Uchováme spoločný štát. Televízny príhovor slovenského premiéra Vladimíra Mečiara z 4. 11. 1990

Údaje o texte
Titulok	Uchováme spoločný štát. Televízny príhovor slovenského premiéra Vladimíra Mečiara z 4. 11. 1990
Licencia	PD SK

Citované podľa: denník Národná obroda 5. 11. 1990

Vážení spoluobčania,

keď som sa vám minulý týždeň prihováral, hovoril som o tom, že už si jeden deň voľna vyberiem aj ja. Nakoniec to vyzeralo tak, že tých dní voľna malo byť podstatne viac. Situácia, ktorá vznikla, bola pomerne komplikovaná. Ale pri riešení nemohol nikto nebrať do úvahy skutočnosť, že ste mi vyjadrili obrovskú podporu. Aj tí, čo si mysleli, že by to malo skončiť inak, nemohli nebrať do úvahy vaše stanoviská, názory a v podstate obavy, ako by ste reagovali na iný výsledok. Situáciu a jej riešenie veľmi ovplyvnil moment, ktorý som ani sám nečakal. V noci pred koaličnými rozhovormi stretli sa všetci ministri vlády Slovenskej republiky z VPN a Demokratickej strany a jednoznačne vyhlásili, že sú ochotní pracovať len v tej vláde, ktorej bude Mečiar predsedom. To bol druhý dôležitý moment. Samozrejme toto všetko viedlo k tomu, že Verejnosť proti násiliu i Demokratická strana mohli potom jednoznačne formulovať svoje stanoviská pri koaličných rozhovoroch.

Koalícia zostala zachovaná, došlo k niekoľkým dohodám. Tie dohody zhruba predstavujú to, že Kresťanskodemokratické hnutie navrhne nového kandidáta na ministra vnútra, ale prijímať ho budeme v komisii. Návrh, ktorý som dal, aby to bol nestraník, neprešiel. Kresťanskodemokratické hnutie žiadalo, aby mohlo navrhnúť aj námestníka pre úsek verejnej bezpečnosti. Dohoda bola taká, že o tom budeme rokovať, musí sa najprv zhodnotiť, prečo by terajší nemal vyhovovať, a ak áno, musí byť zasa vybraný komisionálne, nemôže byť kandidovaný jednou stranou. Súčasťou dohody bolo aj to, že všetky strany zastavia proti sebe propagandu, ktorá by mala agresívny charakter, že budú hľadať cesty budúcej spolupráce. Táto časť dohody bola zo strany KDH porušená niekoľko hodín po tom, ako bola dohoda uzatvorená. Strany sa tiež dohodli, že navzájom upravia pravidlá svojho styku a svojho rokovania tak, aby nedochádzalo pri každej zmene vo vláde k tak závažným otrasom a k tomu, aby musel predseda vždycky dávať váhu svojej osoby, autority, i politickej existencie na vyváženie prípadných chýb a nedostatkov. Strany vedia, že návrhov na zmeny vo vláde som podal viac.

Pokiaľ ide o ostatné otázky, vyplýva z nich niekoľko poučení. Samozrejmé demokracia, ktorá sa rodí, ešte nie je pevne fixovaná. Prepracovávame sa k nej tvrdo, cez množstvo chýb, omylov, i cez množstvo pozitívnych výsledkov. Hľadá sa spôsob koexistencie viacerých politických strán a združení. Pre vládu sa ukazuje, že musí nadväzovať podstatne širší kontakt nielen vo vnútri koalície, ale aj mimo koalície so všetkými politickými stranami a hnutiami. Ukazuje sa tiež, že každá strana a každé politické hnutie si musí výraznejšie profilovať i svoju vlastnú tvár i svoje vlastné vedúce osobnosti a hľadať podobu spôsobu existencie v politickom živote.

Bojovať za čistotu zástavy strany alebo hnutia je veľmi pekné. Ale spôsob toho boja musí byť tiež primeraný novým podmienkam. Ešte máme v dobrej pamäti jednu stranu, ktorá nedávno dvíhala tak vysoko svoju zástavu, a tak kričala ... čistá, že si ani nevšímala, v čom stojí. Pokiaľ ide o osobnú stránku sporu Mečiar — Andráš, chcem povedať, že síce vystupovali dvaja protagonisti v tom spore, ale bol to predovšetkým zápas dvoch názorových koncepcií rozvoja štátnej správy i rozvoja systému riadenia, kde Andráš predstavoval určitú krajnosť. Krajnosť, ktorá v podstate znamenala spájanie štátneho života so straníckym. Národné výbory zaniknú, nové články sa konštituujú pomaly, je to celé rozhádzané. Zaznamenávame tam určitú vlnu nespokojnosti, nedostatkov. Rozkolísaná je Bezpečnosť, i mnohé íné.

