Letorosty
Údaje o texte | |
---|---|
Titulok | Letorosty |
Licencia | PD old 70 |
Pavol Országh Hviezdoslav: Letorosty
Letorosty 1
[upraviť]1.
Čo dávam, dávam z úprimnosti duše:
raz myšlienky kvet a zas teplý cit,
jak znútra práve k svetlu vzpláli samy
bez okrás, lesku, farbidla.
Ja nevedel sa nikdy zatajiť;
ja vždycky nenávidel šalbu, mamy
a strojenosti pravidlá:
hluk prázdny široústych rečí,
kadejaký lže zvodný obyčaj,
kov falše, poklôn jalovosť,
ňouž nepreráža ani krv ni kosť,
hlaď pížovú a iných mastí krámy;
mne odporným, čo prírode sa prieči,
len pravdy si ctím prostý obličaj!
Skrsne-li tedy pocit pravý v skrýši duše:
jak hviezda v súmrak včasné zárivo,
už vyrazený letí, letí čo šíp z kuše.
Ó, duše mojej rýdze tkanivo,
veď ruše sa mi s každou piesňou, ruše! ...
10.
Ó, jak sa chvatom boli rozleteli
0 závod v zdarnom úsilí
po stranách, po nivách
tie naše dobré, pracovité včely!
Kde kvietok, všade včelička
si bzuká, hmyrí, dnu a von sa šúla,
poberá sladký mok a zlatý prach,
a hybaj s tým do úľa!
Ó, ako neúnavne nosili,
od svitu po mrk na žatevnej púti
súc, jak to v bujnej ďateline kypí,
a rozsýpa sa vonným skvetom lipy:
by v dostač mala matička,
samy v krušných dobách vyžili. . .
Dnes? — Tyjú z toho trúdi!
19.
Ó, mládež, drž sa verne ideálu!
Bo keď sa spustíš vidiny,
zapadneš v nížiny,
i v svojej hrudi nájdeš iba skalu.
Ja nezachytil som ho cele,
len odrobinku . . . život súril už;
no mám ho aspoň na nedele:
raz v týždni blažený som muž!
Letorosty 2
[upraviť]5.
Splní-li sa kedy túžba moja žhavá,
dosiahnem-li ozaj kýžený svoj cieľ,
prv než mrazom zimy zbelela mi hlava,
než jeseňou mi kvet mysle osinel?
Abo žiaďby moje, sny a predsavzatia,
pomyslov a plánov trblietavý zjav,
nimiž klenba ducha hviezdne je posiata,
keď ich vteleniu sa zákaz sudby bráni:
bez splnenia, za nímž mreli od počatia,
všetky — všetkých obsah len tak vyvzdychaný
spadne kedys' rosou moju na rakev?
Veď dosaváď ozaj robil som jak dieťa,
ktoré z jará k nivám šiblo v svevoli:
hoc kol neho všade roztomilé kvieťa,
predsa krajšie kutí, sliediac po poli,
až prebrodí krížom—krážom celé luhy,
k vencu ale nemá kvetín ešte vždy…
Tak pochodil i ja: kvetné srdcom dyhy
vzpláli neraz, a preds' mluva moja pustá;
no nie nerozhodnosť a či rozmar púhy,
skutočnosť v tom vina: jej hltavé ústa
dýchli ihneď skazou kvet mi na každý.
A ja preds' vždy ešte mnoho chovám v hrudi,
čo by v svetle božom rado vzplápolať,
lúdi košieľočku, jaknáhle sa zbudí,
košieľočku slovca, jemný patelat,
dva ružové lístky na spôsob dvoch krílok,
aby letkom mohlo v ten slovenský svet
zaštebotať vtáčkom, skmitať čo motýľok;
hej, citov tamprameň u prameňa tesne,
a čo samochtiac by rýmu do kosílok,
hmyr myšlienok v duši, srdiec, prvkov piesne…
Tak mnoho bych vám mal ešte, mnoho riecť!
8.
Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, korú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Ta pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var' k letku?
Jak však, keď strapy tebou ovisli!? —
Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to — snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? Reč tá matky nebola by sladká?
Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?
