Televízny dialóg o jazykovom zákone medzi V. Mečiarom a J. Markušom 25. 10. 1990

Údaje o texte
Titulok	Televízny dialóg o jazykovom zákone medzi V. Mečiarom a J. Markušom 25. 10. 1990
Licencia	PD SK

Citované podľa: Verejnosť, 27. 10. 1990

Dva princípy, jeden národ. Niektoré myšlienky z televízneho dialógu medzi V. Mečiarom a J. Markušom

Kto vo štvrtok tento týždeň vydržal — po mnohohodinovom parlamentnom jazykovom maratóne pri televíznej obrazovke až do neskorých nočných hodín, neoľutoval. Odvysielaný dialóg medzi predsedom slovenskej vlády Vladimírom Mečiarom a Jozefom Markušom stál za to. Bol to zážitok, ktorý sa len tak ľahko nevidí. V konfrontácii názorov na aktuálny pohyb na Slovensku, sa stretli dve významné osobnosti našej národnej súčasnosti. Mimoriadne zaujímavý obsah ich rozhovoru prerástol do polemického presadzovania dvoch princípov vychádzajúcich z jedného národného základu. Uverejňujeme aspoň skrátenú verziu tohto dialógu. Chceme tak vyjsť v ústrety tým, ktorí nemali možnosť zhliadnuť ho.

Redaktor: Pán premiér, koho ste mysleli tým falošným kazateľom?

V. Mečiar: Toho, kto považuje slovenský národ za opustený a za úbohý, toho, kto dlhý čas manipuloval verejnú mienku spôsobom úplne neprípustným. Toho, kto spôsobil, čo sa dnes dialo pred Slovenskou národnou radou. Veď to nezodpovedá ani pravde, je to pokus o demoralizáciu národa, aj verejnej mienky. Demagógia najhrubšieho zrna, ktorá nemala nič iné za cieľ, iba vyvolať u ľudí vášeň, nenávisť, nepokoj a v rozhodujúcom momente, ked" to bude príhodné pre určitú skupinu, prejsť do mocenského zápasu, destabilizovať SNR, destabilizovať vládu, destabilizovať verejnú mienku na Slovensku. Existuje, keď už hovoríme o kazateľstve, písmo, ktoré hovorí o takejto veci: „Beda tomu, kto hriech pácha, ale beda aj tomu, z koho pokušenie pochádza..."

Redaktor: Ja vám do toho vstúpim, mysleli ste tým niekoho konkrétneho?

V. Mečiar: Svojho spolubesedníka. Plus pána Mórica, ktorý bol v tom čase nesmieme aktívny. Obaja vyvolávali verejnú mienku celkom neprijateľnú pravde, úplne neprijateľnú záujmom Slovenska, celkom neprijateľnú pre vládu aj SNR.

J. Markuš: Z dvoch prejavov pán premiér usúdil, že som mal možnosť nejako ovplyvniť verejnú mienku na Slovensku nepriaznivým spôsobom. Najskôr by som povedal, že som nikdy nepovedal, že náš národ je opustený, v tom zmysle, že je biedny. To som nikdy nepovedal. V čom je opustený? No, opustený je v dvoch smeroch, v jednom smere v tom, že stačí zájsť do Prahy alebo stačí sa pohybovať v strednej Európe. Keď sa pýtame na pomery na Slovensku, ľudia nevedia o čom je reč, o slovenskom národe, o jeho problémoch nevedia. Nehovoriac už o Európe a Amerike, alebo iných končinách sveta. A druhá vec je tá, že považujem náš národ predsa len za opustený jeho zvolenými zástupcami, teda poslancami SNR, ktorí neberú do úvahy nielen nálady, ale presvedčenia, ktoré národné sú. Pokiaľ sa nejako naznačuje, že ja, alebo my, niečo vsugerúvame, alebo nahovárame národu, tak je to hlboký omyl, pretože ja sa cítim, aj mnohé listy tomu nasvedčujú, jednoducho je to národ dosť unikátny aj v stredoeurópskom aj európskom kontexte. Unikátny svojím historickým vývojom a skutočne málokedy sa naňho usmialo slnko slobody, slnko slobodného rozvoja, teraz by mohlo byť to obdobie, keď to už nebude chvíľka, ale bude to obdobie. Bude to súvislý vývoj. S jedným hlboko súhlasím, z toho čo hovoril pán Mečiar, že kto sa sám opúšťa, ten je opustený a to skutočne v tomto národe už nastalo, uvedomil si to, že sa sám opúšťať nesmie a že sú z toho isté vážne konflikty. Nepripisoval by som to svojim dvom krátkym prejavom.

