Dva dni v Chujave

Táto stránka si vyžaduje úpravu.

Môžete Wikizdroje pomôcť tým, že ju vhodne vylepšíte. Inšpiráciu na vylepšenie hľadajte v ostatných článkoch a stránkach, v radách na stránke Vzhľad a štýl, prípadne na jej diskusnej stránke.

Deň škaredý

I

Nech nedrží niže svojej hodnosti čitateľ, navyknutý na samých firštov, grófov, barónov, markízov, bankárov a ich vyvoštené paláce, potom na skvostné mestá s ich vysočiznými domami, vydláždenými a plynom osvietenými ulicami, hlučnými námestiami; nech nedrží niže svojej hodnosti vstúpiť raz na jeden deň v myšlienkach i do biednej Chujavy, v akej snáď i sám telesne prebývať ráči.

Rok, do ktorého prítomná povesť padá, bol 1865, keď už Bach so svojím cudzozemským úradníctvom a so svojou rovnoprávnosťou všetkých s výlučným panovaním Nemcov vygazdoval a uhorskí Slováci mali svoje domorodé, samovolené vrchnosti, samých plnokrvných, zo slovenských rodičov narodených Maďarov.

Lestní chujavskí sedliaci stoja s richtárom na hradskej ceste, od ktorej trochu nabok čuší medzi zelenými stromami Chujava s vyčnievajúcim Kobzayho a menším židovským kaštieľom. Všetci majú na hlavách širáky, na bedrách veličizné remenné opasky, na nohách až po kolená vysoké čižmy, na drieku krátke košieľky s rozpustenými rukávmi, nohavice z drelichu na remeň, na prsiach červeným vyšívané lajblíky. Len vysoký, chudorľavý Lipnický je bosý a bez lajblíka. Hlava sa mu trasie, ako čo by vždy dačo schvaľoval alebo zapieral. Trasú sa mu i nohy i ruky, keď ich podvihne. Na príčine je planý krčmár, že mu dnes pálenku na úver nedal. Bo u Lipnického tremula len vtedy prestane, keď holbičku buchne do seba. Najbližší v lumpáckom výzore je mu Humenský. Čižmy ani jeho neomínajú a partica z vetchého klobúka visí mu po kusoch na plecia. A predsa tento spustlý muž chodil za štyri roky do latinských škôl. Je nevrlý, bo i jeho pripravila židovská neprajnosť o obyčajné raňajky. Za ním nasleduje územčistý, ale širokoplecí muž. Má cez plecia prehodený nový kožuch, ale nohavice samá záplata a jedna týchto sa opála odpáraná práve na samom zadku. To je najdrzejší v celej obci korheľ, nestydatý Kožuch. Blčí mu i teraz lieh z tučnej červenej tvári. Zajac, tiež územčistý chlapík, s opičou tvárou, bývalý husár, teraz dedinský šašo a ošemeta, tiež milovník krčiem, vyznačoval sa svojimi krpcami. Trčala mu z nich na piaď slama. Ostatní môžu byť oblečení ako sú. Veď už sedemnásť rokov tomu, čo panština prestala. Najparádnejší však zo všetkých je richtár Hučko. Na ňom všetko nové a čisté. Má síce len pol úreku, ale pálenku nepije. Pre túto zriedkavú vlastnosť ocitla sa v jeho ruke i palica richtárska, hoc je ešte muž mladý.

Čakajú na príchod slúžneho a cestovného pána, majúc odovzdať stolici navozené kôpky štrku.

Vrava medzi nimi je hlučná. Najmenej zo všetkých hovorí richtár, najviac Kožuch. Tento korheľ rád majstroval každého, trkotal vždy, čo mu slina priniesla na jazyk, bol dosť drzý postaviť sa i vrchnosti. Bol by mohol platiť za ochrancu pravdy, platil však len za prvého bezočivca a podliaka v obci, ktorý už kúty všetkých žalárov povytieral, s každým sa vadil, hrdloval, i vlastnú matku za vlasy povláčil, pritom i kradol. Mlel ústami a robil oškrdy, rehotal sa, prekáral každého i podnapitý Zajac so slamenými ostrohami.

Jazyky týchto ošemetníkov rozviazali sa zvlášť vtedy, keď zočili sedliaci dva prichádzajúce vozíky. Napred hádali, či ide slúžny sám.

„Nie,“ rozhodol Kožuch.

Slúžny sedí na vozíku a ohliada sa okolo s podoprenými bokmi, tak, ako čo by sa opytoval: „Kde ešte druhý svet pre mňa? Tohoto mi málo.“ Nadul sa pritom a ukázal veľké fúzy.

„To nie je jeho postava,“ prisvedčil Zajac, skrčiac sa napoly.

„Nepovedám?“ vykríkol za tým čoskoro. „To pán s veľkým nosom.“ Tak nazývali pomocníka slúžneho pre jeho neobyčajne veľký nos, do ktorého pchal ustavične čierny tabak, i začali ho otrepávať.

„Ta taký,“ ukázal Kožuch somárske uši. „Bol taký žiak, že pre neho školské roky boli samé prázdniny. Utekal domov ako plané prasa z poľa. Otec mu vždy sľuboval, že ho dá za svinského pastiera. A teraz, hľa! Pri všetkých prevratoch, či Nemci panujú, či Maďari, on v úrade.“

„Páni majú s panským žobrákom poľutovanie,“ odpľul s kyslou tvárou Humanský. „Prišiel na mizinu pre parádnicu ženu. Kapitula pustila jeho majetok na bubon. Aby nezahynul hladom, pchajú ho páni pri každej premene do úradu.“

„Terajší jeho úrad nie ,stoličný',“ protirečil Pelechavý, muž chudobne odetý, ale prvý boháč v obci, bo i najväčší skrbec. „Slúžny si ho len sám vzal za pomocníka. Platí mu zo svojho mešca, aby chodil za neho po ochodzi ako kočujúca spravodlivosť, keď on dozerá na svojich panštiarov alebo poľuje. Čo mu chýba, doháňa mu z nášho.“

„A trubač tomu rozumie,“ ozval sa Bučak, jediný medzi sedliakmi, ktorý nosil bajúzy, lebo býval vojakom, ináč tvár sprostá, mravy samá neokresaná hrubosť. „Kam príde, všade zdiera nestydate, ako čo by mu teraz sedliaci mali nahradiť, čo premárnil. Bojím sa, že ani k nám darmo nejde ten bankrot.“

Zajac vysmieval sa z jeho vozíka a pohoniča, Maďara v kučme a bunde. „Hotový strachopud do konopí,“ rehotal sa, „ja jeho boha!“

„A tie škapky,“ smial sa Kožuch, „pravé maďarské tátoše. Prisahám bohu, horšie od mojich.“

Dostalo sa i cestovnému pánovi, sediacemu na druhom vozíku, ktorého pre jeho plachý pohľad len stydlivou Zuzankou nazývali.

„Má celé tri slivy,“ rehotal sa Zajac, „a pol piatej brázdy zdedil po otcovi.“

„Ale je majster vo svojom remesle,“ smial sa Kožuch, „a vynašiel i dačo nového. Nemci vynašli spôsob stlať cesty železom, on slamou.“

„Už ozaj,“ uškrnul sa zasmušilý Bučak. „Sotva zaujal úrad nový cestovný pán, už mu šlo z každej obce po jednom voze slamy. Že sa to nehanbí takej žobračky!“

„Cesty teraz už len vtedy budú dobré,“ vtipkoval Zajac, „keď sa vystelú slamou.“

„A keď skutočne bude tak!“ pokýval hlavou richtár Hučko. „Mohli by sme i my odviezť tých dakoľko otepí ako iné obce. Uvidíte, že to zaplatíme.“

Tak posudzovali sedliaci pánov, blížiacich sa na vozíkoch. Pri tom všetkom zložili klobúky s pokorou, keď ešte boli vzdialení na dohodenie kameňa, i vysoký, kydavý pán s veľkým nosom, i nízky, chudučký cestovný pán s maličkou zahanbenou tváričkou.

Príduc k sedliakom bez pozdravenia, dali sa hneď ohliadať kôpky štrku. Len Maďar v koženej bunde a hajdúch v červených nohaviciach zostali na vozíku.

Maďar, keď zbadal, že si ho sedliaci zvedavo a s utajeným smiechom ohliadajú, vyplazil na nich jazyk: „Nikdy ste také čudo, abadta tótja, nevideli?“

Zajac sa zarehotal hlasite: „Nem hneválni, pán Maďar, nem hneválni, bo hriech.“

Vysoký pán s veľkým nosom kráčal nemo zhrbený od kôpky ku kôpke. Len do nosiska pchal podchvíľou čierny tabak a potom ho vydúval do ohavne zašpinenej plátennej šatky. Pre toto ustavičné zapchávanie fafáka hovoril kydavý muž, ako kto má nádchu. Cestovný hanil kôpky. Hneď neuderili mieru, hneď štrk bol planý.

Sprvu to bolo len hľadané hanenie, ale potom prišli ku kôpkam, ktoré skutočne sotva polovicu miery uderili. „Aha, už ich mám,“ zaplesala duša v stydlivej Zuzanke.

Nájduc skutočnú príčinu, žiadal vyslovenie pokuty; a pán s veľkým nosom, nelenivý, určil ju v tridsiatich zlatých.

„Dobre, pán veľkomožný,“ ozve sa richtár Hučko, „ale to netýka sa nás sedliakov, bo chybné kôpky sú panské, tieto pána veľkomožného Kobzayho a tieto pána veľkomožného Schelma.“

To trochu zmiatlo i stydlivú Zuzanku, i pána s veľkým nosom. Postúpili na stranu a zhovárali sa tichunko. Pán s veľkým nosom radil dať pokoj, bo práve mal byť Kobzayho hosťom, ale cestovný stál na pokutovaní obce. Aby kočujúca spravodlivosť bola ochotnejšia, dodal, aby pokutu vybral pre seba. To sa neminulo s účinkom. Pán s veľkým nosom sa osvedčil, že csakugyan štróf zaplatí, izé, gmina pod štrnástimi dňami a dodal s dôrazom, že musí byť oddaný jemu do ruky.

Užasnutí sedliaci šepcú, štuchajú do richtára. Tento sa teda spytuje: „Mám teda pokutu vybrať od pánov?“

„Ja ti nepovedám,“ okríkol ho pán s veľkým nosom, „od koho máš vybrať. Povedám len, že štróf zaplatí gmina. A s tým dosť. Viac ani slova.“

„Dobre, pán veľkomožný,“ pokoril sa podľa svojej obyčaje ulíhavý richtár. Ale sedliaci kývali hlavami a odpľúvali. Kožuch sa ozval hlasite: „Ja, prisahám bohu, za pánov neplatím.“

Sudcovia sa stavali, akoby nič neboli počuli, sadli na vozíky a rozišli sa. Stydlivá Zuzanka šla hradskou cestou ďalej, pán s veľkým nosom obrátil sa k Chujave a prikázal sedliakom nasledovať ho.

Títo teda šli za vozíkom, kľajúc tejto kočujúcej spravodlivosti a všetkým pánom vôbec.

„Ja som hneď povedal, že bude zle,“ riekol Kožuch, „náhle tú uhorskú zástavu zo stoličného domu vyvesili.“

„A náhle uviedli zase tú maďarčinu,“ dodal Bučak. „Panská reč, panská spravodlivosť.“

Dali sa potom vychvaľovať roku 1860 postupne vyhnaných Nemcov. Ale richtár ich ohriakol: „Dajte pokoj! Dosť sme sa nareptali na nich a smiali sme sa, keď spievali páni ,Huncút Nemec'. Nám by ani boh nevyhovel.“

„Ty vždy s pánmi,“ sekol ho Kožuch, „nás nebrániš, ústa za nás neotvoríš, na všetko kýveš hlavou ako káčer.“ Odpľul a sedliaci mu prisvedčovali, najmä Humenský, ktorý Hučkovo richtárenie považoval za svoju najväčšiu krivdu. Ako by i nie? On, písmák a latinák, je v obci nič a taký krížikár, taký chlapčisko, richtár.

Tento bodol hnevne paličkou do zeme: „Povinnosť svoju znám a plním, kde môžem. Čelom do steny bije blázon. Vidíte, že páni držia spolu ako reťaz. Bohatí vypustili na nás rotu hladošov a títo nás neľutujú. Myslia si: čokoľvek im necháme, vezmú židia; teda len ber! Žijeme ako hovädá, nuž zachádzajú s nami ako s hovädami. Povedal som sám i teraz. Bolo dať tej stydlivej Zuzanke po pár otepí, ta by nás teraz neboli zadreli.“

„Ja pokutu tú neplatím,“ tvrdil znovu, prisahal a bil sa do pŕs Kožuch. To isté činil i hrubý Buček a skrbný Pelechavý.

„Ba veru platíte,“ mrštil richtár paličkou. „I zbijú ťa, i plakať ti nedajú. Počuli ste to lživé osvedčenie tej priepasti nespravodlivosti. Vždy tvrdí len svoje, že štróf platí gmina. Kto je to tá gmina? Vie on dobre, že ma i pán i žid vystrčí, keď prídem pýtať od neho pokutu.“ II

S takýmito rečami prišli ku krčme pri hradskej ceste, odkiaľ viedla bočná cesta do Chujavy, blízkej na dve strelenia.

Predo dvermi stála cudzia obstarná ženština v rúchu dlhom, lež vetchom a biednom. Táto sa priblížila s pokorou k pánu richtárovi a prosila o dovolenie zahrať večer komédiu s pumprlíkmi. „Dobrá žena,“ uškrnul sa richtár, „máme my tu dosť komédií, každý deň Inakšiu; ale už len hrajte, ak chcete.“ Ostatní vbehli do krčmy potúžiť sa a potom sa vhrnuli do dvora Kobzayho. Vstúpili s obnaženými hlavami, s nimi aj staručký evanjelický učiteľ, súčasne zapisovateľ obce, Koreň.

Panstvo už sedelo na povýšenom, krytom predodverí so štyrmi stĺpmi. Pán s veľkým nosom, Kobzay a evanjelický farár Čulík sedeli pri okrúhlom jedľovom stole na sieťových stoličkách. Pred nimi stál súdoček dohánu a sklenička likéru s kalíškami. Úradník Rozumovský fajčil dymku trochu stranou. Okolo neho všetečil chlapček a dve malé dievčatká s bábikami.

Po chvíli ozve sa, smrknúc tabak, pán s veľkým nosom: „Slúchajte, nebože! Ja som dnes, föképen, na to prišiel, miesto veľkomožného pána főszolgabíróa, aby som ustálil, izé, előleges költségvetés pre gminu. „Rozumiete?“

„Ba veru nerozumieme,“ ozval sa richtár.

Pán s veľkým nosom pukol si prstom na maľovanú tabačnicu:

„Nerozumieme, nerozumieme! Tak je to, keď sa len tú sprostú slovenčinu učíte v škole.“

„Pekná pochvala pre učiteľa!“ doplnil harušenie Kobzay,“ keď potom sprostáci ani slávnych megyei tisztov nerozumejú.“

„Počujete?“ šepol učiteľ Koreň sedliakom. „Prečo sa neučíte reč pánov?“

Na povýšenom predodverí hodil farár Čulík hnevne rukou, potom šepol Kobzaymu: „Musel by napred sám učiteľ po maďarsky vedieť.“

A Kobzay nato: „Ukážeme mu cestu z Chujavy.“

Pán s veľkým nosom takto ráčil vysvetliť vec sprostákom: „Költségvetés, to je, izé, nech povedia, pán farár, čo.“

„Rozpočet kelčíkov,“ ozval sa Čulík hrdo.

„Tak jest,“ prisvedčil pán s veľkým nosom, „rozpočet kelčíkov. Vysoký helytartótanács ráčil elrendelovať, aby sa kelčíky gminy nakoľko len možno znížili.“

„Veru dobre, pán veľkomožný,“ prisvedčovali sedliaci.

„To sa teda bude végrehajtovať. Richtár .bral do tohoto času dvadsať i tri esteraichské zlaté. Z toho tri dolu.“

„Dobre, dobre,“ schvaľovali to sedliaci.

„Notáriuš má dvanásť esteraichských zlatých. I tu dva dolu.“ I to odobrili sedliaci s radosťou.

„Zgazdovali sme päť esteraichských zlatých,“ pokračoval pán s veľkým nosom. „Dodáte k tomu osem, ta budeme jártatovať ,Krajana' a ,Gazdasági lapok'.“

Tu už sedliaci ovesili nosy a mrmlali. Učiteľ Koreň sa ohliadol po nich a riekol: „Maďarské noviny tu nikto čítať nebude, bo nemôže.“

„Vaša chyba!“ osopil sa na neho pán s veľkým nosom. Kobzayho vyctil za to slovo, ,maďarské'. To vraj len panslávi nazvali Maďarov Maďarmi.

Farár Čulík ďubal si prstom do čela: „Nerobte mi aspoň hanbu, vy trúp!“

Pri tom všetkom navrhol ešte učiteľ, osmeľovaný sedliakmi, zvážiť radšej „Obzor“, keď už obec má držať noviny.

„To ešte, to!“ ohriakol ho Čulík. „,Obzor' sú noviny panslavistické.“

Nato sa už zahniezdil i úradník Rozumovský, hľadiaci chmúrne pred seba: „To som ešte nevedel, že jesto i panslavistické pluhy a brány.“

Ale to veru len pri tom zostalo, že „Obzor“ sú noviny panslavistické a že sa musí napomáhať spisba maďarská. Do zápisnice pošlo, že sa majú zvážiť na všeobecnú žiadosť konštitucionálnych občanov, „Gazdasági lapok“. Len „krajan“ buchol. „Bo v akomkoľvek duchu sa píšu tie noviny,“ riekol farár Čulík, „sú predsa len slovenské.“ A to bolo i panstvu po chuti i sedliakom.

Prišiel potom rad na neočakávané výdavky. Pán s veľkým nosom navrhol päť zlatých. Ale richtár zhíkol: „Čo to? Psovi mucha. Mne tu kedykoľvek príde na krk či dáky pán z daňového úradu, či stoličný lekár, či pandúr, či hajdúch: richtár dávaj! Koľko to do roka toho po štyri, po päť zlatých! Veď nás teraz odrazu pán veľkomožný na tridsať zlatých pokutovali. Či mám platiť zo svojho?“

To sa trochu nemilo dotklo pána s veľkým nosom. Preto riešil vec narýchlo: „Rozvrhni, čo príde na osminy. Tu len o to ide, vysoký, izé, helytartótanács myslel, že tu gmina málo má kelčíkov; a my si tu doma urobíme, ako príde, len do písma to prísť nesmie.“

„No, rozumieme,“ zamrmlal Kožuch. „Svet treba klamať.“

„Čo ty tam brešeš?“ ukázal pán s veľkým nosom prstom na neho.

„To povedám,“ zohol Kožuch, „že pláca richtárova a notáriušova mohla by sa ešte napoly znížiť.“

„Tys', ako vidím, veľký szájas,“ pohrozil mu pán s veľkým nosom. „Ako ti meno?“

„Jano Kožuch.“

„Nehovor tak,“ opravil ho propagandista, „ale povedz pekne: Koszuch János. My tu teraz všetci Uhri.“

Po ustálení celého rozvrhu dodal: „Mne za túto prácu prisúdil pán veľkomožný főszolgabíró päť, izé, esteraichských zlatých, a tie mi gmina hneď zaplatiť musí.“

Richtár vyriekol svoje obyčajné: dobre. Ale sedliaci krútili hlavami, šeptali, mrmlali.

Hrubý Bučak zadudral so škaredým pohľadom: „Čert nech vezme takú spravodlivosť i s takými hladošmi!“

Kožuch šepol: „To dobre. Cisár platí z nášho slúžnemu na úrad ročných tisíc dvesto zlatých; my zase budeme platiť jeho pomocníkovi za každý výkon zvlášť. Veď len svoju povinnosť plní.“

„Ó, časy! Ó, spravodlivosť!“ vzdychali sedliaci, pokiaľ sa pán s veľkým nosom zhováral s Kobzaym po maďarsky. III

Znateľ bol by sa divil maďarčine tohto čudáka, ktorý s toľkým úsilím hovoril po slovensky. Nielen výslovnosť maďarskú nemal, lež i zastával často a pomáhal si tu latinčinou, tam nemčinou, najviac ale slovenčinou, miešajúc babylonsky všetky tieto reči. Keď hovoril spotvorenec po slovensky, zdalo sa, že je číry Maďar, a keď hovoril po maďarsky, kričal z neho Slovák. Rozdiel bol len ten, že maďarskú reč humpľoval z nedostatočnosti, slovenskú i úmyselne, aby si dodal, mrziak, vážnosti. Ale počujme, o čom sa panstvo zhovára.