A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou skvitla túžba mládenská;
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: na mňa, hunka slovenská!…
Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som: Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár! — tak váš bľabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť! Plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene:
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Je, vidím, cítim, celok života!
Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá,
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pri tom nepremenný!
Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…
O, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť ju v slove —
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý
a haviar s tupým, krehkým toporom —
Medzitým ona — v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom…
31.
Ó, prečo som nie víchrom,
nie búrou hroznou, náramnou!?
Jak zmraštil by som razom čelo! Sieť
žíl na ňom zhľuzil v hnevu spuchliny,
obrvy stiahol, skráňmi zasinel,
zbrnavel v obličaji, zblýskal zrakmi,
za bleskom zhrmel kliatbou rachotnou,
vo všetkých článkoch schvel sa zimnične,
zdychčaný schvátil čierny oblak, pomsty
to na seba plášť! Rozpäl perute
naširoko i priam ich stúlil zas
v klin bodavý, vdol strelil nečakanou
nehodou, bičom spráskal tisícoro —
strapcovej káry ponad onen trh,
kde šaľba reč i tovar, miera, váha,
a vtrhol valným prúdom nešťastia,
kométy metlou vtrielil žeravou
tam medzi tlupy čachrujúcich lotrov,
klamárov drzých, denných zlodejov!
Sprevracal svätokupčie stoly ich,
ich pokryvačné šiatre strhal, modly
trón rozkotal! — Im v štice vrepil sa
paznechty supa, na zem povalil
cudzopasníkov, do ich vantrubov
z mozoľov čestnej práce vytučených
zavŕtal smršťou! Scupkal ľadovcom
po lebkách smilstvom-vilstvom vyplzlých,
lže jazyky im zmiatol bábelsky,
dych sírou otrávil — a otrasúc
múrami stavby do koreňov, v nejž
snemujú hrešiac, krivdiac kramária,
ju zrumil celú, a tak pohrobil v jej vlastný pelech luzu diabolskú … Ó, prečo som nie morom,
vôd spustou vášňou schvátenou!?
Jak vzbúril bych sa voskrz, do dna až!
Odklopil krútňav desné korytá,
teremy hlbín šíre roztvoril:
z nich, temenom z pien mračných diadém,
jak Neptún vyvstal neskrotitedelný!
Hruď prílivom zdul, prúdo-ramená
roztiahol mocne šustom, kypením,
nadrážil vlny rudo-hrebenaté,
kudlaté pereje, i zajal ich
čo čriedy, kŕdle všakých rybích potvor
a oblúd, príšer obojživelných,
ich tlamami však vo breh vhryzol sa!
A drvil ho a v priepasť potápal —
ba vylejúc sa jedným valom naň,
i splákol takoj jedným omytím
celučký priestor, veletanier plochy:
že zlesknul by sa v slnku ani ostrov
nádherou vesny práve zrosený,
ni zora jarným dažďom skúpaná,
a novou zemou skvitnul bohate!
Tak očistil bych od brudu a hmyzu
kus zeme ten — snáď líce švárne, snáď
materské ňadrá, milostivé ústa,
bok srdečný či lono úprimné,
alebo čelo dumy, ducha temä —
tak ošetril bych v neduhu ho, vĺn
obväzom nežným otočil mu rany,
úrazy scelil, zdravím ružovým
zmaľoval všetok, skvostne zašatil,
vystrojil: lebo ochránil bych vraz
ho od hávede uchvatiteľskej,
od hnusných pandráv, požierajúcich
žeň jeho v rozvitku už, od hadov
ovíjajúcich jeho hájov vetvy,
od vipier z krovín jeho sipiacich —
od šeliem, bestíj, ktoré neštítia
sa oceánu rúhať, protiviť,
keď nachľastali vláh sa jeho dúškom,
naň hubovať a kydať potupu,
v šum jeho revať besom divokým,
tak prerúšať ho v svetodejnej pejme…
Ó, prečo som nie sopkou
tou záhou zeme pálčivou!?
