Vyjadrenie povereníka vnútra J. Lietavca z 15. 10. 1953 o nepriateľskej činnosti G. Husáka

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Údaje o texte
Titulok Vyjadrenie povereníka vnútra J. Lietavca z 15. 10. 1953 o nepriateľskej činnosti G. Husáka
Licencia PD SK

I. Dr. Gustáv Husák v ilegálnej KSS aktívne nepracoval.

Je mi známe, ako bývalému členovi ilegálneho vedenia KSS, že H u s á k prakticky nepracoval v KSS v dobe neslobody. O tom svedčia tieto skutočnosti: Začiatkom roku 1940, keď som bol v priamom styku so súdruhom Jánom O s o h o m, už vtedy si sťažoval súdruh Osoh a, že Husák napriek tomu, že ho osobne a prostredníctvom iných súdruhov vyzýval k aktívnej práci v ilegálnej strane, odmietal vykonávať úlohy, ktoré po ňom žiadalo ilegálne vedenie.

Niekedy v mesiaci júni 1940 na terajšej Partizánskej ulici v Bratislave, na základe sprostredkovania súdruhom Osohom, mal som schôdzku s H u s á k o m. V tejto dobe bol som zodpovedný vedeniu strany za prácu medzi mládežou. Účel mojej schôdzky s Husákom bol dohovoriť opatrenia na preniknutie strany a našich mládežníckych skupín medzi študujúcu mládež a medzi bývalých komsomolcov. Súčasne som na tejto schôdzke žiadal od Husáka organizačné opatrenia pre možnosť vydávania ilegálnej tlače, letákov a našich ilegálnych materiálov. Na tejto schôdzke Husák odmietol priamu aktívnu účasť v ilegálnej práci a nedal mi mená ľudí, prostredníctvom ktorých by som bol mohol ďalej pracovať. Odmietal tiež vydávanie tlače, letákov a propagačného materiálu s tým, že to zbytočne len upozorní políciu na činnosť komunistov, že to bude mať za následok perzekuovanie a zatváranie a že nie je ešte čas k takejto činnosti. Súčasne ma požiadal, aby som ho viac nevyhľadával a nenavštevoval, aby som sa s ním nestretal, lebo je to vraj pre neho neúnosné a nebezpečné. Pamätám sa, keď v tejto dobe medzi bratislavskými robotníkmi a komunistami pracovali ilegálne tiež viacerí súdruhovia. Medzi nimi to bol najmä s. Š t e f a n, ss. Černocký, Krajňák a ďalší, títo pri mojich stretnutiach s nimi uvádzali, že majú tiež podobné skúsenosti s Husákom a že sa im tiež nepodarilo u H u s á k a dosiahnuť aktívnej a činnej ilegálnej práce.

V ďalších rokoch Husák ešte úzkostlivejšie vyhýbal sa akýmkoľvek stretnutiam so skutočnými ilegálnymi pracovníkmi KSS. Nemám žiadne vedomosti o tom, že by v priebehu mojej ilegálnej práce z dôb bývalého fašistického režimu bol H u s á k v týchto ťažkých rokoch vyvíjal činnosť v súlade s povinnosťami komunistu. Napriek tomu sa pamätám, ako mi bol sdelil súdruh Osoha, že Husák bol v priamom spojení s Dr. Vladom Clementisom, že Husák vo svojom okruhu rozširoval protistranícke a protisovietske názory, ktoré rozpútal Clementis o Sovietskom zväze po uzavretí paktu o neútočení medzi SSSR a Nemeckom. O s o h a mi výslovne uvádzal, ako Husák rozširuje tieto nepriateľské a protistranícke reči o Sovietskom zväze, ako v rozhovore tiež s ním Husák poukázal na to, že Sovietsky zväz sa odklonil od svojej marx-leninskej politiky a že uzavretím paktu o neútočení medzi SSSR a Nemeckom a oslobodením tých častí Polska, v ktorých žilo obyvatelstvo Ukrajinskej a Bieloruskej národnosti Sovietskym zväzom, tento robí takisto agresívnu a imperialistickú politiku, obdobne ako fašistické Nemecko. Viem, že O s o h a tieto skutočnosti uvádzal aj v prítomnosti iných súdruhov, ktorí ešte žijú. Vie o nich tiež K r a j ň á k, bývalý člen ÚV KSS, s. D u b č e k ,[1] bývalý člen ilegálneho vedenia KSS, teraz pracovník na Ú rade Predsedníctva Zboru povereníkov, súdruh Ľudoví t B e n a d a, bývalý kpt. partizánov N e u m a n n, t. č. niekde v Čechách a ďalší.