Pán s veľkým nosom oslovil pána Kobzayho s najhlbšou pokorou, s veľkým odpytovaním, čo ráči obetovať zo svojej panskej lásky pre dolnozemských Maďarov, navštívených neúrodou, a na stoličný špitál, ktorý pán županský námestník veľkomyseľne zakladá. „Nič,“ odsekol Kobzay bez okolkov. „Maďarom by som dal, ale nemôžem, bo i sám chatrné úrody som mal toho roku. Na stoličný chudobinec nedám nič, bo ani ja, ani moje deti nepôjdeme do neho. Kto chce zriadiť dobročinné závody, nech ich i zaopatrí, a nebude dobrodincom z cudzieho mešca.“

„To veru lacné zásluhy,“ primastil farár Čulík, „navrhovať podniky a potom na ne žobrať. Ja, roztrúbený v novinách a zvečnený v zápisniciach, zakladateľ, a ty, obecenstvo, dávaj! To je terajšia dobročinnosť.“

Po tak uštipačnom poznamenaní pán s veľkým nosom ani neoslovil farára,. čo dá Maďarom alebo domácim chudobným, a na pána Kobzayho nenaliehal, lež dal mu za pravdu a odpytoval pekne, že sa osmelil znepokojiť, vyhovárajúc sa úradne naloženou povinnosťou.

Celkom ináč hovoril o tom so sedliakmi. Týchto sa nepýtal, či a čo dajú „Uhrom“. Lež predstavil im vec ako stoličný rozkaz a naložil zosypať osem meríc žita. Sedliakom nič nespomohlo odvolávanie sa na neúrodný rok, ani mrmlanie, že im Maďari jedného zrna nedali, keď oni mreli hladom. Farár Čulík držal im peknú kázeň o kresťanskej láske a pán s veľkým nosom zapísal, že Chujava obetuje s najväčšou ochotou osem meríc žita. Takéto od chudoby vynútené milodary šli potom na Dolnú zem pod menom dobrovoľných obetí. Bo u nás všetko je lož a lživá hra. Najväčšie opice Maďarov nedali im ničoho. Ich láska len po mešec.

Tak bolo i so stoličným chudobincom. Sedliaci sa vzpierali nohami-rukami proti plateniu, ale pán s veľkým nosom donútil richtára i boženíkov podpísať hotový už úpis na ročné štyri merice. Darmo potom chodili so žalobou. „Hja, pomoci niet,“ odvetili im všade. „Podpísali ste sa, tu, hľa, vaše krížiky.“ Ani počet dotieravých tulákov to neumenšilo. Ako predtým, tak i potom hemžili sa bezočivou korheľskou háveďou dediny. IV

Pri podpisovaní úpisu podal pán s veľkým nosom učiteľovi Koreňovi písmo o vyhratej pravote proti židovi Schelmovi, ktorý bol násilne zaujal jeho lúčku. Farár Čulík učinil svoju povinnosť, zaujal sa učiteľa, žiadal súdne naspäť uvedenie do úžitku a náhradu škody. To sa i stalo, ale zrovnajme okolnosti pravoty učiteľovej s takou istou pravotou toho istého obrezaného pána.

Jeho chalupník chodil za dlhší čas s vozom cez dvor susedného sedliaka Bučaka. Tento sa raz pohneval a nepustil viac panského chalupníka cez svoj dvor. Schelm žiadal naspäť uvedenie i vyhral, navzdor mape. Sedliak musel otvoriť svoj dvor na večné časy panskému chalupníkovi a zaplatiť päťdesiat zlatých pravotných útrat. To všetko sa skončilo za sedem dní. – Teraz vidíme, ako pokračoval ten istý sudca v tej istej obci, v takej istej pravote učiteľovej. Ťahala sa dva roky. Farár musel žalovať na slúžneho a župana, že nerobí svoju povinnosť. Prvotné náklady, udané v pätnástich zlatých, znížil na štyri, škodu zhodil z deväťdesiatich na šesť.

Preto nie div, že farár zmenil farbu, keď mu učiteľ podal súdny výrok. „Eh, to je predsa hanba,“ hovoril stranou úradníkovi Rozumovskému, „čo tí ľudia robia, ako sa škľabia pravde. Ja som Maďar vlastenec, ale na tento spôsob poviem i ja so sedliakmi: Škoda Bacha a jeho Nemcov. Nemci boli samí Aristidovia proti týmto pašom nestydatým. Uvádzajú naspäť dávne časy. Osobujú si právo rozdávať spravodlivosť ako milodary, komu chcú.“ Takto horlil i maďarón, akým bol Čulík. „Nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti.“

Učiteľ však poďakoval sa pokorne za lásku a žiadal, keby mu pán veľkomožný ešte v jednej veci ráčil pomôcť. Sťažoval si, že učiteľský plat nemôže vydrieť od nevďačných farníkov. „Ani ste ho nezaslúžili,“ ohriakol ho pán s veľkým nosom, „bo neučíte po maďarsky.“

„Len by on učil po slovensky,“ vložil sa v to farár. „Škola je prázdna. Zo šesťdesiatich povinných detí chodí päť, i to sotva za jeden mesiac v roku.“

„Tým horšie,“ chopil sa toho pán s veľkým nosom, „že neučí nijako. Keď neučí, niet mu za čo platiť.“

„Veru, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa hrubý Bučak, „my takého máme rechtora. Len po pijatikách chodí.“

Vyvinula sa z toho hlučná zvada. Sedliaci, hoci samí jeho kmotrovia, osopili sa ako osy na učiteľa, že neučí; učiteľ im sypal do očú, že sú planíci, že žalujú lžive, ako Židia na Krista Pána.

Farár sa zaujal za učiteľa. „Mrzkí ste ľudia,“ harušil i on farníkov.

„Či má učiteľ behať s povrázkom po dedine za vašimi deťmi? Neposielate ich do školy, a predsa sa žalujete, že ich učiteľ neučí. I ktorí posielate, nechcete potom ani ten žobrácky groš od nich zaplatiť.“

„Čo im z tej školy?“ ozval sa Humenský. „Ja som sa deväť rokov mučil po školách a čo je zo mňa? Tu pozrite na mňa.“ Na tom sa zasmiali chutne i páni i sedliaci.

Husár Zajac sa osvedčil, že by dal vďačne ostatný halier od svojho koperdana, keby sa mu po nemecky a po maďarsky naučil, ale za sprostú slovenčinu že nedá nič.

S takýmito rečami vytasuje sa všade náš na mysli aj v srdci krajne pokazený ľud. Sám podáva oproti sebe zbroj protivníkom svojho života.

Pán s veľkým nosom pochválil Zajaca za jeho osvedčenie, ale Čulík hodil nevrle rukou: „Ty galgan, ty! Nech zajtra sa započne výučba maďarská, ani deti do školy nepošlete, ani učiteľovi nič nedáte.“

V tomto urobil naposledok, po mnohých schytralých rečiach, pán s veľkým nosom svoju povinnosť. Nakázal sedliakom, aby zaplatili bez meškania, čím sú povinní a podlžní. Ale práve vtedy, keď im to nakazoval cez zuby a nechutne zase, čo sa im už stokrát márne nakazovalo, predstaví sa krčmár žid so šelmovským úsmevom. A tu sa zase makave objavil veľký rozdiel medzi právom židovským a právom učiteľovým.

Pán s veľkým nosom neizékoval teraz do sveta, nespytoval sa čo ako, lež uhodil hneď na pravú cestu. Osvedčil sa, že zajtra prídu pandúri a zostanú tam, pokiaľkoľvek židove dlžoby do babky vybrané nebudú. To už bola inakšia reč, aj inakší dojem učinila. Pri dlžobe učiteľovej sedliaci sa len smiali, ale teraz zbledli a žid blysol na nich pri odchode víťazne. Pred krčmou potom podali si s pánom veľkomožným ruky a ľudia všeličo hovorili o tom, keď tento hneď potom strčil päsť do vrecka. V

Po odbavenej židovskej záležitosti predniesol pán s veľkým nosom, že ho mohlo stretnúť na deravom moste nešťastie. Maďarove kone len toľko, že sa neprepadli a nohy nepolámali. „Most musí byť,“ naložil sedliakom prísne, „za štrnásť dní zrobený.“ä

„A ktože ho má zrobiť?“ ozval sa Kožuch.

„Nuž ktože by? Gmina.“

„My tu máme na chrbte lesy!“ mrdol plecom Bučak.

„Už vyše tridsať rokov sa pravotíme o lesy,“ dodal Humenský, „a ešte sme vždy tam, kde sme boli na počiatku, ani to nie je rozhodnuté, či sme boli v úžitku drevobrania, či nie. Vždy sa nájde zámienka odložiť pokonanie na dva – tri roky. Raz sa uviedlo v platnosť, že tu si pán veľkomožný zlomili nohu a že bez nich nič sa konať nemôže. Iďte domov, o tri roky prídete zas, aby sme nič nevykonali.“

„Ej, už ozaj!“ prisvedčovali sedliaci, druhí sa smiali, pán s veľkým nosom pukol prstom na tabačnicu: „To nepatrí sem, teraz sme nezasadli súdiť o lesoch.“

Bučak sa zase ozval: „Nech dá panstvo drevo, my ho privezieme a most zrobíme.“

„Akí múdri!“ zaškaredil sa Kobzay. „Panské lesy nie sú lesy obecné.“

„A prečože všade inde majú sedliaci lesy?“ spýtal sa otrhaný Lipnický. „Len my máme také panstvo.“

„Zadržujú nám,“ dodal Kožuch, „čo nám dávno vyšlo od cisára.“

„Nemátožte s tým,“ vstal a kýval im pečlive úradník Rozumovský. „To je hlúpstvo a uvrhnete sa do nešťastia. Cisár vám nikdy nedá, čo vám súd nenasúdi. Majte trpezlivosť.“

„A panstvo nech má trochu svedomia,“ zapálil sa Kožuch. „Chodí viac cez most než celá obec. Nech teda dá drevo.“

„Mosty stavať a udržovať“, riekol srdite pán s veľkým nosom, „je povinnosťou gminy.“

„Zase tá prekliata gmina!“ odpľul Bučak. „Všade, kde treba platiť, tam obec; a obec sme my sedliaci.“

Kobzay riekol: „Keby ste boli vďační, nuž by i panstvo nehľadelo. Ale ste planí ľudia, nikdy v ničom neposlúžite. Činím vás zodpovednými za škodu. Ak si zlomí môj statok na moste nohu, zaplatíte ho.“

„My teda pôjdeme kupovať drevo,“ rozhadzoval sa Kožuch, „a budeme stavať mosty pre panstvo, ktoré i naše lesy drží!“

„Mlč!“ postrčil ho richtár. „A čo by tak žiadali, pán veľkomožný, od nás za drevo potrebné na most?“

„Po jednom statkovom dni z domu,“ odvetil Kobzay. A pán s veľkým nosom poznamenal, siakajúc si fafák do zašpinenej šatky, že to veľká láska od veľkomožného panstva. I farár Čulík bol tej mienky, že to bude pre obe stránky výhodné. „Pán veľkomožný potrebujú robotu, vy drevo.“ Úradník Rozumovský sa uškrnul trpko, ale mlčal, bo musel.

Sedliaci počali rokovať o tom medzi sebou. Veľmi mnohí sa chceli podrobiť, ale rátavý Pelechavý riekol: „Hm! To by bolo štyridsať dní v cene sto i šesťdesiat zlatých; a drevo by mohlo stáť najviac dvadsať. To by bola pekná kúpa. Radšej od žida.“

„Keby to mal každý tak groše,“ namietol trasohlavý Lipnický, „ako ty, skrbec!“ Väčšina však prijala mienku Pelechavého. Osvedčili sa, že radšej kúpia drevo od žida.

„Hoc od čerta a jeho matere,“ mrštil srdite rukou pán s veľkým nosom, „len, izé, most nech bude za štrnásť dní hotový. Ináč vám pošlem majstra z mesta a budete štrófaní na dvadsať zlatých.“

„Ó, čo my to všetko za tých štrnásť dní poplatiť máme!“ vzdychol Kožuch.

Richtár vyslovil svoje obyčajné: dobre. VI

Povstala potom medzi sedliakmi vrava. Šepkali medzi sebou, štuchali do richtára: „Ozvi sa, povedz!“

„Čo má povedať?“ spytuje sa putujúca spravodlivosť.

„Nuž to,“ vetí po odkašlaní richtár, „že veľkomožné panstvo spása svojím statkom náš urbársky chotár.“

„Veru tak!“ prisvedčovali sedliaci.

Kožuch riekol: „Náš statok nech len kročí na panské územie, hneď desať zlatých pokuty; a pán veľkomožný naženú na naše pastvisko, úhory, strniská, lúky tisíc oviec a vypasú všetko za jeden deň.“

„Tak my tu v tejto našej Chujave ubiedení ľudia!“ vzdychali sedliaci.

Pán s veľkým nosom smrkol tabaku a pozrel spýtavo na Kobzayho. Tento sa zapálil a riekol srdito: ,,I ja som sedliak.“

„Kde treba užívať, sedliak,“ skočil mu do reči Kožuch, „ale kde treba platiť, nie sedliak.“

„Som sedliak!“ skríkol s ešte väčším dôrazom Kobzay. „Mám štyri osminy. Ja vám nerozkazujem, koľko statku máte nahnať, ani vy mne nerozkážete. Kto koľko má, toľko ženie.“

„Keď i my sedliaci poženieme statok na panskú držobnosť,“ nástojil spitý Kožuch, „vtedy bude po pravde, my sme spokojní. Nech pasie všade každý, kde chce, ako bývalo zadávna, pokiaľ nebolo terajšej židovskej lakomosti.“

„To bude spravodlivé,“ prisvedčovali mu sedliaci.

Ale pán s veľkým nosom dupol nohou: „Od panského vám coky, vy, izé, buriči!“

„To je práve tak,“ odpľul Kožuch, „ako keď sa žartujeme: Čo tvoje, to i moje, tebe do môjho nič.“

„Títo ľudia,“ zateremtetoval Kobzay, „sú už vcele nabratí tou komunistickou myšlienkou, že všetky veci majú byť všetkým spoločné.“

Kočujúca spravodlivosť poukázala prstom na Kožucha: „Ty, ako vidím, tu najväčší izé.“

„Áno,“ prisvedčil Kobzay. „Ten korheľ, ten zlorečník, ten bitkár, ten stokrát ostrihaný otco- a matkobijca, popudzuje všetkých. Pyskuje vždy o hriešnych sedliackych osminách, ktoré samy všetky bremená znášať musia.“

„Vyjmúc tie,“ dodal dobre podgurážený Kožuch, „ktoré prídu do rúk panských. Pri rozvrhovaní rozmanitých bremien na tie hriešne osminy panské sa vždy vynímajú. Od pána nežiadaj ničoho. No nie, richtár? Povedz; či ti dali dakedy na dačo pán veľkomožný grajciara? A my vždy skladáme na tie hriešne osminy.“ Potom sa obrátil k sedliakom: „Povedal som, že pánov a židov nedopúšťať do osmín.“

„Múdro si radil,“ mávol richtár paličkou, „lenže i tvoje prejdú dnes-zajtra k tomu, kto ich kúpi. Znáš dobre radiť každému, okrem samého seba.“

„Počuješ, Kožuch? Zachovaj si to dobre,“ ozval sa i farár, láskajúc loveckého psa po hlave. „Nikdy ti ešte nikto väčšiu a potrebnejšiu pravdu nepovedal ako teraz richtár.“

Pán s veľkým nosom vystrel pánovite proti nemu ruku: „Tohto gazembera, richtár, odošleš hneď poviazaného na stoličný dom!“ To povediac, lapil sa za fafák, bo práve do neho pukla lopta, ktorú všetečný chlapec Árpád hodil.

Kožuch mrdol spurne plecami: „Nech ma vešajú, keď som zaslúžil. Nebudem ja prvý visieť za pravdu.“

Ale žena jeho počala výskať a vykladať s náramným plačom: „Ach, ja nešťastná žena! Ach, čo si počnem teraz zase sama s deťmi, keď ťa vlečú do tej temnice?“

„Nič to, žena,“ potešil ju Kožuch, „dnes aspoň budem trpieť nevinne.“

Ale ona tým viac nôtila plačlivým akýmsi spevom: „Ach, načo sa sám hryzieš s pánmi za týchto nemých podliakov? Ach, či vidíš, ako mlčia a nikto z nich ústa za teba neotvorí? Ach, dobre im bude smiať sa, keď teba povlečú pandúri ako lotra!“

Jej nárek dojal Kožucha. Bez všetkého rozkazu zvalil sa na holú zem: „Nech dokončia, pán veľkomožný, nakrátko. No, nech bijú, prosím ponížene, pán hajdúch.“

Pri tom ošklivom výjave odišiel zapýrený Rozumovský. Kto by ho bol bedlive pozoroval, bol by videl, ako pri týchto výjavoch hneď sa zapýril, hneď zbledol. Cítil spolu so sedliakmi nehodnosti s nimi páchané, ale mlčal, bo musel.

Pán s veľkým nosom kýval hajdúchovi: „Dvanásť, ale dobrých!“ Uznal i sám, že lepšie bude vypalicovať pyskúňa, než robiť krik na stolici. Lebo cítil, že dnes i najlepšieho pašu prevýšil.

Farár Čulík, ktorý mal zub na Kožucha, učinil svätú tvár a vzal podobu prosiaceho: „Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mu pričítajú ešte aspoň raz toľko!“

Sedliaci sa klmali: „Dobrý to predsa človek! Vidíš, ako prosí za neho?“

Kožuch len zuby zaťal, keď silné údery zdĺhavo mu dopadali na stehná. Vstanúc z prachu, riekol: „Kristus Pán trpel viac.“

Pán s veľkým nosom napomenul pri tejto príležitosti sedliakov k podlžnej úcte a poslušnosti proti veľkomožnému panstvu práve tak, ako čo by ešte vždy ťahali jarmo poddanstva.

Ale malý Arpádik tak sa zaľúbil do tohto palicového výjavu, že ho chcel opätovať na sestre. Dokonca chcel Irmáčku stiahnuť a vypalicovať. Musela aspoň bábku dať, aby mladý pán svoju chúťku palicovania vyplnil. VII

Tento lieskový koniec kočujúcej spravodlivosti účinkoval potom rýchle jedno za druhým. Pán Kobzay dal stiahnuť baču, že sa lapil do gazdu, a daktorých chalupníkov, že si nechcú zarobiť u neho pekný groš. Parobci dostali palice, jedni, že sa bili ako barany a pokrvavili v krčme, druhí, že uviazali nadutý mechúr s hrachom židovmu bujakovi na mošnu.

Takéto výjavy boli vtedy pri ozornej surovosti ľudu každodenné a mali miesto všade, kamkoľvek sa hnul slúžny alebo jeho pomocník. Preto i hajdúch musel byť s nimi všade.

Kočujúcu spravodlivosť obhŕklo ešte potom množstvo všelijakých žalobníkov. Jeden mal to na srdci, druhý iné a každý chcel predniesť svoju sťažnosť. Ale pán s veľkým nosom odbavil všetkých, lebo už bolo po poludní a nadišla i stydlivá Zuzanka. Tento len ruku stisol domovému pánovi, potom sedel ako nemý.

Nezamiešal sa ani do panského zhovoru o budúcom snemovom vyslancovi. Pán s veľkým nosom zvestoval, ktorí mienia v tomto volebnom okrese vystúpiť, a oznamoval, že župné úradníctvo je za Hegedüs Jánoša.

„To sme i my,“ osvedčili sa Kobzay a farár, “ale sedľač, ktovie? Pansláv Fujera poslal vraj do obce mnoho výtlačkov poburujúceho programu.“

„Či tak?“ riekol ťahavo pán s veľkým nosom a pokročil na kraj predodveria. „Ešte jedno, nebože! Viete, že nastáva voľba, izé, országgyülési követa.“

„To jest ablegáta na diétu,“ skočil do toho farár a vysvetlil jednu cudzinu druhou.

„Počujem,“ pokračoval pán s veľkým nosom, „že Fujera poslal do dediny akési písma, aby ste vyvolili jeho. Chráň vás boh, to je pansláv.“

„A čo je to ten pansláv?“ pokýval hlavou Lipnický. „To meno sme ešte nikdy nepočuli.“

„Pansláv,“ vysvetlil im vec farár Čulík, „je zradca, ktorý chce krajinu trhať a Rusom predať.“

„Áno,“ prisvedčil pán s veľkým nosom, „každý pansláv huncút a kto s panslávom drží, je rebelant. Pán főispán, pán főszolgabíró a celá slávna stolica je za Hegedüsa. I vy musíte za neho szavazovať.“

„My držíme,“ osvedčil sa richtár, „so slávnou stolicou. Čo nám nakážu, to zrobíme.“

„Dobre a statočne hovoríš,“ pochválil ho pán s veľkým nosom. „Pozbieraš všetky tie písma, ktoré vám poslal ten pansláv, a prinesieš mne. To vám povedám, že beda tomu, kto by szavazoval za Fujeru. Nech nám potom taký rebelant príde, dáme my jemu!“

Bola by kázeň vypadla dlhšou, ale prišušťala domová pani s milým pozvaním na obed. Učinil teda koniec. Len ešte raz sedliakom povedal, čo všetko majú urobiť a platiť. Richtárovi naložil, aby mu hneď priniesol tie panslavistické programy a jeho päť esteraichských zlatých.

Dvor sa vyprázdnil. Panstvo vyzoblo po poháriku červeného likéru a pošli do priestrannej obedárne. VIII

Tu rušili nepríjemné návštevy pokojnú službu žalúdka. Nestihli sa pohodlne rozhostiť pre nastávajúci veľký zápas, keď sa vťarbal františkánsky fráter s kuklou na chrbte.

