List Milana Rastislava Štefánika Ludmile Vrchlickej, 3. február 1905

Z Wikizdroje
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Údaje o texte
Titulok List Milana Rastislava Štefánika Ludmile Vrchlickej, 3. február 1905
Licencia PD old 70

List Milana Rastislava Štefánika Ludmile Vrchlickej[1][2]
3. február 1905

Originálne znenie[upraviť]

V Paríži 8. 1. 1905

Paris, 29. rue des Écoles
3. 2. 1905

Vrelemilovaná matinko,

V poslednom Vašem listu stojí „Píšu to jen tomu, o němž jediném vím, že mne laskavě přijme smutnou i veselou, skromnučkou i chudičkou...“

Slova tieto sú a zostanú voči mne neoslábila nynejšia vzdialenosť časová a prostorova.

Avšak z Vašeho listu, matinko moja, ziera aj akási neistota, obava, akýsi smutok a to ma nesmierne znepokojilo.

Jak len môžete hovoriť o „chybe života“, o „egoismu“ ap. Vy, ktorá ste stelesnená obetavosť, bezzištnosť! Odpusťte mi moju úprimnosť. Nie sú to fráze, prepiate poklony, prázdne lichotenie; dobre viem, že tymi bych Vás len urazil. Čo som riekol, je pevné moje presvedčenie. Je lepšie, ako ktokoľvek iný vyřknúť môžem, že filozofia Vašeho života – alebo – užívajúc Vašich slov – Vaše „náboženství bezmerné dobroty“, je náboženstvom krásnym a predovším náboženstvom požehnaným. Môžem to riecť preto, poněváč jedine ono ma zachránilo, keď zbitý všakovým neúspechom letel som v náruč zúfalstva. Ano, jedine Vaša dobrota, Vaša úprimnosť, Vaša nežnosť prinavrátila ma životu. Nuž nech svet si hovorí čo chce, Vy, drahá mamičko, neopusťte doterajšie zásady. Buďte pevna a verte v seba! Verte v budúcnosť, ona Vám iste prinesie zadosťučinenie: šťastie Vašich detí – – –

O sebe opeť píšem málo. Oj nepovažujte to, drahá moja pani, za nedostatok dôvery. Nie! Práve, že ste mi tak nevýslovne blízka, práve, že s celou dušou Vás milujem, práve preto som tak málo sdielny. Život môj plný je ťažkého zápasu; nuž dovoľte bych len vtedy pootvoril okienko mojej duše, keď ju ožiaruje teplý lúč klidu a radosti. S biedou sa nikdy nedelím so svojimi rodičmi a že Vy vedľa nich ste umiestnená v mojom srdci, to iste cítite.

No nemajte starosť. Energia moja vzrostlá tým postupom, akým sa vyskytujú prekážky.

Ja sa p r e b i j e m, lebo sa prebiť c h c e m.[3]

Vrele pozdravujem pana profesora a Vaše detičky jako i Vás, milovaná matinko, a snažne Vás prosim, nezapomínajte nikdy na Vašeho

Milana

Zdroj a poznámkový aparát[upraviť]

Citované podľa[upraviť]

  • KRULICHOVÁ, Marie. Listy Milana Rastislava Štefánika adresované Ludmile Vrchlické. In Historický časopis. 1990, roč. 38, č. 1, s. 97-98.

Poznámky[upraviť]

  1. Milan Rastislav Štefánik písal Ludmile Vrchlické, manželke básnika Jaroslava Vrchlického najmä v roku 1905, pričom jeho listy podávajú výpoveď o jeho živote v Paríži. Keď M. R. Štefánik prišiel na jeseň 1898 do Prahy, aby tam študoval, nepoznal v meste takmer nikoho a až postupne, vďaka svojej aktivite sa zoznamoval s českým životom, kultúrou a jej predstaviteľmi. Prispieval do časopisu Čas, vydávaného Janom Herbenom, založil a redigoval Umelecký hlas, prílohu časopisu Hlas vedenému Vavrom Šrobárom, a pri tom spoznal maliara Aloisa Kalvodu. V Akademickom odbore Česko-slovanskej jednoty sa spriatelil s Františkom Úprkom a na večierkoch slovenskej mládeže sa zoznámil so spisovateľou Růženou Svobodovou a neskôr aj jej manželom Františkom Xaverom Svobodou, no najmä s dcérami Jaroslava Vrchlického, Miladou a Evou. Po neúspechu u Evy Vrchlickej, o ktorú sa uchádzal, ho zaplavila vlna zúfalstva, ktorú zmiernili jeho priatelia manželia Svobodoví a najmä Ludmila Vrchlická, ku ktorej mal vrelý synovský vzťah, pričom Štefánik zároveň patril k obdivovateľom Vrchlického básnickej tvorby, Vrchlický bol jeho promotorom pri doktoráte filozofie v októbri 1904 a s malým Slávkom Vrchlickým mal blízky kamarátsky vzťah. Po získaní doktorátu na Filozofickej fakulte Karolovej univerzity v Prahe chcel pokračovať v štúdiu astronómie v Paríži. Jeho profesor Václav Zenger mu poskytol doporučenie, ktoré mal odovzdať Julesovi Janssenovi, riaditeľovi observatória v meste Meudon pri Paríži (dnes Observatoire de Paris), avšak Janssen bol v tej dobe na ceste v Taliansku a Štefánik musel takmer pol roka čakať, kým ho mohol navštíviť. V tomto období bol bez prostriedkov a musel si požičiavať financie od svojich pražských i parížskych priateľov. Po tomto období ťažkostí a neistoty ho Janssen prijal a Štefánik tak úspešne nastúpil do ďalšej etapy svojej akademickej kariéry. KRULICHOVÁ, Marie. Listy Milana Rastislava Štefánika adresované Ludmile Vrchlické. In Historický časopis. 1990, roč. 38, č. 1, s. 94-95.
  2. Rukopisy listov sú uložené ako: Literární archiv Památníku národního písemnictví, fond Vrchlický Jaroslav, Korespondence Ludmily Vrchlické (manželky), přijatá, Štefánik Milan Rastislav Vrchlická Ludmila, 1904 – 1908. Časť Štefánikových listov dala Vilma Sokolová publikovať v novinách Národních listy v roku 1919, avšak boli reprodukované bez poznámok a neúplne, najmä z ohľadom k Eve Vrchlickej. Úryvky niektorých z nich – predovšetkým tu uvedený list – boli často citované podľa znenia uverejneného v Národních listech. KRULICHOVÁ, Marie. Listy Milana Rastislava Štefánika adresované Ludmile Vrchlické. In Historický časopis. 1990, roč. 38, č. 1, s. 96.
  3. S medzerami medzi písmenami v slovách „prebijem“ a „chcem“ osadené v článku, avšak autorka neuvádza, či ide len o jej zvýraznenie alebo o zvýraznenie v originálnom dokumente (čo je pravdepodobnejšie v prípade absencie poznámky).