Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
sťi, Tvojej, Jozef Miloslav, velkej pracovitosťi, náramnej spružnosťi a obetuvavosťi srďečnej, ustavičnej, bez nárokou. Ňikdis si sa, Michal Miloslav, čo Ťa znám ňeprenáhliu v krokách svojich ale robiu si všetko čos robiu po mnohostrannom rozsúďeňí a najpilňejšom povážeňí, tak že teraz srďečnuo prihláseňja sa Tvoje k Slovenčiňe je mi novíra duovodom i za pravďivosť kroku nášho i za to že sa on podarí, a k žjadanej jednoťe Slovákou príveďje. Kdo ňezná pracovilosť ňičím ňeunavenú, obetuvavosť sebazapjerajúcu Hurbanovu zo Slovákou, čo sa len trochu so živototíi našim oboznalí? Bozprávajú, povedajú o ňej ústa všetkích našich, ale úctu k ňej pred svetom preukázať tuším že sa svedčí mňe, ktorísom i jej najdávňejším i jej najbližším svedkom. V plnora zápale a činnosťi vídavau som Ťa ja už v prvom miáďenskom kveťe, tu na paraetnom poli našom Braťislavskom, medzi úprironími a oddaními sinmi Slovenskíroi, kďe pracujúc i ja často, ako vješ, ňezrovnajúc sa v náhladoch prí prácach našich ako vlni vo zbehu prudkom sme sa od seba odrazili, alo zas z odrazeňja nášho, viďjac že na jedno bije, za jednim horí misel naša, sme si do náručja leťeli a zas spojeními úmislamí ďalej sme sa poberali. Túto Tvoju pracovitosť preňjesou si Ti z mláďenstva do mužskjeho veku, zo škuol do života, z prí pravních namáhaňí do prísnich trúdou, a tu hla sa nám otvóra so Slovenčinou nová postať činnosťi, na ktorej si teraz ako muž, ako znaťel života, ako pracuvaťel prísni zastaňeš. Mnobo od Ťeba úfa mladí život Sloveňskí, i pracujme teda, ňech pozná dačo i z našej usilovnpsti i ňech požehnáva dakedi prácu, uzreknuťja a zrozumeňja sa naše. Ak sme dobre vivolili, Boh nám buďe pomáhať! —
