej namrzený zavolá:

„Poď sa zohriať, alebo mlč!“

„Veď by som sa išla, ale sa tých tvojich zverov bojím, na ti tento prútik, pošibaj ich, potom zídem.“

On pošibal zvery a striga zišla dolu, odbehla na stranu, a čosi-kamsi doniesla na drevci zopchnutú žabu a počala ju obracať nad ohňom. Ako tak tú žabu obracia, len ti ho počne prekárať:

„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu, — mne bude slanina a tebe žaba.“

A pritom hneď na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala.

Keď mu to tak dakoľko ráz opakovala, on sa nahnevá a zahucká svoje zvieratá do nej; ale tie sa nepohýnali z miesta, lebo od toho prúta skameneli; obráti sa k nim, ale vtom ho striga prútikom pošibala, a on naraz tiež tam skamenel.

Potom ho schytila a zavliekla do jednej jamy, kde už mnoho ľudí bola odmárnila.

V kráľovskom paláci ak čakajú, tak čakajú mladého kráľa, ale prešiel deň, prešiel i druhý, a on sa len nevracal.

Boli všetci smutní a nemysleli inak, len že musel do zakliatej hory poblúdiť a tam zahynul.

Mladší brat sa vracal domov a prišiel na krížne cesty.

„Akože sa,“ povedá, „môjmu bratovi vodí?“

Vytiahne zapichnutý nôž a tu sa cedí jedným krajom krv, druhým krajom voda.

„No,“ myslí si, „toto je nedobre; ten je aj živý aj mŕtvy; musím ho ja ísť vyhľadať“.

A hneď sa pustil tou cestou, ktorú si brat jeho bol vyvolil.

Ide, ide, aj so svojimi zvermi, ide hustými horami, krásnymi poľami, až sa dostal do toho paláca, kde sa jeho brat bol priženil.

Kráľova dcéra stála práve na dvore, a keď ho zazrela, naradovaná bežala mu v ústrety:

„Ach,“ povedá, „kdeže si mi tak dlho, ako ťažko za tebou čakám!“

Poznávala ho za svojho muža, lebo ako vieme, boli rovní ako jeden.

On sa vyhovoril, ako vedel, lebo sa hneď spamätal, že je u bratovej ženy.

Keď už bola noc a išli si políhať, mladší brat medzi seba a bratovu ženu zabodol do postele meč. Táto nevedela, čo si má myslieť, že jej muž pod tým časom od nej tak odstydol, a cez celú noc plakala.

Ráno pozde vstával, lebo bol veľmi dokonaný. Keď ho mládenec obliekal, zazrel i on tú smutnú ožltnutú horu a opýtal sa:

„Čo je to, že všetky hory naokolo sú tak pekne rozvité a len tá jedna je taká ožltnutá?“

Mládenec vyvalil oči.

„Veď som vám,“ povedá, „o tom už raz rozprával. Či nepamätáte?“

„Nepamätám, že by si mi bol o tom rozprával,“ povie na to mladší brat.

A mládenec mu rozpovedal, že je to taká a taká zakliata hora, a kto sa raz do nej dostane, ten stadiaľ nevyjde viacej.

Nebolo mu treba viacej počuť, hneď si pomyslel, že jeho brat tam dakde musel zle pochodiť.

Vybral sa i on na poľovačku a všetkým činom sa mu s tou líškou vodilo ako jeho bratovi, lenže tento mladší brat nezaklial.

Prišiel k tomu dubu, nakládol ohňa a začal si slaninku pražiť. Zvieratá stáli na boku a lízali svojich skamenených bratov.

„Zima mi!“ ohlási sa stará striga z duba.

„Keď ti zima, poď sa zohriať,“ zavolá ten zdola.

„Veď by som sa išla, ale sa tých tvojich zverov bojím; na ti tento prútik, pošibaj ich, potom zídem.“

Šuhaj sa obrátil a tu pri svojich zveroch zazrie aj tie skamenené. Hneď mu svitlo v hlave:

„Počkaj,“ myslí si, „veď ja teba zriadim.“

Nepošibal zvery svoje, ale zem.

Striga zišla dolu, — doniesla na drevci napichnutú žabu a začala ju obracať.

„Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu, mne bude slanina a tebe žaba!“ prekárala šuhaja, — a hneď mu na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala. Šuhaja to namrzelo, — dal jej zaucho. Tu striga do neho: len zahrdúsiť a zahrdúsiť, ale on zavolal na zvery a tie sa oddali do nej. Tu striga v strachu začala sa prosiť, aby ju nedal roztrhať.

„Vzkries,“ povedá, „tieto zvery, potom ťa pustím!“

Ona vyzula svoje čižmy a dala mu ich obuť; aby sa vyškriabal na strom, že tam nájde zlatý prútik, tým aby pošibal zvery. On urobil všetko tak; pošibal zlatým prútikom zvery a naraz ožili.

„Ulapte ju i vy,“ zavolá zase, „a driapajte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela.“

Striga nemohla vydržať bolesť, dala mu jednu masť, — aby tam a tam šiel do tej jamy a tou masťou bratovi hrdlo potrel; naraz ožil a prišli oba ku zverom.

Ale len počujte, čo sa vám tu teraz stalo. Zvery bez všetkého huckania samé sa oddali do strigy; čepiec jej odfrkol do ohňa a prašťal strašne; roztrhali ju na franforce. Keď bolo po strige, — naskutku sa dookola rozvidnilo, a celá hora sa utešene vyzelenala.

A teraz len ešte bolo, čo bolo! — Tie prvé zvery, ktoré boli skameneli, — naraz sa na ozbrojených rytierov obrátili a tie zvery, čo neboli skameneli, na drobné kúsky rozsekali a na jednu hŕbku pokládli. Sotvaže ich tak pokládli, už vstávali z toho posekaného mäsa traja tým podobní rytieri; tu sa všetci po bratsky pobozkali a viny svoje si odpustili.

Na všetko toto s divom hľadeli naši bratia a temer vlastným očiam neverili. Tu sa ohlási jeden z tých šiestich:

„Nedivte sa, dobrodincovia naši, ale počujte, čo vám máme povedať! My sme šiesti bratia z kráľovského rodu, ale rodičia nás nechali nepodelených, — tak sme sa vždy medzi sebou vadili, kto z nás má byť kráľom? Za to nás jedna z rodiny našej zakliala, že bohdaj sme sa ako vlci, medvedi, a levi medzi sebou bili, dokiaľ nás len dvaja nevinní bratia neupokoja a my si jeden druhému dobre neurobíme. A takto už viete všetko, čo sa stalo, ako sa stalo a ako sa malo a muselo stať. My ale vám darujeme všetko naše bohatstvo a pod vašou opatrnosťou chceme život náš dokončiť.“

Vrátili sa všetci do kráľovského paláca. Tam bol rozoznaný muž od nemuža, brat od brata a držali ešte sto ráz väčšiu slávnosť, ako bola skorej.

O malý čas doviedli dobrí synovia aj svoju matku. Starší brat ostal tu kráľom a mladší sa odobral s tými šiestimi do ich krajiny, kde mu z vďačnosti prepustili kráľovskú korunu a pomerení žili medzi sebou pokojne a šťastne.


[ 7 ] Podľa druhých: Pozatínajme valaškami do tejto lipy. Kto sa skorej vráti a uvidí, že zo zátinu bratovho ide krv atď.

[ 8 ] Dajední dokladajú, že idúci od krížnych ciest chcel zostreliť dva holúbky, ale tie sa prosili, aby im dal pokoj, žo mu budú na dobrej pomoci. Teraz tieto holúbky prileteli a odháňali krídlami od jeho líc plameň.

Laktibrada[upraviť]

Podali: Jonatan Čipka Hradovský z Malého Hontu; Ondrej Návoj a Pavol Dobšinský z Gemera; vypravuje tento posledný.

Jeden chudobný človek mal od svojej prvej ženy jednu dcéru. Nezadlho, ako mu tá prvá žena umrela, vzal si druhú ženu, a tá tiež mala od svojho muža dcéru, rovesnicu tamtej. To dievča, čo od tej prvej ženy mal, bolo veľmi statočnô a poriadno; ale toto druhô nedobre sa správalo a nikdy nič robiť nechcelo. A predsa tá macocha vždy len svoju dievku vychvaľovala, že aká to robotnica, aká to statočná dievka; a tú svoju pastorkyňu bila a naháňala a ustavične ju hrešila, že aký to darobník, aký leňoch.

