Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
čítaňja kňíh a spisou vo všetkích Slovanskích nárečjach vidaních; na to mi ale vravíme, že táto vzájemnosť je ešťe len povrchňja, majúca pravda zárodok vzájemnosťi opravďivej, lež pri tom ešťe ňerozvitá, ňezavršená. Každí kdo dačo predsebaberje, kdo si dačo zváži, ten to ňerobí len preto, ak ňje je dajakí lahkomiselňík alebo hráč s časom, abi ňječo predsebabrau, dačo si zvážiu, ale abi to k potrebám svojim, tím lebo inším, obráťiu, a tak kdo si kupuje dajakje kňižki a číta na pr. historiu Rékou, ňekupuje tje kňižki a ňečíta ích len preto, abi ích mau a prečítau, ale abi sa z tích kňíh dačo podučiu a v pripomenutej prípadnosťi, abi život historickí Rékou poznau a s ňím sa podla možnosti dobre obznámiu. Predsebabraňja, teda kupuvaňja a čítaňja kňižjek je len prostrjedok k dačomu viššjemu, k vikonaňú čohosi, k obznaňú sa s dačím, bo duch, ktorí híbe človeka len vtedi to, počom túži, do svojej moci dostaňe a tím sa uspokojí. Keďbi teda vzájemnosť u Slovákou bola len úďel v duchovních plodoch svojho národa a tento bi sa len kupuvaňím a čítáňím kňíh a spisou v druhích nárečjach Slovanskích vidaních ukazuvau, tobi ona na polovičke cesti stáť ostala a to čo vikonať má, žjadnim spuosobom ňevikonala, bo duch bi na ten spuosob svoje ďjelo ešťe ňezavršiu a ňenavráťiu sa s tím po čo višjeu. Dostatočnú iste príčinu musí mať duch alebo jednotlivca (unius individui, eines Einzelnen) alebo kmena, pre ktorí on hraňice kmenovitjeho svojho odďeleňja opúšta, a táto ňje je žjadna druhá, ako že sa on v tejto kmenovitej odseknutosti ňespokojním už cíti a na vetšje pole prejsť si žjada. V kmenovej odseknutosti ňespokojním sa on cíťi preto, že ako duch kmenoví je on len jeden jeďiní úkaz (manifestatio, Offenbarung) ducha národa toho, ku ktorjemu jeho kmen náleží a tak v hraňicach svojho kmena on sa ešťe nenachádza, preto teda z tíchto úzkich hraňíc, abi sám seba poznau, vichoďí a sa na širšje pole, ktoruo je jeho podlahou, prenáša. Najvetšja ducha úloha (problema, Aufgabe) je, abi sám seba poznau, s čím sa do našich časou zaňeprazňuvala historia ludstva, lebo duch je podstata (substantia) všetkjeho, a