V. Mečiar: Po prvé: nejde o dva prejavy, ale sú to konkrétne činy predsedu MS, jednej z najvýznamnejších slovenských organizácií, ktoré vyvolali aktivitu a motivujú ľudí ku konaniu na celom Slovensku, po druhé obsah vystúpení bol veľmi emotívny, po tretie bol veľmi prisne koordinovaný s aktivitou niektorých kruhov, nie všetkých ľudí zo SNŠ. Pokiaľ ide o vecnú stránku veci: v čom bol problém? Problém bol v tom, že mal byť prijatý zákon o jazyku, o ktorom sa všetci kolektívne dohodli, že to bude zákon o úradnom uznaní slovenského jazyka za jazyk úradný na celom území Slovenska. Dávali sa garancie všetkým občanom Slovenska, že sa musia všade po slovensky dohovoriť, všade sa musia po slovensky ustanovovať úradné doklady. Rozdiel bol iba v jednom. V tzv. matičnom zákone sa v úvode uvádzalo, že to bude zákon bez výnimky, ale v ďalšom paragrafe sa výnimka pripúšťala. Myslelo sa tým, že by to mali byť tí Maďari, ktorí sa nemohli naučiť po slovensky, že by to mohli byť tí občania, ktori v obzvlášť odôvodnených prípadoch by mali mať právo používať svoj jazyk, ale bližšie sa to nešpecifikovalo. Čiže bolo to neurčité. Názor koaličných strán bol taký, že sa pripúšťa iný jazyk popri jazyku slovenskom pre tie národnostné oblasti, kde je 20 percent obyvateľstva inej národnosti. Teda územný vplyv sa ohraničoval počt°m obyvateľstva. Majú tam možnosť, nie povinnosť, popri jazyku slovenskom používať materinský jazyk. Toto je vecný problém. Z tohto vecného problému ste prešli vo svojich prejavoch aj ty, aj tvoji partneri do hrubého nacionalizmu, ktorý smeroval len k tomu, že Slovensku ide o život. To bol Móricov výrok. Zober si svoje výroky. Boli podobné. Motivovali ľudí, aby šlo momentálne o všetko: buď bude tento zákon, alebo nebude Slovensko, nebude Slovákov, nebude života, skrátka koniec, potopa. Ľudia dodnes kričia: Matičný zákon — a nevedia, aký je rozdiel medzi jedným a druhým. Reagovali na to spontánne, tak, ako vedeli. Zneužili sté určitý spôsob národného cítenia, ktorý je pre Slovákov v oblasti jazyka mimoriadne citlivý. Prešli sme tvrdou maďarizáciou, ktorej sme odolali. Jazykové problémy tu existovali a tak sú súčasťou národného povedomia, ktoré sa dotvára, dotvára slovenskú štátnosť. Keď dnes na tejto vlne zahráte a nevysvetlíte ľuďom pravdu... Ja som úplne žasol — jednotlivé koaličné strany sa sústredili na legislatívnu stránku veci a vy ste sa sústredili na budovanie politickej aktivity, masového hnutia na báze boja za tento zákon. Rozprúdili ste hnutie, podporu proti SNR, podporu proti vláde, hnutie, ktoré destabilizuje situáciu. Nesúhlasím s tebou, že na Slovensku nevedia, že tu Slováci sú, a že v zahraničí o nás nevedia. Som rád, že nevedia o našej roztrieštenosti, o našej rozvadenosti, nejednotnosti. Som rád, že nevedia o všelijakých skupinách ľudí, chorých a túžiacich po moci, ktorí sa chcú chytiť a urvať, uchytiť sa kde budú môcť. Z toho mám radosť. Veď tohto roku tu. boli veľmi významné návštevy. Francúzsky prezident, to je málo? Anglická ministerská predsedníčka, ďalší významní štátnici, ktorí prešli po Slovensku. Veď tu sú nadviazané konkrétne spolupráce, prichádzajú priemyselníci, bankári... Všetci chcú, aby sme zachovali jednotný štát, zachovali politickú stabilitu. Pomôžu nám v tom, že budú s nami obchodovať, že budeme spolu vyrábať, že na Slovensko prídu miliardové investície. Teraz ich odstrašujete, či chceš, alebo nie. Zodpovedám za to, čo sa vo vláde deje, dobré i zlé, ty stojíš na čele MS a chceš túto organizáciu k tejto aktivite vyburcovať, za to zodpovedáš. To z teba nezmyje nikto. Móric ako poslanec FZ dnes na Federálnom zhromaždení nesedí, ale burcuje ľudí proti SNR, a podpíše papier, že SNR prestáva mať svoju platnosť a zákonnosť. To urobí poslanec FZ, ktorý podpísal sľub poslanca? Aké má morálne právo robiť politiku, veď tu už nejde o politiku, tu už nejde o jazyk, tu už ide •o rozvrat, alebo budeme musieť povedať: choďte od toho preč, kým je ešte čas, kým nenarobíte viac paseky, ako sa dá.