Chodievali tieto dve dievčatá spolu na priadky. Tá macochina dievka naveky na priadkach len smiech a zhon robila a nikdy vreteno nenapriadla; táto druhá zase vždy ticho sedela, priadla a domov aj po dve, aj po tri plné vretená donášala. Ale macocha i pri tých priadkach len svoju vychvaľovala a ukazovala si mužovi tie vretená, čo tá jeho dievka napriadla:

„Pozri,“ povedá, „tvoja dievka nič nevie a moja akú peknú priadzu má.“

A tak aj pred druhými ľuďmi svoju chválila a tamtú ohovárala a hanobila.

Raz išli tieto dve dievčatá večer z priadok do domu. Len tu, ako už mali pri dome cez lesu prekráčať, prebehne tá macochina dcéra túto a skoro prekročí cez lesu. Ako už bola za lesou, povie ku nej:

„Ach, sestrička moja drahá, dajže, daj, zadržím ti tie tvoje vretená, kým prejdeš cez lesu; aby si dáko nespadla a na ne sa nepreklala.“

Táto nič zlého nemyslela a podala ich. Sotva boli vretená v ruke, hybaj tá popredku k materi aj k otcovi, a začala sa chváliť, že koľko ona napriadla a jej sestra že nič.

Ešte len teraz nastal krik a zvada pre neborkú sirotu!

„Vidíš,“ povedá macocha k mužovi, „tá tvoja chýrečná dcéra je len taká daromnica. Dobrou sa stavia a neurobí ani čerta. Ja ti takého hniliaka viacej v dome trpieť nebudem. Urob si s ňou, čo chceš, zajtra ráno ti ju vypravím z domu.“

Ráno ešte za tmy naviazala macocha do starých handár a mieškov miesto múky popola, miesto kaše piesku, miesto slaniny kusy z dosák, miesto chleba skáľa a povedala si mužovi: „Tu som ti jej nahotovila strovy, slaniny a chleba na cestu, pakuj sa mi s ňou z očí a daj ju dakde do služby, kde môžeš, nech ju viac nevidím.“

Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcérou preč a zaviedol ju do hory. Tu nazotínal stromov a vystavil jej jeden domček. A neďaleko na buka pripravil jedno kladivce, aby klopalo, keď naň vietor zaveje. Potom jej povedal:

„No, ostaňže ty dievka moja len tu, a ja ti ešte idem dreva narúbať, čo si pri ňom jesť uvaríš. Veď ma ty počuješ, kde budem rúbať.“

A on ju tam nechal a sám odišiel domov.

To kladivce [ 9 ] na tom buku vietor neprestal pohybovať, nuž ono naveky klopalo: klop, klop! A milá dievka sa vždy nazdávala, že to otec to drevo rúbe a čakala, kým s narúbaným sa vráti. Len tu veru raz už večer prichodí a milý otec sa ešte nevracia. Vyjde von obzrieť, či ho dakde nevidí, tu počuje kladivce na strome: klop, klop! Vtedy sa, neborká, spamätala a poznala, že ju to otec oklamal. Bola už aj lačná, nuž išla dnu ten svoj batôžtek rozviazať, že si aspoň kus chleba zaje. A tu miesto chleba skaly, miesto múky popol a miesto kaše piesok.

Rozžalostila sa, neborká, a začala veľmi plakať. Vtom, ako tak plače, príde jeden starý zarastený žobrák ku nej do chyže.

„Pán Boh daj šťastia, dievka moja!“ riekne ku nej staručký žobrák.

„Pán Boh daj i vám, starý otec!“ odpovie dievča. „Vitajteže pri nás, vitajte!“

„Ďakujem pekne, dievka moja; či by si ma trochu nezmyla, aj večeru či by si mi nedala?“

„Ach, veru by som vás vďačne aj zmyla aj nachovala; ale vidíte, ja tu ani vody nemám, ani do čoho nabrať, keby aj bola. A moja macocha mi miesto múky popola, miesto kaše piesku do batôžka naviazala.“

„No, nič to, dievka moja, len ty choď von na dvor, nájdeš tam studničku.“

Ona ide na dvor; tu tam studnička, pri nej vedierce. Načrela vody a niesla dnu. Príde dnu; tu tam po stenách tanieriky, aj misky nakvačané a na polici hrnce. A starý žobráčik už bol za ten čas ohňa rozdúchal. Ani dobre svojím vlastným očiam neverila. Ale chytro len postavila tej vody, aby oletnela. Rozviazala ešte ten svoj batôžok, či ešte dač v ňom nenájde; a tu: miesto popola múka, miesto piesku kaša, miesto dosák pôlty slaniny a miesto skáľa chlieb. Hneď postavila večeru.

