Čím pomenovať ťa…
| Údaje o texte | |
|---|---|
| Titulok | Čím pomenovať ťa… |
| Licencia |  PD old 70
|
Sándor Petőfi: Minek nevezzelek? (preklad Pavol Országh Hviezdoslav: Čím pomenovať ťa...)
Čím pomenovať ťa,
keď o súmraku zádumy
na tvojich oči krásnych večernicu
s obdivom hladia moje oči,
jak zrelý by ju teraz prvýkrát...
na hviezdu tú,
jejž každý pablesk
je lásky potokom,
čo do duše mi vteká mora —
čím mám ťa menovať?
Čím pomenovať ťa,
keď na mňa letkom zašleš
vše pozor svoj
tú krotkú holubičku,
jejž každé pieratko
je olivovou vetvou pokoja,
a ktor’ho dotyk je tak dobrý,
bo nežnejší je od hodvábu
i od vankúša kolísky —
čím mám ťa menovať?
Čím pomenovať ťa,
keď rozzvučia sa tvoje hlasy,
tie hlasy, ktoré nech by počuly
tak suché stromy v zime,
ver’ vyhnaly by ihneď ratolesti
v tom domnení,
že tu je jaro už,
ten spasiteľ ich dávno čakaný,
bo vyspevuje sláviček —
Čím mám ťa menovať?
Čím pomenovať ťa,
keď k ústam sa mi primkne
úst tvojich žhavý kameň rubínový,
a v ohni bozku duše sa nám stopia,
jak za úsvitu splynú deň i noc,
a zpred očí mi zmizne svet,
čas zmizne zpredo mňa,
a tajomných spás svojich súhrnom
ma zaplaví až večnosť —
čim mám ťa menovať?
Čím pomenovať ťa?
Ty blaha môjho sladká mati,
do neba vtrhlej obraznosti
ty víla-dcéra,
najodvážnejšie moje nádeje
zahanbujúca skvúca skutočnosť,
ty duše mojej jediný,
no nad jeden svet drahší poklade,
premilá moja mlado-žienka krásna,
čím mám ťa menovať?