Pustatina v zime

Údaje o texte
Titulok	Pustatina v zime
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

Hoj, včul je len pustá ozaj pustatina!
Lebo jeseň vám je hrozná rozgazdiná;
jaro čo i leto
shromaždia, tá hneď to
ľahtikársky zmárni všetko, po zázraku
pokladov že zima nenájde ni znaku.

Niet tam kŕdľa oviec s cvengom zádumčivým,
pastiera, čo píska tónom žalostivým;
i spevavé vtáčky
zmlkly, zo žitn áčky
bujnej nezavrieska chriašteľ ku obude,
ba ani len malý svrček nezahudie.

Jak zamrzlé more, chotára pláň gáni;
nízko lieta slnce, vták jak ukonaný,
čiže vekom také
je už krátkozraké,
i tra sa mu prihnúť, by dovidieť znalo...
Aj tak v pustatine vidí veru málo.

Prázdna dnes rybáreň i hájoveň heno;
ticho na staniach, dnu statky žujú seno;
keď ich večer zovú,
duria ku válovu,
tu vše, chlpáň, býča zryčí: neinačej
tiež von z jazera by pilo vodu radšej,

Dohánových listov vezme z kutíc trámu
bíreš, na prah dá ich, požižle, jak sa mu
to bičiakom zdarí;
pípku zpoza sáry
vyne, napchá, puká však — čo mu i zdochne —
a, či nie kde jasle prázdne? tu-tam fľochne.

Však i čárdy Čušia ozajst, až žial ich mať;
krčmár a krčmárka dlho môžu drichmaf.
hodiť do studnice
hoc kľúč od pivnice,
bo nik neobráti oja v tú ich stranu,
cestu v sneh zamietly vetry k nepoznaniu.

Teraz panujú koľ fujaky: z nich jeden
hore v povetrí sa krúti, pokým je deň,
druhý cvála tu doľ
sršivý čo kúdol,
iskrí pod ním sneh sťa kremeň, a ten tretí,
pasovať sa s nimi, v ústrety im letí.

K mrku keď uľahnú dennej po únave,
na rovinu zasa hmly zasadnú plavé:
i len v nich nákres je,
beťára jak nesie
kams’ na nocľah kôň, v dial’ zaberá a fŕka ...

Vlk zavyje za ním, nad ním havran škŕka.
Ako vyhnaný kráľ, kde už ríše lem je,
tak sa obzrie slnce vzad s obruby zeme,
ešte obzrie sa raz
s hnevom, a aj zaraz,
len čo na proťajší kraj zrak dôjde žhavý,
krvavá sa sklzne koruna mu s hlavy.