Potom staručkého pekne poumývala, obriadila, nachovala a do tej svojej komôrky na tie svoje handričky uložila. Sama si ľahla do izbičky na lavičku a usnula.

O polnoci klope voľač na dvere a volá:


„Na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!“

Ona skočí a otvorí; tu vidí jednu Laktibradu pred sebou. Laktibrada prišla dnu a veľa dukátov a zlata jej doniesla.

„Toto ti,“ povedá, „za to, že si ma tak dobre vyslúžila. Bo ten starý žobrák, to som ja. A teraz choď, ľahni si sama v komôrke do postele.“

A vtom Laktibrada zmizla.

Ona šla do komôrky a tu miesto starých handár pekná posteľ odpravená a jedna truhla, plná šatami! Nikdy sa jej ešte tak sladko nespalo ako tej noci.

Na tretí deň ju šiel otec z domu opáčiť. Myslel si, že alebo od hladu skapala, alebo že ju tam divé zvery roztrhali, a tak že aspoň kosti z nej pozbiera. Tu príde ku dievke, a tá v peknej chyži sedela a priadla.

„No, akože sa ty tu máš, dievka moja?“

„Dobre, otec môj; veru ste ma do lepšej služby nemohli zaviesť,“ hneď sa mu pochválila a začala rozkladať, ako sa jej vodilo. Potom mu dala za obrus dukátov so sebou.

Milý otec ide s dukátmi domov. Ešte len zďaleka išiel, už ho doma sučka zazrela a začala štekať:


„Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen!“

„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa macocha, „ale:


Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“

Ale sučka neprestala:


„Pred ním ide cen, cen za ním ide cen, cen!“

Tu príde gazda do chyže a povie:

„Ženo, daj košiar!“

A ona:

„Ešte by ja na tvojej dievkine kosti dala košiar?“

Iba keď začne dukáty z obrusa sypať, vtedy žena chytila košiar a zbierala, čo sa bolo rozsypalo.

„No, aleže už teraz aj moju dievku odveď slúžiť, keď si tvoja tak dobre vyslúžila,“ hovorila macocha.

A hneď začala tú svoju dievku vyprávať. Dala jej peknú novú posteľ so sebou, aj šiat od výmyslu sveta, aj strovy, aj omasty, koľko len stačila uniesť. A s tým šiel is touto milý tatko do hory, vystavil jej domček aj komôrku a nechal ju tam.

Sedí ona, sedí v tej chyži a rozmýšľa, čo si bude variť. Večer príde dnu starý žobrák:

„Pán Boh daj šťastia, dievka moja! Či by si ma nezmyla?“

A ona vezme metlu:

„Ešte som len teraz prišla a už ťa čert doniesol!“

A vybila ho von.

„No, veď je nič, dievka moja!“ povedal žobráčik a tašiel.

Ona si navarila, najedla sa a ľahla si do postele a spala, len tak odfukovala.

O polnoci príde Laktibrada a volá:


Na piaď chlap, na piaďchlap, na lakeť brada; otvor mi, otvor mi, dievčička mladá!

Ona sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil az kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal; že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.

Na tretí deň ide otec z domu po dcéru; a žena mu nový novučičký obrus dala so sebou. Prichodí ku domčeku, a tu vidí hlavu a zuby z obloka strčať.

„Ej,“ povedá, „musí jej dobre byť; ešte len zďaleka idem a už sa mi usmieva.“

A tu príde dnu; tam iba kosti na jednej hŕbke a koža na dverách zavesená a hlava v obloku zastrčená. Nepovedal nič, len zobral, čo našiel do obrusa, a poď domov.

Prichodí ku domu, tu ho zazrie sučka a začne:


„Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“

„Nie tak, sučka moja,“ ozve sa mater, „ale:


Pred ním ide cen, cen; za ním ide cen, cen.“

Ale milá sučka neprestala:


„Pred ním ide hrk, hrk; za ním ide hrk, hrk.“

Žena vzala metlu a odbila ju.

Otec prišiel dnu do chyže a ona skoro doniesla kôš, že sa jej budú sypať dukáty. Tu sa vysypú samé obhryzené kosti.


[ 9 ] bakinku.