II. Vina Husáka na prepustení aktívnych funkcionárov DP, FS, poslancov HSĽS a gardistov zo Slovenskej Ľupče v roku 1944.

Hneď po rozvinutí Slovenského národného povstania, boli z iniciatívy revolučných národných výborov a partizánov zatýkaní aktívni funkcionári HSĽS, HM, dôstojníci HG, poslanci bývalého fašistického slovenského snemu, funkcionári DP, NP a podobné živly. Títo boli sústreďovaní do viacerých zaisťovacích a sústreďovacích táborov. Také tábory boli v Kremnici, na Oremlázi, v Podbrezovej a najmä rozsiahlejší zaisťovací tábor bol v Slovenskej Ľupči. V tomto tábore bolo okolo 160-200 aktívnych nepriateľov robotníckej triedy a slovenského národa. Medzi nimi sa nachádzali poslanci ľudáckeho snemu: Michal K l i m k o, Čarnogurský[2], ďalej dôstojníci HG, funkcionári DP a príslušníci pohotovostných oddielov HG, ktorí so zbraňou v ruke v priebehu povstania bojovali proti partizánom a povstaniu. V tej dobe pracoval som na Povereníctve pre veci vnútorné, na bezpečnostnom odbore, ako jeden z prednostov bezpečnostného odboru. Treba poznamenať, že H u s á k i pri obsadzovaní vedúcich miest na bezpečnostnom odbore Povereníctva pre veci vnútorné v Banskej Bystrici v dobe povstania vymenoval dvoch prednostov: jedného Dr. Ľudovíta Č e r n u, ako zástupcu buržoáznych strán a súčasne mňa. Týmto opatrením bola podviazaná výkonná a operatívne možnosť vo veciach bezpečnostných, lebo všetky zásadné veci musely byť dohodnuté a podpísané oboma prednostami. Husák teda zabránil, aby riadenie bezpečnostnej služby bolo v jedných rukách, čím zapríčinil celý rad vážnych porúch a znemožnil mnohé nutné opatrenia na likvidáciu činnosti fašistických živlov. V mesiaci septembri a októbri, určitá čiastka zaistených gardistov a fašistických Nemcov bola vyšetrovaná príslušnou vyšetrovacou komisiou, v ktorej pracovali: Dr. Ignác Rendek, sudca Dr. T o b o k, Dr. Š u j a n a iní. Po prevedenom vyšetrovaní vykonalo sa pojednávanie pred ľudovým súdom. Vzhľadom na jasné dôkazy o aktívnej nepriateľskej činnosti namierenej proti slovenskému ľudu a povstaniu, značná čiastka týchto bola odsúdená na trest smrti a vo viacerých prípadoch rozsudok bol tiež vykonaný. Keď sa H u s á k dozvedel, že sa v jednotlivých prípadoch vykonávajú rozsudky a že tieto sa tiež realizujú, to znamená, že sa zločinci strieľajú, zakázal ďalšie takéto pokračovanie a vyhradil s osobne schvaľovať vykonanie rozsudku. V tejto dobe hoci mu bolo viackrát predkladané komisiou i mnou osobne niekoľko rozhodnutí partizánskeho súdu, v žiadnom prípade nedal súhlas k vykonaniu rozsudku, ba v prípade poslancov Čarnogurského a Klimku dal pokyn týchto prepustiť na slobodu s tým, že to bude dobre pôsobiť na tú časť ľudákov, ktorá je ešte pod vplyvom bratislavskej fašistickej vlády a že sa takto získajú sympatie pre SNR a SNP. Skutočnosť je však taká, že poslanec K l i m k o hneď po prepustení prebehol k ľudákom a o niekoľko dní z Bratislavy rozhlasom nenávistne štval proti Slovenskému národnému povstaniu a vyzýval ostatných ľudákov a gardistov do boja proti povstalcom.

Keď sa zužovalo územie, na ktorom prebiehalo povstanie a keď sa blížily nemecké jednotky k Banskej Bystrici, šiel som osobne za Husákom na vtedajšie predsedníctvo SNR s návrhom, aby sme vykonali urýchlené opatrenia na vykonanie rozsudkov na tými zaistenými fašistickými Nemcami a aktívnymi gardistami, kde už je vyšetrovanie skončené. Ostatnú čiastku zaistených zločincov, aby sme pod eskortou partizánov odviedli do hôr, kde sa dokončí výsluch a prevedú s ďalšie opatrenia. Husák odmietol tento návrh a výslovne povedal, že teraz u nemá zmyslu ďalej ich v tábore držať, prevádzať šetrenie, alebo vykonať rozsudok že treba týchto prepustiť na slobodu, lebo že to už v ďalšom priebehu povstaní nebude mať vplyv. Súčasne vtedy sa šiel Husák poradiť s Dr. Lettrichom a Jánom U r s í n i m. Po niekoľkých minútach sa vrátil a opäť kategoricky prehlásil, že zakazuje akékoľvek opatrenia proti zaisteným v Slovenskej Ľupči a nariaďuje ich prepustiť na slobodu. Toto svoje stanovisko sdelil tiež veliteľstvu zaisťovacieho tábora. V tom čase boli veliteľmi zaisťovacieho tábora namiesto odvolaného Štaudingera dôstojníci četnictva a to npor. P r i e č i n s k a F a j č í k.