„Ponížené služby,“ hovorí s pokornými úklonkami, pozerajúc dychtive na prikrytý stôl, „od pána gvardiána. Dá porúčať seba i chudobný sbor otcov svätého Františka do panskej lásky.“

„Otcovia svätého Františka,“ pozrel Kobzay mrzute na frátra, „nech netučia svoje bruchá cudzími mozoľmi. Onehdy som stretol dva vínom nahrúžené vozy pre kláštor. Inakší ľudia nevidia cez celé mesiace vína, a františkánovi musí pri každom obede a pri každej večeri stáť pred nosom holbička. Na to musí sa skladať obecenstvo.“

„Za to nech sa neráčia hnevať,“ odvetil pokojne fráter, navyknutý na také výjavy. „Dar prijímame s vďačnosťou výčitky bez hnevu.“

Stál ešte pri dverách a vynímal zo širokého rukáva tabačnicu, aby dal smrknúť pánom, keď vkročil evanjelický študent a odporúčal do panskej lásky stravovňu, kde chudobní žiaci dostávajú obed zadarmo, alebo za lacnú cenu.

„Na vašu panslavistickú školu nedám ani babky,“ okríkol ho Kobzay.

„V našej škole,“ opravil ho študent, „prednáša sa všetko po maďarsky.“

„Ale zato ste všetci panslávi,“ dupol Kobzay.

„Odkiaľže vychádzajú,“ primastil mu farár Čulík, „panslávi, keď nie z luteránskych škôl? Mládež ho pestuje sama medzi sebou. Leží to v povahe samej luteránčiny. Ako každý kalvín je už povahou svojou Maďar a vlastenec, tak každý luterán pansláv a zradca. Luteránsky som farár, ale pravdu vyznať musím. Každého luterána bez okolkov obesiť alebo podľa zákona spáliť. Luteráni comburantur. Vo viere sme vrtkaví ani von ani dnu, v národnosti panslávi.“

„Páni,“ vetí zarazený študent, „ja som rodený Maďar a slova slovenského neznám. Vy ma obviňujete z panslavizmu, inde mi zasa hádžu do očú, že sa v našej škole mládež slovenská národu svojmu úplne odcudzuje.“

„Nedám, nedám haliera na váš panslavistický ústav,“ triasol Kobzay rukou.

Vtom vstúpil muž tmavej pleti, podobný Cigánovi. Širočizné čierne nohavice mal v čižmách, na bedrách červený pás, na prsiach otvorený lajblík, na pleciach plášť z belavého súkna, na hlave červenú čiapočku, aké nosia Srbi. Hovoril po maďarsky veľmi plynne, ale nebolo mu možno rozumieť. Len toľko sa dalo poznať, že turecký derviš a že zbiera v Uhrách milodary na mohamedánsku mešitu.

Čitateľ bude snáď myslieť, že tohto zbeha z Bosny vyctil Kobzay najväčšmi, ale stalo sa naopak. Práve tento surový paholčisko divého pohľadu odniesol zlatovku, študenta fráter pošli s dlhými nosmi. IX

Až po ich odplašení ponúkla mladá domová pani hosťovi, aby zaujali miesto pri stole. Oba pozerali s úľubou na jej vnadné, vyduté prsia, ale ona len tak zboku škúlila i na veľké nosisko i na zmrštenú tvár stydlivej Zuzanky. Ináč bývala veľká koketa, keď hosť bol švárny mladý šuhaj, najmä keď mal hustú čiernu bradu. Ryšavé brady menej milovala, lež ani tie nezavrhla vcele. Z jej detí každé malo iný výzor. Nebola ani tak ľúbezná, ako bývala, keď mala príjemnejších hosťov. Preto i rozhovor bol nudný, spojený s nemilými prestávkami. Menovite stydlivá Zuzanka s malou tvárou zostal verný svojej povahe. Nepreriekol sám od seba slovíčka cez celý obed, i na otázky odvetil slovom. Ako sa má pani manželka? Dobre. Punktum.

Pán s veľkým nosom hovoril najviac s Kobzaym o veciach prísnych. Žaloval sa medziiným na drahotu dreva a Kobzay mu sľúbil, že mu dá priviezť päť siah.

Čo bolo čerstvej veselosti pri stole, to pochádzalo od všetečného Árpáda, ktorý vždy dačo hovoril, pýtal, so sestrami sa vadil, vidličkou po tanieri škrabal, nožom na poháre zvonil, nohami šibrinkoval, na stolec vstával, chlebom do sestier a matky hádzal. Najväčší smiech vzbudil tento neposeda, keď riekol materi, poukážuc na nos zhrbeného adjunkta: „Mama! Keby sme mali také uhorky.“ „Ej, Árpád, Árpád!“ pohrozila mu matka, „ty si mi prirozpustilý.“ Ale pán s veľkým nosom sa rehotal: „Do toho môjho fafáka každý zabŕdnuť musí.“ I večný mlčúch otvoril ústa na chlapcovu pochvalu: „Neobyčajný talent.“ Jednako prišlo vhod, že sa ozvala v pitvore harfa. „Muzika, muzika!“ tlieskali rozpustilé deti. Árpád vyskočil na stolec a kázal mládencovi vpustiť muzikanta. „Už ho len vpusť,“ riekla i pani, „keď tento nezbedník tak pánovite to žiada.“

Vstúpil asi štrnásťročný mladík s harfou a jedno deväťročné dievča, deti tej ženskej, ktorá prosila v hostinci pri hradskej o dovolenie hrať večer komédiu. Bola to vdova. Jej muž sa zabil, spadnúc ako komediant z napätého povrazu. Biednica Češka potĺkala sa teraz s troma deťmi na vozíku o jednom koni. Vodne chodili deti po domoch s harfou, po večeroch hrali komédiu sčasti s pumprlíkmi, sčasti s fyzikálnymi tajomstvami. A to je pritom divné, že i pieseň, ktorú pri harfe spievali, i komédiu, ktorú hrali na divadle s pumprlíkmi, zložil podľa svojej skúsenosti vtipný mladík. Pieseň, ktorú so sestrou pri dverách spieval, táto, hľa, bola:

Dobre ľuďom vo šťastnom tom uhorskom kraju; všetkého dosť, čo môže žiadať duša, majú.

Aká hojnosť tu zrna, vína i dohánu, koní, volov, svíň, oviec v tomto Kanánu!

Všetko to sa mi ľúbi, čo majú tí páni; len ich spravodlivosti nech ma pán boh chráni.

V posledných slovách ukryté žihadlo zbavilo deti o dar i obed, Kobzay zateremtetoval, pán s veľkým nosom ukázal prstom: „Von ich!“ Museli sa okamžite pratať, ba čeľaď dostala rozkaz nahuckať psov do nich. A škoda tak krásnych detí, ako to boli. Samý život a oheň ducha žiaril z ich útlych obličajov. Uvidíme ich ešte večer pri komédii. Panstvo sa potom zabávalo do konca obeda zas len medzi, sebou. X

Po obede doniesol richtár Hučko všetky Fujerove programy, ktoré len mohol zozbierať po obci, a tých päť zlatých, ktoré pán s veľkým nosom tak nástojčivo žiadal.

Na nešťastie vyznal, že to utrhol z tých päťdesiatich zlatých, ktoré akosi po biede vydrel na stavanie novej školy. Lebo stará klesala už pod bremenom liet na hromadu. Učiteľ nevedel nikdy, keď kročil do nej, či ešte z nej dakedy vyjde.

Myslí snáď čitateľ, že potom pán s veľkým nosom peniaze nevzal? Nielen vzal, lež i naložil ostro richtárovi, aby mu hneď a hneď priniesol i pokutu za chybné kôpky, tridsať zlatých, a potom si to vybral od obce. A poslušný richtár učinil i to.

Zostalo mu už len pätnásť zlatých a tieto tiež našli cestu z mešca ešte toho dňa.

Doma už našiel dozorcu z daňového úradu, ktorý prišiel ohliadať zápisnicu, a újezdného lekára, ktorý sa dostavil obzrieť deťom štepené sypanice. Obidvom dal po pár zlatých.

Hneď za nimi vrazil drzo do domu ten derviš, ktorého sme už v dome Kobzayovskom videli, vytiahol veľký zväzok písem, drkotal plynne po slovensky, ale i tu tak, že mu nič nerozumeli. Len toľko sa dovtípili z jeho posunkov, že zbiera na chrám jeruzalemský. Dal teda i jemu zlatku a vypravil s oklamcom i boženíka, aby ho vodil z domu do domu a pýtal na tak svätý cieľ všade po desiatniku.

Dostavil sa, aby celkom naprázdno z obce nevyšiel, i študent, zbierajúci na žiacku stravovňu milodary. Vyhodil i tomuto zlatku.

Tak sa stalo spravodlivosti na všetky strany zadosť, ale nová škola zostala v lese. Z päťdesiatich horko-ťažko zozbieraných zlatých zvýšili už len tri a znovu sa skladať sedliaci nechceli, lež písali márne inštancie, na ktoré nikdy nedostali odpoveď.

To predvidel richtár a bol veľmi namrzený, že tak vygazdoval. Preto, keď videl oknom františkánskeho frátra, hodil klobúk o stôl: „Ešte i tohto čert nesie!“

Na jeho pozdrav: „Pochválen buď Ježiš Kristus,“ odvetil len cez zuby: „Až na veky.“ Poškrabal sa pritom za uchom a nechcel ani tabačku, keď fráter vyňal z rukáva svoju drevenú tabačnicu.

„Ste akýsi nevrlý, richtárko,“ pozrel mu fráter v oči.

„Som, lebo toľko musím dnes na všetky strany dávať, že sa mi až hlava krúti.“

„I pre mňa ešte nájdete dačo,“ klepol fráter prstom na svoju tabačnicu, „čo pán boh požehnal, dajednu mladú húsku.“

„Vydochli nám,“ ozvala sa richtárka.

„Boh požehná druhý raz,“ potešil ju fráter. „Dajte mi aspoň ďalej odviezť, richtárko, čo som inde nakveštoval.“

„Niet koní doma,“ zmŕštil tvár richtár, „všetky sú na paši.“

„Ale to už musí byť,“ postavil sa fráter.

„Tak hovoríte?“ postavil sa i richtár. „Danie i nedanie je len dobrá vôľa. A ja ani nevidím, čo tu hľadáte. My sme tu evanjelici; len dakoľko sluhov máte tu katolíkov.“

„Danie,“ fráter na to, „je povinnosť kresťanská, ale dobrovoľná; odvezenie však nutná povinnosť richtárska. Vy ju plniť nechcete. Dobre! Zanechám vám tu všetku kveštu a idem povedať pánu gvardiánovi. Uvidíte, richtárko, čo z toho bude.“

S tým sa poberal k dverám. Richtárka mihala na richtára a klmala ho úsilne s hrozebnými posunkami. Riekol teda richtár: „Už len zostaňte, pošlem po svoje kone.“

„A ja vám zrobím trochu praženice,“ dodala richtárka.

„No to je dobre a po kresťansky,“ pochválil ich fráter. „Za ten čas idem ešte do daktorých úhľadnejších domov, keby sa svätá almužnička rozmnožila.“ XI

Len toľko, že odišiel fráter, tu vbehne prestrašená suseda. „Ach, richtárko, čiňte dačo, bráňte ma, chudobnú vdovu. Tu chodí akýsi obšitoš po dedine práve tak ako s exekúciou. Vybil mi okno, že som mu nedala slaninu; a boh môj vidí, že sama nemám ani kúštička. A tu vám ide sám,“ strhla sa, uvidiac ho oknom. „Je spitý ako hovädo a zlorečí ako zlý duch.“

„Hm, hm! Čakaj!“ krútil richtár hlavou. „Pozrieme si v oči.“

„Nenadrapuj sa s ním,“ krotila ho žena. „Taký zbeh bez očú je všetkého schopný. Podpáli nám dedinu. Dám mu groš, nech ide v čerty.“

„Daj,“ slovil richtár.

Vtom vstúpil bez pozdravenia do chyže mladý a zdravý, vypasený muž s vojenskou čapicou na hlave, v otrhanom vojenskom kabáte. V ľavej ruke držal pár kurčiat, v pravej ohromné kyjačisko.

„Richtár,“ počne hrozivo, „ja tejto dedine jej boha a toho krvavého Krista. Vaši sprostáci nevedia, čo treba žobrákovi, ktorý slúžil cez dve kapitulácie cisárovi. Ja vás naučím móresu, ja váš krst a vaše spasenie!“

Richtárka sa triasla, keď videla hrozivú tvár a zaťatú päsť mužovu. Núkala žobrákovi dva grajciare: „Nate, nate, iďte zbohom.“

Žobrák hodil peniaze o zem s takým novým zlorečením, ktoré už i maďarské hrozné kliatby ďaleko prevyšuje.

„A čože teda chceš?“ pristúpi richtár bližšie.

„Nocľah a mladú nevestu, ja tvojho richtárskeho popa,“ povrhol kurčatá. „Toto mi richtárka upraží. Potom všetci z chyže von. Vyženiem celú dedinu, ešte i toho starého boha z neba.“

Tu richtára prešla trpezlivosť. Napred vychytil lotrovi kyjak, potom ho chopil ľavou rukou za prsia, pravou vyfliaskal po papuli, hodil o zem a tam jeho vlastným kyjakom omlátil. Žena, keď už natoľko prišlo, podala mu povraz. Tým poviazal oplana a tak vovliekol so sluhom do svinského chlieva a zaprel do rána. Bránil sa šelma slabo, lebo bol opitý a slabý je vždy, kto zle činí.

Richtárka zalamovala rukami, čo z toho bude. Ale nič nebolo. Keď ráno vypustil vytriezveného tuláka, bol krotký ako baránok, ba ďakoval za naučenie. „Bodaj by som,“ riekol, „dávno bol natrafil na muža, nuž by drzosť moja nebola vzrástla na zázraky.“ Tak bolo ráno, ale večer a cez noc div z rozumu nezišla zo strachu. XII

Keď bedákala a nahovárala muža, aby sa vzdal toho nešťastného richtárstva, tu panský mládenec s rozkazom, aby sa richtár hneď a hneď dostavil do kaštieľa.

„Čo je zase?“ hodil richtár klobúk. „V tom panskom dome pre mňa nikdy nič radostného. Vždy dávaj alebo slúž. Odišiel už ten pán s veľkým nosom?“

„Odjachal,“ smial sa mládenec, „a hneď po jeho odchode zas pobil a povláčil gazdu ten bača, ktorý dostal palice.“

„Čo ma do toho?“ škrabal sa richtár za uchom. „to ma do panských bačov? Keď bola reč o richtárskej pláci, Kobzay sa osvedčil, že jemu nepotrebno richtára; a teraz mi rozkazuje ako svojmu paholkovi. Viac slúž im panstvu, ktoré nič nedáva, než celej obci spolu, ktorá ma platí.“

„Panstvo vám dalo dve hromádky prútia,“ usmial sa šelmovsky mládenec.

„Toho stračieho hniezda v cene pár grajciarov?“ mrštil richtár rukou. „Za to mám sa nadrapovať s oželeným oplanom, odkiaľ noha odkiaľ ruka, aby ma podpálil? Nemám dosť patálie so žobrákmi? I teraz som zmlátil jedného a zatvoril do svinského chlieva. Ktovie, čo i tá šelma vyvarí?“

„A bačovia,“ ozvala sa žena, „sú ešte nebezpečnejší, bo takí ľudia vedia všeličo, mávajú obcovanie so zlým. Mohol by nášmu statku porobiť alebo nás o zdravie pripraviť, dáke vredy, hostec na nás dopustiť. Nechoď, starý!“

Mládencovi dočitovala: „Čo richtárovi do panskej čeľade? Nech si tam robí pán so svojím bačom, čo chce. Povedzte, že richtár nepríde.“

Richtár však po dlhom váhaní, pri všetkom ženinom plači, predsa len pošiel a poslal poviazaného baču s jedným chalupníkom do mesta.

Potrebných na to boženíkov musel vyhľadať v krčme. Bo celá Chujava teraz pila. Staré, mladé, mužovia, ženy boli v štyroch krčmách. Každá mala dosť hostí. Vo všetkých robili pijani lomoz, nedbajúc nič, že im zajtra budú vláčiť periny za dlžoby. Podivná je ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska, ako kto sa rozumu pozbavil. Ktorí dostali palice, tí sa tým vystatovali ako hrdinstvom. Chlubili sa, vysmievali jeden druhého, vtipkovali. Ľud uhorský stratil, bezprávnym s ním nakladaním, všetku ctižiadosť, všetku možnosť, tak ako všetok cit pre spravodlivosť. Na česť nič nedrží, na žiadnu spravodlivosť neverí.

Najviac pijanov bolo u Šofelesa pri kostole a u Čmuľa pri hradskej, bo u nich mali veľmi mnohí úver. Vstúpime do týchto chujavských kaviarní. XIII

Krčma u Šofelesa bola budovisko napoly rozvalené. Jedna polovica spadla vcele, druhá bola podopieraná zvonka, zdnuka. Na kraji a zo stien trčali hnilé brvná. Slamená strecha bola pozalamovaná, deravá, okná malinké, nejednaké, papierom pozalepované. Do pitvora a chyže viedli dvere vetché, nakrivené, cez vysočizné dorúbané prahy. Na hlinenej podlahe plno dolín, ako čo by tam svine boli ležali. Náradia poriedko a všetko vetché, porúchané, dlhý stôl a lavice nadmieru špinavé. Strach bolo vkročiť do tohto smradľavého brloha a predsa to bolo plné, ako nabité. Mužovia a ženy cítili sa tam veľmi dobre. Mnohé pijanice si tu hoveli, keď mužovia ich pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť za mrežami, odkiaľ i do pivnice viedli schody. S peniazmi sa, pravda, mnoho netrudil; narábal najviac len kriedou.

Úver mal u neho každý, len trasúci sa na celom tele Lipnický darmo modlikal o holbičku. Šofeles mu vyčítal, že sa nedrží verne jeho, ale pije i po iných krčmách, a hovoril, že mu už nemá na čo dať. „Počkaj, žide,“ vychytil sa smädný pijan a odišiel.

Po chvíli sa strhol veľký rehot v krčme. Lipnický voviedol do chyže asi jednoročné vychudnuté, strapaté žriebä. „No, dáš teraz pálenku, žide?“ zakričal víťazne do stredu chyže. „Tu ostatná srsť z môjho domu. Ber, čerte, čo tvoje. Čo mi dáš za žriebä?“

„To nezaslúži hrsť sena,“ smial sa Šofeles. „Nikdy z toho kôň nebude, bo je už zakrpatené.“ Naposledok ale predsa kúpil žriebä za päť zlatých.

Lipnický sadol si za špinavý stôl a pil. Prvé poháre vylial napoly, pokiaľ ich k ústam priniesol; pri ďalších prestala sa mu triasť ruka. Rozprával pritom, aký on bol pod panštinou gazda, aké mál kone, voly, kravy a klial tej slobode, ktorú vraj čert vymyslel.

„Šťastlivý si ty teraz človek,“ prekáral ho sused, „nepotrebuješ už ani psa ani mačku.“

„Ba, na mačku,“ smial sa Lipnický, „ešte mám potrebu. Žito vo dvoch korcoch mi ešte vždy leží v záčine nevymlátené. Treba myši od neho odháňať.“

„A prečo ho nevymlátiš?“

„Nemám čas, bo ma ustavične zaneprázdňuje tento prekliaty Šofeles. Keď ma nezroní jeho pálenka, musím mu drevo rúbať a iné služby konať. On teraz môj pán.“

Šofeles medzitým odčachroval žriebä. Náhle prešlo do jeho rúk, vychvaľoval ho, aký z toho bude kôň. Sedliak očankaný jeho rečami dal mu desať zlatých a žriebä odviedol domov.

Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez. meškania nie ochrániť posledný kus statočku, lež pomáhať ho prepiť. „A bodaj by teba, ty korheľ, ty márnotratník!“ postavila sa mužovi voči v letnici tak vetchej, že len pásy z nej viseli a všade presvitala košeľa. „Dievka ti na vydaj, deti nahé plačú od hladu a tys' ostatnú srsť vyviedol z chlieva, ty pijan. Ale neprepiješ, neprepiješ žriebä sám,“ tĺkla si pravou päsťou na ľavú dlaň. „Keď ty piješ, i ja budem. Krčmár, holbu!“

„Tak dobre, moja drahá ženička,“ privinul ju k sebe Lipnický. „Nač' nám to? Žriebä potrebuje žrať. Dogazdujeme. Vezmeme potom torbu na plece.“ XIV

Čoskoro zatriasol pijanmi úžasný výjav. Panský kováč, mladý muž, práve ako sa vyhol s pohárom, vyvrátil sa horeznačky a spadol z lavice na temeno. Z úst sa mu kydali biele peny a šľahal v kotúčoch belavý plameň.

Obskočili ho s trepotom a krikom: „Pomáhajte, robte dačo, ľudia! Vody, vody!“ vrešťali jedni. „Sladkého mlieka!“ kričali druhí. Všetkého sa nešťastnému dostalo, ale to ešte viac napomohlo nezliečnosť. Darmo ho mykali, šklbali, za nos ťahali, prevaľovali - umrel.

