Dvaja panoši Sondiho

Údaje o texte
Titulok	Dvaja panoši Sondiho
Autor	Pavol Országh Hviezdoslav
Zdroj	visegradliterature
Licencia	PD old 70

V mrak zašiel rum Dregeľa, slniečko naň
sa obzrelo, svetlo dnes k ľútemu boji;
grúň oproti, do piat jas, zelenú stráň:
     a ňom s korúhvou kopija stojí.

Dva šuhajci, s párom lýr v objatí rúk,
u kopije kľačia, jak muky by blizny.
Na doline hmýr vojsk i šumot a hluk:
     Ale víťaznej hod svätí trizny.

„Čo nejdú sem Sondiho spevci dva, laď,
tie bylbylích zvukov dva ružokry rajské,
svit z pieseniek veniec na perlový rad,
     rovný koľ hrdla hurisky páske?!“

 „Hen v zeleni vrch, ďaura pašu kde rov
sa zelená, kop’ja v ňom, práporom vlajúc:
tam, s párom lýr, kľačí pár spevavých rtov
     va preberá, preberá lkajúc“:

... I Martin jak vyšiel hor’, rusavský kňaz,
zlý Ali ho s pyšným sial odkazom: Ctený
ty Sondi, vraj, na milosť podaj sa vraz!
     Živ nebude plod totu ženy.

 „Už, pánici krásni, na kopci tom vám,
tu u kop’je, niet viac zač’ húsť: poďte radšej
vdol so mnou, tam veselie, sorbet vás tam
     čaká príchuti od medu sladšej —“

Rec, Martine, v odvet mu: O milosť, tvoj
ňouž plýtva pán, Sondi ver’ nestojí, — pôst to —;
on vo svojom Kristu zná milosti hoj:
     i k nemu sa utečie prosto.

 „Hej, šerbet, fíg, datlí hať, ovoc, ká vzrásť
Sen v sultána vie ríši stred južných zátok;
aj korenie vonné, i predrahá masť...
     Ali slávi dnes triumfu sviatok!“

Nech zahučí z diel! — pohan AH dá znak,
i granáty liecu a praskajú pumy;
ký v pekle jest, ľud, zeď rve ohnivý drak;
     hrad Dregeľ tak obracia v rumy.

 „No, pánici krásni, k snu slnca, hla, sklon —
má kaftan už, pýrený nachovca potom;
švist lesa čuť, — hen mesiac číha: tu von
     noc studená zasipí potom!“

Na zámocký rynk, zlata-striebra čo mal,
s moc vzácnym dal maním sniesť v hranicu k zniku;
doľ zo stajní erdžiace paripy v cval —:
     tým do prsísk zaráža dýku.

 „A potom — veď tak bolo, padol tam, hej!
Rek Ali ho pochoval pod kop’jou čestnou;
tu na kopci spočíva, — krátkjr to dej —;
     včul Aliho pochvaľte piesňou!“

Aj spevákov mal dvoch, dve siroty: ich
do zamatu vtom káže obliecť, sú c svedkom;
ach, nedoprial im, sluhom — ztaď bôľ ich, vzdych —
     s ním umrieť vraz, v úbore vetchom'

„A poslal vás k Alimu... Ali je pán,
i cit má; tam pleť vám pieh nezhyzdí fľak, a
vás ubráni i vetru, spať vezme v staň —:
     kuňmu synkovia, viaže vás vďaka!“

Jak s tisícmi bil sa, sám bil sa ni lev!
Sťa bašta by, u puklej veže pnúť zdal sa:
mu pred mečom klesal vrah na spôsob driev,
     na ľavici štít ligotal sa.

„Sám Rustem bol on... a vždy ešte sa bil,
hoc o guľou delovou zdrúzganom úde!
Ja videl ten boj!... Však dosť zmrhané chvíľ:
     Ali nebodaj hnevať sa bude.“

Jak kydaly cez valy za trupom trup!
Ni balvany pohaní úbočmi stonú: —
on zastal si na smrti krvavý srub,
     až víťazne dočkal sa skonu.

„Ech, skončíte raz, či už prejde vám chuť,
zvelebovať ďaura po nebeský preväz?
Vy neverné štence, ba čaká vás prút
     a žalár má pán Ali pre vás!“

Kiež zapadol zrak, ktorý vzal si ho v cieľ,
čo sťalo ho, ramä kiež vysychlo choro;
ó, Bože náš. milosti mu neudeľ,
     pre koho on zhynul tak skoro.