Postup voči zaisteným gardistom a funkcionárom DP mal byť podľa svojej pi váhy prerokovaný v pléne SNR. Samostatné rozhodovanie Husáka, poťažne Lettricha a Ursíniho o týchto záležitostiach bolo v príkrom rozpore s úlohou a funkciou SNR.

III. Husák sabotoval a maril. oslobodenie súdruha Širokého a ostatných funkcionárov strany z nitrianskej väznice a tiež politických väzňov v I l a v e.

Začiatkom roku 1944 bola prevažná čiastka funkcionárov a členov KSS premiestená z bratislavskej väznice do iných väzníc, menovite do Nitry a Ilavy.

V Ilave koncom mesiaca augusta bolo väznených okolo 150-160 členov a funkcionárov ilegálnej KSS a značná čiastka partizánov. Títo sa oslobodili vlastným pričinením a rozhodnutím. Napriek rôznym sľubom, že príde oslobodenie zvonku, zásahom vedenia SNR, v skutočnosti sa to nestalo. Dňa 30. augusta 1944, ráno o 08.00 hod. všetci politickí väzni v Ilave, medzi ktorými som bol aj ja, sme z vlastného rozhodnutia, využijúc nástup na rannú prechádzku, zmocnili sa organizovane klúčov od väzenskej brány a unikli sme za pomoci dvoch príslušníkov strážneho oddielu.

Že sme v Ilave neboli zastihnutí Nemcami a nimi odvlečení, môžeme ďakovať len vlastnému rozhodnutiu a vlastnej organizovanej činnosti. Výlučne našim pričinením sme unikli z Ilavy a dostali sa na územie povstania, aby sme sa tohto aktívne zúčastnili. Dňa 3. septembra 1944 prišiel som do Banskej Bystrice a hlásil som sa na sekretariáte ÚV KSS o prácu a zadelenie. Našiel som tam vtedy Dr. Ondreja Pavlíka, ktorý v tom čase zastával funkciu sekretára ÚV KSS. Tento ma odkázal na H u s á k a. Na druhý deň na sekretariáte ÚV KSS spolu so súdruhom K u b a č o m stretli sme sa s Husákom a tento mi ponúkol prácu na Povereníctve pre veci vnútorné. Súčasne vtedy prišiel na sekretariát súdruh G a ž í k a obrátil sa na H u s á k a so žiadosťou urobiť opatrenia pre rýchle oslobodenie súdruha Širokého a ostatných funkcionárov strany väznených v Nitre. Husák rozmýšľal a po chvíli povedal: „Ako to však urobiť? Kde vziať ľudí? Niečo sa musí podniknúť, ale čo?" V skutočnosti však ani v ten deň, ani v ďalších dňoch neurobil žiadne organizačné opatrenia, v dôsledku ktorých bolo by možné

oslobodenie súdruha Širokého a ostatných uskutočniť. Neviem bližšie o žiadnych úpravách H u s á k a, na základe ktorých by sa bolo podniklo niečo konkrétneho, organizovaného, v prospech oslobodenia súdruha Širokého.

Je síce pravda, že v ten istý deň v prítomnosti súdruha G a ž í k a pýtal sa ma H u s á k, či by som nešiel na akciu pre oslobodenie súdruha Š i r o k é h o. Povedal som mu vtedy, že som pred pár dňami ušiel z Ilavy, že neviem, aké opatrenia sú vykonané pre jeho oslobodenie a sám že tam nič neurobím. Zdôraznil som, že je potrebné vec organizovať tak, aby bola k dispozícii rýchle pohybujúca sa, dobre vyzbrojená, zvlášť vybraná skupina partizánov, alebo dobre osvedčených vojakov, aby sa takto zabezpečil úspech oslobodenia.

Po tomto H u s á k ani ostatní ľudia v Banskej Bystrici už viac o oslobodení súdruha Širokého so mnou nehovorili. Je zrejmé, že H u s á k sabotoval oslobodenie súdruha Širokého, lebo chcel v Banskej Bystrici držať opraty vo svojich rukách a robiť svoju buržoázne-nacionalistickú, záškodnícku politiku už v priebehu Slovenského národného povstania.