Keď sa presvedčili o jeho smrti, naložili ho chlapi na dva drúky a niesli na takýchto nosidlách ako poraneného vojaka z bojišťa domov. Na jeden bok mu visela hlava, na druhý nohy. Tá i tieto sa kolembali. Pijani vyšli všetci z krčmy za ním, bo pred krčmou sa strhol dojímavý vresk.

Pribehla kováčova manželka a vrešťala prenikavým hlasom na celú dedinu, trhajúc si vlasy a zalamujúc rukami: „Ach, ja nešťastná! Čo si teraz počnem s tými drobnými deťmi? Ach, vy korheli, bezbožní loptoši, vy ste mi ho zabili. Bol muž triezvy, keď sme prišli do tejto vašej Sodomy. Vy ste ho pokazili, bo nič bez tej ohyzdnej pijavy. Čo len jednu podkovu koňovi pribil, už ste ho vliekli na oldomáš. Tak sa stal pomaly korheľom, prepil i moje i svoje, nevytriezvieval. Strestal by vás boh za vaše ohavné oldomáše. Prepadli by ste sa tu so všetkým činom!“ S takýmto nárekom a Vykladaním sprevádzala kováčka mŕtveho muža domov.

Myslíte, že to dojalo pijanov, ktorí vyšli za ním z krčmy, že vstúpili do seba, pošli domov? Smiali sa, híkali, kliali, bo práve šiel bubnujúci komediant, ten mladík, čo tak nemilú pesničku zaspieval, pánom v dome Kobzaych.

Kráčal na tak vysokých chodidlách, že ešte o hlavu prevyšoval slamené strechy chalúp. Na hlave mal vysokú končistú čiapku, červený lajblík, nohavice dvojakej farby, v rukách bubon. Oznamoval, že predvečerom bude v hostinci pri hradskej ceste pekná komédia; kto ju chce vidieť, dá vstupného päť grajciarov.

„Boh by ťa strestal, tulák,“ ozvali sa hlasy medzi pijanmi, „za päť grajciarov mám rumpeľ pálenky.“ Okrem detí a parobčiakov pošli všetci naspäť do krčmy. XV

Ešte viac pijanov bolo v tom takrečenom hostinci prihradskej. Táto krčma bola aspoň celá, mala priestrannú chyžu pre pijanov. Títo ju zaujali celú, komedianti len jeden kút mali zastrený plachtami.

Medzi pijanmi viedol veľké slovo palicovaný Kožuch. Hromžil na richtára, nadával mu do podliakov, zbabelcov, panských psov, ulíhavých pochlebníkov. Breše vraj len pánom, za sedliakov ústa neotvorí.

Sedliaci mu prisvedčovali a ošklbaný Humenský sa ozval: „Tak vám treba! Bo len toho chlapčiska ste chceli mať za richtára, akoby v celej dedine onakvejšieho človeka nebolo.“ Rozumel tým sám seba. Lebo mnoho si zakladal na svoje latinky, hoci sa ničím iným od sedliakov nedeli! Nenaučil sa zhola nič vecného a bol pritom nespoľahlivý galgan a hrdláč bez cti. Preto sa sedliaci len usmievali, keď narážal na svoje richtárstvo, hoci na Hučku reptali.

Dostavil sa i tento, sčiastky aby sa žajdlíčkom vína občerstvil po toľkých nepríjemnostiach, sčiastky pre tú nastávajúcu komédiu.

Náhle vkročil, oboril sa na neho surový Kožuch: „Ty nie náš, ty panský richtár. My ťa platíme, pánom slúžiš. S pánmi držíš, nás v ničom nezastávaš.“

Richtárova odpoveď bola taká facka po rumennej, špiritusom blčiacej papuli, že klebetníka krv zaliala. A keď sa mu chcel nanosiť do vlasov, lapil ho richtár za pačesy, hodil o zem a hodne, hodne opalicoval. Neborák ochranca spravodlivosti mal teraz nielen hnáty poznačené, lež i ramená a chrbát.

Nikto potom sa viac neopovážil trieť richtárovi chren pod nos. Pijani reptali len na panskú spravodlivosť.

Prišla reč i na pravotu s panstvom o lesy. Bučak si vykrútil fúzy: „Čo to za prekliatu robotu? Všade dostávajú obce koľko-toľko toho lesa, len my nič.“

„Ani ho nedostaneme,“ ozval sa učený Humenský, „pokiaľkoľvek nevystrojíme vyslanstvo k samému cisárovi do Viedne. Od pánov nemožno nadiať sa spravodlivosti, bo vrana vrane oko nevykole.“

„A kto pôjde s vyslanstvom?“ spytovali sa sedliaci, ktorým sa návrh ľúbil.

„Nuž ja,“ ponúkol sa fúzatý Bučak. „Ja viem, kde je Viedeň i kde cisár pán bývajú. Stál som neraz šilboch v zámku ako granatier i videl som pána cisára.“

„I môj kôň bol vo Viedni a videl pána cisára,“ protirečil s úškľabkom Humenský. „Ty vieš len: ,Hapták!'“

„Čo? Teda ja kôň?“ skríkol zúrivo Bučak, a do Humenského.

Boli by sa lapili, keby nebol skočil medzi nich učiteľ, ktorý tiež prišiel vypiť oldomáš na vyhratú pravotu. „Oba ste mi kmotrovia,“ čitkal ich, „dajte si pokoj. Počujte ma, ja vám dačo poviem, som starý človek. Škoda vám hrdlovať sa pre nič. Vo Viedni nikdy nikomu nič nenasúdili, ani nenasúdia. Skúsil som to už. Odoberú ti tam Nemci, smejúci sa z teba, tú prosbu, a tá bude skorej doma než vyslanstvo, a to v rukách tých pánov, na ktorých žaluješ. Títo potom odpíšu hore, že prosebníci sú nepokojní mätežníci, nemajú pravdu, že ich len. daktorí popudzovatelia poburujú. Radšej to dať advokátovi, čo by sa tam daromne strovilo. Všetko behanie do Viedne bolo vždy a zostane márnym. To vám povedám ja, starý muž.“

„Dobre hovoril učiteľ,“ riekol richtár. „Rozumne,“ prisvedčili i mnohí iní a za dobrú poradu prisúdili hneď rechtorovi dve hromádky prútia z lesa, ktorý dostanú. Ale farárovi, tomu panskému potrimiskovi, nedajú nič.

„Vy činíte tak,“ ozval sa richtár, „ako ten šuster v kalendári. Zazrúc oknom na ulici tučného brava, mlsol: ,Ech, žena, čiže by sme jedli jaternice, keby sme takéto hovädo zaklali!' ,Ale veru tento kujon by ti ich nejedol,' ukázala majstrová na učňa. ,Čo?' priskočil majster k chlapcovi, ,teda ty nechceš jaternice? Budeš dobrý? Budeš dobrý, ty výberník? Budeš jaternice jesť?' vyobšíval ho remeňom. Tak práve i vy robíte teraz.“ XVI

Pri smiechu, ktorý z toho povstal, vstúpil neogabaný Zajac, obyčajný bajazzo v dedine. Mládež ho hneď obhŕkla a Zajac im rozprával, ako obyčajne, o svojich podivných skúsenostiach a hrdinských činoch v Bombardii.

Včely tam, vraj, ako u nás ovce.

„A úle?“ spýtal sa Pelechavý, ktorý mal síce sklenku pred sebou, ale nepil, len sa usmieval pod nosom.

„Len také ako u nás.“

„Akože teda vojdú?“

„To je ich vec,“ zarehotal sa husár, „ja tvojho boha! Prečo nepiješ ako druhý poctivý človek? Ja tvojho Krista! Keby som ja mali čo ty, nechodil by som v takých poplátaných plundrách, ani v takom ošumelom klobúku. Kúpil si ho kdesi od žobráka, ty skupáň. Nerobil by som nič, len by som si ľahol v pivnici horeznačky pod sud a tak by mi musel točiť krčmár do gamby tokajčinu. Ale ty si skrbec, ty by si obehol nahý za grajciar dedinu, ja tvoj huncútsky kríž!“

„Drž ten svoj rozpustilý pysk, neplecha!“ odvrkol Pelechavý.

„Drž ty!“ rúbal ďalej do neho Zajac. „Ty, čo, si roj zo stromu ukradol a panskú sypáreň ozbíjal. Ty, boháč, chodíš po nociach vypásať so statkom úrody chudobných ľudí. Na, tu máš! Pi z môjho, pluhák, keď svoj grajciar tak ľutuješ.“

„Daj mu pokoj,“ zamiešal sa Kožuch. „On. zbiera, aby odkúpil od Kobzayho sedliacke osminy.“

Smiech bol všeobecný, sklenky sa prázdnili, žid ich naplňoval, husár luhal ďalej.

Pri spomienke makarónov rozprával, že sú to hlísty na sedemdesiat siah dlhé. Kupujú sa na lakte. Jediaci len rozčeperí nohy, otvorí ústa a hlísta mu sama beží dolu hrdlom. Kofa meria lakťom a keď je dosť, hlístu nožnicami prestrihne.

Zamilovala sa do neho jedna talianska grófka. „Hneď, ako som pricválal do dvora, počala mihať. ,Ej, bisťubohu,' mlsla, ,to je parobok. Niet mu páru vo svete!' Ako som skočil z koňa a oddal ho sluhovi, ,nechže sa páči', podala mi ruku a viedla ma popod pazuchu. Po dobrej večeri dala mužovi písanú podušku a novú sivú gubu pod pec na lavicu. ,Tu,' pohladkala ho, ,spi a buď ticho, aby sa pán husár neprebudili.' Mne hodila na stred chyže otep slamy. V noci slyšal gróf šepot. ,Erža!' zakašlal, ,ten husár šepce s tebou.' ,No veď šepce.' ,Prečo mu nepovieš?' 'Povedz mu ty, ak vieš po uhorsky:' Ráno pohádzal všetkých svätých do čiapky a pošliapal nohami, vyjmúc len svätého Antona, aby aspoň jeden zostal na plemä.“

„A ako to bolo s tým Napoleonom?“ zavrátil ho parobok s takým perom za klobúkom ako metla.

„Nuž ľa! Keď už nás toľko nápastovali ti Francúzi, radili sa pán cisár s deneráľmi, koho by poslať k tomu Napoleonovi s klobúkom udereným za ucho. Tu všetci, že veru len Zajaca, bo on je prvý hrdina. Sadnem teda na koňa a hajde do Parízu! Koňa si priviažem o plot. Hneď pribehne cisárovná a prinesie mi v zápone ovsa. Potom beží do kuchyne a navarí mi takých pirohov so sekanými hruškami, že ste jakživ takých nevideli. Boli vám ako hodné krpce. Ledva som vpratal z nich pol druha. A boli, prisahám bohu, také mastné, že sa mi loj tak lial dolu bradou ako Aronovi. Roztopila na to sedem funtov lojových sviec, aby to už len dobré bolo. Nahotovila mi i hriateho s husou masťou a na cestu napiekla pagáčov so škvarkami.“

„A Napoleon čože?“

„Hja! Potľapkal ma po pleci: ,Drusa môj vďačný! Takýchto husárov mi jeden regiment a zaujmem hračkou celý svet, pokorím všetky národy.' A tak ma, nech som dobrý, vystískal a vybozkával ako dáku paničku.“

„Ale pokoj či dal?“

„Ako by nie na moje slovo? Dal mi i desať groší na pálenku, aby som len nahováral pána cisára a deneráľov, aby ticho boli a mlčali, až si vezme, čo mu úhodno. Lebo ostril si zuby na tú našu Bombardiu, z ktorej nás potom vybombardoval, strela v jeho za ucho uderený klobúk. Dosť sme sa ohliadali, či sa nezjaví dakde dajeden kozák, ale svet je nevďačný. My sme pomáhali na Kryme Francúzom biť Moskáľov a nevďační Moskáli neprišli nás teraz brániť. Nech im taká bude poctivosť.

Keď sme nemali čo vopchať do papule, tu zase všetci len na Zajaca. Vezmem si teda jednu škadrónu a idem rekvirovať, ako sa vojenským menom nazýva brať, čo zapatríš a nezaplatíš. Ale ja som to nepotreboval. Francúzi práve viezli na mnohých vozoch celé imanie olúpenej dediny, akoby tu našej Chujavy, lenže by sa tu veľmi neobrali. To, reku, dobre, tí rekvirovali pre nás. ,Utekajte!' zarevem na nich, ,lebo keď nie, my zutekáme.' A mojim chlapom rozkážem: ,A tak!' a hybaj na Francúzov. Títo, náhle vyrozumeli, že ja tam, tak pádili ozlomkrky do svojho tábora naspäť, že tieň až o pol hodiny dobehol za nimi. Všetku lúpež zanechali nám.

Pri tom všetkom vojdeme do olúpenej dediny. Tam ti nájdem jedného chlapa v červenej košeli. Spal na slnci ako prasatá cez poludnie. ,Kto to?' pýtam sa sedliakov, stojacich tam so zloženými, klobúkmi. Garibaldi,' odvetia. ,Čit, reku, znám toho kujona, čo buky a jedle preskakuje ako Jánošík.' Vytiahnem remeň z nohavíc a pristúpim k nemu: ,Ivan, ty spíš a ja sa trudím, viažem ťa.'

Mal som pod sebou i jedného deneráľa. Tento vyňuchtal kdesi vajcia a nabral plné vrecká. ,Čo to máte?' tľapnem ho po vrecku. ,Okovaná strela, pán deneráľ! Vy ste museli mať veľký strach. Leje sa vám dolu plundrami.'“

„A že si nebol ranený v žiadnej bitke!“

„Lebo som mal rozum. Lapil som každú guľku do hrsti. Mával som ich plné vrecká. Jedna mi padla i do oka, ale mi ju po patá1ii vylízala stará Cigánka.“

„Ty si veľký luhár,“ vytrel si Bučak fúzy.

„Ba vy ste veľkí blázni,“ smial sa husár. „Tomu tak sa má rozumieť ako tomu nápisu na banknotách, že môžu byť každú hodinu vymenené za striebro, alebo prípovedi o rovnoprávnosti všetkých. Iďže, bo ťa kopnem! To je tá povestná rovnoprávnosť.“

Tu vstúpila s veľkou pokorou tá obstarná, chudobne odetá Češka, ktorá bola ráno prosila richtára o dovolenie hrať predvečerom komédiu. „Prosím ponížene,“ hovorila, držiac v ruke tanier, „nech ráčia, vaše milosti, zaplatiť po päť grajciarov, lebo komédia sa započne. Komu sa neľúbi, nech ráči ísť von.“

„Čo? Von?“ ozval sa úškľabne na oba lakte podoprený Kožuch. „Tu je krčma. Ja tu sedím. Kto mi rozkáže? Krčma je pre každého.“

„Ale nie divadlo,“ odvetila ženská. „Prosím o päť grajciarov, alebo von.“

„Čo s tým von?“ osopil sa na ňu i divý Bučak. „Koho ty tu vyháňaš, ty kurva, beštia, fľandra? My tu doma, vy len takí tuláci.“

„Ja som poctivá vdova, živím sa počestným umením, riekla pokojne žena. „Ale vy, páni, ste akísi surovci. Ta sa mi zdá, že som prišla medzi divých ľudožrútov. Keď slovo cti a ľudskosti nemá k vám prístup, obraciam sa na pána predstaveného obce. Prosila som o dovolenie hrať, a dali ste mi ho; učiňte teda teraz po práve, richtár.“

„Ja nechcem byť divákom zadarmo,“ slovil richtár, „bo viem, že ani títo ľudia z povetria nežijú.“ A aby zahanbil iných, vrhol prvý do taniera desaťgrajciarnik. Našli sa okrem neho ešte desiati, ktorí vystreli ruky a dali po päť grajciarov. Ostatní osvedčili sa divo, že nič nedajú.

„Tak teda von!“ zdvihol richtár palicu a vyhnal surovcov. Hra sa započala pre jedenástich divákov.

Bola to komédia s mravným zameraním, zložená samým mladíkom, a potrebám ľudu vcele primeraná. Predstavovalo sa v nej nešťastie pijana a jeho rodiny. Naposledok ho unáša čert za živa. Ale neborák básnik-herec nadarmo pracoval. I tých desať jeho divákov len surovosti vyvádzalo, kričali, vrešťali, hovorili hlúpstva, keď sa zjavili figúry. Môžeme si predstaviť, s akou ochotou hral.

Ale hral predsa, až sa rozleteli dvere a vhrnula sa jedným nezastaveným prúdom surová háveď. Vtedy herec dal konať jednej figúre posunky, ktoré uhádnuť musíme zanechať čitateľom, a potom spustil oponu.

Chachot bol veľký, ale komediantom nešlo do smiechu, keď sa doznali, čo sa povodilo vonka. Suroví pahoci prekotili, polámali vozík a koňa priviazali vo vozárni zadkom k žľabu.

To vzbudilo v komediantovi múdru myšlienku. „Buď ticho,“ riekol materí, keď plakala, zalamovala rukami. „To nič nespomôže.“ Sám vojdúc do chyže, riekol: „Počujte len, dobrí ľudia! Kto z vás videl koňa, ktorý má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava?“

„A ty si videl?“ spytovali sa pijani.

„Nielen že som videl, i ukážem vám takého, ak zaplatíte po desať grajciarov.“

To už bolo dačo iného ako komédia s pumper1íkmi. Každý chcel vidieť tak divného koňa. Ktorí sami nemali, požičali si a predsa dali po desiatich grajciaroch.

„Už sme zaplatili všetci. Kde je kôň? Kde je kôň?“

„Poďte,“ odviedol ich komediant do vozárne, „pozrite na toho koňa. Ten má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava. Či nie?“

Pijani sa až váľali od smiechu a nezávideli komediantom desať grajciarov.

To je len škaredý deň v Chujave. ---

Deň pekný

I

Ale videla Chujava i deň veľmi pekný, radostný, slávny, lež. až po rokoch, keď sa v nej všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom. Ako to prišlo, vyrozumieme z opisu slávnosti, odbavovanej v Kobzayovskom kaštieli.

Vidíme tu všeobecný čerstvý ruch, len nie taký, aký bys’ v panskom dome očakával. Na dvore vidno mnoho rozmanitých príležitostí, ale nie sú to ani koče ani batáre, lež maľované vozíky, ba i obecné vozy. V čeľadníku sedí za jedľovým stolom mnoho pohoničov, ale sú to len obecní sluhovia a sedliaci, nie vyšnurovaní držitelia opraty s rukavičkami. Po chlievoch žuje sence mnoho cudzích koní, ale nie sú to vysoké paripy, lež len obecné väčšie-menšie škapky. V kuchyni varí sa a smaží, lež nie kuchár obskakuje železné ohnisko, ale ženské s bielymi záponkami. Taniere, misy, sklenice odnášajú a prinášajú nie mládenci v dolománoch, lež dievčatá s bielunkými opleckami, lesklými živôtikmi a belavými záponkami.

V panskej jedálni sedí za dlhým dubovým stolom mnoho hostí, ale nie sú to pyšní aristokrati, lež skromní evanjelickí farári, učitelia so svojimi manželkami a dakoľko svetských pánov a paní. Ženské, medzi ktorými i dakoľko paničiek, zaujímajú čestnejšie miesto, posledné domový pán, farár Rastic.

Čo? Farár domovým pánom v kaštieli Kobzayho? Tak je, a čo viac, pansláv Rastic. Hostina platí jeho narodeninám, ku ktorým sa zišli zblízka i ďaleka počestní priatelia, všetci takí osvedčení Slováci, že by sa bolo mohlo zaviesť vyšetrenie o panslavistickom sprisahaní.

Preto i rozhovor sa viedol výlučne v reči slovenskej a bol dôverný, srdečný, hlučný, veselý, bo všetci boli v najlepšom rozmare. Nikto nehľadel pred seba zadumane, ako býva neraz pri väčších hostinách: lež žartovali, smiali sa, rozprávali si vospolok novinky, hovorili o veciach národných a krajinských, o uda- lostiach doma i za hranicami. II

Prípitky započal starší bratstva Lukáč. „Ty,“ hovoril obrátený k Rasticovi, „zrodil si znovu obec. Aký to rozdiel medzi Chujavou bývalou a terajšou. Keď som ťa uvádzal do úradu, vyzerala tak, že sa človek až zle cítil pri pohľade na ňu. Chalupy boli všetky drevené, z neotesaných brvien alebo prútia, bez dymníkov, s vetchými pozalamovanými strechami, nadto tak neporiadne rozmetané ako stračie hniezdo. Dvory plné hnojnice a smetí, neopravené sady a záhrady, pustá divočina. Prázdna škola klesala na hromadu. Ešte i tie ošarpané krčmy hrozili židom a pijanom zalomením. Náhle človek z hradskej cesty zišiel v daždivej chvíli, bahuriny v suchej koľaji také, že až osi zem rýpali. Zo všetkého vyzerala tá najkrajnejšia spustlosť, chudoba, bieda, červíctvo. Chujavčania boli rozkričaní ako ľudia korheľskí,

neúctiví, spurní, bezbožní. A teraz! Všetkého toho opak. Sídlo nešváru a chudoby premenilo sa v sídlo poriadku a zámožnosti. Najspustlejšia obec stala sa mohutnou; najbiednejšia dedinka prevyšuje veľmi mnohé z našich poľných mestečiek. To všetko tvoje dielo, brat. Za krátky čas vykonal si veci veľké. Večná ti pamäť

i sláva!“

 "Sláva, večná sláva!“ zdvihli všetci so štrngotom poháre.