J. Markuš: Najskôr kratučko o emóciách, mne tiež tečú slzy, ale to je z horúčky. Lenže videl som, alebo skôr počul som o ľuďoch, ktorým tiekli slzy ozajstné, myslím na dnešnom námestí, ktorí si kľakli, aby ťa mohli na chvíľu počuť, toto boli tí istí ľudia, ktorí ti nedávno vyslovili dôveru a zastali sa ťa v spore, ktorý je povedzme vnútri vládnej koalície. Pokiaľ ide ešte o emotívnu stránku mojich prejavov, ja si myslím, že mojím úsilím bolo vždy spojiť rozum a cit. Nehanbím sa za cit, a nebránim sa pred rozumom, to teda rozhodne nie. Rád by som otázku moci, pokiaľ ide o moju osobu, to prosím nech je úplne jasné, že mi ani v tejto chvíli, ani v budúcich chvíľach o moc nejde, aj z terajšej funkcie som ochotný hocikedy odstúpiť, hoci táto funkcia nie je spojená s mocou. Teraz k problému samotnému. Zápas o slovenčinu, zápas o matičný zákon vznikol zdola. Sú povedzme spory, aké percento občanov Slovenskej republiky za ním stojí, ja osobne tieto pochybnosti nemám, som si istý, že je to vysoko nadpolovičná väčšina a keď sme v demokratickej krajine, tak to treba zobrať do úvahy, že taká situácia je. Čiže pokiaľ sa spochybňuje otázka, koľko vlastne percent je za taký prístup k uzákoneniu slovenčiny, je tu potom možnosť riešiť to plebiscitom, ktorému sa tvrdošijne bránime. Jediná pripomienka je tá, že to stojí peniaze a že keď máme poslancov, tak tí by nám tie peniaze mali ušetriť. Pozrite sa: slovenčina bola vždy v histórii tým lakmusovým papierikom, za Bernoláka, za Štúra, počas prvej republiky.

V. Mečiar: To je strašne zložitá otázka, ja nechápem, ako možno dávať analógiu medzi obdobie, keď Slováci bojovali o národné prežitie a obdobie, keď sú Slováci štátotvorným národom a majú svoj štátny útvar, ktorý si majú upevniť. Tak po prvé ste sa pokúsili zjednotiť Slovákov na báze toho, aby slovenský jazyk bol národným jazykom. To je správne, za to sú všetci alebo aspoň 82 percent, aby to bol štátny jazyk, prijal sa zákon o úradnom jazyku, to je v poriadku. Ale títo istí ľudia neboli za ďalšie dôsledky, ktoré to so sebou prinieslo. Začala sa destabilizovať situácia v pomere k Čechom, začalo sa spochybňovať používanie českého jazyka na Slovensku, hľadať obmedzenia. Myslel niekto z tých, čo takto uvažovali, na tie státisíce Slovákov, čo sú v Čechách? Myslel dakto na tie dôsledky, ktoré tu vzniknú vo vzťahoch medzi Čechmi a Slovákmi pri rovnocennosti oboch jazykov v štáte? Myslel niekto na spôsob dorozumenia v Prahe, kde sú federálne orgány? Ak sa takéto obmedzenia príjmu, že to zákonite vyvolá odvetnú reakciu? Zoberme druhý faktor, ktorý tu bol, myslím tým druhú stránku - Maďarov na južnom Slovensku. Zoberme si doterajšiu históriu týchto vzťahov, ktoré tam boli a v podstate | obyvateľstvo na juhu Slovenska bolo na percent spokojné, 20 percent bolo nespokojných. To sú tiež štatistické údaje. A dnes postavíme otázku tak, že Maďari majú prísť o jazyk. Zákonite začnú robiť to, čo robili Slováci, keď si jazyk bránili. Pôjdu do obrannej reakcie, zoberme si druhú stranu za hranicou. Koľko prejavov nacionalizmu bolo za volebnej kampane v Maďarsku. Všetko toto sa vyvolá, iniciatíva na pomoc maďarskej menšine na južnom Slovensku. My stále hovoríme, že chceme sa integrovať s Európou. Tá cesta do Európy v skutočnosti znamená, že zjednáme zrovnoprávnenie legislatívnych úprav, zrovnoprávnenie a plnenie medzinárodných záväzkov, rovnocennosť ekonomických sústav, do ktorých vstupujeme. A my môžeme mať v tomto kontexte nejasné alebo nerovnocenné národné vzťahy, ktoré nebudú zodpovedať európskemu štandardu? Veď v Európe nie je jeden jediný štát, ktorý by sa skladal z jedného národa.