IV. Vina Husáka na popravení partizánov v Hájnikoch na moste.

Koncom septembra, poťažne začiatkom októbra 1944 dostal Husák hlásenie (neviem od koho) o tom, že bol popravený poslanec fašistického ľudáckeho snemu Šaláta ešte niekoľko podobných ľudí, príslušníkmi partizánskych jednotiek. Pamätám sa, že H u s á k sa radil na Predsedníctve SNR s Lettrichom a Ursínim o opatreniach, ktoré treba podniknúť proti partizánom, ktorí vykonali zastrelenie Šaláta. Osobne som počul, keď Husák dával úpravu bývalému generálovi R a š l o v i, že musí do 24 hodín vykonať proces a vyniesť rozsudok smrti nad tými partizánmi, ktorí odôvodnene zastrelili zradcu, popredného funkcionára HSĽS a nacistického propagátora Šaláta. Husák vtedy zdôraznil, že „nemôžeme pripustiť, aby v priebehu povstania sa porušovali zákony a sa akýmisi partizánmi strieľali občania". R a š l a vykonal jeho úpravu; zostavil si silnejšiu čatu z radov poľných četníkov a vojakov a na druhý deň bola vykonaná poprava - neviem presne akého počtu partizánov - medzi ktorými boli aj sovietski štátni občania. Týmto opatrením, ako hovoril Husák, „mala byť daná výstraha ostatným partizánom, keby sa pokúsili robiť podobné činy". Prakticky to znamená, že H u s á k zakázal revolučným spôsobom vyporiadať sa so zradcami, kolaborantmi a prisluhovačmi fašistického režimu.

Týmto svojim činom dal súčasne najavo, že odsúdil spravodlivý hnev ľudu nad činnosťou fašistov a zradcov a popravou partizánov dal len satisfakciu ľudáckemu poslancovi. Celý tento prípad bolo takisto potrebné dôkladne prejednať v SNR, na Hlavnom štábe partizánskeho hnutia a až potom robiť závery. H u s á k aj v tomto prípade jednal na vlastnú päsť, poťažne po porade s Lettrichom a U r s í n i m.

Jeho vina na poprave sovietskych a našich partizánov je teda jasná.

V. H u s á k sabotovala maril Košický vládny program a zákony Republiky a SNR.

V Košickom vládnom programe sa výslovne uvádza, že v oslobodenej vlasti nebudú mať miesta tí, ktorí kolaborovali s fašistami, ktorí slúžili fašistickému režimu, ktorí sa previnili proti národu a ľudu, že v novej Republike budú mať miesta na všetkých hospodárskych, verejných a politických fórach len tí, ktorí nezradili svoj ľud a ktorí dokázali svojou účasťou v boji za porážku fašizmu svoj pomer k novej ČSR. V tomto smysle bolo prijatých aj niekoľko nariadení v SNR, boli vydané príslušné celoštátne zákony a dekréty prezidenta Republiky. H u s á k opatrenia Košického vládneho programu neprevádzal do života, ale ich sabotoval.

O tom svedčia tieto skutočnosti:

Na pokyn Husáka bývalí dôstojníci žandárstva a polície: plk. Slezák, t. č. niekde v Banskej Bystrici, bývalý dôstojník žandárstva B o d i c k ý, mjr. fašistickej polície Č o l á k, bývalý dôstojník žandárstva P e t e r k a, bývalý kpt. žandárstva J ú n i a ďalší vypracovali návrh nariadenia SNR o organizácii bezpečnostnej služby, ktorým sa prakticky ponechávali v službách bývalí príslušníci žandárstva a policajných oddielov, ktorí slúžili z časti ešte za I. buržoáznej ČSR a z valnej časti pracovali v službách machovského fašistického štátneho aparátu. Tento návrh, ktorý je v jasnom rozpore s duchom Košického vládneho programu, bol H u s á k o m upravený a predložený Predsedníctvu SNR na schválenie. Je Husákovou zásluhou, že toto nariadenie bolo prijaté. Miesto toho, aby bol rozpustený a rozbitý starý fašistický a buržoázny štátny aparát, ktorý nemohol byť zárukou vybudovania nového ľudovodemokratického štátneho aparátu, Husák týmto nariadením dal možnosti, aby sa v novej Republike, na Slovensku, ujali výkonnej práce v štátnom aparáte tí istí ľudia, ktorí verne slúžili buržoáznemu a fašistickému režimu. Toto potvrdzuje nariadenie SNR č. 6 zo dňa 23. II. 1945, nariadenie Predsedníctva SNR č. 7 zo dňa 23. II. 1945, a najmä nariadenie Predsedníctva SNR č. 28 zo dňa 9. IV 1945.