Rastic sa uklonil zdvorile. „Premena k lepšiemu je, pravda, zrejmá, ale zásluhy chybne pripisuješ mne samému. Vidíš, brat môj. Za celých desať rokov, toľko temer ako tu, farároval som v Žabci, a nič spomenutiahodného som nevykonal! Prečo? Bo som stál ako prst samotný. Učiteľ, panstvo, dvorské osobníctvo, župní úradskí,všetko

bolo proti mne, znižovali, uvádzali ma v ošklivosť pred ľudom, ako sa to vodieva rozkričaným panslávom. Mal som čo robiť, aby som sa len v úrade udržal, tak soptilo na mňa zhora podporované renegátstvo.“

„Hanba a potupa renegátom a ich patrónom!“ zahučali spolusto- lovnici. „Oni hatia náš národný vývin. Pre nich väzíme vo večnom barbarstve.“

Rastic pokračoval ďalej. „Že tu môžem preukázať dačo, to pošlo odtiaľ, že sme sa ako divom zhromaždili štyria horIiví, obetaví, rázni milovníci ľudu slovenského, ja, učiteľ Semenák, pravotár Stupnický a úradník Rozumovský. S týmito, páni, musím deliť svoje zásluhy a činím to vyznanie s radosťou.“

„Pán úradník Rozumovský bol, tuším, tu prvý,“ pretrhol ho Lukáč.

„Jeho,“ prisvedčil Rastic, „povolal prvého do služby Kobzay.On potom uviedol pána pravotára Stupnického, oba pritiahli mňa, ako spolužiaka, a ja som bol taký šťastný utrafiť na učiteľa Semenáka. Styria sme potom spojili svoje rozličné schopnosti a podporovali sa vosplok proti vonkajším nástrahám. Protivníci darmo búrili proti nám, stavali nám rozličné osídia, chceli nás ohnusiť ľudu, keď sme boli zajedno, podporovali sa i radou i pomocou. Čo by ľahko boli vykonali s jedným, to nemohli vyviesť so štyrmi. Ale i čo sa docielilo, to sa docielilo spojenými silami všetkých. Potom i zriedkavé priaznivé okolnosti treba vziať do úvahy.“

„Pekne od teba,“ pochválil ho Lukáč, „že uznávaš i cudzie zásluhy. Ale, buď rečeno bez obrazenia tvojich spolupracovníkov, tys‘ predsa bol podnetom a dušou všetkého. Mohol bys‘ nám vyložiť, čo všetko sa tu dialo od tvojho príchodu, ako ste doeieliIi také skvelé výsledky.“

"Rozprávaj, brat,“ ozvali sa mnohí z farárov. “Od muža tak blahodarne pôsobivšieho jest čomu sa učiť.“

„Pamätajte,“ odporoval Rastic, „že nie sme sami. Tu, hľa, i vaše drahé ženičky a dcérky. Mám ich nudiť suchým rozprávaním vecí prísnych?“

„Aj!“ vzala slovo pani Lukáčová, „pán brat je zdvorilý, a tým nás obrazil. Či už my ozaj nemáme žiaden zmysel pre veci vyššie? Nič iného nás nezaujíma ako klebety a šialené parížske módy? To veru pekná poklona. Žiadosť pánov je i našou. Prosíme ju vyplniť.“

„To bude,“ dodali iné panie, „najväčším pôžitkom, aký sa nám

v Chujave dostať môže.“

„Tak už teda,“ uškrnul sa Rastic, „odporovať nemožno. Vina ne-

bude moja, keď sa panie sestry a paničky zle u mňa zabavia. III

„Predoslať musím,“ odkašlal, „že moje pôsobenie pošlo ďaleko

za medze, ktoré som si prvotne vytýčil. Prišiel som do Chujavy jedine s tým, že budem ako možno najlepšie vzdelávať cirkev, vyučovať  ľud, čo je vlastné naše povolanie. Na polepšenie hmotného jeho stavu  nemal som ani pomyslenia. To prišlo potom neočakávane.

Náš slovenský ľud je po celej krajine, v dedinách i po mestách, nadmieru zanedbaný, ako úhorom ležiaca, nikým neoraná roľa. Vyššie a zámožnejšie stavy sa ho zriekli, vrchnosti sa ho cudzia, starajú sa len o vykynoženie jeho reči. Ešte i tí, ktorí z ľudu pošli, pohŕdajú ním, zapierajú ho, aspoň nič oň nedbajú, niet v nich žiadnej túžby mimo chleba, žiadnej národnej hrdosti a horlivosti ako v sy- noch a dcérach iných národov. O svoj národ nedbajú, bo výchova im ho odcudzila, za nesvoj nemôžu sa srdečne oduševniť. To príčina, že i farári a učitelia u nás sú zväčša len nádenníci a ľud zostáva! akousi mŕtvou masou.

Takým nádenníkom bol i môj predchodca v úrade. Pokladal sa za veľkého vlastenca, pchal sa do kaštieľov, ľudom oproti tomu pohŕdal. Neznal ani jeho reč, len ledabolo, a chlubil, vystavoval sa tým, ukazoval svoju barbarskú nevedomosť ako dôkaz, že on nie je panslávom. Vykázal ako-tak svoju kázeň, či v chráme či na smetiskách, a tým koniec jeho pastierovaniu. Bol by chcel maďarizovať ľud, ale to chodí s veľkým ustávaním, dal teda pokoj. Mal na starosti len gazdovstvo a karty. Pre svoje maďarónske handabandy a necirkevného ducha, frivolné zásady náboženské, zaľúbil sa odrodilými pánikom a dostal ich priazňou faru mastnejšiu. Ľudu, farníkom neosožil nič.

A neschopný, zhovädilý učiteľ nielen, že povolaniu svojmu ne- zodpovedal, lež i škodil cirkvi premnoho. Od neho vychádzala hlavne skaza. Za štyridsať rokov svojho úradovania pokazil celú obec, vychoval pokolenie pijanské, nemravné, ošemetné, bezbožné. Keďže bol súčasne zapisovateľom, chodil ustavične so sedliakmi po krčmách, pil v richtárskom dome. A na nešťastie bol v obci obľúbený, lebo vedel mnoho trpieť, lichotiť a učiniť sa vážnym. Sprostáci ho počúvali ako dákeho proroka. Chodil ustavične za kmotra, jeho žena za kmotru. Temer všetky deti boli jeho krstniatka. Aspoň na žiadnych krstinách nechýbal. Tak i žiadne veselie, ani oddávky, ani kar neobišli sa bez neho. Tých pár detí, ktoré prišli do tej biednej školy v zimných mesiacoch, ani za tri roky čítať nenaučil a rozpustil tak, že to pred očami jeho všetečiIo, nezbedy vyvádzalo, šeptalo,

klmalo, bilo sa. Tak vychodili z jeho dielne samí ošemetní rozpustilci. Udelil i tým akéhosi zlého ducha, ktorí vcele nechodili do školy. Za mnohé roky premenil celú obec na Sodomu.“

„Sedliaci,“ skočil mu do reči Kaňuch, „pripovedali si, že nikdy viac takého dobrého rechtora mať nebudú, a predsa zachádzali s ním vždy skrbne, často nadmieru neuctivo. Plácu mu nikdy, ani ako učiteľovi ani ako zapisovateľovi, povýšiť nechceli. Za písanie prosieb, závetov, zmlúv a iných súkromných vecí nikdy mu iné nedali ako žajdiček toho smradu, ktorý vypili s ním. Jeden lotrovský korheľ, akýsi Humenský, zneuctil ho neslýchane na ulici, nadával mu s veľkým krikom a tykaním do zbojníkov, lotrov, starých huncútov. Farár i obžaloval oplana, ale čo? Slúžny ešte učiteľovi vyčítal kapitolu, že sa nadrapuje s ľuďmi.“

„Rozprávajú ľudia doposiaľ o tom kúsku uhorskej spravodlivosti,“ pokračoval Rastic, „učiteľ však bol pravým morom obce. Čo si s ním počať? Ani ho odstrániť, bo ľud predsa bol s ním spokojný, ani nahradiť jeho nedbanlivosť, bo fúkal ako jež, metal a šmáral všetko, keď som prišiel do tej školy.“ IV

„Na šťastie moje i obce starý pijan o pár mesiacov dokončil beh života a jeho miesto zaujal terajší môj verný spolupracovník Semenák. On spojuje v sebe pre národného učiteľa dostatočné vedomosti so zriedkavou horlivosťou a nezištnosťou.

Druhý by bol započal s tým: „Vystavte mi školu a polepšite plácu, pri ktorej vyžiť nemôžem.“ Ale Semenák nie tak. On chcel si napred získať lásku a vzkázať sa zásluhami. Konal teda omnoho viac, než čo by i najprísnejší sudca za najvyššíplat bol požadovať mohol, a trpel ako Jób. Chodil sám z domu do domu, láskal dietky, nahováral rodičov, vodil sám chlapcov a dievčatá do školy, daktorým z nich i knižočky daroval.“

„To bolo kus krušnej a kyslej práce,“ pretrhol ho Semenák. „Nedajbože presvedčiť ich o potrebe výučby. Keď som sa odvolával na židov, že oni žiadne dieťa bez výučby nenechajú a žiadne náklady na to neoľutujú, odvetili mi: „U žida je to jeho živnosť, jeho hlavné dedičstvo, u nás sprostákov nič. Čisi sa dačo učil, či nie, všetko jedno. Hľa, Humenský chodil i do latinských škôl, a čo z neho? Ani len richtárstvo dodriapať sa nemôže a je posledný v obci. Nejeden, čo školy nevidel, má sto ráz viac poctivosti.“

„A či nemajú pravdu?“ ozval sa učiteľ Škorec. ,,I ja mám v obci takého mudráka, ktorý aj listy a prosby sedliakom píše, a predsa je to ten najväčší lump, korheľ, galgan. Mám zasa.iných, ktorí si veľmi počestne vedú, sú dobrí gazdovia, dobrí čeľadní otcovia a predsa do školy nikdy nechodili. Na tom naozaj veľmi málo záleží, či sedliak a chalupník vie čítať alebo nie.“

„Áno,“ pokrútil hlavou Semenák, „ak sa len čítať deti naučia a potom nič viac, alebo len cudzie reči, ako Humenský v svojich latinských školách. Ale treba i vecné vedomosti deťom dať a uspôsobiť ich k rozumeniu kníh, aby sa potom ďalej vzdelávali samy. Potom treba sieť tých škodlivých povier roztrhnúť, do ktorých je ich rozum v dome rodičovskom zasnovaný.

A čo nadovšetko, treba v nich vzbudiť pravú bázeň božiu, zošľachtiť ich srdce a vôľu, zásobiť ich dobrými mravnými zásadami. Vtedy škola nebude dačo zbytočného. Dorastie pokolenie rozumné a mravné. A to tiahne za sebou i hmotné blaho.“

„Tak je,“ prisvedčil Rastic, ,a môj šľachetný priateľ a pomocník Semenák činil to s nezlomnou vytrvalosťou, zriedkavým sebazaprením. Neviazal sa na hodiny a prísnu povinnosť. Súc sám jediný, podelil si dietky, podľa pokroku, na triedy a aby sa jedny netúlali, keď sa zapodieva s druhými, hneď zvolal zvonom staršie, hneď mladšie. Učí cez celý deň, ba ešte i v noci, pri svojich sviecach. A činí to

s takou láskou, že ho. deti majú radšej než vlastných rodičov. Obstupujú, oblapujú ho, vešajú sa na neho. Lebo ihrá a baví sa s nimi, je s deťmi deckom. Pri peknej chvíli vyvedie ich na dvor, do záhrady,

na pole a práve vtedy učí ich najviac, keď o učení ani zdania nemajú. Deti samy pýtajú poučenie, tak vie vzbudiť v nich duševnú samo-činnosť. Zaopatrí im tu i tam i spoločnú zábavu s rodičmi; preto

i týchto oduševňuje. Nikdy ste takú kypiacu ochotu nevideli. Deti plačú ak ich rodičia zdržujú od školy. Pokuty žiadne nepoužíva, ani nepotrebuje. Jeden prísny pohľad alebo slovo je dostatočná pokuta. Bude to svet; keď takto vychované pokolenie zaujme postať života. O školský plat nikdy sa neuháňal, nenabehoval, neodkazoval na ro-dičov.

Tak sa stalo, že predtým prázdna škola preplnila sa a úspech bol prekvapujúci. Rodičia len ústa otvorili, čo to všetko tie ich detinky vedia a počali sa ich hanbi. Bo neraz, keď činilí alebo pohovorili dačo.neslušného, deti ich zavrátili a harušili.

Pán učiteľ dobre rátal, že úspech vo výučbe vystaví aj školu. Za dva roky trápil a tiesnil sa v budovisku starom, na tretí mal pohodlnú murovanú školu. Podliaci sa darmo odvolávali na pána s veľkým nosom, hovoriac: „Nech buduje školu, keď nás o peniaze zozbierané

na ňu ozbíjal.“ „Čo tých ža1ôb?“ odvetili rozumnejší. „Ak budeme

len vtedy mať školu, keď. sa pri terajších pánoch spravodlivosti

dovoláme, škoda nám i hovoriť o škole.“ Ochotní donútili neo- chotných, a hoci panstvo nedalo na to kúska dveva predsa vystavali školu poriadnu, spolu s inými budoviskami, chlievmi, humnom, sypárňou. Pán učiteľ už vtedy pojal si tovarišku života.“

„Za ten čas,“ ozval sa tento, „stravoval ma pri svojom stole pán farár z lásky.“

„Ako by nie,“ riekol Rastic. „Veď ste pracovaili aj za mňa. Nedo-

volil mi, bratia ani vierouku prednášať. „Deti sú,“ vraj, „už len na

mňa privyknuté. Aby sme ich nemýlili, chcem ich sám účiť všetké-mu.“ A mal pravdu. ]a by som nikdy nebol dokázal získať si v takej

miere tú mrvu.“

„Som vôbec“ ,pokračoval, „ctiteľ a milovník učiteľov. Vy, páni, ste hlavní vzdelávatelia ľudu. Bez vás nič by neosožili všetky naše kázne, hoc by cicerónske boli. Mládež poučiť a zošľachtiť, to hlavná vec. So starými hriešnikmi už nič nevykonáš. Cením teda vysoko vaše obťažné povolanie. Ale so svojím dobrým učiteľom som zvlášť spokojný. Je to muž na to narodeny, žije vcele svojmu úradu,

pokračuje v ňom s akýmsi svätým zápalom. Čo iným nechuť a omz-losť, to jemu pôsobí najväčšiu radosť.“

„Našlo by sa to i viac ochotných,“ ozval.sa Škorec, „keby ľud bol

vďačný a farári takí ako vaša velebnosť. Ale v sedliakovi niet kvapky

uznalosti. A odkedy dostal slobodu a vlastníctvo, je ešte stokrát

skrbnejší a ošklivejší. Vystatuje sa: „Ja pán, ja pán.“ Ale len žerie

a pije, len sebe povyšuje z roka na rok plácu, učiteľovi ešte ujíma.

Predtým. pracoval so statkom za tridsať grajciarov cez deň, teraz

žiada päť zlatých. Ale rechtor dostáva i teraz len. tak štyri grajciare

kľúčového, ako keď si za to mohol kúpíť funt mäsa. Ba ešte i z toho mu nestydatec utiahne. Krúti hlavou, že zabudol, že stratil, že mu

veru chýba grajciar. Ale ak prídeš po spievaní do jeho domu, vrhne

ti práve tak dva grajciare ako tulákovi žobrákovi. Na oferu ti vrhne gombičku bez uška, alebo ešte vezme z kôpky, nie žeby vrhol svoj

žobrácky polgrajciar. Sprostý nádenník teraz žiada na deň zlatovku,

a učiteľovi nepadne na deň ani pol zlatovky. Neostýchajú sa ani na

poli škodu zrobiť. Tu ti spasú lúku, úrody, tam skradnú zemiaky, mak, kapustu. Keď som bol. na tom driečnom „náhrodňom náukobehu“, kde sme všetko poznali, čo ministerstvom poslaní učbári nevedia a doma.sa vystavili klebetám, akýsi planý človek poorezoval mi všetky klasy v krížoch. Sedliak je neuznalý nevďačný tvor. A z pánov farárov kto je taký láskavý oproti svojmu pomo-cníkovi ako vaša velebnosť? Vedia len rozkazovať a bremená nakladať, ktorých sami sa prstom nedotknú.“

„Práve to je, „odvetil Rastic, „že môj Semenák nedal sa mýliť žiadnou nevďačnosťou, z ktorej i jemu sprvu hojne za podiel sa dostalo. Uznali, že je dobrý učiteľ, ale mu nič nedali. Ba našli sa i mudrci, ktorí na jeho vecné vyučovanie reptali, že len hlupstva kadejaké učí. Navyknutí hľadať všetku múdrosť v reči, boli by chceli aby deti učil po maďarsky a po nemecky. Čo im vraj po všetkom keď nebudú rozumieť, čo hovoria páni? To pravda, že teraz obsiahol zaslúženú odmenu: ale či to mohol predvídať? Ani zďaleka. Lebo podzvidhnutie tak hlboko padlej obce záviselo od nenadálych udalostí.“ V

„Úmysly naše,“ pokračovať Rastic, „boli spočiatku skromné, obmedzovali sa len na naše vlastné povolanie, na školu a výučbu.

Náhle každodenná škola prišla trochu do poriadku, chcel hneď pán učiteľ zaviesť i nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Ale ja som ho odhovoril od toho. Dajte tomu, reku, nateraz pokoj. Škoda to započínať, o čom možno predvídať, že sa nedzarí. Napred si musíte odchovať inakšiu mládež. Terajšia rozbujnelá a zhovädilá vám nepríde.

Za možné som orpoti tomu uznal zavedenie skromnej opatrovne maličkých. Zvolajúc po nešpore gazdov a gezdiné na faský dvor,

takto asi som ich oslovil: Drobné deti zapríčiňujú vám v čas poľných prác veľkú starosť. Po poli ich so sebou všade vláčiť nemôžete, doma musíte zanechať pri nich staršie deti, ktoré by alebo do školy ísť mali, alebo vám pomáhať mohli. Potom deti samy všeličo dokážu, najmä s ohnňom. Zamykať ich do chyže už preto neradno, že zdevejú ako zver. Chceli by ste dačo máličko obetovať, aby ste sa tejto klo-

poty zbavili a dietky v bezpečnosť uviedli?

 „Ba veru neviem,“ ozvala sa jedna nevesta, „čo by som dala, keby mi dakto starosť o deti z krku zosňal,“ a ostatné prisvedčovali.

„Tomu,“ pokročil som, „ľahká a lacná pomoc. Stará, nevládna Kapustaňa býva vždycky doma, a znáte ju ako triezvu, poctivú, ro-zumnú osobu dobrých mravov. Odneste teda deti k nej. Ona vám ich za maličkú náhradu nielen opatrí, lež i trochu pocvičí. Dajte jej po štvrtke žita od decka, nuž bude vám i jej spomôžené.“

„Ja dám vďačne, i ja,“ ozývali sa radom ženy. Kapustaňa, s ktorou som už predbežne vec vyrovnal, bola predvolaná a zjednaná. Tak sme mali opatrovňu maličkých, aká môže byť na chudobnej dedinke.

Dietky sa tam nielen ochraňujú, lež i cvičia trochu. Kapustaňa, ich učí, podľa návodu pána učiteľa, ktorý ústav každodenne navštevuje, čísliť, zvieratá, stromy, byliny, kamene poznávať, by i modliť sa a spievať. Potom im všeličo rozpráva a hry navrhuje. Bo hlavná vec je len zábava a ukrítenie času. Privykajú deti aj na poriadok, čistotu a spoločenské obcovanie. Pod dozorom budí a ostrí sa v nich i mravný cit, keď ich opatrovkyňa tu pochváli, tam pohaní.“

„Môžem povedať,“ ozval sa Semenák,  „že to potom, keď prídu do

školy, ktorá sa im ako omeny predstavuje, na deťoch poznať. Ktoré nechodili do opatrovne, nevedia ani do piatich načísliť, sú vcele hlúpe, každého myslenia neschopné: ktoré však chodili, v tých sú duševné schopnosti už trochu vzbudené, ba znajú už i maličké počty a modlitby. Omnoho menšia je s nimi klopota. Je to dobrá príprava pre školu.“ VI

„Tak sme učinili všetko,“ vzal zasa slovo farár, „čo bolo možné pre duchovmý prospech zvereného nám stáda. Ale na tom nemali sme dosť. Obrátili sme pozornosť na hmotné potreby ľudu, zúboženého pre svoju nedospelosť a chýliaceho sa ku konečnej zábube.