J. Markuš: Ja nie som prívrženec tvrdých metód proti menšinám, lebo som dosť zakúsil, čo to znamená žiť ako menšina. Podľa mňa európske riešenie národnostných a jazykových problémov na Slovensku je také, ktoré j rieši konkrétnu situáciu v roku 1990 a po vedzme najbližších 5-8 rokov na Slovensku j a na ňu reaguje. Toto riešenie podľa môjho l najlepšieho vedomia a svedomia obhajuje i matičný návrh zákona a je v plnom súlade s európskymi normami, je teda blízko spodnej hranice týchto noriem, ktoré sú relatívne pružné.

V. Mečiar: To je jednoduché. Po prvé: túto inštitúciu nemáme právne zakotvenú a museli by sa prijať zodpovedajúce ústavné úpravy. To sa, povedzme, urobiť dá. Po druhé: plebiscitom sa má rozhodnúť o právach národnostných menšín. Toto by sa dialo v období, keď doslova poloha, v ktorej sa diskusia pohybuje, bola mimo týchto menšín. Základná chyba všetkých návrhov, ktoré sa robili je tá, že sa hovorilo o právach jazyka slovenského a to nesúhlasí s tým, čo tu Markuš povedal, že chránime menšinové postavenie Slovákov, pretože obidva zákony hovoria, že Slováci majú hovoriť na území Slovenska po slovensky, je povinnosť všetkých úradných miest im slovensky odpovedať. Tam rozdielu nieto. Rozdiel je v miere práv Maďarov. Teraz ešte jeden dôležitý moment. Malo by sa rozhodnúť o právach menšinovej skupiny na území, na ktorom žije a rozhodovať budú obyvatelia území, na ktorom nežijú? Veď nepoznajú ani pomery. Veď napr., ako môže Slovák z L. Mikuláša pochopiť Slováka v Komárne, alebo Maďara v Komárne, aké tam podmienky spolužitia existujú? To by sa potom museli hľadať podmienky na úrovni miestnych sústav a miestnych správ, akým spôsobom si oni chcú upraviť pomery. Čiže plebiscit sám o sebe by vyžadoval obrovskú prípravu. Plebiscit je celkom neprijateľný teraz aj preto, že by sa nám v rámci tohto politického zápasu vnútil ďalší moment. Chystajú sa voľby do miestnej samosprávy, čiže, ak sa toto stane ústredným momentom kampane, tak je jasné, kto bude víťazom kampane. Veď toto nie je zmysel našej činnosti! My nepotrebujeme dať ľuďom iba úctu a istotu národnú. My im potrebujeme dať aj chlieb na zajtrajší život. Potrebujeme zabezpečiť aj ostatné potreby a to je rovnako významné, ako to, čo sa dnes deje. Potom je tu veľmi nepríjemná otázka, ktorá prežíva ešte z minulosti - chápanie pojmu demokracie na Slovensku. Stále tu prežíva ešte model Jozefa Vissarionoviča - čo je vyhovujúce väčšine, to je vyhovujúce všetkým. V mene väčšiny sa vešalo, v mene väčšiny sa zatváralo, v mene naprávania chýb väčšinového zákona dnes rehabilitujeme státisíce ľudí. Teraz sa demokracia meria tým, koľko mier a aké záruky práv a slobôd vie dať väčšina menšine. To je dnes meradlo stupňa demokracie. Ak pod matičnými zástavami dnes kričia Preč so SNR, ak sa popíše výzva, ktorá sa na tomto zhromaždení pod matičnými zástavami prijme, že tento orgán nie je funkčný, že sa neuznáva, ak sa vypovedá a vyzýva k občianskej neposlušnosti, to je čo? To je hra o fazuľky? Alebo je to hra o moc?

J. Markuš: Kto tú hru hrá. Tú hru hrá ľud. Moc patrí ľudu, ja som na pozícii, že ľud a občania sú tu a má im patriť moc. Matica nemôže mať všetko. Nie je možné zakazovať ľudu, aby sa vyslovoval k SNR. Najvyššia autorita je predsa len ľud v každej demokratickej krajine.

Poznámka: redakčne krátené z videozáznamu