Nariadenie č. 28 z 9. IV 1945 o organizačnom predpise pre NB Husák osobne presadil a uviedol do života. I keď podľa nariadenia SNR č. 33 zo dňa 15. V 1945 a podľa nariadenia č. 99 o preverovaní mali byť potrestaní všetci tí, ktorí kolaborovali s Nemcami a pričinili sa o rozbitie ČSR a mali byť pozbavení služby všetci tí dôstojníci žandárstva a polície a zamestnanci štátneho aparátu, ktorí stáli na popredných miestach vo fašistickom aparáte a ktorí pre fašistický režim aktívne pracovali. Husák neurobil opatrenia, aby tieto nariadenia boli uvedené do života a splnili svoj účel. Husák síce formálne zriadil niekoľko preverovacích komisií, ale návrhy týchto komisií si nevšímal a proti návrhom týchto komisií robil svoje vlastné opatrenia. Materiál z činnosti týchto preverovacích komisií potvrdzuje, že i tam, kde boli dané návrhy na prepustenie zo štátnych služieb bývalých dôstojníkov žandárstva a polície a bývalých vysokých úradníkov fašistického aparátu, Husák napriek tomu neprepustil a sám, vlastnými opatreniami ponechal ich v službách novej ČSR. Husákovým pričinením zostali takto v službách ZNB ľudia, ktorí boli vyznamenaní fašistickým tiso-tukovským režimom za služby preukázané tomuto režimu, za kolaboráciu s Nemcami, ako: mjr. Ján Č o b r d a, vyšší dôstojník Hlavného veliteľstva žandárstva (HVŽ), mjr. Alojz Sonderlich, župný žandársky veliteľ v Bratislave, stotník Ján P l a k i n g e r, npor. Ladislav Buchtabierer, oblastný veliteľ žandárstva v Žiline, ktorí boli vyznamenaní MNO výnosom zo dňa 9. marca 1940, číslo 153.391 dôv./H-1940 medailou „za zásluhy".

Takisto boli ponechaní v službách ďalší príslušníci žandárstva a polície, ktorí boli vyznamenaní pamätnými medailami „za hrdinstvo" preukázané v bojoch proti partizánom a nepriateľom fašistického režimu. Tu H u s á k ponechal medzi takýmito v ďalších službách: pplk. Karola Hajdóczyho, mjr. Jozefa D r e s l e r a, kpt. Michala Repku, všetko bývalých župných žandárskych veliteľov, Ondreja K u š n i e r a, inštruktora u vel. žand. pre školstvo, por. M a c u, ktorý dostal od nemeckého vrchného veliteľstva dekrétom zo dňa 17. VI. 1942, čís. výnosu 273 dôv. vyznamenanie „za hrdinstvo".

Zostali v službách ZNB ďalší velitelia a dôstojníci žandárstva a polície, ako npor. Ladislav Stránský, obv. žandársky veliteľ v B r e z n e n/Hr., pplk. Andrej Júny, obi. žandársky veliteľ v Banskej Bystrici, kpt. Jozef P e t e r k a, z Hlavného veliteľstva žandárstva, kpt. Arpád Albrecht, obv. žand. veliteľ v Michalovciach, kpt. Ladislav R u š t e k, obv. žand. veliteľ z Humenného, pór. Július Kriváň, okresný žand. veliteľ v Michalovciach; títo boli vyznamenaní už v marci 1944 Vojenským víťazným krížom III. triedy rozhodnutím Dr T i s u. (Viď výnos Dr. Tisu č. 13 dôv. z r. 1944).

Na vedúcom mieste v novo budovanom bezpečnostnom sbore v oslobodenej Republike boli ponechaní dôstojníci, ktorí vykonávali zpravodajskú činnosť pre fašistický režim a pre nemecké potreby: Viktor S e d m í k bol 23. V. 1944 rozhodnutím Dr. T i s u na návrh ministra národnej obrany Č a t l o š a vyznamenaný za vynikajúce činy „vojenským víťazným krížom". (Viď dekrét MNO č. 459938/44 z mája 1944). Zodpovedné služby vykonávali z Husákovho poverenia títo dôstojníci žandárstva: por. Ján B o r g u ľ a, npor. Emil H o r ň á k, kpt. Emil Krokavec, ktorí všetci boli vyznamenaní už v roku 1944 „za hrdinstvo", ktoré preukázali v službách pre fašistický režim.

Okrem toho celá rada dôstojníkov žandárstva a polície, ako bývalý hlavný veliteľ tiso-tukovského režimu plk. Timotheus I š t o k,[3] mjr. polície Emil Č o l á k a rada ďalších dôstojníkov, zoznam ktorých je uvedený v osobných spisoch bývalého Hlavného veliteľstva žandárstva a bývalého Policajného riaditeľstva v Bratislave, ktorí mali byť postavení pred ľudové súdy a odsúdení, neboli stíhaní, bolo voči nim veľmi benevolentne pokračované. H u s á k nevydal žiadne inštrukcie pre ich stíhame a potrestanie. Týmito opatreniami dokázal veľmi výrazne sabotovanie príslušných nariadení SNR, ktoré žiadaly stíhať obdobné osoby a prepustiť ich zo služieb nového bezpečnostného sboru. Takto sa teda v praxi nebudoval nový bezpečnostný sbor, ale pod rúchom ZNB budovalo sa ďalej na aparáte, ktorý tu zanechal Tiso a Mach. Husák súčasne koncom apríla 1945 vydal inštrukcie pre hlavného veliteľa žandárstva, vtedajšieho plk. Bodického, že treba učiniť opatrenia, aby sa rozpustilo 11. oddelenie bezpečnosti, ktoré bolo složené prevážne z partizánov a aktívnych účastníkov národne-oslobodzovacieho boja. Takisto Husák začiatkom mája 1945 na porade s oblastnými velitelmi žandárstva dal pokyn odzbrojiť príslušníkov milície s tým, že títo šarapatia a nezaručujú existenciu právneho poriadku.