Bolelo ma, keď som videl, ako sa mu vodí. Nenadále oslobodený sedliak zle užíval svoju slobobu. Šlo k tomu, že sa uvrhne do stavu tísíc ráz horšieho, než bol pod panštinou, do úplného holomstva a zajatia židovského. Lebo oddal sa ozornému pijanstvu a márnil i sám základ hospodárstva, osminy. Náhle sa dozvedeli, že predtým panské role, lúky sú ich vlastníctvom a že ich možno predať, hybaj, pili a brali na ne ako baran na rohy, až im židia dali výstav a vyháňali nahých z domu. Nadobúdal len triezvy richtár Hučko a skrbný Pelechavý.“

„Tento,“ zamiešal sa úradní Rozumovský, „vytrhol i Kobzaymu

z ruky tie štyri sedliacke osminy, ktoré tak nadužíval na ukrivdenie sedliakov. A to dosiahol fígľom. „Čo im z tých osmín, pán veľkomožný?“, hovoril potuteľne. „Nech mi ich predajú.“ Kobzay sa dal povedať, bo sa nachádzal tiež ako neviestkár, hráč a šialený milovník skvostu vo večných ťažkostiach. „Budem im robiť za ne sto dní s koňmi.“ Kobzay pristal, bo sme nemali nadostač záprahu, len sto zlatých si ešte k tomu vyjednal. Kúpa sa uviedla do poriadku a chytrý Pelechavý čo neurobí? S dobrými Koňmi robil sebe, pre pána kúpil dve také mršiny, čo bys' ich medou zabil. Na týchto odrobil sto dní a potom škapky predal so ziskom.

Hostia sa smiali, slovo prevzal zase Rastic.Pelechavý neustúpi v lakomosti a fígľoch žiadnemu židovi, ale ostatní.sedliaci rútili sa strmhlav do priepasti holomstva. „Ako to prekaziť?“ radili sme sa s pánom úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým.

Pretriasali sme všetko, a všetko sme našli nedostatočným. Kázať proti pijanstvu? To znamená hádzať hrach na stenu, hus oblievať, murína umývať. Zriadiť spolok striezlivosti? Nikto z tých, ktorí ho potrebujú, nepríde do neho. Nezostávalo nič iné ako dochovanie zdravšieho pokolenia. Ale toto príde pozde, keď už zhovädilí otcovia a matky všetko premárnia a deti nebudú mať viac čo ochrániť.

Aby sme aspoň trochu opozdili konečnú skazu nešťastných, uva. žovali sme, ako zmierniť tú hroznú úžeru, ktorou si židovstvo ľud kresťanský podmaňuje. Lebo to až vieru prevyšuje, ako židia vedia koristiť z večných peňažitých ťažkostí aj hýrivých pánikov i zhovädilej sedľače. Len jeden príklad na to. Za štyridsať zlatoviek musel

platiť oplanský Humenský takéto úroky: Zasadiť do svojej role štyridsať korcov židovských zemiakov, roľu zo svojho pohnojiť, zemiaky posadiť, dva razy okopať, v jeseni vybrať a domov priviezť. To činí omnoho viac než istina sama a sedliakovi nezvýšil ani jeden vozík hnoja pre jeho potrebu. Takto musí dlžník prísť o pár rokov so všetkým činom do rúk veriteľových. A to predsa ľahkomyseľných korheľov neodstraší. Len pijú a robia dlžoby. Daň nikdy nezaplatia ináč ako zo židovského mešca, keď predsa majú zárobok taký, že by tri, štyri dni všetko vyplatili. Čo tu počať, radíme sa. Ako týchto ľahkomyseľných bláznov ochrániť aspoň pred tou nesmiernou úžerou, ktorej už i sám zákon otvoril brány dokorán? Hotová pomoc bola by bývala v chrámovej pokladnici. Ale čože? Chrámové peniaze nosia sa napospol do úrokovní. Ich opatrovníci štítia sa zveriť ich sedliakom. Bo sedliak slovo nikdy nedrží, najmä oproti cirkvi a farárovi. Spoliehajúc sa na večné zhovievanie a beztrestnosť, úroky za roky a roky neplatí a pritom zas iné dlžoby snuje a pije na úver. Na preznačenie (intabuláciu) v pozemkových knihách pristať nechce, bo to pri malých sumách je i nákladné. A bez toho ani sa nenazdáš, keď počuješ, že osminy sú predané z ruky, alebo prišli na bubon Navr-hnem teda založenie malej vzájähmej pomocnice.

„Pomocnica,“ priateľ Stupnický na to, „podmieňuje nielen pôžičky,

lež i vklady. Jedni musia dať zbytočné peniaze, aby sa druhým mohli požičať. V Chujave kto ti, čo dá? Spočiatku aspoň nikto nič, bo ľud

ešte nevie, čo to. Ale dačo predsa učiníme. Vypracujeme stanovy

a pošleme na potvrdenie na ministerstvo, aby to malo zákonnú moc. Do počiatku dáš celú chrámovú pokladnicu. Táto bude slúžiť za zák-lad a sama len brať celý úžitok. Väčšie sumy zabezpečíme v pozemkovej knihe, menšie dáme na zmenky a budeme pritom pokračovať vcele podľa zákona, požadovať zovrubné dodržanie času. Keď uvidia, že to nie je žart, naučia sa poriadku. Ja obstarám všet'ko zadarmo.“

„Aby si nebol obťažený,“ hovorím, „povediem ja zápisnice. Ty obstaráš len právne záležitosti, menovite vyberanie dlžôb. Teba sa budú väčšmi báť, a mne neuprositeľnú prísnosť úrad nedovoľuje. Vystavil by som sa najväčšiemu nebezpečenstvu.“ Tu vidíte, páni, ako sme sa vzájomne podporovali, jeden druhého nedostatky dopl- ňovali.'

Všetko sa čerstvo uskutočnilo. Otvorili sme vzájomnú pomocnicu na dedine a nie bez príčiny sme ju tak nazvali. Bo našli sa čoskoro i talí, ktorí svoje zbytočné peniaze zverili nám, aby im doma bez úžitku neležali, alebo aby sa s márnotratníkmi,.za svoje užierať a hrdlovať nemuseli. Prichádzali aj zo susedných obcí k nám i o pô- žičku i s peniazmi. Tak sme vždy s väčšími sumami narábali a vždy viac vyťažili. Doteraz sa chrámová pokladnica zdesaťnásobnila.“

Starší .Lukáč, ktorý to s veľkou bedlivosťou počúval, ozval sa:

„A či to je účastinársky spolok, tá vaša vzájomná pomocnica?“

„Naskrze nie,“ odvetil Rastic. „Vkladatelia berú len úroky, šesť

od sta; s výťažkom nedelíme sa s nikým.“

„A ako to ide s veriteľmi?“ spýtal sa ešte Lukáč.

„Sprvu,“ slovil Rastie, „bol s nimi kríž. Chceli zachádza:ť, ako zvykli s cirkevnými pôžičkami, driek podržať na večriosť a úroky platiť po rokoch alebo nikdy. Keď ale jeden-druhý sa popiekol, pamätali na svoju povinnosť a dodržiavajú zovrubne čas.

Nemiernej úžere učinil náš podnik koniec, keď sa obchod ujal a rozšíril. Už nemohli viac tak lúpiť; museli znížiť i oni úroky. To bol prvý môj krok za medze cirkvi a školy.“ VII

„Ale zostával ešte jeden druh úžery, z ktorého koristili nielen židia, lež i pár zámožnejších sedliakov.

Vodilo sa i u nás ako všade. Planí gazdovia vytrovili sa cez zimu

zo všetkého. Jedných pritisla daň alebo žid. Museli popredať čo sami

pre svoj dom a hospodárstvo potrebovali. Druhí mali veselie, krstiny, pohrebný kar. Museli, mocou obyčaje, napájať celú obec, aby horším i od druhých neboli. Mnohí vláčili bez zvláštnej príčiny korec za korcom do krčmy, mužovia zjavne, ženy a synovia tajne. Na jar potom ani čo zjesť, ani čo zasiať a posadiť. Koristili z toho obrezaní aj neobrezaní úžerníci. Požičiavali zbožie a zemiaky tak, že im dlžník tri za jeden korec vrátiť musel, alebo siali a sadili s chudákmi napoly. Takému zdieraniu, myslím si, musí sa urobiť koniec. A pomoc bola snadná. Vo vzájomnej pomocnici ležali práve peniaze bez úžitku.

Ohlásim teda cirkevný sbor a rieknem zhromaždeným: „Vystavme priestrannú sypáreň s pivnicou. Mnoho to stáť nebude. Kameňov máme pod nosom dosť, roboty dáte vy. Treba len vápno, drevo, dosky kúpiť a remeselníkov platiť. Ale úžitok chrám boží bude mať veľký. Nakúpime spočiatku nemnožko zbožia a zemiakov a budeme požičiavať. Za každé štyri korce vráti nám dlžník päť. To je maličkosť v prirovnaní s panujúcou medzi vami a úžerou, a predsa sa po čase zásoba nekonečne rozmnoží. Súčastne bude tým obec na prípad neúrody trochu zabezpečená. Skúsili ste už, aké roky prichádzajú na poľných hospodárov. Úrody chýbajú, ba časom práve nič sa neurodí. Tu potom bohatý musí sa vytroviť, chudobnému prichodí zahynúť. V takom nešťastí pomohla by plná sypáreň tak, ako v Egypte za časov Jozefových. Keď je drahota na trhu, vy by ste mali doma kde sa založiť, aspoň na výsev.“

Skrbec Pelechavý sa ozval: „Pánboh stvoril volky a čert spolky. Nech sa každý stará o seba. Ja mám do vôle božej vždy; prečo nie každý? Veď mne tiež manna z neba nepadá.“

„Bojíš sa, že ti odpadnú cicky,“ zavrátil ho richtár Hučko a ostatní grúnili.

Pelechavý sa ohliadol po nich srdito: „Neviete, čo robíte, chcete vziať na seba daromné bremeno. Čo pán farár povedajú o zabespečení sa na prípad neúrody, to neobstojí. Lebo zemiaky držať sa za dva roky nedajú, i zbožie by stuchlo, keby sa neobnovovalo. Keď ste na jar požičali a nič sa vám neurodí, z čoho navrátite v jeseni? Alebo budete nútení dať posledné, alebo sypáreň zostane na zimu prázdna. Kde tu teda pomoc v biede alebo úľava v čas hladu?“

To šlo do živého. Sedliaci, akí sú, počali sa škrabať za ušami a prisvedčovať: „Veď to je veru pravda.“

„Pocúvaj, ty!“ pristúpim ja k nemu. „Či ty v neúrodnom roku nežiadaš v jeseni naspäť, čo si požičal na jar?“

„Horkýže nie!“ ozvali sa mnohí. „I posledné zrno vydrie od nás.“

„No vidíš!“ reku. „Keď tebe musia vrátiť, prečo nie chrámovej sypárni? A ty by si v čas drahoty všetko predal. Ale sypáreň, čo prijala v jeseni, to na jar vypožičia zase, bez ohľadu na ceny. Dačo zrna zanechá sa vždycky aj v zásobe na prípad poľnej nehody.“

To zaúčinkovalo. Darmo sa spúdzal ešte Pelechavý s daktorými inými úžerníkmi. Ostatní sa rozhodli sypáreň bez odkladu budovať, čo sa hneď i uskutočnilo. Položila sa tým úžerníctvu medza i pri článkoch potravných.

A to som považoval za ostatné, čo som mohol ako farár vykonať. Na ďalšie podniky som nemyslel. Staral som sa len o to, aby povstalé závody neklesli, lež vždy viac sa vzmáhali.“ VIII

„Tu ti jedného dňa prikvitne priateľ Rozumovský. „Či vieš, čo nového? Na Kobzayho oborili sa veritelia, predáva majetok.“

„Hm, hm!“ pokrútim hlavou. „To sa dalo predvídať. On i ona vedú život nezriadený. On si drží postranné milenky, ona milencov. Nadto ten pochabý skvost a karty, čo tiež obaja jednako milujú. Kobzay taký galgan svojím spôsobom ako Humenský alebo Kožuch. A má už kupca?“

„Trhuje sa,“ vetí priateľ, „s tým obrezaným veľkomožným tam na konci dediny.“

Rozumel Dávida Schelma, majiteľa pretým grófskeho majetku. Pamätné je, ako prišiel tento chytrák k nemu, bo to objasňuje to rýchle klesanie dávnej aristokracie a dvíhanie sa židov, ktorého koniec bude úplný prevrat všetkých pomerov. Požičal nič viac ako päťsto zlatých hýrivému, vždy utisnutému grófikovi. Nikdy, keď sa žid dostavil so zmenkou, peňazí nemal a zakaždým mu dal novú zmenku na dvojnásobnú sumu. Táto vyrástla za krátky čas tak, že gróf bol rád, keď mu žid na majetok , čo stál vyše stotisíc zlatých, osemtisíc doplatil. Toto je ten Dávid Schelm, ktorého priateľ Rozumovský nazval obrezaným veľkomožným, ako sa teraz bývali otrhaný pálenčiar dá titulovať. „Čo Kobzay pýta za svoj majetok?“

„Za päťdesiapäťtisíc,“ hodil priateľ rukou, „ho púšta, so všetkým statkom i náradím, do ostatnej srsti a retiazky, ten blázon. Boh mu odňal rozum. Žid len lesy da vyrúbať, ta všetko vyplatí, majetok mu zostane zadarmo. Ja, priateľ, som bez chleba.“

Vo mne skrsla nová myšlienka. „Je už zmluva podpísaná?“

„Neviem.“

Poďme,' hovorím, ,k priateľovi Stupnickému, od neho sa doznáme

istotu. '

Stupnický; nám rozprával, že sa stránky ešte nepokonali. Žid vraj

dáva päťdesiat, Kobzay žiada vyše toho päťtisíc.

,Dobre,' dupnem nohou, ,majetok odkúpi obec.'

,Bah,' zasmial sa Stupnický. ,Tí opití Siléni? Len by oni stačili

vyplácať rováše krčmárom. U veľmi mnohých z nich by si so sviečkou grajciara nenašiel'

,Nič to,' reku, ,požičia krajinská úverková banka, keď zaviažu sú

časne urbársku časť chotára.'

,Povedáš dačo,' zamyslel sa priateľ Stupnický. ,Žid nadužíva ťažkosti Kobzayho a ja som jednateľom banky na týchto stranách. Ale

čo sedliaci? Či pristanú tí lajdáci? S nimi čím skorej prehovoriť.' ,Zajtra,´ povedám, ,je nedeľa. Prídite po službách božích na faru. Za ten čas hlboké tajomstvo.´“

"Ohlásil som cirkevné zhromaždenie. Sedliaci prišli všetci, z chalupníkov ani jeden. Lebo títo si ťažobia, že rovní im predtým sedliaci stali sa pánmi, nerobia nič, len žerú ,a pijú; oni že teraz musia niesť aj ich bremeno, a k tomu ešte platiť za ich slobodu. Z prirodzenej človeku závisti stránia sa nových pánov, preto ani na zhromaždenie neprišli. Nech vraj idú páni, my aj tak sme tu len robotné hoviadka. A to bolo naše šťastie, že sa odtiahli, bo vec sa musela diať pod pokrývkou.

,Triezvi ste všetci?' obzriem sa po prítomných.

,I veď snáď len do božieho domu nikto nepôjde opitý,' sloví Pelechavý.

,Máme vám oznámiť,' pokročím, ,dôležitú vec. Ale musíte sľúbiť mlčať o tom a nejsť za dva týždne do krčmy.'

Zvedavosť ich primäla k prisľúbeniu.

,Ináče,' hovorím, ,je to veľmi radostné, čo vám máme predložiť.

Ide o to, či chcete byť pánmi.'

,Zdá sa,' slovil Hučko, ktorý pre svoju úklončivosť stále úrad richtársky zastával, ,že si pán farár robia žartík s nami.'

,Žiaden žart,' hovorím. ,Pán Kobzay predáva svoj majetok a Schelm ho kupuje. Zavládne žid celým chotárom.'

,Nech zavládne,' kývol plecom Kožuch. ,Co nám z toho? Jeden nám tak nič nedá ako druhý.'

Humenský dodal: ,Či krstený, či nekrstený žid, všetko jedno.' ,Áno, áno,' povedám, ,ale vždycky zle. Panstvo nech je akékoľvek,

či ctí Krista či Mojžiša, činí s vami, čo žive chce. Bo tá rovnoprávnosť pred zákonom stojí len na papieri. Skutkom taký ostáva rozdiel medzi sedliakom a pánom, aký bol pred vymanením.'

,Už to síce pravda,' poškrabal sa za uchom Kožuch. ,Proti pánovi,

akúkoľvek ti zrobí krivdu, nikdy nevyhráš.'

,Súdy a sudcovia sú len na to,' ozval sa hrubý Bučak s bajúzmi,

. ,aby pomáhali pánom a židom utlačovať chudobu.'

,Ako my tu môžeme,' dodal husár Zajac, ,vyhrať pravotu o lesyt

Všade dávajú a riám nič.'

,Tak je,' prisvedčím. ,Pravota sa vlečie už vyše sedematridsať rokov a ešte ani len tá otázka nie je súdne riešená, či ste bývali v úžitku drevobrania. Ani sa nedožijete konca tej komédie. Vrhnite teda kríž na všetky pravoty. Kúpte majetok Kobzayho. Nebudete sa potom s nikým pravotiť o pár siah lesa, celý bude váš. Vidíte, v akej tvŕdzi ste pre to drevo. Panština prestala, a vy predsa iteraz robotujete. Za tie biedne hromádky prútia robíte temer toľko,ako ste robili pred slobodou za úrek. S mostmi máte ustavičnú klopotu. Vy nemáte drevo, panstvo nechce dať, a predsa vás núti k stavaniu mostov cez slúžneho. Už pre ten les mali by ste sa uchopiť príležitosti, ktorá nikdy viac sa nevráti, predchytiť majetok židovi.'

,Ale kde peniaze?' ozval sa Humenský. ,My sme bedári,' škrabali

sa za ušami sedliaci.

,Peniaze budú,' riekol priateľ Stupnický. ,Požičia nám krajinská úverková banka. Ja vám vykonám, len zaviažte všetci svoje osminy a dajte mi plnomocenstvo,na uzavretie i kúpy i pôžičky.'

,Cena je taká lacná,' dodal Rozumovský, ,že sa to temer samým drevom vyplatí, keď dáme les zrúbať. Čo nie, to vyplatia krčmy, mlyny, jatky a prenájom, ak sami nebudeme gazdovať. Majetok pripadne obci zadarmo.'

Sedliaci dostali chuť, ale Kožuch im prišepol: ,Neverte, nedajte sa

 ošialiť. Pán ta pán, a pánom niet čo veriť.'

Tým sa sklátili, poodstúpili, kImali jeden druhého, šeptali.

,Čo šepcete?' pýtam sa.

,Nuž, to hovoria,' riekol Humenský, ,že prečo nekúpia majetok sami, keď to tak výhodno?'

,Preto,' odpovedám, ,že nám banka nič nepožičia, bo nemá na čo.

Vám ale požičia, keď k majetku samému zaviažete i urbársku časť chotára. Rozumiete? Od vás, ktorí ste chodili do škôl, to mrzko, že pri tak vážnom podniku kladiete prekážky našim dobrým úmyslom.'

,Pre mňa,' hodil surovo plecom, ,nech zakúpia za päť prstov hoc i celú stolicu.'

,Veru, to vedzte,' pozriem prísne na neho, ,že všetko pravé bo

hatstvo leží v piatich usilovných prstoch a nie v mešci.'

Priateľ Rozumovský dodal: ,I ja mám celý úrek po Lipnickom;

ja tiež zaväzujem svoje osminy.'

Jednako poplašení sedliaci sa klátili, len Pelechavý ich nutkal ku kúpe, že to bude dobre.

Richtár Hučko sa osvedčil: ,Nemôžeme teraz ani tak, ani inak

povedať; musíme sa napred medzi sebou poradiť.'

,Z vašich porád,' odsekol som mrzuto, ,nikdy nič. Kto najhoršie bude radiť, ten zvíťazí. Nie vaše porady spasia vás, lež dôvera k nám. Vy ste slepci, my vaše oči; musíte byť presvedčení, že vás povedieme dobre. A aby ste boli, povážte, či nevypadlo všetko dobre, čo ste na radu našu predsavzali? Rozhodnite sa rýchle, hneď a hneď. Vec netrpí odklad. Ak sa dozná žid, že vy chcete byť,kupcami, prikryje hneď a vám potom ani za dvojnásobnú cenu majetok neprepustí. Poponáhľať sa teda musíme a mlčať.,Preto som vás zaviazal k chráneniu sa krčmy.'

Richtár za tým riekol: ,Spoľahnite sa na týchto pánov. Ich pravú

lásku skúsili sme neraz. Vždy nám dobre chceli.'

,Uchopiť sa za čerstva tak vhodnej príležitosti,' riekol rozhodne

'Pelechavý. ,Ja zaväzujem všetky svoje osminy.'

,Nechže teda bude, v mene božom,' vykríkli ostatní; len Kožuch, Humenský a husár Zajac stále odporovali. Oni sa na nič nepodpíšu, bo nechcú do nebezpečenstva uviesť svoje osminy.'