Mnohí mi hovorili, že či v tomto spore bol i osobný aspekt. Klamal by som, keby som povedal, že nie. Ten osobný aspekt vyplýval z toho, že boli pripravené nejaké materiály alebo niečo podobné, ktoré ma mali buď kríminalizovať, alebo sa malo vyhlásiť, že som agentom KGB a ako taký nemôžem existovať vo verejnom politickom živote. I predsedom Slovenskej národnej rady som bol požiadaný, aby som sa vyjadril k tomu, ako som v roku 1956 cez Andropova nadviazal kontakty so sovietskou spravodajskou službou. Vec sa brala vážne až dovtedy, kým som neupozornil, že prosím, aby ma ospravedlnili, ale že v roku 1956 som bol ešte žiakom základnej školy a že i keď nemám dobrú mienku o KGB, zrejme žiakov základnej školy nebrali a nepredpokladali už vtedy že budú predsedami vlády. Tak takýchto vecí bolo pripravených viacej. Je otázka, či bolo treba teraz sa postaviť proti. Áno, bolo! Bol tu obrovský časový tlak, vonkajší, i vnútorný, takže pri tých mnohých problémoch, ktoré máme zvonku, musíme si riešiť i problémy znútra. Nie je to jednoduché pre nikoho, na žiadnom pracovnom mieste, nikde, kde sa nachádza na území našej Slovenskej republiky. Za to, že sa k vám ešte prihováram, ďakujem predovšetkým vám, občania. Bolo to i vaše rozhodnutie, bol to náš spoločný zápas a je to i náš spoločný výsledok. Treba však z každej strany, ktorá je v koalícii, veľmi, veľmi dobre zvažovať, aký bude ďalší život. Myslím, že ďalší podobný otras by už koalícia neprežila.

Minulý týždeň sme zaznamenali návštevu pána prezidenta na Slovensku. Bola to veľmi významná návšteva, ktorá nadväzovala na naše stretnutie v Slavkove pri Brne. Žiadna bitka sa v Slavkove, nekonala, podobnosť s napoleonskou vojnou nevyvolala žiadne asociácie, ani nič podobné, tam nebolo. Základná otázka môjho rokovania s pánom prezidentom, i rokovania v Slavkove, bola otázka spoločného štátu Čechov a Slovákov. V Slavkove bol podaný i návrh, aby sa o tejto veci uskutočnilo referendum. Bol som sám proti, návrh nakoniec neprešiel. Naše stanovisko bolo jednoznačné, že sme za spolužitie Čechov a Slovákov v jednom spoločnom štáte. Ubezpečili sme, že naprostá väčšina Slovákov si želá tento spoločný štát uchovať, ale želá si tiež, aby vo veciach, ktoré súvisia so spoločenským životom na Slovensku, sa mohlo maximálne rozhodovať v orgánoch vlády Slovenskej republiky, Slovenskej národnej rady. Chceme nové usporiadanie vzťahov, ktoré by nám umožnilo efektívnejšie žiť spolu obidvom. Súčasne sme povedali aj to, že ak by si česká strana takéto spolužitie neželala, bolo by nám to veľmi ľúto, ale vedeli by sme takéto stanovisko prijať. Záver bol taký, že sme sa zhodli, že spoločné spolužitie je spoločným záujmom, oboch štátov.

Druhá závažná oblasť rokovania boli kompetenčné vzťahy. Zajtra sa stretnú všetci traja predsedovia vlád, aby do tejto otázky konečné stanovisko za vlády povedali oni sami. Pretože nie na všetkom sa ministri dohodli. Vytvára sa zaujímavá situácia. Česká ä slovenská vláda sa dohodli a postupujú spolu smerom k vláde federálnej, spoločnými názormi a stanoviskami, ktoré sú v mnohých veciach rozdielne. Bránime záujmy republík a tým aj záujmy federácie, no sme proti tým, ktorí majú koncepciu, že treba najprv brániť záujmy federácie a z tých rozhodnúť potom, čo prejde k republikám dole. Z toho vyplýva potom naše právo zasahovať do sociálnych a ekonomických procesov na Slovensku, ktoré je dnes veľa ráz obmedzené a o mnohých závažných opatreniach — cenových a ďalších sa dozvedáme až následne. Taký stav je pre nás neprijateľný. Pri rozhovoroch s pánom prezidentom sme preberali všetko možné. Bola aj chvíľa, keď sme si spolu posedeli, keď nám prišli zahrať na husliach a spomínali sme, že v slovenskej piesni je vyjadrené všetko, čo sa vyjadriť dá. Zo sprievodu pána prezidenta mi dali otázku, či slovenská pieseň počíta aj s cestou Slovákov do Európy. Ubezpečil som ich, že určite. A keď sme rozoberali túto tému, tak na nápev piesne Keď sa Slovák preč do sveta poberal, som zanôtil Zbohom, otec, zbohom, mati, sestra, brat, už sa musím do Európy poberať. A keď v druhej slohe som povedal, že keď deti tvoje v Európe sa túlajú a na teba zem slovenská nedbajú, tak celý zbor, ktorý tam bol, uznal, že Slováci sa ozaj i na cestu do Európy všestranne pripravujú a sú na ňu pripravení už veľmi dávno.

Vážení spoluobčania, ďakujem vám za pozornosť dnes večer i za podporu, ktorú som mimoriadne silno cítil i počas celých týchto ťažkých dvoch týždňov. Ďakujem vám.