Napriek tomu, že pokyny pre orgány bezpečnosti mal Husák vydávať prostredníctvom prednostu III. odboru, ktorým som bol niekoľko mesiacov koncom roku 1945 a začiatkom roku 1946 ja, nerobil tak, ale vydával pokyny a úpravy bezpečnostným orgánom priamo, osobitne, mimo mňa. Aby mohol čo najúčinnejšie a bezprostredne vyplývať na štátny aparát, konkrétne na bezpečnostné orgány, dal pokyn bývalému pík. ZNB Viktorinovi a mjr. ZNB Sedmíkovi, vytvoriť VI. odbor pre zpravodaj stvo a politické záležitosti, prostredníctvom ktorého odboru priamo usmerňoval činnosť tohoto útvaru a od neho dostával zprávy a materiále, ktoré potreboval pre svoju činnosť a zámery. Takisto celú radu príslušníkov bývalej Ústredne štátnej bezpečnosti - povestného slovenského gestapa, neprepustil zo služieb, ba poveril ich i naďalej zodpovednými funkciami; napr. Dr. V e l g o s, H o j s t r i č, J u r k o v i č, mjr. Č o l á k, pór. B u k š á r, Dr. Karol R e i n d l, Dr. Z i g o, mjr. Ján K r e i m e r, atď.

Tam, kde došlo k zatknutiu zločincov a kolaborantov, ktorí boli väznení z časti v Ilave a z časti v bratislavskej policajnej väznici, Husák nariadil v prítomnosti Dr. V e l g o s a mjr. F e j o v i a plk. L i p k o v i prepustiť mnoho tých previnilcov, ktorí mali byť súdení podlá nariadenia SNR č. 33 z roku 1945. Podrobný spisový prehľad o týchto osobách, musí sa nachádzať v spisoch bývalého veliteľa ZNB v Bratislave pík. Františka Lipku a mjr. F e j u, ďalej v archívoch policajnej väznice v Bratislave. Odpis vyznamenaných príslušníkov žandárstva za služby preukázané fašistickému tiso-tukovskému režimu pripojujem (príloha č. l).

Košický vládny program žiadal umiestiť na zodpovedných miestach v štátnom aparáte osvedčených účastníkov domáceho a zahraničného odboja proti fašizmu. Takýmito boli partizáni, ktorí aktívne, so zbraňou v ruke, bojovali proti nemeckým jednotkám a hlinkovským gardistom. Z radov týchto sa prihlásilo v podstate l .500 - 2.000 do služieb ZNB a štátneho aparátu. Husák však v inštrukcii danej hlavnému veliteľovi ZNB pík. Bodickémua neskoršie pík. J ú n y m u, žiadal pre nich také prísne podmienky, že značná čiastka týchto nemohla byť a nebola prijatá do služieb. Výnimku pre prijímanie ponechal si sám. Napriek tomu, že bývalý 111. - bezpečnostný odbor doporučil celý rad príslušníkov partizánskych jednotiek prijať do ZNB, Husák škrtal takéto návrhy a nesúhlasil s nimi. Týmto prakticky znemožnil, aby sa čo najrýchlejšie dostali do ZNB noví ľudia, ktorí budú zárukou pre pracujúci ľud a pre novú Republiku. A tam, kde sa prijali predsa do služieb ZNB občania z radov partizánov a pracujúcich, nestaral sa H u s á k o dôkladné odborné a politické školenie a prípravu. V jestvujúcich školách, v ktorých sa títo pripravovali pre svoje povolanie, Husák nezabezpečil potrebnú politickú a výchovnú činnosť tak, aby sa z nich stali uvedomelí príslušníci ZNB, ktorý bude slúžiť záujmom pracujúceho ľudu.

VI. H u s á k sabotoval budovanie národných výborov podľa Košického vládneho programu.

Ako je známe, v oslobodenej Republike mali byť budované národné výbory, ako orgány ľudovej moci, ako skutoční predstavitelia štátnej moci. Národné výbory mali mať v zmysle celoštátnych nariadení a zákonov rozhodujúcu výkonnú moc v obvode svojej pôsobnosti. K tomu však bolo potrebné rozbiť a rozmetať starý fašistický, buržoázny aparát, bývalých okresných a notárskych úradov a povolať do služieb nového štátneho aparátu príslušníkov pracujúceho ľudu, týchto odborne vyškoliť a pripraviť pre služby v novom aparáte. Husák však namiesto toho robil opak. Ponechal absolútnu väčšinu všetkých bývalých úradníkov z fašistického režimu na svojich miestach. Poukazujem aj výslovne na materiál z preverovacích komisií, z ktorého je vidieť, že i tam, kde sa nedoporučovalo ponechanie v štátnych službách rôznych kolaborantov, predsa H u s á k v mnohých prípadoch sám rozhodol ponechať ich a urobil výnimku.