,Dobre teda,' povedám, ,vaše a tie osminy, ktoré, už držia židia, vylučujú sa z podniku. Vy neberiete žiadnu povinnosť na seba, lež ani účasť v nádejnom zisku mať nebudete. Do majetku budeme sa

dorpáhať len my, ktorí ho kupujeme.'

,Mnoho šťastia!' zasmial sa škarede Kožuch.

,Tvoje osminy,' premeriam ho prísnym okom, "náležia už i tak

krčmárom. Čo žiadaš za ne?'

,Šesťsto mi dáva žid.'

,Predaj ich mne.'

,A čo by nie? Len nech zaplatia.'

,I ja tak dám svoje,' ozval sa Humenský. ,I ja,' riekol za ním

ZajacAby sme ostatných' urobili ochotnými, kúpili smejch a vyplatili naskutku, ja a pán pravotár. A to naša účasť v majetku, ktorá i na naše deti prejde.

Plnomocenstvá pre pána pravotára boli hneď podpísané. Ako pokonal vec s Kobzaym, to by najlepšie mohol vyložiť on sám."

"Hneď po obede," prejai slovo Stupnický, "idem s veľkou úzkosťou ku Kobzaymu. Lebo známa mi bola jeho veľká nenávisť proti sedliakom a Slovákom. ,Nerozkážu,' pýtam sa, ,písať zmluvu so židom?'

,Ba veru,' zvesil na pohovke smutne hlavu, ,napísať sa musí. Nechce konečne viac dať ako päťdesiat rovno. Utiskuje ma, prašivec, ale čo robiť? Dlžníci súria. Židovi budú čakať, mne nie.'

,Žiaľ!, hovorím, ,že majetky prechádzajú tak skoro jeden za druhým do židovských rúk. Zakrátko budú mať títo hrabiví prišelci prevahu i v majetnej triede a tým opanujú, v spojení s kapitálom, nadobro celú krajinu. A oni sú,' dodal som úmyselne, ,predbežný voj valne na východ šíriaceho sa nemectva.' ,Nuž keď kresťania nemajú peňazí!' nevrie hodil rukou. ,Prečo sa nehlási kupec kresťan ,a dáky

dobrý vlastenec? Takému by som majetok i dačo lacnejšie doprial.'

,Ja by som poradil,' prehodil som ostýchavo, ,kupca kresťana.' ,A koho?' uprie na mňa zrak zvedavo.

,Tunajšia obec bola by hotová odkúpiť majetok. Dala by zaň to

isté, čo žid sľubuje.'

,Obec?' zamračil sa Kobzay a vyskočil z pohovky. ,Všivavísedliaci? Myslia, že budem päťdesiat rokov kliešťami od nich vydieraťpo grajciari? Ja musím mať peniaze hneď.'

,Žid tiež,' namietam, ,nezaplatí hotovým grošom, len dlžoby prevezme, pokoná sa s veriteľmi. Ak by však vaša veľkomožnosť konečne chcela peniaze do ruky, bude i to za dva mesiace.'

,Ste ich advokát?' stane mi voči.

,A spolu plnomocník,' vytiahnem písmo. ,Všetko je dopredu odobrené, čo uzavriem.'

,Akokoľvek,' chodil Kobzay prudko po čalúne, ,ja oplanom sedliakom majetok nepredám. Radšej ho doprajem židovi.'

,Ale prosím pekne,' nástojím, ,či nie je lepšie napomáhať rozkvet obce než budovanie Jeruzalema v Uhrách?'

,Nič!' dupol Kobzay. ,To nebudem trpieť, aby v mojom kaštieli pelešila nevďačná opitá sedľač. Radšej. nech tu smrdí po cesnaku.',

Vystúpim teda s posledným dôvodom, ktorý účinkom sa minúť nemohol. ,Obec, reku, dá toľko, ako vaša veľkomožnosť žiada.'

Kobzay skrotol očividne, ale ťahal predsa vyššie a jednal ne ústupne. Musel som ešte tisícku pridať.

Ale s tým už bol úplne spokojný. Zmluva sa hneď napísala a pod písala s doložením, že je neodvolateľná.

Pribehol potom naplašený žid, šľuboval o desať, o dvadsaťtisíc viac, ale dobre zaviazaný a namrzený Kobzay ho vysotil. ,Keď vidíš, že majetok toľko hoden, prečo si nedal vtedy? Prečo si ma tak utiskoval, oplan? Chcel si mňa oklamať, oklamal si sám seba.'

Proboval potom s nami. Narucoval nám dvadsaťpäťtisíc a mne osobne päť, aby som nahováral sedliakov na prepustenie majetku jemu.

Títo si už teraz, bláhali. Vlastná však sprostači nevďačnosť ani tu nechýbala. Oplanský Humenský nadštrkol im zo závisti, že som sa zriekol s pánom a ich o šesťtisíc zlatých oklamal. A oni uverili trhanovi tým viac, že ich. popudzovali aj krčmári. Bolo oproti mne podlých klebiet plno a surového zlorečenia."

"A s peniazmi potom ako?" spýtal sa farár Peľuch.

"Bankou vyslaný ohliadač," vetil Stupnický, "dal mienku, že sa môže požičať šesťdesiattisíc. Zostalo nám teda ešte na nákladky štyritisíc. Splácanie drieku s úrokmi uložené je na dvadsať liet v rovných častiach.

Kobzay vzal peniaze a pošiel s ťažkým srdcom na druhý skromný svoj majetok. Teraz dostal úrad pri vrchnom súde. Bo to teraz všetko,

čo pošlo z vysokej šľachty, bez ohľadu na schopnosť, zaopatrené byť musí. " XI

Lukáč zdvihol pravicu s tlejúcou cigarou: "Ale teraz nám povedzte, bo to je najzaujímavejšie, ako ste potom hospodárili s tým majetkom, ako splácali dlžobu. "

"Najvýdatnejší prameň dôchodkov," prevzal slovo Rastic, "boli lesy. Bo teraz, pri stále sa množiacich železniciach a fabrikách, ide drevo do ceny. Podelili sme ich, zanechajúc dačo i pre seba, na dvadsať rovných častí. Každý rok vytne a predá sa jedna. To skutočne toľko robí, že málo čo viac platíme do banky.

Krčmy, jatka, mlyn boli nám tiež na dobrej pomoci. Bo sprvu za nechali sme všetko pri starom.

Za role a lúky dával nám žid päťtisíc prenájmu. Sedliakom sa toľúbila, ale ja som ich z toho zrazil. Majetok, reku, prijali sme záso bený, nie pustý. Načo by sme ho teda dávali do prenájmu? Vyšli by sme zo všetkého, žid by nám budoviská spustošil. A vyťažíme viac ako žig, bo nebudeme potrebovať toľko čeľade, nájomníkov práve nie. Co nebudú stačiť naše záprahy a naši chalupníci, to doplníme my. Spojenými silami pôjdu nám roboty rýchlo. Dáme pritom mnohým chleba, menovite pánom úradníkovi a pravotárovi, ktorých by žid prepustil. So židmi vôbec nechcem mať do činenia. Len krčmárov musíme trpieť do vypršania času prenájmu."

To bolo odobrené. Obrábanie majetku prevzali sme sami. Pánu úradníkovi ponechané vedenie hospodárstva s plnou mocou a s povýšeným platom. Ja som prevzal bezplatne vrchnú správu, pričom musel som sa presťahovať do kaštieľa. Lebo pre obchod s toľkými ľuďmi, pre tak mnohé zápisnice, písma, skrine moja biedna fara bola priúzka. Nerád som to učinil, aby som nevzbudil závisť, ale musel som hľadať priestrannejšiu miestnosť.

Pán učiteľ navrhol, aby mi držali pomocníka, takrečeného ka plána, lež za to som sa poďakoval. Dohodol som sa, že pri toľkom praktickom účinkovaní dlhé cicerónske .kázne odo mňa žiadať nebudú, ale sa uspokoja s krátkym praktickým napomenutím. Vymienil som si len, že nikdy na žiadnom pohrebe kázať nebudem."

"To, to!" pochválili ho farári. "Bodaj by si toto ničomné bremeno zosňal i zo šije nástupcov."

"Je zosňaté," zasmial sa Rastic. "Nikdy tu viac po smetiskách kázať sa nebude. To je tá najmrzutejšia povinnosť evanjelického kňaza. Z toho nikomu nič. Je to len obeť prinášaná márnomyseľnosti. A kňaz odťahuje sa tým od užitočných prác, ako návštevy školy, činí sa smiešnym, vystavuje klebetám a hubí sa. Nútený bez prípravy do sveta kázať, činí to potom i v chráme, sype neprežuté slovo božie z rukáva."

Škorec sa ozval: "Tak by bolo treba zrušiť i tie pohrebné verše, ktorými nás učiteľov hlúpa márnomyseľnosť morduje. Ja to činím s najväčšou nechuťou."

"A slušne," prisvedčil Rastic. "Touto ničomnou parádou činí sa i učiteľ smiešnym a odťahuje tiež od svojej svätej povinnosti. Katolícki kantori spievajú tú istú odpytovanku na každom pohrebe; u evanjelikov sa žiada, aby odpytovanka i verše všade boli inakšie a aby ich rechtor sám vyhotovil. Aká to obťažná práca pre učiteľa

a aká daromnosť! Nevolil by za ten čas učiť deti, pokiaľ pero hryzie na ničomných klapanciach? Ja som previedol zrušenie tohoto

navždy v cirkvi svojej. My mŕtvych vyprevádzame len so spevom a modlitbou..“

"A v Nemecku," poznamenal Lukáč, "ani toľko sa nedeje. Cirkevní služobníci zriedka idú s pohrebom, len príbuzní a susedia vyprevádzajú pri všetkej tichosti mftveho. O dôchodky ako ste sa postarali?"

"Zlepšili sa," odvetil Rastic, "a to primerane nášmu povolaniu. Osminy farské a učiteľské pripojili sa k majetku. Farárovi a učiteľovi ponechané len toľko, aby mal trocha mlieka v dome, mohol si držať pár kravičiek. Miesto toho dostáva všetko hotové, čo len do domu treba, drevo, zrno, stravu, zemiaky, kapustu i pár sto zlatých peňazí. Nemusí teda gazdovať, môže žiť vcele úradu, zvlášť mládeži. Platy sme vymerali dvom učiteľom. I farárovi sme učinili za povinnosť, namiesto tých"ničomných pohrebných kázní, učiť v škole deti každý deň dve hodiny."

Peľuch sa spýtal: ."A čo ste učinili s chalupníkmi?"

Na to odvetil úradník Rozuniovský: "My máme, prirodzene, do činenia len s tými, ktorí ku Kobzayho majetku náležali. Urbárskych odbavili sme vyznačením istých rolí a lúčok pre ich slobodné držanie. Dvorným polepšili sme znamenite. Navrátili sme im odňaté roličky, dali drevo, určili predtým neobmedzený počet povinných dní, zrušili nutnosť pracovať, keď ich odrobia. Tí i títo sú úplne spokojní. " XII

"Teda kúpený majetok," riekol Lukáč, "stal sa spoločným ima ním osminárov. Čože ste učinili pre účast' v právach a úžitku?"

"To bol tvrdý oriešok' pokýval Rastic hlavou, "pritom boli ťažkosti, ktoré nám zapríčinili mnoho hlavybalenia. I postranní robili nám galibu, i našinci.

Tí loptoši, ktorí predali svoje osminy, pri rozhodnom kroku, vidiac úspech, chceli kúpu odvolať, behali na stolicu,po' pravotároch. Krčmári, ktorí už boli dvadsať osmín k sebe pritiahli, domáhali sa tiež k majetku, bo že obec kúpila a v ohci sú i oni. S týmito prišlo na pravotu. My sme sa držali toho, že nie obec ako taká kúpila, lež spolok nadobudol majetok a že kto nekupoval, zmluvu nepodpísal, za.ničneručil, žiadnu, povinnosť na seba nevzal, tomu nič do kúpy. Súd dal nám zapravdu.

Medzi účastníkmi podniku povstalo veľké vrenie. Chceli dokonca mejetok medzi sebou podeliť. Stálo ma to mnoho zápasu, až som im to z hlavy vybil. Ustúpili len tomu, že banka bude považovať spolok

za rozpustený, svoje peniaze za ohrozené, položí teda ruky na majetok a pustí ho na bubon.

Nepreraziac s delením, počínali si aspoň spurne, hlavate, surovo, podlo. Keď sa na pozvanie zhromaždili na porady, žiadali oldomáše. Nechže nám vraj dajú súdoček, nech, veď je to naše, veď máme z čoho. Vyctení za to, prestali chodiť, reptali, že my si sami majetok osobujeme, žerieme a pijeme, im nič nedáme. Keď sa im kázala do roboty, buď nešli, buď prišli neskoro a potom jeden pred druhým zaháľali. Kto im vraj rozkáže? Keď chcem, robím, a keď nechcem, nerobím. Hnali cez všetky zápovede do lesa statky, pustošili mladé stromky, nedali si rozkázať. Veď to vraj naše. Čo komu do toho? Lesníka, keď ich vyháňal, zbili. Museli sme i stolicu volať na pomoc.

Skrotení pandúrmi, chodili vykrikujúc, že sme tyrani, tisíc ráz horší od Kobzayho. Tento vraj bol aspoň úrečitý pán, my sme len takí svetovci odkiaľnoha-odkiaľruka.

Zvlášť na mňa sa hnevali: ,Hľa, hľa! Nedarmo, že býva v kaštieli, ale si aj počína ako pán, ja jeho toľko a toľko.' Istý surový Bučak, ktorému sme zajali voly, prišiel so sekerou do kaštieľa a hrozil mi smrťou, ak mu voly v okamihu nevydám. Akým ja vraj právom dám zajímať statok? ,Či je majetok jeho?' vykrikoval. ,Ten všivák, ten svetovec!'

Žena plakala, prosila ma so slzami, aby som sa neošklivil s tými zvermi, lež zapľul všetko a vrátil sa do pokoja na faru. Ale ja som vytrval v nádeji, že to bude lepšie, i nesklamal som sa. Divosi šomrali, ale kus po kuse skrotli:' XIII

"Dovoľ, brat," pretrhol ho Lukáč, "ty neodpovedáš na moju otázku. Ja to chcem vedieť, v akom pomere stoja k majetku osmi naň.

"Po vylúčení krčmárskych osmín," učinil žiadosti jeho zadosť Rastie, "zostalo ich dvesto päťdesiat. Na každú vydali sa štyri asi také účastiny, ako v úrokovniach a v bankách, teda spolu tisíc. Podľa počtu týchto účastín delí sa celý zisk, prípadne strata, na tisíc čiastok.

Trhať účastiny ani pri delení neslobodno, ale, pravda, predávať a kupovať. Vyhľadáva sa len prepísanie na druhé meno na účastine samej a v zápisnici. To isté musí sa stať pri zdedení."

"Ale tak," namietol Lukáč, "jednako sa vryjú medzi vás židia. Pokúpia účastiny a časom dostanú i prevahu."

"O to sme sa postarali," ozval sa Stupnický. "Do vrchnostensky potvrdených stanov vniesli sme toto: Kedykoľvek sa má preniesť účastina na druhé meno, vždy má právo spolok odkúpiť ju a podržať pre seba. Vtedy sa takáto účastina zruší. Bude ich menej a väčší úžitok pripadne na každú."

"To sa ľahko dá obísť," namietol zase Lukáč. "Žid učiní s oplanom i živú zmluvu. Udajú kúpnu sumu, akú spolok nebude chcieť zaplatiť, a potom sa podelia v úžitku."

"I túto cestu burzovej hre sme zatvorili," vysvetľoval ďalej Stupnický. "V stanovách stojí aj toto: Ak by spolok, v čas predaja do cudzej ruky, nemohol sa zlahodiť s účastinárom, určí sám hodnotu účastiny. Vezme sa za základ čistý minuloročný dôchodok z účastiny, jej takrečená dividenda, a vyráta sa, koľký tomu odpovedá driek, šesť od sta rátajúc. Tento driek je zákonná cena účastiny. Predavač cenu prijať musí."

"Aspoň pozastavujú korheli svoje účastiny," namietol ešte Lukáč, "a obťažia dlžobami."

"Hja," hodil Stupnický rukou, " v tom už osobná sloboda obmedzená byť nemôže. Kto komu v tom rozkáže? Odvrhnúť človek i sám život môže, nielen imanie. Ale prechod účastín do rúk židovských zamedzený je nadobro, iba že by sami účastinári židov medzi seba prijať chceli, v čom zase potomkov zaviazať nemožno." XIV

"No, múdro ste vy to navliekli," vyznal naposledok Lukáč. "Všetko sa mi ľúbi, čo tu vidím. Bodaj' by nasledovali obce váš príklad. Naši hýriví pánici predávajú rad-radom majetky, židia a cudzozemci ich skupujú. Je už úžasný počet týchto nových zemských pánov, ktorí aj mestá zaplavujú a všetky živnosti tiahnu k sebe. Pre nich stavajú sa hlavne i železnice. To sú žľaby, ktorými tečie valne do zeme cudzozemstvo a tržba židovská. Cudzozemcom a židom dané slobodné pole pre celkové potlačenie nášho maloletého ľudu. l nosí už Izrael hlavu vysoko. Židia sa vozia nielen po biednom ľude, ako slovenskom tak maďarskom, lež i po tej šľachte, pred ktorou sa nedávno v prachu plazili, vedú i ju rozličnými úskokmi k skaze, prevracajú súdy. Obce by mohli prekaziť tomuto prechádzaniu doteraz ešte vždy akosi privilegovaného majetku do rúk židovských. Lebo obec vždy viac dať môže než žid, hoc i to má svoje medze a chodí s úplnou skazou, ak sa deje bez rozumného vyrátania.

Znám sedliakov, ktorí pritom i o svoje osminy prišli, keď pochabo cudzie majetky pokúpili. Ale pri múdrom vyrátaní a povážení všetkých okolností obce viac môžu dať preto, že môžu, ako u vás, prispieť prácou, čo pri dobrej vôli a ochote ani nepocítia.

Keby takýchto úplne slobodných a zámožných obcí bolo mnoho, vtedy by celkom inakší život zakypel po krajine, než pri terajšom vysoko veľkomožno-pansko-židovskom hospodárení s pálenčiar-ňami a krčmami. Dedinský ľud by nežil viac len pálenke a židom, stal by sa zámožnejším a tým i osvietenejším. Školstvo by sa zlepšilo, remeslá, obchod, vedy, umenia pozdvihli. Až vtedy by vstúpila do života i naozajstná občianska rovnoprávinosť a sloboda. Teraz je len na papieri. Nadprávie aristokratovešte vždy trvá a dusí život i v obciach i v župách. Zhovädilý ľud nevie použiť svoje právo, ktoré mu dáva zákon. Otrokom tým len sklenka alebo palica. Celý náš ústavný život je pri takom ľude len smiešna komédia. A v terajších pomeroch ľud sa nezmení. Ale nič by tak neprispelo k jeho zošľachteniu jako celkové vymanenie obcí zo zbytkov feudálnych."

"Vtedy by," dodal Semenák, "i spisba i knižníctvo mali výdatnú podporu. Tí naši pánici, akých najviac, starajú sa len o ničomný skvost, loveckých psov, pálenčiarne a neviestky, židia uviazli vcele v materializme. To sa vrhá z jedného zištného podniku do druhého, nič vyššieho nezná. Strežie len zákon Mojžišov, na novšej spisbe nemeckej má len trpnú účasť, na iných žiadnu. Plesá i teraz okolo zlatého teľaťa. Pokiaľ tu hospodárii Kobzay, chodili mu jedny ma ďarské noviny, Schelmovi jedny nemecké. Iné dielo ani ten nekúpil, ani tento. Jókai celkom pravdive vyčítal slovenským pánom, že keď o slovenskej spisbe ničoho vedieť nechcú, ani maďarskú nenapomá hajú. Teraz chodia do obce tri maďarské, dva nemecké a šesť slovenských časopisov. Založili sme i knižnicu, kupujeme všetky diela slovenské, daktoré i maďarské a nemecké. Žiaci, zbierajúci na školy, odnášali predtým z Chujavy len posmech a harušenie; teraz každý ide, boha chváliac, so štyrmi zlatovkami. Máme i síkačku pre haseniepožiaru. Čo takéhoto dialo sa, pokiaľ tu vládli Schelm a Kobzay? Panstvo čudského rázu len na štyroch sa voziť s qrkálkami, pálenku páliť, poľovať, neviestky fintiť a chudobu utiskovať do krvi. l tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestali, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizli dereše a drábi, prešli do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Tieto boli prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety; potom boli "Keby ti to bolo všade tak ako na Chujave," ozval sa učiteľ Kaňuch. "Ale sú i takí páni, ktorí chvatne nadobúdajú, nie žeby predávali. V mojom Kálmanovi sedí ti aspoň desať židov. Ani neje, ani nepije, len majetky a osminy nadobúda, len na zemiakoch a kyslom mlieku.

"To sa rozumie," bránil svoje Semenák, "že niet všade Kobzayovcov, ale jest ich dosť po krajine. A kde sa príležitosť naskytne, treba sa jej s obozretnosťou a rozumom uchopiť. Vzdychy a žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Treba siahnuť k skutku, usilovať sa, vystavať čertovi zlatý most, aby odišiel, učiniť polovičaté vymanenie, vlastným pričinením celým."

