Naspäť na Index:Nárečja Slovenskuo.djvu
k ňej len tjeto štiri kmeni so svojimí nárečjamí pripúšta. Ňechceme mi naskrze nášho Kollára obviňuvať, alebo mu dačo z jeho velmi mnohích o nás a Slovenstvo zásluh odberať, ale chceme to čo on samí prví visloviu ďalej rozvíjať, tam kďe on ideu vzájemnosťi Slovanskej úzko a len zvonku (äusserlich) mislou pojau (aufgefasst hat, concepit) ju rozšíríť, doplňiť a oduševňiť, to čo on smutnimí ešťe okolnosťamí Slovanstva za toho času donúťení o našej vzájemnosti povedau pri veselšom už dačo Slovanou stave napraviť a objasňíť. Ale vidno i tak že určeňja jeho vzájemnosti Slovanskej a obmedzeňja jej na štiri kmeni so spisovnimí ích nárečjamí s tím, čo o tejto z jeho horúcej čistou láskou k Slovanstve dosjal najzapáleňejšej duše viťjeklo, sa ňezrovnáva, bo akože pri štiroch nárečjach všetkje nárečja obstoja, ako sa pri štiroch inšje ňeukrivďja, ako všetkje na svojich mjestách zostanú a sa vzájemňe ohohaťja a omladnú, naposledok všetkje k rozkvitu spoločnej Slovanskej literatúri dopomáhať budú? Viďeť teda, že obmedzeňja toto vílevu jeho srdca láskou Slovanskou plnjemu sa proťiví, že naho vislovená mišljenka ňepodala nám to čo nám viljalo srdce a že čistí jeho pocit vzájemnosti Slovanskej na ďalšje jej rozviťja ukazuje, kďe mišljenka práve to, čo z hlbokjeho citu višlo, vislovenuo obsahuvať buďe. Sám teda Kollár žjadať musí ďalšje vzájemnosťi rozviťja, abi ono jeho srďečnej túžbe sa virovnalo, ktorá je isťe najšlechetňejšja a najspravedlivejšja. Kollár celú, úplnú pravdu cítiu, ale ju v tom spuosobe, v tom obvoďe (Umfang) ako ju cítiu ňevisloviu. Velmi smutnje ešťe boli vtedi okolnosťi Slovanou, keď rozžjalení Kollár ích ku vzájemnosťi napomínať počau, a preto chťjac ích od zljeho ochráňiť, raďí a porúča on, abi sa vjacej kmenou v jednom literárnom nárečí spojilo a spojenimí silamí všetko to, čo ím v duchovnom ích rozviťí na prjek stojí, na stranu odrúťilo. Poctivá je misel Kollárova, ale teraz už ďakuvať Bohu, trebas ňje docela ale predca značňe premeňili sa časi, bo o veci, o ktorej predtím len pár učeních mislelo, teraz stá a stá mislja a že sa národnosť v kmenoch naších každí ďeň vjac a vjac buďí novje a novje duokazi