Na samotnom Povereníctve vnútra zostalo 96 % starých úradníkov, ktorí tam slúžili ešte za Machovho ministerstva. Na Povereníctve vnútra pracovali bývalí okresní náčelníci a to vo funkciách prednostov oddelení a odborov. Títo ľudia mali kľúčové postavenie na Povereníctve vnútra a oni vydávali praktické pokyny pre národné výbory, tieto inštruovali a riadili. Medzi takýmito boli tu vo vedúcich funkciách: Dr. Juraj K a s á r, bývalý okresný náčelník zo Zlatých Moraviec, člen HG a funkcionár HSĽS; vládny radca Vojtech Packo, funkcionár HSLS; hlavný radca Marián M i č k e, bývalý okresný náčelník; hlavný radca Michal Lukachich, okresný náčelník, tento pracoval ako exponovaný úradník na expozitúre Povereníctva SNR pre veci vnútorné v Košiciach napriek tomu, že po potlačení povstania bol v Banskej Bystrici ako tlmočník u Nemcov a bol tiež menovaný za župana v Banskej Bystrici po potlačení povstania; Dr. Augustín B r i c h t a, vládny radca, bývalý župan, člen prezídia Machovho Ministerstva vnútra. Tento nebol preverený, Husák však sám, osobitným opatrením, urobil mu výnimku a ponechal ho i naďalej v službách na Povereníctve vnútra a to vo funkcii prednostu oddelenia; Dr. Ondrej M a x i á n, bývalý člen USB, Machov osobitný poradca, Dr. Karol R e i n d l, funkcionár HSĽS, člen Domobrany; Dr. Miroslav S e m i a n, bývalý okresný náčelník; Dr. Alexander D r u g a, bývalý okresný náčelník; hlavný radca P á r n i c k ý, bývalý okresný náčelník, hlavný radca Dr. S o k o l, bývalý vysoký úradník v T i s o v e j kancelárii, radca Dr. J a k u b í k a rada ďalších. Zoznam týchto ľudí nachádza sa v osobných spisoch Povereníctva vnútra.

S týmito ľuďmi sa H u s á k radil, oni tvorili popredný prednostenský káder jeho povereníctva a oni boli jeho výkonným orgánom. Pochopiteľne, že títo ľudia nemohli zabezpečiť uskutočňovanie Košického vládneho programu a príslušných nariadení SNR. Títo ľudia súčasne rozhodovali o tom, kto má byť ponechaný na dôležitých miestach na ONV a notárskych úradoch. Títo súčasne kryli a chránili ďalších, im podobných, takže prakticky bolo zmarené vykonávanie nariadení SNR o preverovaní a budovaní nového aparátu.

Husák súčasne ponechával na vedúcich miestach na ONV ľudí, ktorí prv za fašistického režimu slúžili vo funkciách okresných náčelníkov a dopúšťali sa priamo zločineckej činnosti na slovenskom národe. Medzi takýchto patrí napr.: Dr. Július Pokorný, bývalý okresný náčelník z Ilavy. Tento v mesiaci novembri hlásil bývalému ministrovi Machovi, Dr. Tisoví a šéfovi ŠD Dr. W i t i s k o v i medzi iným; že je treba doplniť žandárske stanice príslušníkmi HG, že ich treba vyzbrojiť účinnejšími prostriedkami proti partizánom, ktorých on nazýval banditami, ďalej žiadal Tisu a Mácha viesť proti partizánom ostrú očistnú akciu, túto žiadal uskutočňovať a previesť do všetkých dôsledkov, lebo, ako hovoril, partizáni, podľa neho lupiči, banditi a vrahovia musia dostať svoj zaslúžený trest. Odpis tohoto hlásenia pripojujem (príloha č. 2). Takíto ľudia boli väčšinou ponechaní Husákom aj v novej Republike vo funkciách prednostov ONV Obdobného razenia notárov ponechával na svojich miestach s tým, že neboli síce nazývaní notármi, ale prednostami obvodných úradov národných výborov.