"Len rozdrobenia majetkov," dodal Rastie, "treba sa chrániť. To vytvára každý nákladnejší podnik, každý pokrok v poľnom hospodárstve. Čo by bolo z našich veľkých, obšírnymi pozemkami vládnúcich miest, keby ich mešťania podelili medzi sebou? Tej chvíle stratili by všetku významnosť. Nič by sa nedialo spojenými silami pre mesto vôbec, vyšší život by v nich zhasol, mešťania premenili by sa na prostých sedliakov.

Tak by aj po dedinách s podelením väčšieho majetku všetky z jeho nadobudnutia pošlé blahé následky zmizli. Rozdrobme ho a tam sme, odkiaľ sme vyšli. O pár rokov bude zase všetko divé, pusté, židovské, krčmárske. S držobnosťou rozmnoží sa len pijanstvo drobných statkárov a posledné veci budú horšie ako prvé."

"Dobre by snáď bolo," poznamenal Lukáč, "zaviesť pri zakúpení celého chotára česko-bratskú, herrnhuterskú spoločnosť práce a imania i pôžitkov. Vtedy by obce dokonale predstavovali jednu osobu a podlosť jednotlivcov by bola jatá na uzdu. Nikto by nemohol cválať neviazane do pekla, lumpovať, márniť a potom žobrať. Každý by musel pracovať a každý by bol potom všetkým potrebným zaopatrený."

"To by bola druhá krajnosť," protirečil Rastie. "Tým by sa zničila osobnosť, udusil vývin schopností jednotlivcov, premenili ľudia na číre pracujúce mašiny. Ani to hlavatosť slovenská neznesie, do takých medzí pojať sa nedá. Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou. Tak sme učinili my."

A dobre ste učinili'" riekol Peľuch. "Celé vaše zriadenie sa mi ľúbi. Je podľa môjho zdania možno najlepšie. Len to divné pretvorenie jednej z najškaredších obcí v najúhľadnejšiu nám ešte vysvetlíte, rozumiem výstavnosť. Že domy sú z väčšej polovice nové, to pochádza od požiaru. Ale to div, že neporiadne roztratené drevené chalupy premenili sa v múranice, postavené za šnúrou, že sa stavajú rad-radom a že vyzerajú z ohľadu podoby aj miery všetky navlas rovnako. "

"Div to spolkovitosti," vzal slovo Rastie. "Keď požiar obrátil v popol väčšiu časť dediny, prišli pohorelci: ,Nech pomáhajú, nemáme sa čoho lapiť.'

,Nemáte?' reku. ,Hľa, následky vášho ľahkomyseľného hospodárenia! Pláčete vždy tie svoje smädné gágory, vystrájate nákladné veselia, krstiny, kary; na možné nehody nemyslíte, proti nim sa neozbrojíte. Pozvite všetkých radom, i tých, ktorí nevyhoreli.'

Zhromaždeným rieknem: ,Budovanie stalo sa pre nás všetkých neodbytnou potrebou. Lebo i ohňom ušetrené budúnky sú vetché, trvať dlho nemôžu. Ak budete pritom pokračovať každý sám pre seba, nepostačíte. Zjednoťte sa teda, konajte spojenými silami a vyjdete s polovicou nákladkov, nebude vám treba ani žobrať po dedinách,

ako činievate.' .

,Ako to rozumejú?' spytuje sa s kyslou tvárou Pelechavý. ,Nestavajte,' hovorím, ,zase drevené klietky, lež budujte nastálo,

keď máte dosť kamenia pod nohami. Ale nelapajte sa odrazu všetci do stavania a každý o svojej ujme, lež budujte všetci na jednu ruku jeden dom za druhým, až sa všetky vystavajú. Vezmite do stálej služby na viac rokov dvanásť murárov, osem tesárov, štyroch tehliarov, dvoch vápenníkov, jedného stolára a jedného zámočníka. Títo nech pracujú na mieste bez prestania, pokiaľkoľvek sa nevystavajú všetky domy, chlievy, pivnice, humná, sypárne. Robiť okolo toho so statkom i peši budete všetci anákladky podľa budovísk, ktoré nie všetci potrebujete jednaké. Sedliak potrebuje viac a väčšie budoviská než chalupník.

Aby nepovstala medzi vami škriepka, komu sa má budovať skorej, bude sa budovať zaradom a potom sa určí žrebom, kto má vtiahnui do dvora.

Za ten čas utiahnu sa pohorelei, ktorý do stojacich domov, ktorý na faru, ktorý do kaštiela. Tieseň bude sa umenšovai z roka na rok. Spočiatku trpieť musíte.

A keď už tak všetko má povstať nové, použijeme zlé k dobrému, rozšírime a uvedieme do poriadku obec. Nebudeme pritom hľadieť na pár siah. Vymeriame hodne široké dvory a sady, ulicu priestrannú, a postavíme všetky budoviská do radu. Vyznačí sa zvláštna miestnosť i pre remeselníkov, ak by sa ktorí medzi nami časom osadiťa vzbudovať chceli.

Takto, hľa, budú vyzerať domy a takto obec!' ukázal som im nákresy, ktoré už pán úradník vyhotovil."

"Výborná myšlienka!" pretrhol ho Peľuch. "Tak by sa mohli pretvoriť a obnoviť všetky naše škaredé, neporiadne po debrách a kútoch rozmetené dediny."

"A veru najpohodlnejšie by sa to dalo uskutočniť," dodal Kaňuch, "vtedy, keď obec stojí. Na popolišti, keď nikto nemá kam hlavu skloniť, zaradom budovať trudno. Netreba čakať na požiar, lež zriecť sa, urobiť všeobecný rozvrh, vymerať územie a tak stavať na príhodnom mieste s celou pohodlnosťou. Našim dedinám bolo by zaradom potrebné preniesť ich na príhodnejšie miesto. Tí starí hľadali len skrýše, aby ich Tatári a kuruci nenašli. Na pohodlnosť vonkoncom nehľadeli, ba aké je na bývanie najnepríhodnejšie miesto, také vyhľadali. Pri novom budovaní hľadí sa i dnes len na to, aby každáchalupa ináč stála. Dvory sú také, akoby sme sa chceli pochlúbiťmajstrovstvom vojsť ta s vozom a obrátiť ho. Je to vždy udalosťplná strachu, keď sa s plným vozom má vojsť do humna alebo na dvor. "

Rozosmiali sa na tom všetci, Rastic pokračoval: ,,I mojim ľudkom sa to ľúbilo, len tí odporovali kujonsky, ktorých požiar ušetril. Dali sa však i títo obmäkčiť, vyjmúc zatvrdilého lakomca Pelechavého. Tento fúkal, rozhadzoval sa, že nikomu domy stavať nebude a uvidí, kto ho prinúti.

,Čo,' naskočil napokon na neho richtár Hučko. ,Ty celej obci vzdorovať budeš? Vidíš, mrzký lakomec! Ani ja som nevyhorel

a predsa sa podrobujem užitočnému poriadku.'

,Von s tým hnidošom,' vykríkli všetci rozjarení. ,Von s ním z dediny!'

,Vyhnať ho nemôžeme,' čitkal ich vždy rozvážlivý Hučko, ,ale pretrhneme s ním všetko spojenie. Nebude nikto z nás obcovať s tebou, keď si taký nevľúdnik.'

,Do môjho domu nenazri, ani ja nevkročím do tvojho,' osvedčovali sa rad-radom, čo tak dojalo lakomca, že mu slzy vypadli a poddal sa.

Už sa zdalo byť v dobrej koľaji všetko, keď sa ozval vzdorovite hrubiansky bajúzatý Bučak: ,Počujte ma, vy účastinári. Načo nám je Kobzayovský majetok? Správa nech vystavia pre nás domy. Veď je to naše. Do iných nám nič. Ani sa za svoje nikomu prosiť nebudeme.'

Posledné slová boli namierené oproti mne a surovec utrafil nachuť darebákom. Účastinári sa pokolembali, prisvedčovali surovcovi.

Taký vám je ľud! Ak mu chceš osožiť, musíš sa ozbrojiť anjelskou trpezlivosťou.

Boli to však len pohorelci, ktorí žiadali, aby im majetok budoval domy. Ktorí nevyhoreli, tí im odporovali, a strhla sa medzi nimi

prudká zvada.

Ja som sa v tomto zmysle osvedčil: ,Majetok Kobzayovský je spoločné imanie účastinárov, domy a osminy sú vaše, vládnete nimi

každý pre seba. Majetok sme ešte ani nevyplatili a s bankou sa nebudeme pohrávať. Čo myslíte? Zastavíme snáď platenie a povieme tým pánom: Čakajte, až vystaviame dedinu? Naučili by nás oni!

Spolok vystavia domy len pre svojich dvorných chalupníkov, pre kováča a kolára, potom krčmu a jatku, aby svoje právo udržal v platnosti, a sklep pre vaše pohodlie, aby ste nemuseli pre každú maličkosť behať do mesta. Viac nad toto spolok budovať nemôže. Poskytne však i vám značnú pomoc. Drevo na budovanie a pálenie tehál a vápna ostanete. Vidíte teraz, ako dobre sa stalo, že ste prišli k lesom. Co by ste si boli v tomto nešťastí počali? A prišiel vám celý majetok ako v snách. Grajciara ste zaň neplatili. A teraz nám, čo sme vám toľké dobrodenie pritiahli, utrhujete, spurne sa proti nám staviate. To vedzte, že čo ste poslušnosťou vyhrali, to všetko môžete stratiť zase surovou a nerozumnou spurnosťou.'

,Neprotivíme sa!' skríkli všetci, mnohí aj zaplakali. ,Na tohto hrubiana nech nepočúvajú, ale nech činia, čo za dobré uznajú.'

Vidiac ich skrotnutie, riekol som: ,Jedno sa vám ešte zo strany majetku povoľuje. Musíme sa zaobísť nateraz bez vašej pomoci pri poľných prácach. Nahradíme to nájomníkmi.'

Potom som pristúpil k otázke peňažnej. ,Podajedni z vás majú pri ruke viac-menej groša. Nemajúcim vypožičiame všetko, čo jest a bude vo vzájomnej pomocnici. Dáte do zálohy svoje účastiny a ne pochybujem, že i mestská úrokovňa ich prijme, bo máme dobrú povesť. Pozorujte, že vám tu zas vypomáha ten majetok, ku ktorému prišli ste len za svoje krížiky. Sú i takí, ktorí inde nájdu úverok. Musíte si teraz ruky rozviazať, ale hrdlo zaviazať, ak sa chcete do pracovať dní blahých a pokojných.'

Návrh bol prijatý a hneď sme pristúpili k jeho uskutočneniu.

Vyhoretá časť už je vystavaná, zostáva ešte nevyhoretú zbúrať.

Vtedy bude obec v poriadku. A ide nám to vždy ľahšie. Spolku už i sklep prináša mierny úžitok. Dali sme ho do prenájmu, tak i krčmu

i jatku, počestným kresťanom."

"V žiadnej jatke," ozvala sa pani Lukáčová, "žid by sa vonkoncom trpieť nemal. Porazí vždy statok v piatok, aby židia mali čerstvé mäso na šábes, a my už v nedeľu jeme hnilinu, cez týždeň hemží sa červíkmi."

"U nás," prejaI Rastic, "plemeno židovské je vykorenené okrem toho veľkomožného v kaštieli. Keď sme im odobrali krčmy, jatky, predali aj osminy a vypratali sa. Bo žid bez krčmy, jatky a čachrov nebude. Ich osminy vylúčené z majetku skúpil z väčšej časti skrbný Pelechavý." XVI

"Pri stavaní," pokračoval, "pocítili sme zvlášť živo potrebu dobrých miestnych ciest. ,Či to nie je hlúposť,' hovorím im, ,že svoje statky v tom bahne, v tých hlbočizných kolajach zabíjate? Viac im dáte, keď na takej ceste raz priveziete, ako čo by ste po dvadsať vozov kamenia a štrku priviezli.' Namietli, či oni budú stlať cesty pre žida. Na šťastie Schelm neodopieral, poslal i on svoje záprahy, cesty prišli do poriadku. Náš spolkový záhradník vysadil ich po bokoch úrodnými stromkami.

On tiež sa stará o sady všetkých. Kdekoľvek sa vybuduje dom, ta i on hneď sa dostaví, riadi založenie sadu, dáva do neho štepy. Lebo za to ho platíme. Nie pre skvost, pestovanie kvetov držíme ho, lež pre do chovávanie a ošľachtenie strornového rastlinstva. Mohli ste idúcky vidieť tie poriadne štepnice a sady pred i za domami. Teraz je to ešte všetko mladé, ale časom bude tento ľud zaopatrený výbornou ovocinou a vezme z toho i pekný groš. Lebo záhradník len tie najvý bornejšie druhy pestuje. Učinili sme mu za povinnosť učiť i chlapcov štepárstvu a dievčatá pestovaniu zeleniny. Ten majetok, ktorý predtým slúžil len márnosti jednej rodiny, slúži teraz mnohonásobne obci a bude slúžiť bohdá i celej krajine. Náhle bude úplne vyplatený, hneď pošleme jedného mladíka do Svajčiarska naučiť sa hotoveniu syra, druhého do Sliezska poznať Dzierzonovské pestovanie včiel. U nás prevádza sa to všetko bez umenia, len tak nazdarboh. Mienime zaviesť i fabriky na súkno a cukor."

"Kebys' ty aspoň dvesto rokov žil," zasmial sa Lukáč. "Ale keď vy oči zavriete, ktovie, či to všetko za krátky čas nespustne?" .. "Dúfam, že nie," potešil ho Rastic. "Spolok je dosť mohutný kázať dobrý plat svojim úradským, dostane teda vždy schopných MUŽOV. l výchova učiní svoje. Usilovnosťou pána učiteľovou dorastá pokolenie zdarilejšie než títo chovanci derešov a drábov. Ba i títo starí hriešnici vzali už trochu iné mravy na seba. Rozmnožená záľožnosť činí ich ráznejšími. Pretože už i stoličné vrchnosti prestali sa po nich vláčiť, ich mravný cit urážať, ani korteši nemajú k nim prístup so svojimi haringami a sudmi pálenky, držia už dačo na svoju ľudskú hodnosť. Najväčší rozpustilci zhynuli biedne, lepší berú prísnejšiu, rozvážlivejšiu, ľudskejšiu podobu na seba. Otrocká nestydatosť a nestarostlivosť sa umenšuje."

"Zle si urobil," ozval sa s úškľabnou tvárou Peľuch, "že si zvýšil farárove dôchodky. Budú sa dobíjať k fare lichí chytráci a vieš, že .rakýchto býva víťazstvo. Stydlivá schopnosť zriedka víťazí. Ani ty bys' nebol tu, keby fara bola bývala bohatá. Ba kebys' teraz zanechal úrad a o rok ho znovu pýtal, neviem, či bys' ho dosiahol"

Hostia sa zasmiali, Rastic odvetil: "Správcom majetku farár byť nemusí. Keby sa podarilo ešte tú obrezanú veľkomožnosť z toho kaštie1a vypudiť a celý chotár spojiť, mohol by richtár byť učený muž ako po mestách."

"Tak by aj malo byť," vmiešala sa pani Peľuchová, "bo tí vaši Chujavania sú už celí mešťania. Coskoro sa tuším i y rúchu prevrhnú. "

Rastic pokrútil hlavou: "Nech sa oni len držia svojho národného rúcha. Ono tvorí tiež jednu pásku, ktorou malinké Slovensko je k veľkému Slovanstvu priviazané. Príbuzné rúcho, reč, mravy, povery, to všetko udržuje povedomosť jedného pôvodu, národného spolunáležania. Okrem toho slovanský kraj je tisíc ráz krajší než u západných národov. Francúzskeho sedliaka treba len vidieť, čo to za potvora, vo svojich po kolená siahajúcich nohavičkách a drevených črievičkách. Náš je proti nemu celý hrdina. Radosť vidieťpekného, poriadne oblečeného šuhaja."

"Ale tie ženské," zasmiala sa Lukáčová, "mohli by si predsa letnice zaväzovať na bedrách, nie pod pazuchami. Zdá sa, že chodia vo vreciach."

,,Ani to utieranie nosov," zarehotal sa Škorec, "nehodí sa do salónov. Zohne sa ti až k zemi, zdvihne letnicu, obráti naopak a vysiaka sa do nej, alebo práve i do košele."

Strhol sa z toho smiech, paničky sa zapýrili, Rastic zakýval hlavou: "Do letníc som sa ešte nemiešal. Hľadím len, ako stojí na mojej starkej. Ale to som dosť už porúčal dievkam a parobkom, aby si šatky na nos kúpili a nezahadzovali ledabolo, čo páni do vrecht kladú. XVII

Predsedajúca tlstá pani Stupnická riekla: "Ten náš dobrý páh farár na všetko obracia pozornosť, vyjmúc letnice, na čo zase druhí páni najviac hľadievajú. On je ako spruha v hodinách. Ako spruha uvádza do pohybu všetky kolieska, tak on celú obec. Nedá zaháľať nikomu, nájde pre každého robotu. Od jedného podniku zachvacuje obec k druhému. A všetko sa mu darí, bo postupuje rozumne, obcuje vo všetkom spravodlivo a bezzištne, je naozajstným otcom všetkých.'

Nech nám ho boh na mnohé letá živí!" S tým vstala. "Sláva!" vpadli v to všetci a odstrčili stole. Ako odvetou na to zahučal i na dvore presilný výkrik zo stáhrdiel: "Sláva!" Zaduneli tri silné výstrely, zaznela čerstvá hudba. To bol výraz srdečnej vďačnosti farníkov. Rastic nechcel robiť žiaden hluk, ale oni zaopatrili bez jeho vedomia aj mažiare i hudcov a vhrnuli sa vo sviatočnom rúchu do dvora. Mládenci boli podperení, dievky v partách, školské deti v tom úbore, v ktorom už ráno boli pozdravili pána farára. Postavili sa všetci oproti dverám do polkola po vrstvách, napred školské deti, potom dievky, potom mládenci, potom ženy, napokon mužovia. Pri samých vrátach stála ešte hŕba otrhaných Cigánov a žobrákov, medzi nimi skľúčený Kožuch a na celom tele sa trasúci Lipnický. Humenského nebolo už na svete. Zajac stál spredpásanou bela vo u záponkou medzi domácou čeľaďou. Vzalo to všetko zlý koniec, tí hrdinovia lumpáctva, ktorých sme na počiatku boli poznali.

Všetci mužskí zložili s úctou klobúky, keď holohlaví hostia vyhrnuli sa na povýšené predodverie, kde kedysi pán s veľkým nosom. bol prisluhoval spravodlívosť. Výkriky zasekli, hudba utfchla, keď poctivý richtár Hučko zo stupňa rukou kývol.

Predstúpiac so všetkou úctou pred oslávenca, takto sa mu prihovoril: "Cirkeva obec chujavská vyslovujú mojím jazykom vašej velebnosti svoju najsrdečnejšiu vďačnosť a najpokornejšiu úctu. Vy ste ten muž, ktorý ste obec povýšili a zvelebili. Boli sme pred vaším príchodom tí najbiednejší ľudia. Spustlosť naša bola nesmierna. Chýlilo sa k tomu, že všetci klesneme za židovských paholkov. Vy ste nás nielen ze židovskej, lež i z panskej poroby vytrhli. Až teraz, yaším pričinením, cítime sa naozaj slobodnými, môžeme žiť dôstojne.

Znášali ste s hrdinskou vytrvalosťou nerozumný náš odpor. Nedali ste sa mýliť ani klebetami ani nevďačnosťou, až ste slávne zvíťazili. Živ vás na mnohé, mnohé letá boh. Pamiatka vaša bude požehnaná medzi nami aj u potomstva nášho. Privolávame vám z celej duše:

Sláva!"

"Sláva!" skríkol srdečne celý pestrý zástup.

Rastic odvetil pohnutým, rozplývajúcim sa hlasom: "Sladká je po vystátych mnohých trudoch a prekonaných prekážkach vďačnosť, akú mi teraz, drahí moji, ústami svoho predstaveného prejavujete. Navraciam vám lásku tým, že i ja vzdávam česť vašej dôvere a poslušnosti, ktorá jedine mi umožnila vykonať dačo k vášmu prospechu. Ale nechcem, ani nemôžem to výlučne samému sebe pripisovať, čo dobrého a pekného sa uskutočnilo. Ja samotný nič by som nebol vykonal, keby som nebol našiel verných, oddaných, nezištných pomocníkov. Jedným z nich boli ste i vy, richtárko. Jazyk a rameno vaše stáli mi vždy k službám. Ale hlavní spolubojovníci moji boli a sú títo moji a vaši verní priatelia."

S tým sa objal so Semenákom, Rozumovským a Stupnickým tak, že padnúc si okolo hrdla, utvorili kolo.

Tisíc hrdiel vyrazilo pritom hromovité sláva, mažiare duridi, hudba zaznela, klobúky leteli do výšky, ženy a devy plakali. Porosili sa vzájomnými slzami aj objímajúci sa priatelia. Ba málo bys' našiel suchých očú i na dvore a na povýšenom predodverí.

O diele

• Zdroj: Klasici.sk
• Licencia: Public Domain