Jak zhromadil bych všetky svoje ohne
v jednotnú vatru jak vše gazdiná
ohrebie svoju — zlúčil v silnú pahreb
žeravé uhlie, ako vo vyhni
robieva kováč — hlavne, pochodne
blkotajúce skupil v ohniska
stred veležiarom, ako blýskavica
krídlami víchra svoje pohŕňa
v hranicu noci… A tou tuhobou
spojených plamo-vzprúh a žihadiel
bych podložil sa pýche tyranskej
pod ťažké dlapy, pod dláviace päty
a dopekal ju! Krve cievami
až do srdca a stržňov vetvovím
až v mozog jej sa šinul vriacou miazgou,
jak ortuť stúpal pále po stupňoch:
tam horiacim sa rozlial jazerom
a v svedomí, v jej čiernom svedomí
zblbotal lávou svitkajúcej muky!
A bleskom súžby striekal, bolesti
sa jagal bublinami: že by vtom
do šialeného tanca skočila,
hupkala žihom, osŕkajúca
pre špenie desné, ofukovala si,
olizovala zvädlým jazykom
pýr podošví, i zúfalstvom sa zvila,
o jednu kropaj chladu zúpela
jak onen boháč… chcela uvrznúť,
sa vrhnúť trebárs v morskú mohylu —
No prekaziť ju v tom a potrest jej
povýšiť ešte po najstrmší štebeľ
rebríka káry: razom vypučil
bych kôru zeme pod ňou v závratnú
výš a tam vyrkol ortieľ: — tróň a škvar sa!
A jak by trovou dochádzala už
na koniec totých trápnych nerestí,
čo vyhútala sama, nadieľala:
bych rozzevil svoj hrozný pažerák,
svoj kráter zhuby, lievik Danteho
ten zatratenia — a ju prepadil
veň: v studňu plamu, v pekla kotlinu!
Tam spálil ju; no ako šamotinu
sprúdených kovov, trosku netrebnú,
nestroviteľný prísmud, zo žalúdka
i vychrlil zas nekľúdny jej prach,
privolal víchru: prázdnom sveta rozmeť!
Privolal moru: rozmy, potlač ho,
nech zhynie stopa i jej popola,
ináčej, ako zniklo Pompeji!…
— Takto, jak som, ach, človek bezvládny,
bez moci pridať dôraz svätohnevu
a pohoršeniu výkon odplaty:
keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa,
a pravdu klesať, pykať nevinu:
čo môžem proti?… Do pŕs vzbúrených
pozapriem päste — skloním biednu hlavu,
a horkosť duše v slzách vylievam — —
40. Cestou života
Moja cesta životná nebola ver´ hladká
posiaľ, ani nebude, vidím, napozatým:
či prerazí nejedny budúcnosti vrátka,
či najbližšie prerve sa, že sa domov vrátim.
Tvrdá bola, skalnitá zavše, hrbolatá,
samá chrochoť, číry štrk, čo zuráža nohu;
no že aspoň nebola plná špiny, blata
a ja čistý kráčam — i za to chvalabohu!
Stávali ňou prekážky všaké, visuť zrázu
hrozila mi, priepasť tam, inde závoz zrady;
no že čo len celistvosť podržal som rázu,
i to niečo znamená — buďme tedy radi!
Nebola tiež posiata palmovím a kvietím,
osud mi ju nevystrel zdobnej po pažiti:
ťažký môj klus, námahy — k cieľom nezaletím;
no i chtivosť šľachetná váži v ľudskom žití.
Zhrešil bych však nespomnúť aspoň oné kvietky,
čo bohate zakvitli cesty na pokraji:
mnohý pošiel za širák — stešili ma všetky;
šťastne chrastiam vyhnul som, kde sa zmija tají.
Doháňali cestou ma súpútnici, ale
zriedka ktorý prehodil: Braček, poďme spolu;
tí prebrnkli na bričkách šťastia, prášia v diale —
iní prešli omrzlí, žujúc čajsi smolu …
To skusujem: málo je súcitu, ej, málo!
Srdcia sú jak kamenie, zvariača toť cesty;
priateľstvo, ach, dávno kdes´ v tôni pozaspalo;
láska, pomoc, obeť: to zvuky starej zvesti.
Nech však bude - totým, čo letia, nezávidím;
tých, čo bočia zaryte, poľutujem v tichu.
Akýkoľvek pokrok môj: zaň sa nezastydím —
poďme, nôžky, varyto, hraj mi k chôdzi — ichú!