H u s á k sa pričinil o to, aby bolo vydané nariadenie Predsedníctva SNR č. 25 z 8. marca 1945, podľa ktorého na ONV boli ponechaní vo funkciách prednostov úradov bývalí okresní náčelníci. Schvaľovanie týchto vyhradil Husák Povereníctvu vnútra. Samozrejme, ako som už uviedol, Povereníctvo vnútra bolo tiež v značnej miere obsadené bývalými okresnými náčelníkmi, ktorí takých ľudí, ako bol Dr. P o k o r n ý, schvaľovali. Ani v oblasti národných výborov Husák neurobil opatrenia pre školenie členov a funkcionárov národných výborov tak, aby boli títo pripravení v plnom rozsahu vykonávať ich dôležitú funkciu. V dôsledku toho potom prakticky výkonná moc v národných výboroch zostávala v rukách byrokratického, buržoázneho a ľudáckeho aparátu.

Pripojujem súčasne odpis mojej zprávy, ktorú som poslal pre s. B a c í l k a v dobe, keď bol ministrom národnej bezpečnosti. V tejto zprávě uvádzam niektoré ďalšie konkrétnosti pre objasnenie činnosti Husáka (príloha č. 3).

VII. Útek Husáka z povstania a z partizánskej činnosti.

Dňa 27. októbra 1944 odišla prevážna čiastka Členov Predsedníctva SNR, medzi nimi tiež H u s á k, z Banskej Bystrice na Donovaly. Dňa 28. októbra v neskorých večerných hodinách bola na Donovaloch v budove turistického hotelu porada o tom, ako treba zorganizovať ešte jestvujúce vojenské časti tak, aby boli spôsobilé pokračovať v drobnej partizánskej vojne, kde treba tieto jednotky rozptýliť a nasadiť, aby znemožňovaly prísun nemeckého vojnového materiálu a ľudí pre front. Na tejto porade bolo rozhodnuté za účasti sovietskeho generála A s m o l o v a, že sa bude pokračovať v partizánskej činnosti a že sa súčasne aj vedúce politické osobnosti a predstavitelia SNR zaradia k jednotlivým silnejším partizánskym skupinám, aby v týchto pracovali a spolu s nimi v horách pokračovali v bojových akciách proti Nemcom. Husák však napriek tomu dňa 29. októbra ráno odišiel s menšou skupinou civilov, v ktorej bol jeho švagor, Frišova manželka a ešte pár civilov s nabalenými potravinami, bez zbraní smerom cez Prašivú k Hronu, k Hornej Lehote, kde pomocou súdruha B o r t e ľ a prešli Hron, aby pokračovali na ceste do Žemberoviec, kde sa H u s á k so skupinou ukryl vo mlyne a odtiaľ potom odišiel neskôr do Košíc.

Napriek tomu, že H u s á k bol členmi Hlavného partizánskeho štábu a osobne súdruhom generálom Asmolovom vyzvaný, aby nešiel na vlastnú päsť, aby sa pripojil k partizánskej skupine HŠ, odmietol toto urobiť so slovami, ktoré som zreteľne počul: „Ja som sa rozhodol ísť osobitne. Ja pôjdem mimo Vás a nezostanem s Vašou jednotkou v horách." Ako sa dá zistiť z konkrétneho šetrenia jeho pobytu v Žemberovciach, H u s á k za celú dobu od jeho odchodu z Donoval až do príchodu do Košíc nevyvíjal žiadnu aktívnu partizánsku činnosť. Zbabele sa ukrýval a ukázal sa na svetlo, až keď sa rozhodovalo o kľúčových pozíciách v SNR a Zbore povereníkov. Teda H u s á k i týmto svoj im činom izoloval sa v skutočnosti v SNP od partizánskych bojov, čím zrádzal samotnú myšlienku Slovenského národného povstania.

Poznámka:

Poznamenávam, že z archívu Povereníctva vnútra bola značná čiastka spisov ešte pred dvoma mesiacmi prevzatá KS ŠtB, členom Lysým a mjr K r á l k o m, a že tiež značnú čiastku spisov objasňujúcich činnosť Husáka prevzal súdruh I l č í k. Po dôkladnom preskúmaní tohoto matériálu a po jeho správnom zhodnotení bude možné nájsť ďalšie dôkazy svedčiace o rozvratnej a nepriateľskej politike Husáka namierenej proti ľudovodemokratickej republike, proti Košickému vládnemu programu a proti tiež platným nariadeniam SNR.

V Bratislave dňa 15. októbra 1953.

Povereník vnútra: L i e t a v e c

Pramene
SNA, f. PV-sekr. taj, i. č. 124, k. 244, č. 235/1953 sekr. taj., strojopis prieklep

Poznámky

  1. Ide o Štefana Dubčeka, otce Alexandra Dubčeka.
  2. Ide o omyl, poslanec Pavol Čarnogurský v zaisťovacom tábore v Sl. Ľupči nebol
  3. V skutočnosti bol plk. Ištók, po vojne odsúdený a popravený

Citované podľa[upraviť]

  • Jan Rychlík, Češi a Slováci ve 20. století II. Česko-slovenské vztahy 1945-1992 (AEP Brat. a ústav T. G. Masaryka Praha 1998)